Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/48/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212209966
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8212209966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 23.10.2013 pod č. k. 1C/247/2012-41, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti.

O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vylúčil na samostatné
konanie návrh žalobcu o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vo vzťahu k exekúcii vedenej
proti povinným J. W., I. L. a D. D..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov vyššie označeným rozsudkom vec v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume
125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 962,57 eur vo vzťahu k exekúcii vedenej žalobcom proti povinnej
J. W., vec v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.563,71
eur vo vzťahu k exekúcii vedenej žalobcom proti povinnej I. L., vec v časti o zaplatenie majetkovej škody

v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.355,34 eur vo vzťahu k exekúcii vedenej žalobcom
proti povinnému D. D., vylúčil na samostatné konanie. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň
rozhodol, že o trovách bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z podaných návrhov, ktorými žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody v paušálnej
sume 125,- eur (v každej z nižšie uvedených vecí) a 1/ nemajetkovej ujmy v sume 962,57 eur, 2/ v sume
1.563,71 eur, 3/ v sume 1.355,34 eur, 4/ 918,31 eur, 5/ v sume 892,50 eur, 6/ v sume 1.253,92 eur, 7/

v sume 1.336,90 eur , 8/ v sume 905,40 eur, 9/ v sume 1.146,97 eur, 10/ v sume 864,84 eur, a to vo
vzťahu k namietaným zbytočným prieťahom v exekučných konaniach vedených ním ako oprávneným
proti povinným:
1. J. W. pod sp. zn. EX 1481/2011 (vec vylúčená na samostatné konanie)
2.I. L. pod sp. zn. EX 3206/2010 (vec vylúčená na samostatné konanie)
3. D. D. pod sp. zn. EX 11310/2010 ( vec vylúčená na samostatné konanie )
4. G. A. pod sp. zn. EX 1871/2011

5. Z. I. pod sp. zn. EX 2000/2011
6. D. B. pod sp. zn. EX 12835/2010
7. D. U. pod sp. zn. EX 11075/2010
8. E. U. pod sp. zn. EX 4214/20119. J. E. pod sp. zn. EX 15396/2010
10. L. C. pod sp. zn. EX 11065/2011.

Svoje návrhy odôvodnil poukazom na skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo zmlúv o úvere
navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania
zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
okresnému súdu (Okresný súd Svidník, ďalej len „súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať

sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia tejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Upozornil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primeľ

porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne porušovateľ (a to nie len a výlučne vo vzťahu k tejto
exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne
porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresných súdoch a to písomnými podaniami -
žiadosťami o stave konania a následne aj sťažnosťami podľa § 62 zák. č. 757/2004 Z.z.. Postup
exekučného súdu je nesprávny, v rozpore so zákonom, s § 44 ods. 2 Ex. Por.. V predmetnom prípade

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným

účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poškodený sa dozvedel o
všetkých okolnostiach skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda, ktorá mu vznikla, predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov - správa a vymáhanie pohľadávok v období od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia po jeho rozhodnutie o nej - správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému - 70 eur, na udržanie a správu informačného systému 40
eur a administratívne náklady - urgencie, publikačné náklady 15 eur, spolu 125,- eur (v každej exekúcii).

Táto suma by ho nezaťažila, ak by súd postupoval správne. Presnú škodu by bolo možné vyčísliť len
s ťažkosťami, preto ju paušalizoval.

Zároveň si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv základných slobôd nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup bol takej intenzity, že spôsobil zbytočné prieťahy spojené
so zásahom do jeho majetkových práv.

Márnymplynutímčasubolireálneohrozenélegitímneočakávaniapoškodeného,žesprávnympostupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného;
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným;

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného.

Podaním zo dňa 2.5.2013 žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopismi návrhov na predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody podaného žalovanému, ktorý by obsahoval dátum podania.Žalovaný potvrdil jeho prijatie na podateľni. Originály návrhom založil žalovaný do svojich spisov.
Navrhol, aby súd vykonal oboznámením s týmto spisom. Rovnopisy návrhov si nevyhotovil, aby nedošlo
k navýšeniu jeho materiálnej škody. Žiadna úprava mu neukladá povinnosť zabezpečiť si rovnopisy

návrhov na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody. Uviedol, že disponuje databázou
návrhov v elektronickej forme (spolu 43.597). Súdom boli predložené potvrdenia MS SR o prijatí
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Poukázal na § 121 O.s.p..

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca sa v žalobách spojených do jedného konania a v súčasnosti

vedených na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1C 247/2012 domáha náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Svidník,
príp. Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“).

Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si
nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou

podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci, došlo v namietaných exekučných
konaniach k uvedeným skutočnostiam. Týmito postupmi malo byť žalobcovi zabránené, aby boli jeho
pohľadávky voči dlžníkom uspokojené, a tým došlo k oslabeniu ich vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku.

Uviedol, že nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za

nedostatoksapovažujeajzmätočnosťpodania.Vjednotlivýchžalobáchsavyskytujúviacerénedostatky,
napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú
uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať,

že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť
dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na
súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť
o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter

zavádzajúceho tvrdenia. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený

v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a
záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená
škoda. V tejto súvislosti si žalovaná dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43
ods. 1 OSP.

Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu
nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca uvádza

kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, iba v žalobách označených ako NZP, v ostatných typoch
žalôb neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. V druhom rade, formu „žiadostí
o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k
zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej
súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti

na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Činnosť
charakteru podávania „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za aktívny postoj
žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne
v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má

predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že
tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V treťom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli

okresnému súdu doručené žaloby vo veci, ktoré boli spojené do tohto konania, je zrejmé, že žalobca
ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003

Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol
ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou

kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti
SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu
nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
i/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,

3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu
úradnému postupu 1. nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej

lehote.

V prvom rade je potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov

podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere
je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnémua nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti.

V tomto kontexte je však potrebné poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca
uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011: „Súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,

exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnú titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) ad). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“ Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku

znie: ,,vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených“.

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011, kedy

bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z..

Pred dňom 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, neŕundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 01.06.2011.

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca 2011, č. k.
IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011,

uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to vtákom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského
rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z
toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.(vzneníúčinnomod01.01.2013)priposudzovanínesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenievybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,

že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru
efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené vtom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský súd

vNitre(sp.zn.9Co285/2011).Pokiaľbysúdkonajúcionáhradeškodymoholhodnotiťpostupinéhosúdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom
stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že

konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú

sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ
by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecnéhosúdupodľazákonač.514/2003Z.z.,ÚstavnýsúdSRbyotakomtonárokunemoholkonať,
pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to,
že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné
zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003
Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhraduškody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, vo vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty a v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia a to po zákonom stanovenej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia
doba) uplynula najneskôr po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. od momentu uplynutia 30-dňovej
lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia, resp. k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na
zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady škody pozostávajúcej alternatívne z čiastkových
nárokov špecifikovaných vyššie (materiálna škoda v paušálnej sume 125,- € ).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných

výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu
na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne

spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. V tomto smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé

zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na
pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to,
že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov

nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade
žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.

Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá

sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,
ťažkostiprijejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k
čiastke 660,-€ (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, alebo alternatívne 20 % z istiny a príslušenstva, ktorá má byť
spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie

práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie
občianskeho súdneho konania.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve

skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie
finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-€, ktorá musí byť priznaná
za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z

významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým
osobám.ÚstavnýsúdSRprihliadaajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.Pokiaľžalobca
tentoprostriedoknevyužil,jeneprijateľné,abysapriznávalanáhradanemajetkovejujmypodľavybratých
nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom
rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je

odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“
sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na poškodenú osobu.

Podľa § 3 ods. i Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru opotrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,

že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10).

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.
vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom

článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s
odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).

Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť

priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho
a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,

že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, rozhodol o poverení exekútora po uplynutí
15-dňovej lehoty, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a to po zákonom stanovenej

lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v
ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri
obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené
a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná žaloby za právne neopodstatnené
ažiada,abyOkresnýsúdBardejovžalobyprotižalovanejvcelomrozsahuzamietolažalobcovinepriznal
náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje právo na náhradu trov konania.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 2Er/117/2011 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému G. A. pod sp. zn. EX 1871/11 o vymoženie 826,49
eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
- Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 22.11.2010, sp. zn. SR 07829/10. Oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie dňa 31.1.2011. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal súd o udelenie

poverenia žiadosťou zo dňa 14.02.2011, doručenou súdu dňa 24.02.2011. K návrhu pripojil zmluvu
o úvere aj zmenku. Následne do konania vstúpil vedľajší účastník na strane povinného a navrhol
exekučné konanie zastaviť. Uznesením zo dňa 17.05.2012, č.k. 2Er 117/2011 -12 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ).
Uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 06.06.2012, odvolanie podané

nebolo. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.06.2012. Podaním zo dňa 28.06.2012 oprávnený
namietal vstup vedľajšieho účastníka do konania. Uznesením zo dňa 26.04.2013, č.k. 2Er 117/2011
-22 bolo exekučné konanie zastavené, pripustený vstup vedľajšieho účastníka do konania a rozhodnuté
o trovách konania. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 13.05.2013,
odvolanie podané nebolo. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2013.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 7Er/191/2011 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vovecioprávneného-žalobcu vočipovinnémuE.U. podsp.zn.EX4214/11ovymoženie252eursprísl.
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu - Slovenskározhodcovská, a.s. zo dňa 29.12.2010, sp. zn. SR 12709/10. Oprávnený podal návrh na vykonanie
exekúcie dňa 01.03.2011. K návrhu pripojil zmluvu o úvere aj zmenku. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý požiadal súd o udelenie poverenia žiadosťou zo dňa 15.03.2011, doručenou súdu dňa 25.03.2011.

Uznesením zo dňa 26.04.2011, č.k. 7Er 191/2011-11 súd zastavil exekučné konanie v časti týkajúcej sa
vymoženia zmenkového úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 252,- eur od 30.07.2010 do
zaplatenia (spoukazomnaust. zákonovoochranespotrebiteľa). Uznesenieboloprávnemuzástupcovi
oprávneného doručené dňa 05.05.2011. Odvolanie nebolo podané. Uznesenie však nebolo možné
doručiť povinnému, preto bolo vykonané šetrenie po jeho pobyte. Následne do konania vstúpil vedľajší

účastníknastranepovinnéhoanavrholexekučnékonaniezastaviť. Dňa18.05.2012bolasúdudoručená
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zák. č. 757/2004 Z.z.. Uznesením zo dňa 14.06.2012, č.k.
7Er 191/2011 -27 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na
ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené
dňa 22.06.2012. Odvolanie nebolo podané.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 4Er/774/2010 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému J. E. pod sp. zn. EX 15396/10 o vymoženie 387,-
eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu -
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 24.08.2010, sp. zn. SR 07211/10. Oprávnený podal návrh na
vykonanie exekúcie dňa 07.10.2010. K návrhu pripojil zmluvu o úvere. Súdny exekútor JUDr. Rudolf

Krutýpožiadalsúdoudeleniepoverenia žiadosťouzodňa20.10.2010,doručenousúdudňa09.12.2010.
Dňa 16.12.2010 bol oprávnený súdom vyzvaný na doplnenie svojho návrhu a to o odôvodnenie
zmenkového úroku a predloženie zmenky. Následne do konania vstúpil vedľajší účastník na strane
povinného a navrhol exekučné konanie zastaviť. Uznesením zo dňa 07.06.2012, č.k. 4Er 774/2010 -13
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na ust. zákonov o

ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 14.06.2012.
Odvolanie nebolo podané. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.07.2012.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 6Er/635/2010 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému L. C. pod sp. zn. EX 11065/10 o vymoženie 585,-

eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu -
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 05.03.2010, sp. zn. SR 00249/10. Oprávnený podal návrh na
vykonanie exekúcie dňa 26.07.2010. K návrhu pripojil zmluvu o úvere. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutýpožiadalsúdoudeleniepoverenia žiadosťouzodňa17.08.2010,doručenousúdudňa05.10.2010.
Dňa 25.11.2010 bol oprávnený súdom vyzvaný na doplnenie svojho návrhu a to o predloženie zmenky.

Následne do konania vstúpil vedľajší účastník na strane povinného a navrhoval exekučné konanie
zastaviť. Uznesením zo dňa 20.10.2011, č.k. 6Er 635/2010 -12 bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 23.10.2011, odvolanie podané nebolo. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2011. Uznesením zo dňa 30.01.2013, č.k. 6Er 635/2010 - 21 bolo

exekučné konanie zastavené a rozhodnuté o trovách konania. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi
oprávneného doručené dňa 15.02.2013, odvolanie podané nebolo. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 05.03.2013.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 4Er/99/2011 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie

vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému Z. I. pod sp. zn. EX 2000/11 o vymoženie 5.562,06
eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu -
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 13.12.2010, sp. zn. SR 11906/10. Oprávnený podal návrh na
vykonanie exekúcie dňa 01.02.2011. K návrhu pripojil zmluvu o úvere. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý požiadal

súd o udelenie poverenia žiadosťou zo dňa 15.02.2011, doručenou súdu dňa 18.02.2011. Následne
do konania vstúpil vedľajší účastník na strane povinného a navrhoval exekučné konanie zastaviť.
Uznesením zo dňa 21.05.2012, č.k. 4Er 99/2011 -12 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
povereniazamietnutá (spoukazomnaust. zákonovoochranespotrebiteľa).Uznesenieboloprávnemu
zástupcovi oprávneného doručené dňa 25.05.2012, odvolanie podané nebolo. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 05.07.2012.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 7Er/658/2010 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému D. B. pod sp. zn. EX 12835/10 o vymoženie 996,-eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu -
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 29.04.2010, sp. zn. SR 02908/10. Oprávnený podal návrh na
vykonanie exekúcie dňa 05.08.2010. K návrhu pripojil zmluvu o úvere. Súdny exekútor JUDr. Rudolf

Krutýpožiadalsúdoudeleniepoverenia žiadosťouzodňa24.09.2010,doručenousúdudňa13.10.2010.
Následne do konania vstúpil vedľajší účastník na strane povinného a navrhoval exekučné konanie
zastaviť. Uznesením zo dňa 21.05.2012, č.k. 7Er 658/2010-12 bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 11.06.2012, odvolanie podané nebolo. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 05.07.2012. Následne boli účastníci vyzvaní na vyčíslenie trov konania.

Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 3Er/634/2010 bolo zistené, že bolo vedené exekučné konanie
vo veci oprávneného - žalobcu voči povinnému D. U. pod sp. zn. EX 11075/10 o vymoženie 808,22
eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu -
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 02.02.2010, sp. zn. SR 23582/09. Oprávnený podal návrh na

vykonanie exekúcie dňa 26.07.2010. K návrhu pripojil zmluvu o úvere. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutýpožiadalsúdoudeleniepoverenia žiadosťouzodňa17.08.2010,doručenousúdudňa05.10.2010.
Dňa 22.11.2010 bol oprávnený súdom vyzvaný na doplnenie svojho návrhu a to o predloženie
zmenky. Uznesením zo dňa 26.05.2011, č.k. 3Er 634/2010-11 súd zastavil exekučné konanie v časti
týkajúcej sa vymoženia zmenkového úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 729,- eur od

05.12.2009 do zaplatenia ( s poukazom na ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi oprávneného doručené dňa 18.08.2011. Odvolanie nebolo podané. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2011. Následne do konania vstúpil vedľajší účastník na strane
povinného a navrhoval exekučné konanie zastaviť. Dňa 18.05.2012 bola súdu doručená sťažnosť
na prieťahy v konaní podľa § 62 zák. č. 757/2004 Z.z.. Uznesením zo dňa 21.06.2012, č.k. 3Er

634/2010-20 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá ( s poukazom na
ust. zákonov o ochrane spotrebiteľa ). Uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené
dňa 17.07.2012. Dňa 03.08.2012 podal oprávnený voči uvedenému uzneseniu odvolanie. Súd
vykonal úkony spojené s predložením veci odvolaciemu súdu a vec dňa 04.04.2013 bola predložená
na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Uznesením zo dňa 29.04.2013, č.k. 8CoE 65/2013-36 bolo

odvolacím súdom napadnuté uznesenie potvrdené. Dňa 26.07.2013 bolo uznesenie odvolacieho súdu
doručované účastníkom konania, právnemu zástupcovi oprávneného bolo doručené dňa 09.08.2013.
Uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňa 15.08.2013.

V exekučných konaniach boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia pre rozpor zmlúv o úveroch, na

základe ktorých mali pohľadávky vzniknúť a na základe ktorých boli
vydané exekučné tituly rozhodcovským súdom, s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa
( Občiansky zákonník ), resp. pre rozpor so zákonom o spotrebiteľských úveroch s poukazom na ust.
§ 45 zák. č. 244/2002Z.z.o rozhodcovskom konaní.

Akovidieť,súdnyexekútorvniektorýchprípadoch konalvrozpores§44Ex.Por.atedasúdunepredložil
návrhy na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a žiadosťou o udelenie poverenia najneskôr
do 15 dní od doručenia návrhov.

Podľa § 5 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. ( účinného od 01.01.2009 so zmenami účinnými od 01.01.2013

vyznačenými nižšie ) právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 3 cit. zák. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 6 ods. 1, 2 cit. zák. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhodujeo náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 cit. zák. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 4 cit. zákona účinného od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa
nepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnosti
podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom

spôsobená škoda.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a ) cit. zák. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje

inak ( zmena účinná od 01.01.2013 - škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu ),
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zák nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zák. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa 16 cit. zák. účinného od 01.01.2013 zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,
ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý

mu škodu spôsobil. Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku
1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie
je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia
nárokualebojehočastinasúde.Akžiadosťužbolaprerokovaná,príslušnýorgántútoskutočnosťoznámižiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán
ďalej neprihliada. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,

že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu

plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Každý je povinný
bezodplatne poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu príslušnému orgánu v
lehote určenej príslušným orgánom.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3, 5 cit. zák. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 17 cit. zák. účinného od 01.01.2013 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.8a)

Podľa § 19 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia (ods.
1). Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému
doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na
zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8 (ods. 2). Lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov (ods. 3).

Podľa§19ods.1cit.zák.účinnéhood01.01.2013právonanáhraduškodysapremlčízatrirokyododňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995, účinný od 01.06.2010, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide oexekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) cit. zák. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995, účinný od 01.02.2002 do 31.05.2010, exekútor, ktorému
bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným
titulom najneskôr do 15 dní súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vzhľadom k tomu, že súdu neboli predložené exekučné spisy Okresného súdu Svidník, súd v zmysle
cit. ust. 112 ods. 2 O.s.p. Vec v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume 125,- € a nemajetkovej ujmy
v sume 962,57 € vo vzťahu k exekúcií vedenej žalobcom voči povinnej J. W., vec v časti o zaplatenie
majetkovej škody v sume 125,- € a nemajetkovej ujmy v sume 1.563,71 € vo vzťahu k exekúcií vedenej

žalobcom voči povinnej I. L., vec v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume 125,- € a nemajetkovej
ujmy v sume 1.355,34 € vo vzťahu k exekúcií vedenej žalobcom voči povinnému D. D., vylúčil na
samostatné konanie. V tomto konaní sa preto súd nezaoberal ani dôvodnosťou podaných návrhov na
začatie konania ani vo vzťahu k nim nevykonával dokazovanie.

Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou zostávajúcich uplatnených nárokov vyplývajúcich z exekúcii
vedených voči povinným G. A. pod sp. zn. EX 1871/2011, Z. I. pod sp. zn. EX 2000/2011, D. B. pod
sp. zn. EX 12835/2010, D. U. pod sp. zn. EX 11075/2010, E. U. pod sp. zn. EX 4214/2011, J. E. pod
sp. zn. EX 15396/2010, L. C. pod sp. zn. EX 11065/2011.

V tomto prípade sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody ( v paušálnej sume 125,- eur v každej
veci ) a nemajetkovej ujmy v zmysle ust. zák. č. 514/2003 Z.z. ( ďalej aj Zákona ) dôvodiac, že súd
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní odo dňa ich doručenia ( teda v rozpore § 44 ods. 2 Ex. Por. ). Týmto konaním
súdu, nesprávnym úradným postupom mu mala byť spôsobená škoda, ktorú si uplatnil aj návrhom

na predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 Zákona pred príslušným orgánom konajúcim
za štát - Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia žalovaného však žalobca
svoj predbežný návrh neodôvodnil čo do dôvodu a výšky, teda aj napriek uvedeným námietkam voči ich
zneniu,uplatnenienárokupodľa§15ods.1Zákonapotvrdil.Pretosúdvychádzalzichzhodnýchtvrdení,
že návrh na predbežné prejednanie nároku podaný bol. Lehota šiestich mesiacov už uplynula márne

( aj keď návrh na súd bol podaný pred jej uplynutím ). Žalobca namietal niekoľko mesačné zbytočné
prieťahy v konaní.

Zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania nárokov. Preskúmaním všetkých pripojených
exekučných spisov súd zistil, že návrhy na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia boli

podané po dni 27.09.2009 ( v roku 2010 a 2011 ), preto právo žalobcu premlčané z tohto hľadiska
nemôže byť ( § 19 Zákona ). Námietke premlčania žalovaného teda nemožno vyhovieť.

V zmysle cit. ust. Zákona predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci sú : 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný

postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti
pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splneniazákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom.

Všetky exekučné konania boli vedené podľa Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010, pričom
v zmysle § 44 cit. zák. platilo, že exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo
odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Výkladom cit. ust. možno dôjsť k záveru, že lehota 15 dní je stanovená pre písomné poverenie
exekútora, aby vykonal exekúciu ( okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. a) a d ), nie
pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. pre rozhodnutie o zastavení
exekučného konania pre rozpor zmlúv o úveroch, na základe ktorých mali pohľadávky vzniknúť a na

základe ktorých boli vydané exekučné tituly rozhodcovským súdom, s právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľ ( Občiansky zákonník ), resp. pre rozpor
so zákonom o spotrebiteľských úveroch s poukazom na zák. č. 244/2002 Z.z.. V tomto je nutné uviesť,
že súd v exekučnom konaní je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a za týmto účelom si od účastníkov vyžiadať aj potrebné listinné dôkazy, aby jej

opodstatnenosť vedel dostatočne posúdiť. Keďže exekučnými titulmi v týchto veciach boli rozhodcovské
rozsudky, bolo potrebné za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa ( vstupom do Európskej únie
štát prevzal záväzok poskytnúť mu zvýšenú ochranu v spotrebiteľských vzťahoch ) okrem ustanovení
Exekučného poriadku, podrobiť vymáhané nároky súdnej kontrole aj podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch, rovnako aj zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Teda posúdiť, či v rozhodcovskom konaní boli dodržané všetky právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa a či nedošlo k jeho znevýhodneniu či oslabeniu jeho práv. V prípade, ak súd zistil,
že rozhodcovský rozsudok - exekučný titul zaväzuje spotrebiteľa - účastníka na plnenie nemožné,
nedovolené, či v rozpore s dobrými mravom ( napr. neplatnosť, neprijateľnosť rozhodcovských
doložiek a pod., preto by nemohli byť veci predmetom rozhodcovského rozhodovania ), bolo nutné

exekučné konania zastaviť v zmysle § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. alebo zamietnuť súdneho exekútora
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( ako v týchto veciach ). Preto je žiaduce podrobiť
rozhodcovské rozhodnutia prísnejšej súdnej kontrole a zisťovať, či sú spôsobilými exekučnými titulmi.
Uvedené vyslovili vo svojich rozhodnutiach aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ( uznesenie zo dňa
18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, uznesenie z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 ), či

Ústavného súdu Slovenskej republiky ( uznesenie zo dňa 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13 ).
Uvedené konanie súdov je plne v súlade s právom vnútroštátnym aj právom EÚ.

Je samozrejmé, ak súd dôjde k záveru, že bez predloženia ďalších listinných dôkazov nemožno
ihneď poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie, je potrebné účastníkov vyzvať na ich doplnenie

a predloženie. Aj preto nemôže byť 15 - dňová zaväzujúcou na posúdenie podmienok vedenia
exekučného konania a spôsobilosti exekučného titulu v týchto prípadoch. Až po predložení potrebných
listinných dôkazov možno preskúmať vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia. Dĺžka exekučného
konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia až do vydania rozhodnutia,
ktorým sa exekučné konanie zastaví, resp. žiadosť o udelenie poverenia zamietne, po doplnenom

dokazovaní a posúdení zákonnosti exekučného konania, nemôže byť takej povahy, aby bolo možné
v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či
vysloviť nesprávny úradný postup súdu. Je nutné pripomenúť, že vo všetkých veciach boli žiadosti o
udelenie poverenia zamietnuté ( právoplatne ), pričom žalobca ( okrem veci 3Er/634/2010 ) nepodal voči
týmto uzneseniam ani opravný prostriedok - odvolanie, teda nevyužil svoje právo prieskumu rozhodnutí

odvolacím súdom. Vo veci 3Er/634/2010 aj napriek podanému odvolaniu, bolo odvolacím súdom
uznesenie súdu potvrdené ( ako vecne správne ).Vzhľadom k tomu, že súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ( existenciu prieťahov v
konaní pre nedodržanie zákonnej lehoty, ako tvrdil žalobca ani nezákonné rozhodnutie, či konanie súdu
v rozpore so zákonom ) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, aj preto nemôže byť návrh žalobcu dôvodný.

Taktiež súd uvádza, že ohľadne žalobcom tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní , nerozhodoval ani Ústavný súd
SR,čiEurópskysúdpreľudsképráva.Vzmysleustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.účinného

v jeho súčasnom znení od 01.01.2003, by len takého podklady boli relevantné pre priznanie žalobcom
uplatnených nárokov, samozrejme po preukázaní ďalších predpokladov náhrady škody. V exekučných
spisoch 3Er/634/2010 a 7Er/191/2011 boli síce podané sťažnosti pre prieťahy v konaní podľa zák. č.
757/2004 Z.z., avšak žalobca (na ktorom viazne dôkazne bremeno preukázania nároku) nepreukázal,
aby bol predsedom súdu konštatované prieťahy v konaní. Zo spisov nebol zistený spôsob vybavenia
sťažnosti. Avšak je nutné uviesť, že podľa časovej následnosti úkonov vykonávaných vo veci, ani k

zbytočným prieťahom nedochádzalo ani k porušeniu zákonom stanovených lehôt, tak ako to namietal
žalobca.

Súd ešte považuje za potrebné uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním ústavnej sťažnosti v súlade s
ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázkou, či v konkrétom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, je
kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne konanie pred iným všeobecným súdom nie je
oprávnený preskúmavať iný všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy v konaní podľa zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Pripustenie opačného výkladu by znamenalo
pripustenie, že konajúci súd o náhrade škody by mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov a znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy
preskúmavajú postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Na záver je potrebné uviesť, že aj napriek zisteným skutočnostiam, ak by súd teoreticky pripustil, že

došlovrámciexekučnýchkonaníknamietanýmprieťahom, súdbyžalobcovinemoholuplatnenénároky
priznať a to z dôvodov, že ani v jednom prípade nepreukázal predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to:
1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, zo žalobcom označených a predložených
dôkazov nebol zistený takýto postup súdu ( ako je konštatované vyššie ),

2/ vznik a existencia škody; žalobca sa domáha náhrady materiálnej škody vo forme paušalizovanej
škody a nemajetkovej ujmy vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR. Tieto nároky sú
neodôvodnené čo do základu a výšky. Súd nepovažuje za postačujúce žalobcovo odôvodnenie výšky
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Rovnako žalobca nepreukázal, že nie je dostačujúce len
konštatovanie porušenia práva. Ujmu, ktorá mu mala vzniknúť neodôvodnil dostačujúco v zmysle § 17

Zákona. Nebolo zistené, aby nesprávny postup namietal na súde sťažnosťou podľa zák. č. 757/2004
Z.z.. Paušálna materiálna škoda je len hypoteticky vypočítaná, bez akéhokoľvek reálneho základu.
Vo vzťahu k uplatneným nárokom je nutné uviesť, že ako právnická osoba poskytujúca úvery fyzickým
osobám bol povinný dodržiavať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľov a poskytovania
úverov, rovnako si mal nároky z nich uplatniť súdnou cestou, čím by jeho pohľadávky bolo posúdené

súdom s prihliadnutím na cit. právne predpisy, čím by boli odstránené pochybnosti ohľadne materiálnych
a formálnych predpokladov výkonu rozhodnutia. Za jeho namietanú strata vymoženia pohľadávky a
pod. nie je zodpovedný exekučný súd. Súd poukazuje aj negatívne vnímanie žalobcu v spoločnosti,
ktorý používa neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ( čo bolo súdom aj konštatované v
jednotlivých rozhodnutiach ) a záujem Európskej komisie o jeho činnosť.

3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou, ktorú vôbec neodôvodnil a ktorá ani nebola zistená.Vzhľadom na zistené skutočnosti sa súd nezaoberal ďalšími námietkami účastníkov konania a návrh
žalobcu ako neopodstatnený pre nesplnenie podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z.z. v prevyšujúcej časti zamietol, teda vo vzťahu k nárokom uplatnených žalobcom

vyplývajúcich z exekúcii vedených voči povinným G. A. ( EX 1871/2011 ), Z. I. ( EX 2000/2011 ), D. B.
( EX 12835/2010 ), D. U. ( EX 11075/2010 ), E. U. ( EX 4214/2011 ), J. E. ( EX 15396/2010 ), L. C.
( EX 11065/2011 ). K žiadosti žalobcu o vydanie medzitýmneho rozsudku je potrebné uviesť, že neboli
splnené podmienky na jeho vydanie ( § 152 ods. 2 O.s.p. ).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Súd rozhodol o merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej rozhodovacej činnosti

viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami a zákonom. Nárok žalobcu
nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a
uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku

nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani
táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,
načozozákonanemaloprávnenieaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktoréjezhľadiskaochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch
v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací
súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku č. 233/1995 Z.z. dáva povinnosť súdu skúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Exekučný poriadok
dáva z úradnej moci povinnosť súdom skúmať žiadosť o udelenie poverenia a limituje 15-dňovú lehotu
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. Exekučný poriadok neuvádza

žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca ako oprávnený viedol exekučné konanie na základe rozhodcovského rozsudku v
spotrebiteľských zmluvách, kde exekučný súd skonštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky vspotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto v rozpore s
ustanovením § 52 a násl. Občianskeho zákonníka a v rozpore so Smernicou 93/13/EHS. Na základe
toho súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia pre
súdneho exekútora, ale táto 15-dňová lehota nie je stanovená v prípadoch, keď súd nevyhovie návrhu
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Aj keď sa žalobca domnieva, že aj v takomto prípade
by mala platiť 15-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia

súdnemu exekútorovi, tak z Exekučného poriadku takáto povinnosť na vydanie rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti na udelenie poverenia nevyplýva. Preto nemôže dôjsť ani k porušeniu práva žalobcu na vydanie
rozhodnutia - urobenia úkonu v zákonom stanovenej lehote. Nie je možné konštatovať nesprávny úradný
postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Štát má zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom len v prípade, keď

takýto nesprávny úradný postup sa preukáže. Ak v Exekučnom poriadku neexistuje lehota na vydanie
rozhodnutia o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi, nemôže sa žalobca domáhať náhrady škody
za nedodržanie neexistujúcej zákonnej lehoty, keď nedošlo k porušeniu právnej povinnosti súdom.
Rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody predstavujúcu istinu a príslušenstvo, ktoré viac
nemôže byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Ako príčinu toho uvádza, že v
exekučnomkonanísanemôžedomôcťsvojhonároku,pretožeuzavrelneplatnúrozhodcovskúzmluvuso
žalovaným ako povinným. Exekučný súd zistil neplatné rozhodcovské doložky a konštatoval nedostatok
právomoci rozhodcu rozhodovať o nároku žalobcu ako oprávneného. Takáto chyba oprávneného

nemôže byť na ťarchu exekučného súdu, ktorý urobil svoju zákonnú povinnosť a preskúmal súlad titulu
so zákonom. Rozhodnutie okresného súdu je preto správne, pokiaľ návrh žalobcu na náhradu škody
zamietol.

Čo sa týka uplatnenia majetku ujmy v rozsahu 20 % z uplatnenej sumy - istiny s príslušenstvom, tak

pochybenie žalobcu v exekučnom konaní a vymáhanie nároku z rozhodnutia rozhodcu bez platnej
rozhodcovskej zmluvy nemôže byť základom nároku na nemajetkovú ujmu podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z..Keďnedošlokporušeniuprávanaprerokovanienárokužalobcubezzbytočnéhoprieťahu,
nevznikol ani nárok na nemajetkovú ujmu.

Nevydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi v 15-dňovej
lehote nemôže byť takou prekážkou, pre ktorú by nemohol oprávnený žiadať svoju pohľadávku zo
zmenky alebo zmluvy o úvere iným spôsobom, než výkonom rozhodnutia. Aj z tohto dôvodu nevzniká
žalobcovi nárok na uplatnenie návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podstatným dôvodom, pre ktorý
došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia sťažnosti na prieťahy, výsledok žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ďalej nepreukázal právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia,

ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho úradného postupu

súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť, že aplikácia tohto ustanovenia
aj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a nejde o pravú retroaktivitu. K
definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou

demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá
retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na ktorom je budovaný právnyštát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiťajdotýchprávnychvzťahov,ktorévzniklinazákladeskôrprijatejprávnejnormy,ameniťichrežim.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa

skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď. uznesenie NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 4Cdo/98/2010).

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho úradného
postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba vychádzať
pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tohto ustanovenia
a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom
preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone

verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky, ktoré
je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci a ich skúmanie súdom prvého stupňa, vzhľadom na to, že nebola preukázaná prvá

podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie súdu prvého stupňa
nevyhnutné.

Odvolací súd pokiaľ ide o splnenie podmienky § 15a a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uvádza, že táto podmienka v

čase rozhodovania súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu už bola splnená.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§
219 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak trovy mu nevznikli a preto mu ich náhrada priznaná
nebola. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má oporu v ustanovení § 142 ods. 1 a § 224
ods. 1 O.s.p..

Pretoodvolacísúdpotvrdiluzneseniesúduprvéhostupňavjehonapadnutejčasti,pokiaľnímbolžalobca

zaviazaný k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20,- eur (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd prejednal vec podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
niejedôvodné.Pokiaľsúdprvéhostupňanávrhžalobcuzamietol,vtejtosúvislostisprávnezistilskutkový

stav a správne ho aj právne vyhodnotil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku
okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímdôvodomžalobcuodvolacísúddopĺňa:

Pokiaľ ide o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., odvolací súd
považuje za potrebné zdôvodniť, že pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O
nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom s
účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti

skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj
do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za
prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti.
Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy; tento stav ale rieši až v čase

účinnosti novej právnej úpravy (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).
Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že právna úprava daná ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
nijakonenegujeúčinkynesprávnehoúradnéhopostupusúduspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo
zbytočných prieťahoch, ale len tento stav rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku uvedenú v odvolaní, týkajúcu sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
podľa ktorej exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý proces
neakceptovateľný, odvolací súd v tejto súvislosti má za to, že túto otázku súd prvého stupňa vyriešil
správne aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012. Ak

teda súd prvého stupňa o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol v 15-dňovej lehote, rozhodol tak v
súladesust.§42ods.2Exekučnéhoporiadku,podľaktorého15-dňoválehotaneplatí,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 1 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu teda neobstojí ani posledná
námietka týkajúca sa dĺžky zákonnej lehoty ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací
súd preto so zreteľom na vyššie uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, ak návrh

žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti ako
vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie vec o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinným Štefánii Cinovej, Denise Horváthovej a Martinovi Markovi
na samostatné konanie, odvolanie žalobcu proti tomuto výroku bolo potrebné odmietnuť, pretože ide o
výrok rozsudku, ktorým sa upravuje vedenie konania a voči tomuto výroku odvolanie nie je prípustné
(§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Odmietnutie odvolania žalobcu proti tomuto výroku rozsudku má oporu

v ustanovení § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.