Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 22C/128/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112214225
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112214225.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci navrhovateľky U. I.,

nar. X.X.XXXX, bytom v U., Y. ul.č. XXX/XX, zastúpenej Centrom právnej pomoci, IČO: 30 798 841, so
sídlom v Bratislave, Námestie Slobody č. 12 proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25 v konaní o neplatnosť zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení
záložného práva, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že zmluva o úvere zo dňa 11.11.2008, uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom je
neplatná.

Súd určuje, že zmluva o zriadení záložného práva L. zo dňa 18.6.2009 uzavretá medzi navrhovateľkou
a odporcom je neplatná.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 228,- € na účet Centra právnej
pomoci, č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX pod VS: XXXXXXXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 25.5.2012, sa navrhovateľka domáhala určenia, že zmluvy,
ktoré s odporcom uzavrela sú neplatné. Vo svojom návrhu na začatie konania uviedla, že s odporcom
dňa 11.11.2008 uzavrela zmluvu o úvere, na základe ktorej si požičala od spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o. sumu 995,82 €. Navrhovateľka istinu spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. už uhradila. Súčasťou
zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Zmluva o úvere obsahuje viaceré
neprijateľné podmienky najmä:
1. Odporca v Zmluve o úvere použil klauzulu, podľa ktorej sa všetky právne vzťahy budú spravovať
Obchodným zákonníkom, pričom vôbec nebral na zreteľ ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého „ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné“, čím úplne vynecháva inštitúty zamerané
na ochranu spotrebiteľa, (bod 19.)
2. V predtlačenom formulári Zmluvy o úvere bolo formou zmluvnej podmienky dojednané
splnomocnenie, ktorým odporca určil konkrétneho advokáta, ktorý mal konať v záujme navrhovateľky.
Domnievala sa, že tým dochádza ku kolízii záujmov medzi odporcom a advokátom spotrebiteľa, keďže
advokát ako splnomocniteľ má podpísať za spotrebiteľa veľmi vážne úkony (najmä záložnú zmluvu,

zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, či notársku zápisnicu ako exekučného titulu) a z toho dôvodu
je otázna jeho nezaujatosť. Takto udelená plná moc je v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
3. V predmetnej Zmluve o úvere sa neuvádza RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), čo je v
rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnéhoa účinného v čase uzatvorenie zmluvy, pričom oprávnený napriek tomu dojednával poplatky, čo je v
rozpore s § 4 ods. 3 „ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2
písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poškodenie

navrhovateľky spočíva predovšetkým v tom, že cez RPMN sa posudzuje, aký drahý je úver.
4. V zmysle zmluvy sa navrhovateľka zaviazala uhradiť úver vo výške 30.000,- Sk (t.j. 995,82 €)
dvanástimi pravidelnými splátkami po 4 900,- Sk (t.j. 162,65 €). Uhradiť teda mala 58.800,- Sk (t.j.
1.951,80 €), čiže suma bola zvýšená o príslušný poplatok vo výške 28.800,- Sk (t.j. 955,98 €). V bode
13. Všeobecných podmienok je uvedené, že „tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve

tretiny zahŕňajú náklad na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
stým spojenou". Tretina sumy poplatku, ktorá je považovaná za úrok predstavuje 9 600 Sk (t.j. 318,66
€), čiže výška ročného úroku bola 32 %, čo je v rozpore s dobrými mravmi, (bod 13.)
5. Za neprijateľnú podmienku považovala aj dohodnutý niekoľkonásobný postih - úroky z omeškania vo
výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (čo predstavuje 91,25 % ročne), zmluvná pokuta
300,- Sk za každý jeden prípad omeškania, paušálna náhrada 60,- Sk za každú zaslanú upomienku,

paušálna náhrada nákladov veriteľa vynaložených pri zabezpečení svojej pohľadávky vo výške 9.400,-
Sk.Vprípade,žesaspotrebiteľomeškásviacerýmisplátkami,vznikáodporcovinároknacelýdohodnutý
poplatok ako forma zmluvnej pokuty z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka. Taktiež dĺžka splatnosti
zmluvných pokút je veľmi krátka, čiže ide zjavne o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach, (body
4., 6. a 7.)

6. Odporca síce v predtlačených podmienkach navrhovateľke umožňoval predčasné splatenie úveru, ale
s povinnosťou uhradiť poplatok za celé obdobie zmluvného vzťahu; poplatok pritom zahŕňa úroky, ktoré
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa majú platiť len do predčasného
splatenia a pod. (bod. 08.)
7. Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 9368/07 bol vydaný na základe rozhodcovskej

doložky, dohodnutej v Zmluve o úvere č. 6113995 v časti Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, bod 17. Rozhodcovská doložka. Je zjavné že odporca od počiatku sledoval v súvislosti s
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov boli tieto riešené na konkrétnom
rozhodcovskom súde so sídlom v mieste sídla odporcu, čím došlo k reálnemu sťaženiu uplatnenia práv
navrhovateľky. Mala za to, že táto rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

medzi navrhovateľkou a odporcom, a ako taká je neprijateľná a tým aj neplatná. Preto považovala
rozhodcovský rozsudok vydaný ako exekučný titul v rozpore so zákonom, a tým že nie je zákonným
exekučným titulom, nie je spôsobilý byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia, (bod 17.)
8. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka „spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“. V

súlade s citovaným ustanovením je v hrubom rozpore bod 20. predmetnej zmluvy o úvere, na základe
ktorého „strany vyhlasujú, že akékoľvek tvrdenie dlžníka v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s
podmienkami tejto zmluvy bude na jeho ťarchu a nebude považované za právne relevantné
V súvislosti s namietanými neprimeranými podmienkami obsiahnutými vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru navrhovateľka poukázala na rozsiahlu ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora

(C-240/98ažC-244/98),akoajnajudikatúruNajvyššiehosúduSR(6Cdo1/2012,3Cdo146/2011,3Cdo
122/2011) a právoplatné rozhodnutia slovenských súdov (3Co 3/2011, 6CoE 64/2010, 6CoE 60/2011,
37 Er/7273/2010, 13 Er 825/2006). Na základe vyššie uvádzaných skutočností, najmä s súvislosti s
tým, že zmluva obsahuje viaceré neprimerané podmienky, navrhovateľka žiadala súd, aby vyhlásil
Zmluvu o úvere zo dňa 11.11.2008 za neplatnú, prípadne, ak by súd dospel k záveru, že zmluva

ako celok neplatná nie je, aby vyhlásil za neplatnú neprijateľné podmienky uvedené v bodoch 1 až
7 čl. I. tohto návrhu a určil, že poskytnutý úver zo zmluvy o úvere sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Ďalej uviedla, že súčasťou zmluvy o úvere bola aj tzv. splnomocňovacia doložka, ktorou mala
navrhovateľka splnomocniť advokáta A. ktorého vybrala spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Uvedený
advokát podpísal dňa 18.6.2009 na základe plnomocenstva, obsiahnutého v zmluve o úvere, zmluvu o

zriadení záložného práva L. na nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľky. Tiež uviedla, že v prípade
tzv. splnomocňovacej doložky vloženej v štandardnej spotrebiteľskej zmluve, ktorou mala navrhovateľka
splnomocniť uvedeného advokáta, už viaceré súdy rozhodli, že takáto dohoda o plnej moci je v rozpore
s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda je od počiatku neplatná.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 24.6.2013 uviedol, že ako veriteľ s odporcom uzatvoril
zmluvu o úvere č. 3231639 dňa 11.11.2008 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení.
Navrhovateľ sa riadne oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Navrhovateľ pri
podpise zmluvy o úvere prehlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy, ako aj s obsahomplnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne
potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru

sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, t j. sú vytlačené na zadnej strane každého rovnopisu
zmluvy o úvere. Odporca bol toho názoru, že čo sa týka rozhodovania o určení, že zmluva o úvere
č. 3231639, resp. niektorá z jej častí je neplatná, je tu prekážka veci už rozhodnutej. Navrhovateľ bol
v konaní o plnenie zo zmluvy o úvere č. 3231639, ktoré začalo predložením platnej zmenky Stálemu
rozhodcovskému súdu, zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského

súduspoločnostiSlovenskározhodcovskáa.s.,atorozsudkomzodňa01.10.2009,sp.zn.SR14151/09.
Rozhodcovský súd v právoplatnom a vykonateľnom rozsudku uznal teda nárok odporcu a teda de
facto potvrdil aj skutočnosť, že zmluva o úvere, vrátane všetkých jej častí, bola uzatvorená platne a
takisto potvrdil aj platnosť zmenky. Podľa neho je teda zrejmé, že navrhovateľ sa domáha určovacou
žalobou určenia, že časti zmlúv o úvere sú neplatné, nakoľko predstavujú neprijateľné podmienky, avšak
tieto otázky boli už prejednané v konaní na plnenie, a to Stálym rozhodcovským súdom. Prejednaniu

žaloby navrhovateľa teda bráni prekážka právoplatne rozsúdenej veci v zmysle ustanovenia § 159
ods. 3 OSP. Nie je pritom rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozhodnutie rozhodcovského súdu,
nakoľko v ustanovení § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa uvádza, že „doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §37, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V súvislosti s vyššie uvedeným odporca

poukázal aj na uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2002, sp. zn. 3 Cdo 100/01, v ktorom sa
uvádza, že „právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania
prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo
nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku).“ Obdobný názor zaujal
Najvyšší súd SR aj vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 42/2006, v ktorom sa uvádza, že „právoplatný

rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej
voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je bola
(musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.
“ Podľa názoru odporcu ten istý predmet konania je daný vtedy ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň
sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie, t.j. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca má v
novom konaní postavenie navrhovateľa. S poukazom na uvedené, bol odporca toho názoru, že ak
procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Medzi neodstrániteľné nedostatky
patrí aj res iudicata. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku
prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi

konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na
plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. K rozhodcovskej
doložke uviedol, že podľa neho táto bola uzatvorená platne. Rozhodcovská doložka bola súčasťou
zmluvy o úvere a bola uzatvorená v zmysle ustanovení zákona 244/2002 Zb. o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka je upravená v bode 18 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere.

Vzhľadom na vyššie uvedené, bol odporca názoru, že navrhovateľ nie je spotrebiteľ a teda nemožno
hovoriť ani o neprijateľných podmienkach v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) tak, ako uvádza navrhovateľ.
V prípade, ak by však súd bol iného názoru, odporca uviedol, že podľa ustanovenia § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve dojednanie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zakázané sú iba tzv. výlučné rozhodcovské doložky. Rozhodcovská doložka dohodnutá
medzi účastníkmi konania nie je výlučná. Je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale
iba ho obmedziť. Podľa dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní má zákonodarca záujem

na udržaní rozhodcovského konania aj vo vzťahu k spotrebiteľom (všeobecná časť dôvodovej správy
k zákonu č. 71/2009 Z.z.). Je teda zrejmé, že podľa slovenského práva prejednanie spotrebiteľských
sporov v rozhodcovskom konaní v zásade nie je zakázané. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská
doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (tj. dáva mu možnosť vždy sa
pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom

súde)nebudedotknutáustanovením§53ods.4písm.r/Občianskehozákonníka(Magál,M.-Kubina,P.:
Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 anasl.). V danom
prípademánavrhovateľkedykoľvekprávosaslobodnerozhodnúť,naktoromorgáneuplatnísvojeprávo.
Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovaniaokolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či doložka sama osebe
umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením
sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľských sporoch bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca
2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č.
C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL. v zmysle jeho bodov
č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za
neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských

sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. aj
Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007,
ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. zn. 19Co 481/2010
publikovaného na www.profipravo.cz . Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a

spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj
ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. To isté platí aj v predmetnej právnej veci, keď sa žalobca (hoci
mal na to možnosť) nijako nebránil v rozhodcovskom konaní. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23

Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008
správnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo
publikované pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-
on1ine.cz . Použitie rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských vzťahoch
nie je zakázané ani z pohľadu komunitárneho práva. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka

treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa písm. q) odseku 1 Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie,
aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. V predmetnej
právnej veci riešil spor arbitrážou (rozhodcovským konaním) odporca, a nie navrhovateľ. Okrem
toho, nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Podľa

konštantného záveru súdnej judikatúry a odbornej literatúry, ako aj iných jazykových verzií smernice,
ide o rozhodcovské konanie, nemajúce oporu v príslušnej právnej úprave, a teda o nezákonné
rozhodcovské súdy (napr. Bandúrová, M.: Rozhodcovská doložka a plná moc. Právni rozhledy, 2009, č.
8, s. 293 a nasl.). V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom
konaní (zákon č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov), ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských

sporov nevylučuje a ani nezakazuje a podľa dôvodovej správy dokonca výslovne podporuje. Záver
o prípustnosti rozhodcovského konania vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 20058/48/
ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a
účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je
uvedenýo.i.ajvodbornejliteratúre:Raban,P.:Autorizovanírozhodcoviaaleboadjudikátori?Jeefektívne

zabezpečená spravodlivosť v spotrebiteľských vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18. Zároveň
tento názor je uvedený aj v odbornej literatúre: Krajčo, J.: Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi v
SR a EÚ, Eurounion 2011, str. 194 a nasl. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na
orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov.

Ďalej uviedol, že v predmetnom prípade je nesporné, že v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere
nemožno prisúdiť navrhovateľovi právny status spotrebiteľa. Odporca právny status žalobcu ako
spotrebiteľa razantne popiera. Odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľom ako dlžníkom zmluvu o
úvere dňa 11.11.2008 pričom navrhovateľ prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
povolania. Predmetnú zmluvu uzatvoril odporca s navrhovateľom na základe žiadosti navrhovateľa.

Navrhovateľ sa riadne oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pričom pri podpise
zmluvy o úvere prehlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy a súhlasí so Všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady
a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok.
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, t.j. sú vytlačené

na zadnej strane každého rovnopisu zmluvy o úvere. Z uvedeného dôvodu odporca nesúhlasí s
tvrdením,žeVšeobecnépodmienkyposkytnutiaúverusúneplatné,nakoľkoniesúpodpísanézmluvnými
stranami. Zároveň odporca navrhovateľa riadne oboznámil aj s výškou poplatku za poskytnutie úveru,
ktorého výška je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, je uvedená hneď prisume poskytnutého úveru, teda navrhovateľ musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia. Navrhovateľom
predložená zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko
navrhovateľ vstúpil do právneho vzťahu s odporcom na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné

prostriedky použije na výkon povolania a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Vzhľadom na uvedené
nie je možné uvedenú zmluvu o úvere posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a aj preto bol odporca toho názoru, že zmluva o úvere
nemusela obsahovať údaj o RPMN. V zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
navrhovateľ zároveň vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Navrhovateľ
tiež vyhlásil, že zmluvu uzatvoril slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za nápadne
nevýhodných podmienok, čo potvrdzuje svojím podpisom. Navrhovateľ vyhlásil, že akékoľvek jeho
tvrdenie v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, bude na jeho ťarchu a
nebude považované za právne relevantné. Odporca teda preukázal samotnou zmluvou o úvere, že
finančné prostriedky boli navrhovateľovi poskytnuté na výkon podnikania, nakoľko sám navrhovateľ

prehlásenie v zmluve o úvere vlastnoručne podpísal. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a
nie na aký účel navrhovateľ finančné prostriedky naozaj použil. Odporca v danom prípade pri poskytnutí
úveru vychádzal z vyhlásenia navrhovateľa, že ide o úver poskytnutý na výkon podnikania. V prípade
postavenia navrhovateľa by mal súd akcentovať aj dobrú vieru odporcu, s ktorou do právneho vzťahu s
navrhovateľomvstupoval.Argumentáciaodporcuvtomtosmerejenapokonvplnomsúladesjudikatúrou

Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je
potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je
spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C- 464/01, vo
veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M.
a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469).

Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do
omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je
potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného
práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský
zákoník. Velký akademický komentár. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M.

Ochrana spotŕebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Analogicky,
ak navrhovateľ v zmluvách o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na
účel výkonu jeho podnikania, treba chrániť dobrú vieru odporcu, a navrhovateľovi nepriznať právne
postavenie spotrebiteľa.
KdohodeovoľbeObchodnéhozákonníkauviedol,žeibaodkazujena§261ods.4písm.d)Obchodného

zákonníka, pričom dodal, že súdna prax naviac zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle
na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R SR 11/2001), ako
aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere (SJ 10/2003, R
ČR 16/2005). Je teda a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu
zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d)). Odporca bol presvedčený, že

aplikovanie ustanovení Občianskeho zákonníka nie je za každých okolností pre účastníkov zmluvného
vzťahu výhodnejšie než aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka.
K výške úroku z omeškania uviedol, že podľa ustálenej súdnej judikatúry pre posúdenie primeranosti
výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z jej číselnej výšky (a prípadného porovnania
so zákonnou výškou), aleje potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu (napr.

Rozsudok NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1458/2007 zo dňa 31. marca 2009 publikovaný na www.epravo.cz
pod č. 56735; Rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo 468/2003 zo dňa 27. novembra
2003 publikovaný na www.epravo.cz pod č. 36309, Rozsudok NS ČR zo dňa
30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, publikovaný na www.epravo.cz pod č. 60110). Hodnotenie
úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň omeškania bolo aj predmetom viacerých konaní

pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné
dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok
NS SR sp. zn. 20bdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004
zo dňa 22. septembra 2005). V konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované:
„dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). Zmluvná pokuta (analogicky úrok z omeškania) vo výške 0,25% z
dlžnejčiastkyzakaždýdeňomeškaniajeprimeranáadojednanieozmluvnejpokuteniejepretoneplatné
pre rozpor s dobrými mravmi (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. 33 Odo588/2003 publikovaný pod číslom C 2801). Napokon, zmluvná pokuta (analogicky úrok z omeškania) vo
výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej
pokute sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa

3. februára 2010, č.k. 5Co/16/2010 publikovaný na www.najpravo.sk). Zdôraznil, že ide o rozhodnutie
o občianskoprávnom spore so zohľadnením argumentácie spotrebiteľským právom. Na základe vyššie
uvedenéhomalodporcazato,ževýškadohodnutéhoúrokuneodporujezásadámpoctivéhoobchodného
styku a teda aplikácia ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka na daný prípad nie je na mieste. Ak je
úrok v obchodnoprávnom styku dohodnutý, takáto dohoda, resp. ňou dohodnutý úrok z omeškania má

prednosť pred úrokom ustanoveným v občianskoprávnych predpisoch.
Vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že tvrdenie o celkovej neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu údajných
neprijateľných podmienok je mylné. Ak by sa predmetná zmluva o úvere posudzovala ako spotrebiteľská
zmluva, čo odporca dôrazne odmietol, tak podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platí,
že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. To znamená, že súd
môže určiť za neplatné jednotlivé neprijateľné podmienky, avšak toto ustanovenie neumožňuje súdu

určiť neplatnosť celej zmluvy pre existenciu neprijateľných podmienok. Navyše, podľa § 41 Občianskeho
zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť,
pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Podľa komentára k Občianskemu
zákonníku záver o oddeliteľnosti sa musí opierať o náležitý výklad právneho úkonu v súlade s pravidlami

interpretácie uvedenými v § 3 J. Súčasne sa musí v celom rozsahu brať do úvahy vôľa konajúcich.
Výkladsamusíurobiťvkontextescelýmprávnymúkonom,sprihliadnutímnakaždúzložkujehoobsahu.
(Vojčík, P.: Komentára k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb.: § 41, ASPI). Ďalej je treba uviesť, že z
hľadiska výkladu právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebné uprednostniť výklad
zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Úmyslom

zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel je potrebné pri výklade
právneho úkonu chrániť. V súvislosti s návrhom na vyslovenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celku,
ktorej sa domáha navrhovateľ svojím návrhom odporca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie, vydaného dňa 15.3.2012 v prejudiciálnom konaním vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti
SOS financ, spol. s r.o. (ďalej len „rozsudok“), ktorý je v plnom rozsahu aplikovateľný aj na predmetný

spor. Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku zaoberal dvoma prejudiciálnymi otázkami Okresného
súdu Prešov. Pričom prvá prejudiciálna otázka sa vzťahovala k rámcu ochrany spotrebiteľa podľa
Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“), a to v tom zmysle, či čl. 6 ods. 1 Smernice pri zistení nekalých zmluvných podmienok v
spotrebiteľskej zmluve, umožňuje urobiť záver, že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre

spotrebiteľa výhodnejšie. Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke rozhodol
nasledovne: „ Článok 6 ods. 1 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky,
či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo
viacero nekalých podmienok, môže bez uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci
rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku

pre jednu zo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa. “
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zároveň uviedol, že „cieľom sledovaným normotvorcom Únie v
rámciSmernicejenastoliťrovnováhuzmluvnýchstrán,pričomsamávzásadezachovaťplatnosťzmluvy
ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky. “
Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku taktiež zaoberal aj kritériami, ktoré umožňujú posúdiť, či

zmluva môže naďalej existovať bez nekalých podmienok, pričom uviedol, že „ tak znenie článku 6 ods.
1 Smernice, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty ekonomických činností hovoria v prospech
objektívneho prístupu pri výklade tohto ustanovenia, takže... situáciu jednej zo zmluvných strán, v tomto
prípade spotrebiteľa, nemožno považovať za rozhodujúce kritérium pre budúci osud zmluvy. “
Vo vzťahu k odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú prejudiciálnu otázku odporca uviedol,

že rozsudok jasne a jednoznačne potvrdil, že cieľom čl. 6 ods. 1 Smernice nie je povinnosť členských
štátov nariadiť neplatnosť celej zmluvy. Práve naopak. Európske právo podľa rozsudku a to aj s odkazom
na čl. 6 ods. 1 Smernice v zásade obmedzuje nezáväznosť pre spotrebiteľa na konkrétnu podmienku,
pričom zmluva ako taká existuje ďalej. Navyše, pri určovaní, či zmluva môže existovať bez nekalých
podmienok je súd v zmysle rozsudku povinný prihliadať výlučne na objektívne kritériá. V tomto smere

je teda podľa európskeho práva irelevantné, či by prípadné vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku
bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vzhľadom na uvedené mal odporca za to, že vyhlásenie neplatnosti
celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje navrhovateľ, nemá žiadnu oporu v ustanoveniach
vnútroštátneho a ani európskeho práva.Čo sa týka neplatnosti záložnej zmluvy bol toho názoru, že dohoda o splnomocnení je uzavretá riadne,
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o zastúpení a spĺňa náležitosti platného
právneho úkonu, ktorými sú slobodná vôľa, vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť. Navrhovateľ sa v

zmysle riadne uzavretej dohody o splnomocnení sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok, vyplývajúci pre
neho z predmetnej zmluvy o úvere, a preto udelil Mgr. Brunovi Žlnayovi (ďalej len „splnomocnenec“)
plnomocenstvo na uzatvorenie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v čase uzatvorenia
záložnej zmluvy vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve navrhovateľa, ako aj na všetky právne úkony
súvisiace s uzatvorením predmetnej záložnej zmluvy. Na základe uvedeného vzniklo splnomocnencovi

právo nakladať s nehnuteľnosťou v mene navrhovateľa - splnomocniteľa, pričom práva a povinnosti zo
zastúpenia vznikajú priamo navrhovateľovi.

Súd vo veci nariadil a dňa 01.10.2014 vykonal pojednávanie v neprítomnosti odporcu po splnení
podmienok podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Na nariadenom pojednávaní vykonal
dokazovanie výsluchom navrhovateľky a listinnými dôkazmi - zmluvou o úvere zo dňa 11.11.2008,

potvrdením o platení dlhu bankovou zloženkou z čl.6-8, zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa
18.06.2009, P. pre k.ú. U. z 01.10.2014, podstatným obsahom spisov Okresného súdu Trenčín č.k.
49Er/2041/2010 a 39CbZm/166/2013, listom od spoločnosti Z. A. zo dňa XX.XX.XXXX a 21.06.2011,
nedatovaným listom od odporcu a zistil nasledujúce skutočnosti:

Navrhovateľka s odporcom dňa 11.11.2008 uzavrela zmluvu o úvere, na základe ktorej si požičala od
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 995,82 €. Navrhovateľka odporcovi uhradila už sumu 915,- €,
pričom odporca od nej požaduje ešte ďalších 8.080,36 €. Navrhovateľka v zmluve o úvere splnomocnila
advokáta A., ktorý v jej mene dňa 18.6.2009 uzavrel s odporcom zmluvu o zriadení záložného práva
na nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľky. Táto záložná zmluva do dňa rozhodovania súdu nebola

zapísaná v katastri nehnuteľností.

Navrhovateľjespotrebiteľom,atovzmysle§52ods.4Občianskehozákonníkapodľaktoréhospotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Odporca je dodávateľ, a to v zmysle § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka podľa ktorého dodávateľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a to v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka podľa
ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.

Za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera

dodávateľ so spotrebiteľom. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách však treba dôsledne odlišovať problematiku a inštitút
ochrany spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi
spotrebiteľom a dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa spravidla uzaviera
tak, že obsahuje zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Uvedená smernica

za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej
obsah. Ustanovenia § 52 a nasl. sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci
ochrany spotrebiteľa.

Čo sa týka námietok odporcu, že navrhovateľka nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože v

uzavretej zmluve o úvere vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania,
a teda nie na svoju súkromnú potrebu, v tomto smere (ak by súd mal preukázanú skutočnosť, že
navrhovateľka takéto vyhlásenie urobila, čo v prejednávanom prípade nemal) by to mohlo iba znamenať,
že nejde o spotrebiteľa v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. (§3 ods. 2), ale navrhovateľka by definíciu
spotrebiteľa v zmysle § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka určite spĺňala. Odhliadnuc od uvedeného

záveru, súd však mal z vykonaného dokazovania preukázané (z rovnopisu uzavretej úverovej zmluvy,
ktorý vznikol predtlačením z prvopisu originálu zmluvy), že navrhovateľka žiadne takéto vyhlásenie
neurobila (v rovnopise nie je zaškrtnuté políčko pred slovným spojením povolanie) a ani nemohla urobiť
(ak ju veriteľ pri uzatváraní zmluvy takéto vyhlásenie nedonútil urobiť), keďže v čase, keď požiadala oúverbolaužstarobnoudôchodkyňou,ktorážiadnepovolanienevykonávala.Súdpretonámietkyodporcu
o tom, že navrhovateľka nie je spotrebiteľom vyhodnotil ako nedôvodné.

Navrhovateľka sa domáha určenia neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy, ktoré uzavrela s odporcom.
V prípade akejkoľvek určovacej žaloby je navrhovateľka povinná preukázať naliehavý právny záujem.

Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm.c/ O.s.p.).

Súd si na tomto mieste dovolí citovať jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa v plnom
rozsahu stotožňuje.

Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považuje súdna prax aj žalobu o neplatnosť právneho
úkonu, ako jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem žalobcu na

určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu,
predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom
navrhovaného rozhodnutia (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo
224/2008).

Pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c/ O.s.p., umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho
vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ (ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v
spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych
spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava), pretože potrebuje mať vyriešenú

otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej
neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude
vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka). (citácia časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009, č.k.
1MCdo 1/2009).

Vzhľadom na uvedené má okresný súd za to, že navrhovateľka ako slabšia strana zmluvného vzťahu v
tomto prípade má právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, čím dosiahne istejšie
postavenie v tom, aká je skutočná výška jej dlhu, práve v prípade ako je tento, keď navrhovateľka
už svoj dlh voči odporcovi plnila, pričom odporca od nej požaduje sumu, ktorá je 8-krát vyššia ako

suma poskytnutých prostriedkov, takže navrhovateľka má podľa názoru súdu oprávnené výhrady voči
výške svojho dlhu voči odporcovi. V prípade, že by súd rozhodol o neplatnosti oboch týchto zmlúv,
navrhovateľka má dostatočný podklad na to, aby plnila svoj dlh v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a odporcovi by vrátila to, čo jej on poskytol bez ďalších sankcií v akejkoľvek podobe. V
prejednávanom prípade by sa tak prinajmenšom úplne a bez ďalšieho vyjasnil vzťah navrhovateľky a

odporcu z úverovej zmluvy, ktorá bola splatená v rozsahu 915,- € z 995,82 €, čím by nárok odporcu
uplatňovaný vo výške 8.080,- € bol neoprávnený. Rovnako naliehavý právny záujem má súd za
preukázaný aj vzhľadom na prebiehajúce konanie, vedené pred Okresným súdom Trenčín pod sp.zn.
39CbZm/166/2013, kde odporca uplatňuje sumu z predmetného právneho vzťahu vo výške cca 1.300,-
€. Súd preto prijal záver o tom, že naliehavý právny záujem navrhovateľky je v prejednávanej veci daný,

a to nielen čo sa týka zmluvy o úvere, ale aj uzavretej záložnej zmluvy, nakoľko existuje možnosť, že sa
navrhovateľ pokúsi o jej zapísanie do katastra nehnuteľností.

Čo sa týka odporcom vznesenej námietky o prekážke veci z dôvodu res iudicatae, v tomto smere si súd
dovolí citovať rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa 10.12.2010, č.k. 49E/2041/2010-11, v ktorom sa o.i.

uvádza a s ktorým sa súd stotožnil, a to že:

„Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ

má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť
také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide oneprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou

osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská
zmluvavyjadrílenvpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnýmipodmienkamivštandardnej
zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak

udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom
vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom
o výkon verejnej moci. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom
dojednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že
slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže
náležité naplánovať, sú plne namieste. Taktiež súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložka v

predmetnejveci,ktorámalazaložiťlegitimitupreexekučnýtitulvpredmetnomkonaní,znemožňujevoľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal
žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Z uvedených dôvodov považuje súd rozhodcovskú doložku
za neprimeranú.“

Vzhľadomnauvedenéeštesúduvádza,žedojednanierozhodcovskejdoložkyjeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou v spotrebiteľských zmluvách. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS).

V tomto smere súd konštatuje, že rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy odporcu
považuje za ustanovenie, spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v

neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného
dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľa (poskytovateľa spotrebiteľského úveru t.j.
odporcu) riešiť všetky spory, vzniknuté zo zmluvy účastníkov, pred rozhodcovským súdom a to
tým skôr, ak navrhovateľka v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu si takúto
doložku osobitne nevyjednala, možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy

tiež nemala a rozhodcovský súd celkom bez povšimnutia ponechal potrebu aplikácie i noriem tzv.
spotrebiteľského práva. Na takomto posudzovaní veci pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo,
že do len exemplifikatívneho, čiže príkladmého a teda neuzavretého zákonného výpočtu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách (do § 53 O. z.) sa podmienka obdobná tej z prejednávanej
veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom

konaní) dostala až od 1.3.2010 a k uzavretiu zmluvy účastníkov (rozhodnej v prejednávanej veci)
došlo ešte 11.11.2008, nakoľko tu zákonný výpočet je zákonodarcom neustále dopĺňaný a precizovaný,
podstatnýmjevšakúčelprávnejúpravy(poskytnutiespotrebiteľoviminimálnetakéhoštandarduochrany,
aký mu zaručuje Smernica). Súd si tiež dovolí uviesť, že za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) treba považovať také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto
normyjavilinepoužiteľnými.Každúzmluvuspadajúcudodefiničnéhovymedzeniaspotrebiteľskejzmluvy
a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska
dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na

spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia
právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery
(spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova). Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože

tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane
predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských
úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie
noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kdenenarazínaobmedzeniavO.z.avovykonávacíchpredpisochknemu.Súdďalejuvádza,žeposkytnutie
možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia
prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore

na strane žalobcu ako navrhovateľky tak i odporcu) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným, a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky.

Čo sa týka skutočnosti, že v úverovej zmluve bolo dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia
sporu a aj subjektu, majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť, zveruje aj
navrhovateľovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie)
sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením
rozväzovacej podmienky) zánik rozhodcovskej doložky, k tomu súd uvádza, že možnosť iniciovania
sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu

spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),
predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho

zmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu
poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
aksaspotrebiteľrozhodnesámstaťžalobcomaniečoodsvojhozmluvnéhopartnerapožadovať).Jesíce

pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej
zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená
tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia
VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento
dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože
kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na
všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním
akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť

predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení
faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou
sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie
možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie

následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho
požiadavkami predstihne dodávateľa. Súd preto v súlade s ustálenou judikatúrou slovenských súdov
mal za to, že odporcom sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek
4 ustanovenia).

Vzhľadom na uvedený záver rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 14151/09, vydaný Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 01.10.2009 nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom, a keďže tu ide o prelomenie materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku, zaniká prekážka rozsúdenej veci, čím sa námietka odporcu stáva

nedôvodnou.

Následne súd pristúpil k súdnemu prieskumu predložených spotrebiteľských zmlúv:

1) Zmluva o úvere

Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je
neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.Súd považoval za dôležité posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti
jednotlivých klauzúl ako celok ešte udržateľná. Neprihliadal pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy

pre toho ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná resp.
ďalej možná (cieľ zakotvený v čl. 6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Za dôležité sa tiež považuje, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte
bez neplatných klauzúl. V rámci interpretačného pravidla sa vychádzalo z dobromyseľnosti spotrebiteľa,
ktorému bola predložená vopred naformulovaná zmluva (§ 35 Občianskeho zákonníka).

Všeobecne k podmienkam zmluvy si súd dovolí uviesť, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo
extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľa bez súdnej kontroly, najmä
súčasným pôsobením inštitútu straty výhody splátok (bod 4 VPPÚ), viacerých sankcií za omeškanie
(bod 4, 6, 15, 16 VPPÚ), mnohými spôsobmi zabezpečenia práva veriteľa (prostredníctvom dohody o
zrážkach zo mzdy, či zriadením záložného práva na nehnuteľnosť).

Tieto obavy odporca aj naplnil, pretože oproti úveru 995,83 € (11.11.2008) narástol dlh na neuveriteľných
2.065,74 € (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 1.10.2009) a teda ani nie za rok sa dlh
navýšil viac ako trojnásobne. K takémuto výsledku zjavne prispeli neprijateľné sankcie a tak zmluva
umožňuje odporcovi obísť dôležitý prvok unijného práva, predstavujúci ex offo kontrolu a postihnúť

majetok navrhovateľky bez súdnej kontroly a vymôcť plnenie z neprijateľných podmienok. Tento stav
vyvoláva obavy, že slovenská právna úprava výkonu záložného práva na vymoženie pohľadávok voči
spotrebiteľom je v rozpore so zásadou efektivity unijného práva.

Aj skutočnosť, že odporca predložil zmluvu, kde je zaškrtnuté vyhlásenie navrhovateľky, ktoré podľa ňou

predloženejzmluvy(jejrovnopisu,ktorývznikolpretlačenímzprvejstrany)nikdyneurobila,súdutvrdzuje
v názore, že už aj samotné konanie odporcu pri uzatváraní zmluvy bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Súd sa preto stotožnil s názorom navrhovateľky, že uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorý

sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z., pretože žiadne vyhlásenie o poskytnutí úveru na výkon povolania
nebolo z jej strany urobené.

Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej
sa navrhovateľka zaviazala uhradiť úver vo výške 30.000,- Sk (t.j. 995,82 €) dvanástimi pravidelnými

splátkami po 4 900,- Sk (t.j. 162,65 €) a uhradiť teda mala 58.800,- Sk (t.j. 1.951,80 €), z čoho úrok
predstavoval 9.600 Sk (výška ročného úroku je 32%) a náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy
zvyšných 19.200 Sk. Súd vzhľadom na takto vyjednané podmienky (keď dlžník má vrátiť do 1 roka sumu,
ktorá predstavuje 196% poskytnutej sumy) a ostatné okolnosti prejednávaného uzavretia predmetnej
zmluvy - neurobenie vyhlásenia o využití poskytnutých finančných prostriedkoch, neuvedenie RPMN

dospel k záveru, že uzavretá zmluva so všetkými svojimi ustanoveniami je v hrubom rozpore s dobrými
mravmi, a z tohto dôvodu je neplatná. Je síce viac ako zrejmé, že poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov pre neuvedenie RPMN, avšak vzhľadom na množstvo neprijateľných
podmienok, využitie rozhodcovskej doložky, požadovanie mnohých sankcií, ktoré prekračujú prípustnú
mieru tolerancie, mnohonásobné spôsoby zabezpečenia záväzku, vyhodnotil súd situáciu tak, že nie

je možné, aby prijal záver o neplatnosti len niektorých aj keď mnohých neprijateľných podmienok, ale
že takúto zmluvu medzi podnikateľom a fyzickou osobou v staršom veku musí považovať za neplatnú
v celom rozsahu. Za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú esenciálnych náležitosti
a zo splátkového kalendára je problematické zistiť, aké sú vlastne splátky po zohľadnení neplatných
klauzúl, týkajúcich sa príslušenstva pohľadávky, vrátane dôležitej časti o odplate za úver (úrokoch a

nejaká ďalšia bližšie nešpecifikovaná ,,odplata“) a že niet bezvadného článku zmluvy, súd prijal záver
o neplatnosti zmluvy ako celku.

2) Záložná zmluva

Podľa § 552 Občianskeho zákonníka pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa
zabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva, je upravené v časti o vecných právach.Podľa § 151a Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej
príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe

rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme: zákonné
zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu,
alebo zmluvné zastúpenie (splnomocnenie). Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:
a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto zmluvu
dohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah
zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté medzi klientom a

advokátom,
b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a
obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;
c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V prejednávanom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu
právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej
prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom.

Súd považuje záložnú zmluvu za neplatnú, nakoľko dohoda o plnej moci uzavretá medzi navrhovateľkou

ako dlžníkom A.. I. Y., uskutočnená v zmluve o úvere, nie je riadne uzavretá. Predmetné plnomocenstvo,
ktoré je spísané priamo v zmluve o úvere, neobsahuje náležitosti označenia nehnuteľností ako
ich vyžaduje zákon pre zmluvu v súlade s ustanovením § 42 katastrálneho zákona. Z dojednania
plnomocenstva, aké bolo uskutočnené v zmluve o úvere nevyplýva, že by zástupca mohol uzavrieť
záložnú zmluvu. Formulácia obsahu splnomocnenia o tom, že zástupca uzavrie v mene dlžníka záložnú

zmluvu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka, ktorých špecifikácia bude konkretizovaná až pri
uzatváraní záložnej zmluvy je neurčité a v podstate ani splnomocnenec ani splnomocniteľ v čase
uzavretia dohody o splnomocnení nevedeli s akými konkrétnymi nehnuteľnosťami, ku ktorým bude
zriadená záložná zmluva, sa bude nakladať. Predložené splnomocnenie neobsahuje prílohu obsahujúcu
nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka ku dňu spísania plnej moci. Takéto dojednanie je neurčité, čo

spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Dohodu o plnej moci uzavretú medzi dlžníkom a A.. I. Y. je treba
považovať za absolútne neplatnú pre rozpor záujmov dlžníka a zástupcu podľa § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Zástupca má hájiť záujem dlžníka v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna a nie
uzatvárať záložnú zmluvu a dokonca poveriť záložného veriteľa na podanie návrhu na vklad záložného
práva v prospech záložného veriteľa do katastra nehnuteľností. Vzhľadom k tomu, že splnomocnenie

advokáta A.r. I. Y. je neurčité, tento nebol oprávnený nakladať s dlžníkovými nehnuteľnosťami, záujmy
dlžníka sú v rozpore s konaním jeho zástupcu Mgr. I. Y., nerešpektuje sa vyváženosť medzi predmetom
úverovej zmluvy, čo sa týka výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetu záložnej zmluvy, ktorá sa
dotýka nehnuteľného majetku v nepochybne väčšej hodnote, než je výška plnenia povinného z úverovej
zmluvy, čo je v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

rozhodnutia.

Súd si tiež dovolí poukázať na ustálený právny názor Najvyššieho súdu SR o neplatnosti takejto zmluvy
v obdobných prípadoch, ktorý bol prezentovaný v mnohých jeho rozhodnutiach (napr. 1Sžr/102/2011,
8 Sžo 30/2007,...).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zaviazal odporcu
nahradiť navrhovateľovi ako plne úspešnému účastníkovi konania trovy konania.

Podľa § 12 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č.
8/2005 ak centrum zastupuje oprávnenú osobu pred súdom (§ 5b ods. 3), patrí mu náhrada výdavkov
vrátane odmeny podľa osobitného predpisu; 5a) ustanovenie § 15 ods. 1 sa použije primerane.Poznámka 5a) obsahuje odkaz na § 14a a 14b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov.

Podľa § 14a ods. 2 písm. a) vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb odmena je vo veciach upravených Občianskym zákonníkom 200 eur.

Dňa 8.10.2014 bolo súdu doručené podanie Centra právnej pomoci, ktorým si vyúčtovali trovy právneho
zastúpenia v zmysle vyhl.č. 655/2004 Z.z., a to v zmysle § 14a ods. 2 písm. a) odmenu vo výške 200,-
€, režijný paušál za 4 úkony (1 x 7,41 €, 1 x 7,63 € a 2 x 8,04 €) a v rámci hotových výdavkov cestovné
náhrady (4 x 7,- €) a náhradu za stratu času (12 x 13,40 €).

Súd priznal navrhovateľke a splnomocnenému zástupcovi odmenu vo výške 200,- €. Súd nepriznal

navrhovateľke náhradu režijného paušálu, nakoľko je toho názoru, že tento výdavok si môže uplatniť iba
advokát; rovnako je tomu tak pri uplatňovaní si náhrady za stratu času. Čo sa týka hotových výdavkov
za cestovné, túto sumu súd navrhovateľke priznal, nakoľko výška cestovného bola uplatnená vo výške
cestovného verejnou hromadnou dopravou.

Súd tak zaviazal odporcu na náhradu trov konania vo výške 228,- €.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľaust.§205ods.3O.s.p.rozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).