Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/700/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213616
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa
10. 06. 2013, č. k.: 13C/281/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní
vo veci 2Er/1012/2009 (Ex 10237/2009) tvrdeným nesprávnym úradným postupom, a to zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)

v rozpore so zákonom.

Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 04. 11. 2009 a exekučný súd
ju zamietol uznesením zo dňa 03. 09. 2010 po tom, ako zistil, že exekučný titul (rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave) bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou
podmienkou, a teda je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Následne exekúciu zastavil.

Uviedol, že lehotu 15 dní uvedenú v ust. § 44 ods. 2 EP na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia
exekútora je lehotou zákonnou a procesnou. Vyjadruje ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej
na to, aby sa takýto úkon mohol urobiť. Z tohto aspektu má lehota poriadkový charakter, lebo Exekučný
poriadok nestanovuje sankciu za jej nedodržanie.

Exekučný súd bol povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie. Okrem iného je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého exekútor žiada
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom. Poukázal na názor
Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 3. marca 2011, č. k.: IV. ÚS 60/2011-13, na základe ktorého môže
vnútroštátny súd ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatnéhorozhodcovského rozsudku a vyvodiť z toho patričné dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva z
toho vyplývajú. Taktiež odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. januára 2012, sp.
zn.: 6Cdo/143/2011, z ktorého vyplynulo oprávnenie všeobecného súdu (aj povinnosť)

skúmať priebeh rozhodcovského konania.

Exekučný súd uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu,
vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ

preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok. Dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu
exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v rozpore so zákonom. Zdôraznil, že štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch
podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť. Uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden

z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia §
9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Poukázal na to, že o lehote 15 dní sa zákonodarca zmieňoval len v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, v prípade nesplnenia podmienok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie už

zákonodarca žiadnu lehotu neuvádza. Preto na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie žiadna lehota nie je daná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého

rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky, pretože nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Trval na osobnej
účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v čase rozhodnutia nebolo ešte

právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. Okresný súd mu odňal možnosť
konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k vykonaným dôkazom,
na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne
konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s
časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky

na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si
bez uvedenia dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní
na rozhodnutie v zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného
súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci
zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil

za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou.

Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd
zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu
podľa § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho

exekútora.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.

1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne
preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného
súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania

a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na
vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Odporca sa k návrhu vyjadril, jeho vyjadrenie k návrhu súd riadne doručil
navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku
uvedenýkonkrétnyexekučnýspisohľadneexekučnéhokonania,vktorommalabyťnavrhovateľovipodľa

návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Treba zdôrazniť, že okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie z dôvodu, že išlo
o konanie podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku 1 tohto
ustanovenia a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne vyhlásil

rozsudok.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného

súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného
súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom

rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného
súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ naargumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu
riadne rozhodol nadriadený (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43NcC/167/2012 zo
dňa 11. 10. 2012) súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v
jeho neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť
konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 115a O. s. p.
Z obsahu spisu taktiež vyplynulo, že navrhovateľ nežiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že

zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, prípadne že podal ústavnú sťažnosť
ani nepodal návrh na prerušenie konania. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v

spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo
riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom
nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz
navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených

skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že
všetkyrozhodnutiabolinavrhovateľoviriadnedoručené.Odvolacísúdvzhodesokresnýmsúdomdospel
k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý by napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, pretože navrhovateľ nenavrhol prerušiť konanie
a o takomto návrhu ani okresný súd nerozhodoval. Navrhovateľ nebol vylúčený z uplatnenia žiadneho
svojho procesného oprávnenia a postup okresného súdu je plne odôvodnený ust. § 115a O. s. p.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej
lehote. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom

postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.
Súdna prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade,
ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 04.

11. 2009 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju
zamietol uznesením zo dňa 03. 09. 2010, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny
úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnejvykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd nebol v
uvedenom období nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka,

že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť

otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho

vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.

2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti T. C. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny

dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere
však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ

v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného
súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne
zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné úvahy súdu, prvostupňový súd namietané
skutočnosti vôbec v rozhodnutí neriešil ani sa nimi nezaoberal.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.