Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/560/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812201541
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5812201541.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská
kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava 29, IČO: 36 062 235,
zastúpeného JUDr. Jánom Mišurom, PhD., advokátom, so sídlom Z. XX, XXX XX X., proti žalovanému:
ORACO, s.r.o., so sídlom Zákamenné 1029, 029 56 Zákamenné, IČO: 36 782 335, zastúpeného JUDr.
Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom P. XXX/XX, XXX XX B., v konaní o zaplatenie sumy 525,86 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/37/2012-266
zo dňa 20. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/37/2012-266 zo dňa 20. apríla 2015 v II/ vete výroku,
ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v III/ vete výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalobcu proti I/ vete výroku rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/37/2012-266
zo dňa 20. apríla 2015, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,87 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 08.03.2011 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, o d m i e t a .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,87 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 08.03.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (veta I/ výroku rozsudku). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (veta II/ výroku rozsudku).
Súčasne vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (veta III/ výroku rozsudku).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podaným návrhom žalobca žiadal zaviazať žalovaného na
zaplatenie sumy 525,86 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 08.03.2011 do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.07.2010 zavinil vodič T. W. vozidlom zn. IVECO EUROCARGO,
EČV: NO 759 AT v dôsledku dopravnej nehody vznik škody na motorovom vozidle
zn. SUZUKI SX 4 EČV: DK 894 AU, ktorého držiteľom bol v čase dopravnej nehody Y. P.. Vozidlo
žalovaného nebolo k dátumu nehody poistené v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu vznikla
žalobcovi povinnosť zaplatiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca dňa 04.01.2011 poskytol z poistného
garančného fondu poškodenému poistné plnenie v celkovej výške 525,86 Eur. Vyplatením náhrady
škody poškodenému prešlo právo poškodeného vymáhať vyplatenú náhradu škody voči zodpovednému

subjektu (žalovaný) na žalobcu. Toto právo si žalobca uplatnil mimosúdne listom zo dňa
07.02.2011 voči žalovanému, za ktorého plnil to, čo podľa zákona mal plniť on poškodenému. Žalovaný
pohľadávku žalobcu doteraz nezaplatil.
Prvostupňový súd citoval ust. § 24 ods. 2 písm. b) a ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, ako aj ust. § 427 ods. 1 a § 441 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že
žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 525,86 Eur s príslušenstvom,
titulom náhrady poistného plnenia, ktoré zaplatil poškodenému za škodu na vozidle EČV: DK 894
AU z dôvodu, že žalovaný, ktorého vozidlom bola spôsobená škoda, v čase dopravnej nehody dňa
27.07.2010 nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Medzi účastníkmi zostalo sporné, či bola
škoda spôsobená aj zavinením poškodeného Y. P., ktorý v čase dopravnej nehody riadil vozidlo zn.
SUZUKI , EČV: DK 894 AU. Zo znaleckého posudku Ing. Jána Rabčana, znalca z odboru cestná
doprava, odvetvie: nehody v cestnej doprave, vyplynulo, že škoda bola skutočne spôsobená aj
zavinením poškodeného Y. P., a to v prevažnej miere. Znalec zistil prvky nesprávnej techniky jazdy u
oboch vodičov. Uviedol, že vodič vozidla žalovaného zn. IVECO vošiel do priestoru, ktorý bol zúžený
prekážkou a videl, že do tohto zúženého priestoru vchádza iné vozidlo, takže mal možnosť vyčkať, kým
druhé vozidlo bezpečne prejde zúženým priestorom a pokiaľ aj vošiel do zúženého priestoru
spolu s vozidlom zn. SUZUKI, tak nedostatočne sledoval situáciu pri zrušenom bezpečnom
bočnom odstupe vozidiel, v dôsledku čoho si nevšimol zastavenie vozidla zn. SUZUKI a pri vytáčaní
vpravo toto vozidlo zachytil. Vodič vozidla zn. SUZUKI však pochybil v oveľa väčšej miere, pretože nemal
vojsť do zúženého priestoru, keďže prekážka v podobe odstaveného návesu bola na
jeho strane. Z toho, že mu mimovoľne zhasol motor znalec urobil záver, že vodič neprispôsobil jazdu
svojim schopnostiam tým, že vošiel do priestoru zúženého odstaveným návesom, čím zrušil bezpečný
bočný odstup medzi vozidlami. Tým spôsobil ohrozenie vodiča druhého vozidla a za okolností, že bolo
treba cúvať, tak cúvať mal vodič vozidla zn. SUZUKI, pretože na cúvanie mal lepšie podmienky ako
vodič vozidla zn. IVECO. Podľa znalca vodič vozidla zn. IVECO pri vstupe z hlavnej na vedľajšiu cestu
ku areálu Stavebného podniku nemal možnosť vidieť, že do priestoru zúženého odstaveným návesom
vchádza vozidlo. Rozhodnutie vodiča vozidla zn. SUZUKI vojsť do zúženého priestoru, v
dôsledku čoho zrušil bezpečný bočný odstup medzi vozidlami, bolo nesprávne, pretože vzhľadom na
prekážku na jeho strane mal postupovať tak, že pred prekážkou mal zastaviť. Zhasnutie motora vozidla
zn. SUZUKI podľa znalca pravdepodobne nastalo kvôli veľmi nízkej rýchlosti, ktorou sa v čase nehody
vozidlo pohybovalo, čo sa dá opäť pripísať konaniu vodiča vozidla zn. SUZUKI, než technickej poruche.
Podľa znalca to, že vozidlo zn. SUZUKI zastavilo, si vodič vozidla zn. IVECO mohol vysvetliť tak, že
mu vozidlo zn. SUZUKI dáva prednosť. Zo znaleckého dokazovania teda vyplynulo, že škodu
spôsobil predovšetkým samotný poškodený tým, že nedal prednosť vozidlu zn. IVECO napriek tomu, že
prekážka bola na jeho strane a navyše zastavil, z čoho sa vodič vozidla zn. IVECO mohol domnievať, že
mu dáva prednosť. Ak by poškodený dal prednosť v jazde oproti idúcemu vozidlu v súlade s pravidlami
cestnej premávky, ku kolíznej situácii by vôbec nedošlo. Keďže však znalec zistil aj nesprávny prvok
techniky jazdy vodiča zn. IVECO, prvostupňový súd dospel k záveru, že škodu spôsobili obaja účastníci
dopravnej nehody, avšak poškodený v oveľa väčšom rozsahu. Podiel spoluúčasti poškodeného na
vzniku škody vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania okresný súd určil na 85%. Z uvedených
dôvodov súd zaviazal žalovaného, aby žalobcovi nahradil poistné plnenie vo výške 15% , čo činí sumu
78,87 Eur. Okrem istiny okresný súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške o osem percentuálnych bodov vyššie, než bola základná úroková sadzba ECB
v čase začiatku omeškania (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013).
Rozhodnutie o trovách konania si okresný vyhradil na osobitné uznesenie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že odvolací súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a zároveň mu prizná proti
žalovanému náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v zmysle priloženej špecifikácie;
alternatívne navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Uviedol, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľ zotrval na
tvrdení, že žalovaný zodpovedá za škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ako prevádzateľ
motorového vozidla za škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzkou motorového vozidla. Na
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré je upravené
zákonom č. 381/2001 Z. z. v platnom znení. Na základe žalobcom predložených dôkazných prostriedkov
je odvolateľ toho názoru, že jeho nárok je čo do dôvodu i výšky opodstatnený, keďže k vozidlu zn. IVECO
EUROCARGO, EČV: NO 759 AT, nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla tak, ako to vyplýva z ust. § 3
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., čím žalobcovi v zmysle ust. § 24 ods. 2 citovaného zákona vznikla
povinnosť uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona. S poukazom
na ust. § 2 ods. 1 písm. j) zákona č. 381/2001 Z. z. v platnom znení, (ktorý je lex specialis k
Občianskemu zákonníku), prevádzkovateľom motorového vozidla je fyzická alebo právnická osoba,
ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom. Prevádzkovateľom vozidla,
ktorého prevádzkou bola v čase dopravnej nehody spôsobená škoda na motorovom vozidle zn. IVECO
EUROCARGO EČV: NO 759 AT bol v čase dopravnej nehody žalovaný. V konaní pred súdom prvého
stupňa nevznikol medzi účastníkmi spor ohľadne výšky škody na poškodenom motorovom vozidle v
sume 525,86 Eur, ktorá suma bola vyplatená poškodenému žalobcom z garančného fondu, nakoľko k
vozidlu žalovaného nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, no zo strany žalovaného bola namietaná technika
jazdy vodiča poškodeného vozidla, ktorý mohol podľa jeho názoru zabrániť dopravnej nehode. Z tohto
dôvodu bol na základe uznesenia súdu prvého stupňa vypracovaný súdnym znalcom
znalecký posudok k technike jazdy a správnosti reakcií vodičov oboch vozidiel; k možnosti zabrániť
dopravnej nehode; k priebehu nehodového deja z technického hľadiska, a to napriek tomu, že v spise sa
nachádzala správa o nehode, ktorá popisovala skutkový stav v čase dopravnej nehody inak (absencia
odstaveného návesu tvrdeného v konaní), než ho popisoval žalovaný v konaní pred súdom prvého
stupňa. Ak by sa totiž vodič žalovaného a poškodený nedohodli na skutkovom stave, tak by museli
privolať k dopravnej nehode políciu (§ 64 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z. v platnom znení). Dodatočné
odlišné tvrdenia žalovaného v konaní súd preto nemal brať do úvahy, nakoľko sú v
rozpore so vzájomne odsúhlaseným skutkovým priebehom deja dopravnej nehody vodičom žalovaného
a poškodeným. Vodič žalovaného ani nepoprel, že tento záznam podpísal, a preto záver o tom, že
skutkový stav bol odlišný od stavu zachyteného v správe o nehode, nie je opretý o žiaden dôkaz,
ktorý by nebol v konaní spochybnený. Súdny znalec pri posúdení príčiny dopravnej nehody, ku ktorej
došlo dňa 27.07.2010 v Námestove, a ktorej účastníkmi boli vodiči motorových vozidiel EČV: NO 759
AT a EČV: DK 894 AU v znaleckom posudku uviedol, že technickou príčinou vzniku dopravnej nehody
bola súčinnosť nesprávnej techniky jazdy vodiča vozidla zn. IVECO a nesprávnej techniky jazdy vodiča
vozidla zn. SUZUKI. Odvolateľ opätovne zdôraznil, že súdny znalec pri posudzovaní techniky jazdy
vodiča zn. SUZUKI vychádzal z domnienky, že na strane vozidla zn. SUZUKI bol odstavený náves.
V správe o nehode vypísanej bezprostredne po dopravnej nehode a podpísanej oboma účastníkmi
dopravnej nehody však nie je žiadna zmienka od odstavenom návese. Existenciu odstaveného návesu
začal tvrdiť žalovaný až v konaní pred súdom prvého stupňa, čo následne zobral do úvahy súdny znalec
pri vyhotovení znaleckého posudku. Na túto skutočnosť poukazoval žalobca aj v konaní pred súdom
prvého stupňa dňa 14.10.2013. Súdny znalec tiež pri posudzovaní techniky jazdy vozidla zn.
IVECO (vozidlo žalovaného) uviedol, že vjazd vodiča vozidla zn. IVECO sťažilo vozidlo poškodeného
zn. SUZUKI, ktoré pokračovalo v jazde pri vychádzaní z dvora Stavebného podniku aj napriek
tomu, že na jeho strane bol na prístupovej komunikácií odstavený náves. Napriek tomu, že žalobca
spochybňuje správnosť záverov znaleckého posudku, založených na nesprávne zistenom skutkovom
stave, zdôraznil, že aj zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že vodič žalovaného
viedol vozidlo zn. IVECO popri plote a pri vjazde do brány zatáčal vpravo, pričom si nevšimol, že vozidlo
zn. SUZUKI zastavilo. Zatáčaním vpravo sa zadný ľavý roh vozidla zn. IVECO priblížil k vozidlu zn.
SUZUKI a toto mohol kontaktovať. Ak by vodič sledoval situáciu cez ľavé vonkajšie spätné zrkadlo,
mohol spozorovať, že vozidlo zn. SUZUKI zastavilo a mohol zastaviť aj on. Pri dostatočnom sledovaní
kritického miesta mal na takéto konanie čas. Ide o nesprávny prvok v technike jazdy vodiča vozidla zn.
IVECO, ktorý pokračoval v jazde do zúženého priestoru v čase, kedy mu tam vchádzalo vozidlo zn.
SUZUKI. Takýto vjazd bol možný len za predpokladu, že by vozidlo v kritickom mieste nezastavilo. Pri
otázke, ako sa dalo zabrániť dopravnej nehode súdny znalec skonštatoval pri poškodenom vozidle zn.
SUZUKI dva faktory, a to 1/ ak by neuskutočnil vjazd do zúženého priestoru, kde na jeho strane stal
odstavený náves (ktorého existenciu žalobca spochybňuje), a 2/ ak by viedol vozidlo kritickým miestom
bez zastavenia; v takom prípade by opustil nebezpečný priestor skôr, ako tam zatočí zadná časť vozidla
zn. IVECO. Vodič vozidla zn. IVECO mohol zrážke zabrániť tak, že by lepšie sledoval pohyb vozidla zn.
SUZUKI, a po jeho zastavení by zastavil aj on. Túto situáciu mohol sledovať cez ľavé spätné zrkadlo.

Navyše, súd prvého stupňa pri zamietnutí žaloby voči žalovanému neuviedol v odôvodnení svojho
rozhodnutia, na základe akých úvah dospel k záveru, že spoluúčasť poškodeného na dopravnej nehode
by mala byť vo výške 85%, resp. jeho zavinenie by malo byť v prevažnej miere. Žalobca preto namietal
aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo
638/2005 vyplýva, že v zmysle ust. § 428 Občianskeho zákonníka sa prevádzkovateľ zodpovednosti
zbaví (pokiaľ nejde o škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke), ak preukáže, že
škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.
Pojem „okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke“ (§ 428 Občianskeho zákonníka) je užší ako
pojem „škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky“ (§ 427 Občianskeho zákonníka). Za okolnosť,
ktorá má pôvod v prevádzke je považované napr. zlyhanie bŕzd, vada materiálu, nedostatky na strane
vodiča, teda okolnosti „vo vnútri“ vlastnej prevádzky, ktoré súvisia s organizáciou, riadením
a realizáciou prevádzky. Podľa názoru žalobcu v predmetnej veci nebol preukázaný žiadny liberačný
dôvod prevádzkovateľa vozidla, t. j. žalovaného. Mohlo by ísť nanajvýš o okolnosť, ktorá má svoj pôvod
v prevádzke, na základe ktorej sa však prevádzkovateľ nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu.
Odvolateľ opätovne zdôraznil, že výška škody na poškodenom vozidle medzi účastníkmi nebola sporná
a ohľadne výšky škody poškodenom vozidle žalovaný v konaní ani nenavrhoval vyhotoviť znalecký
posudok. Žalobca tiež poukázal na judikát R 6/1969 z ktorého vyplýva, že ak škoda bola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, nemôže sa prevádzkovateľ zbaviť zodpovednosti, a to ani s
poukazom na neodvrátiteľný úkon tretej osoby. Takisto judikát Z IV., str. 621 uvádza, že prevádzkovateľ
motorového vozidla sa môže zbaviť svojej zodpovednosti iba v tom prípade, ak škoda nebola ani
čiastočne spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. V prípade, ak poistná zmluva uzavretá
nebola, alebo z určitých dôvodoch zanikla (napr. pre nezaplatenie poisteného), sa poškodený nemá
možnosť obrátiť na žiadnu poisťovňu, aby uhradila škodu za osoby zodpovedné za škodu, t. j. za vodiča,
či prevádzkovateľa vozidla. Z toho dôvodu bol zákonom vytvorený tzv. poistný garančný fond, ktorého
správa bola zverená žalobcovi a poškodenému bolo poskytnuté právo uplatniť nárok na plnenie podľa §
24 ods. 2 písm. a) až g) zákona č. 381/2001 Z. z. proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov za rovnakých
podmienok, za ktorých by mohol uplatniť nárok na plnenie voči určitej poisťovni (§ 24 ods. 3 zákona č.
381/2001 Z. z.). Poškodený dostane tak plnenie i vtedy, ak vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda nebude
(v rozpore so zákonom) poistené. Protiprávny stav spočívajúci v absencii poistenia však poškodený
nepocíti, pretože za nepoistené osoby zodpovedné za škodu je mu poskytnuté plnenie z poistného
garančného fondu žalobcu. Príkladom postihového práva žalobcu podľa citovaných ustanovení je jeho
právo žiadať refundáciu vyplatených náhrad od toho, kto za škodu podľa právnych predpisov zodpovedá
a za koho vznikla povinnosť vyplatiť náhradu škody poškodeného s tým, že táto zodpovednosť je daná
vo vzťahu k motorovému vozidlu, na ktoré nebolo v čase vzniku škody uzavreté poistenie (otázka, kto
mal povinnosť motorové vozidlo poistiť je vo vzťahu k zodpovednosti za škodu irelevantná). Odvolateľ
zdôraznil, že medzi osoby zodpovedné za škodu spôsobené prevádzkou dopravného prostriedku podľa
§ 427 Občianskeho zákonníka zaraďuje zákon i prevádzateľa (de facto držiteľa) motorového
vozidla, a to i v prípade, ak vozidlo vypožičal, resp. zveril inej osobe. Na druhej strane je však logické a
žiaduce, aby tí, za ktorých bolo z garančného fondu plnené, vyplatené prostriedky do garančného fondu
vrátili späť. Preto zákon oprávnil žalobcu - Slovenskú kanceláriu poisťovateľov - domáhať sa náhrady
za plnenie, poskytnuté z poistného garančného fondu, v súvislosti so škodou spôsobenou nepoisteným
vozidlom. Inými slovami poskytol jej postihové právo voči nepoisteným osobám zodpovedným za škodu.
Ak by bol názor súdu prvého súdu správny, tak by sa osoba, ktorej vznikla škoda pri dopravnej nehode
nemala právo obrátiť žiadnu poisťovňu s nárokom na poistné plnenie zo vzniknutej škody, a ani voči
žalobcovi pri neexistencii povinného zmluvného poistenia, ako tomu bolo v tomto prípade.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich
z trov právneho zastúpenia v celkovej sume 51,90 Eur, ktoré súčasne vyčíslil a vyšpecifikoval.
Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné. Podľa jeho názoru rozhodnutie okresného súdu vychádza
z dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Z vykonaného
dokazovania, najmä znaleckého posudku a výsluchu znalca na pojednávaní bolo bezpečne preukázané,
že k dopravnej nehode došlo zavineným konaním vodiča vozidla zn. SUZUKI, ktorý svojím rozhodnutím
a technikou jazdy vytvoril kolíznu situáciu pri výjazde z dvora Stavebného podniku v Námestove. Z
priebehu nehodového deja je nesporné, že vodič vozidla zn. SUZUKI, ako vodič osobného motorového
vozidla, ktorý mal vo svojom jazdnom pruhu prekážku - odstavený náves, mal dať prednosť vozidlu
zn. IVECO, ktoré sa v čase výjazdu vozidla zn. SUZUKI nachádzalo už na príjazdovej ceste do dvora
Stavebného podniku. Skutočnosť, že na príjazdovej ceste k dvoru Stavebného podniku, vchádzalo

nákladné motorové vozidlo zn. IVECO bol zúžený odstaveným návesom, ktorý stal v jazdnom pruhu
vozidla značky SUZUKI vyplýva okrem potvrdenia Stavebného podniku aj z výpovede samotného vodiča
vozidla zn. SUZUKI Y. P., ktorý na pojednávaní dňa 15.05. 2013 uviedol: „Keď som zobral materiál, tak
som vychádzal z dvora Stavebného podniku a oproti som uvidel nákladné vozidlo zn. IVECO. Vozidlo
sa tlačilo do dvora, tak som zastal, lebo som si nebol istý, či sa obídeme“. Ako je nesporné z grafického
znázornenia v znaleckom posudku, ak by v príjazdovej ceste nestál odstavený náves, potom by nebol
problém, aby sa obe vozidlá bezpečne obišli, nakoľko šírka príjazdovej cesty je dostatočná. Len prekážka
v jazdnom pruhu vodiča zn. SUZUKI mohla spôsobiť skutočnosť, popísanú vodičom vozidla zn. SUZUKI,
teda, že jazdná dráha bola zúžená a on nemal istotu, že sa obe vozidla obídu. Ak sa však vodič vozidla
zn. SUZUKI napriek tomu rozhodol pokračovať v jazde, svojím konaním obmedzil aj ohrozil vodiča
vozidla zn. IVECO, ktorý sa musel natlačiť až ku plotu, ako to vyplýva z jeho výpovede, ale aj napriek
tomu nesprávnou technikou jazdy a nesprávnym rozhodnutím vodiča vozidla zn. SUZUKI, došlo k stretu
oboch motorových vozidiel, ktorému vodič vozidla zn. IVECO nemohol zabrániť. Pokiaľ okresný súd
rozhodol o spoluzavinení vodiča nákladného vozidla zn. IVECO na dopravnej nehode v rozsahu
15%, s týmto jeho záverom žalovaný nie je úplne stotožnený. V danom prípade pri vzniknutej
kolíznej situácii vozidlo zn. SUZUKI nemalo pokračovať v jazde, resp. malo cúvnuť späť do dvora
Stavebného podniku a nechať vojsť do dvora nákladné vozidlo zn. IVECO. Práve spôsob a technika
jazdy vodiča vozidla zn. SUZUKI, jeho nesprávne rozhodnutie pokračovať v jazde, (hoci sám si nebol
istý bezpečným obídením vozidiel), nedodržaním bezpečného bočného odstupu vozidiel spôsobilo, že
došlo k stretu motorových vozidiel a poškodeniu osobného motorového vozidla zn. SUZUKI. V ostatnom
žalovaný poukázal na svoje doterajšie prednesy a písomné podania, ktoré sú obsahom spisového
materiálu.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možné napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.)
ako vecne správny vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu a v závislom výroku o trovách konania podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V tejto časti odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym
skutkovým zisteniam a žalobu žalobcu aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch
na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v opravnom prostriedku, a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu k skutkovým zisteniam len zopakoval
argumentáciu prezentovanú v priebehu doterajšieho konania. Vyplýva z nej, že sa nestotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca svoj nárok uplatnený žalobou odôvodňoval poistným
plnením v sume 525,86 Eur, ktoré vyplatil poškodenému Y. P., ktorý je držiteľom motorového vozidla zn.
SUZUKI SX 4, EČV: DK 894 AU s konštatovaním, že jeho vozidlo bolo poškodené v dôsledku zavinenia
vodiča T. W., ktorý riadil motorové vozidlo zn. IVECO EUROCARGO, EČV: NO 759 AT, ktorého držiteľom
je žalovaný. V zmysle ust. § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. vzniklo žalobcovi právo vymáhať od
žalovaného vyplatenú sumu náhrady škody, ako voči zodpovednému subjektu. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravuje ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z
obsahu spisového materiálu, najmä záverov znaleckého posudku Ing. Jána Rapčana, znalca z odboru
cestá doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave, vyplýva skutočnosť, že za technickú príčinu vzniku
dopravnej nehody znalec označil jednak nesprávnosť techniky jazdy vodiča zn. IVECO, ale aj nesprávnu
techniku jazdy vodiča zn. SUZUKI, a tiež určil, že obaja vodiči mali možnosť dopravnej nehode zabrániť.
Z ust. § 441 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že ak bola škoda spôsobená aj zavinením

poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením znáša ju
sám. (Spolu)zodpovednosť poškodeného podľa ust. § 441 Občianskeho zákonníka je daná, ak jeho
konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t. j. ak škoda vznikla tiež následkom úkonov
poškodeného. Pritom nemusí ísť o jedinú príčinu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na
vzniku škody, o ktorej odškodnenie ide. Konanie poškodeného, prípadne jeho opomenutie konať tak,
ako konať mal, sa však nemusí časovo kryť s protiprávnym konaním škodcu, môže mu predchádzať, aj
ho nasledovať. Súd je povinný v súlade s ust. § 441 Občianskeho zákonníka v konaní o žalobách na
náhradu škody (a teda aj o nároku žalobcu) aj bez návrhu skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie
zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného (porovnaj R 22/1979). Aby bolo
vôbec možné hovoriť o spoluzavinení poškodeného, musel by sa poškodený dopustiť zavineného
protiprávneho úkonu a musela by existovať príčinná súvislosť medzi týmto úkonom a škodou, ktorú
škodca spôsobil. V zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka sa prevádzateľ môže zodpovednosti
zbaviť celkom alebo čiastočne v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného. Zavinenie
poškodeného Občiansky zákonník v ust. § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný
dôvod. Treba tu však vychádzať z toho, že ust. § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zavinenie
poškodeného, sa musí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade
zodpovednosti (R 3/1984 str. 30 ods. 5). Už z toho vyplýva, že ho treba použiť tak v prípadoch
všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu založenú na princípe predpokladaného zavinenia (§
420 Občianskeho zákonníka), ako aj v prípadoch osobitnej zodpovednosti, vrátane zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 Občianskeho zákonníka), a to bez
zreteľa na to, či škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke.
Aj v dôvodovej správe k ustanoveniu § 441 Občianskeho zákonníka sa uvádza, že úprava následkov
zavinenia poškodeného sa vzťahuje tak na prípady, keď škodca zodpovedá za vzniknutú škodu, pretože
ju zavinil (§ 420 Občianskeho zákonníka), ako aj na prípady, keď ide o zodpovednosť bez zavinenia (§
427 a § 428 Občianskeho zákonníka). Výslovne sa stanovuje, že sám poškodený znáša škodu, ktorú
výlučne zavinil. V rozsahu, v akom sa na vzniku škody podieľalo spoluzavinenie poškodeného, škodca
za škodu nezodpovedá, pretože v tomto rozsahu chýba príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jeho
konaním alebo škodovou udalosťou. Žalovaný teda nemôže zodpovedať za škodu v časti, v ktorej za
ňu zodpovedá poškodený. Na ustálení zavinenia škodcu a poškodeného na vzniknutej škode nemôže
mať vplyv správa o nehode, ale len výsledky spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý je podkladom
pre rozhodnutie v súdenej veci. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že napr. o tom či bol spáchaný
trestný čin rozhodujú všeobecné súdy v trestnom konaní. Súd je však viazaný iba výrokom súdu o tom,
že určitým skutkom v tomto rozsudku uvedenom, bol spáchaný trestný či, resp. o tom, že určitá osoba sa
dopustila spáchania trestného činu. Na druhej strane, súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
výškou škody uvedenou v rozhodnutí súdu, ktorý rozhodoval o spáchaní trestného činu, a to ani vtedy,
ak výška škody je uvedená vo výroku odsudzujúceho rozsudku ako skutková veta o vine (§ 135 ods.
1 O.s.p.). O to viac nemôže byť súd pri rozhodovaní v prejednávanej veci viazaný výlučne správou
o nehode spísanou jej účastníkmi (č.l. 6 spisu), na ktorú poukazoval odvolateľ. V priebehu súdneho
konania bolo totiž ustálené, že na strane vozidla zn. SUZUKI bol odstavený náves, z ktorej skutočnosti
správne vychádzal i znalec pri vypracovaní svojho znaleckého posudku i výpovedi na pojednávaní.
Pokiaľ teda žalobca v odvolaní poukázal na účastníkmi nerozporovanú výšku žalovanej istiny, táto
skutočnosť nie je pre konajúci súd záväzná, a to z ohľadom na zistenia v rámci vykonaného dokazovania
o spoluvine poškodeného na vzniknutej škode. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
takúto sumu (zodpovedajúcu výške žalovanej istiny) žalobca poškodenému už vyplatil z titulu poistného
plnenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané
je vždy vecou súdov (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Prvostupňový
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo tvrdenia žalobcu v predmetnej časti nepovažoval
za pravdivé v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Na strane druhej bola tak v konaní
preukázaná pravdivosť tvrdení žalovaného o spoluvine poškodeného za vznik dopravnej nehody. Z

obsahu spisového materiálu vyplýva neunesenie dôkazného bremena žalobcu v tomto súdnom konaní
v časti, v ktorej súd jeho žalobu zamietol. V súdenej veci okresný súd postupoval v súlade s ust. § 132
O.s.p. a všetky dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Námietku odvolateľov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil tiež ako
nedôvodnú. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. Nálezy Ústavného súdu SR
III.ÚS 209/04, IV.ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V dôvodoch
rozhodnutia je nevyhnutné vyložiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedlo k podradeniu skutkovej
podstaty pod príslušnú právnu normu. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia právneho posúdenia
veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne
nesprávne námietky účastníkov. Všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov
zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne a
veľmi precízne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Pri ustálení zodpovednosti žalovaného
za vzniknutú škodu prvostupňový súd postupoval v súlade s ust. § 136 O.s.p. Vychádzal pritom zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu a dôkazov, najmä záverov znaleckého posudku a výsluchu znalca
na pojednávaní, z ktorých správne ustálil spoluvinu poškodeného a žalovaného za vznik dopravnej
nehody.

Okresný súd mal teda dostatok správny skutkových zistení i dôkazov na meritórne rozhodnutie
v prejednávanej veci. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané
dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p., súčasne spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku
II/, o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

Pokiaľ okresný súd v I/ vete výroku rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,87
Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 08.03.2011 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd odvolanie žalobcu podané v tejto časti jeho rozhodnutia
odmietol ako odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený
(§ 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.).

Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Aj keď
je žalobca účastníkom konania, nespĺňa subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti I/ vete výroku
rozsudku. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo
veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Z uvedeného vyplýva, že na
podanie odvolania je oprávnený len ten účastník konania, ktorému bola rozhodnutím súdu prvého stupňa
spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností účastníkov konania; podstatné tu
je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom žalobou (prípadne v jeho procesnom

podaní), nie však subjektívne presvedčenie účastníka konania o dôsledkoch vyplývajúcich pre neho z
rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom vo vete I/ výroku
čiastočne vyhovel žalobe žalobcu, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,87 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 08.03.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Odvolateľ teda podal odvolanie v tejto časti proti rozhodnutiu súdu, ktorým bolo v predmetnej
časti jeho žalobe vyhovené.
Keďže žalobca podal odvolanie proti tej časti rozhodnutia okresného súdu, ktorou bolo jeho žalobe
čiastočne vyhovené, odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. pri aplikácii ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.
jeho odvolanie v predmetnej časti ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený,
odmietol.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania
ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.