Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/450/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217564
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217564.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav
Fridrich. PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 7. novembra 2013,
č. k. 9C/14/2013-64, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 7. novembra 2013, č. k. 9C/14/2013-64 zamietol návrh (správne
žalobu, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca
sa písomne podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 597,46 eura z dôvodu, že Okresný súd Levice ako exekučný

súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním
viac ako 324 dní. Majetková škoda vo výške 125 eur pozostáva z náhrady účelne vynaložených
nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania, a to vo výške 70 eur na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40
eur na udržiavanie a správu informačného systému, 15 eur na administratívnu prácu, poštovné,
telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 597,46 eura, pričom vychádzal z výpočtu
55 eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu, nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
považoval za spravodlivú satisfakciu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu
žiada zamietnuť. Predmetnú žalobu považoval za zmätočnú a mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Taktiež neuviedol žiadne kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, čo sa týka prieťahov v konaní. Uplatnenie nároku
žalobcu považoval za predčasné vzhľadom k tomu, že neuplynula lehota 6 mesiacov na predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Zároveňvzniesolnámietkupremlčaniaprinárokochuplatnených

pred dňom 23.04.2009, teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že žalobca
nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla
nemajetková ujma alebo majetková škoda.Súd vykonal dokazovanie a zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/242/2010 zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia bola doručená na Okresný súd Levice dňa 28.04.2010. U súdneho exekútora
bola spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie. Súd vyzýval súdneho exekútora

na zaslanie zmluvy o úvere a po doručení uznesením Okresný súd Levice č. k. 9Er/242/2010-16 zo
dňa 18.10.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Proti tomuto uzneseniu
podal právny zástupca oprávneného odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením
č. k. 6CoE 27/2012-43 zo dňa 30.03.2012 tak, že zastavil odvolacie konanie z dôvodu späťvzatia
odvolania právnym zástupcom oprávneného. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že

žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil
tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o
zamietnutí žiadosti po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd poznamenal, že žaloba žalobcu bola
dostatočne špecifikovaná v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania
návrhu. Žalobca v petite návrhu uviedol, čoho sa podaným návrhom domáha, voči komu a z akého
titulu. Nepredloženie dôkazov a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie

návrhu, nie na odmietnutie podania. Nárok žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená v apríli 2010 a žalobca si uplatnil u žalovaného
predbežné prerokovanie na náhradu škody v apríli 2012. Žalobu žalobcu súd nemohol ako predčasne
podanú zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žiadosť žalobcu nebola prerokovaná,

pretože žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie žiadosti, a pretosvojnárok
mohol žalobca uplatniť na súde.
Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom
stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou žalobcu bolo preukázať, či

nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých
sa domáha a či sa vôbec na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Žalobca uviedol, že na preukázanie škody, ktorej sa nedomáha titulom zníženého výťažku
exekúcie, ale titulom nákladov, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním súdu, požiadal
o vypracovanie znaleckého posudku, pričom súd poznamenal, že ak mu vznikla škoda, mal by mať

dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške
ním tvrdenej škody. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov
konania a z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne
zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Žalobcom tvrdená majetková škoda
nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na

žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané
ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej
škode.Jenažalobcovi,abyspolusnávrhompredložildôkazyujmy,resp.uviedolskutočnosti,nazáklade
ktorých bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však nevidel
dôvod, aby sa výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody nedošlo. Súd sa

nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd
sa taktiež nezaoberal ani nemajetkovou ujmou a jej výškou škody, keďže mal za to, že k vzniku škody
ani nemajetkovej ujmy nedošlo. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, len formálne uviedol, že
došlokzánikujehopodnikateľskýchaktivítajehopodnikateľskýchplánov,čonebolobližšieodôvodnené,

ani preukázané. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41
ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať

poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Súd teda

dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., dôvodom
zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení

na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku. Súd mal z uvedeného za preukázané, že v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu neexistovala. Navyše uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím
súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti

exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníka, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok v §
44 ods. 2 určuje lehotu na vydanie poverenia. V prípade, že má súd za to, že nie je zákonný dôvod
na vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom takého rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15-dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu
pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15-dňovej lehoty, pretože podstatné

sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo veci
rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Súd taktiež uviedol, že preskúmavať, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný ústavný súd, ktorý konanie v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4

ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012
ako aj od 01.01.2013), § 16 ods. 1, 2, 3, 4 § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., §
41 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/, i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“ v znení účinnom od 15.12.2009 do 31.05.2011 ako aj od 01.06.2011), §

44 ods. 1 a 2 (v znení od 01.02.2002 do 31.05.2010, od 01.06.2010 do 31.05.2011 ako aj od 01.06.2011)
Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože súd prvého stupňa odňal
účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,vecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval

novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,

že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemôže založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V
tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré

skutočnosti len usudzovať. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty aj napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistotyurčením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená

rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu taktiež neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo
a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej

trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým

svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Z obsahu spisu a výsledkov súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca
sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur (náhradu

účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
597,46 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a

vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom
súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 9Er/242/2010. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v
tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 597,46 eura, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu 597,46 eura
žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil

žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jehopohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V
skutočnosti,žeexekučnýsúdnerozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote
15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný

postup exekučného súdu.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 20324/09 zo dňa 26.11.2009. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 9Er/242/2010 a začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa
12.03.2010.SúdnyexekútorpodalnaOkresnomsúdeLevicežiadosťoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie v predmetnej veci dňa 28.04.2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 9Er/242/2010-16 zo dňa 18.10.2010,
právoplatným dňa 27.01.2011. Predmetné uznesenie oprávnený napadol odvolaním, ktoré vzal späť, v
dôsledku čoho Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 6CoE/27/2012-43 zo dňa 30.03.2012 odvolacie
konanie zastavil. Následne exekučný súd uznesením č. k. 9Er/242/2010-54 zo dňa 06.03.2013,
právoplatným dňa 19.04.2013, zastavil exekučné konanie.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ododňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.09.2005 do 31.05.2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súduprvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212

ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a

preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného

postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
01.09.2005 do 31.05.2010, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor

so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného

súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či užpozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.04.2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti

súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle, teda
vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak vydáva
iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však ústavne

akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v
prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.
Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž

splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorýchpredpokladovzaťažujedôkaznébremenoprávenavrhovateľa.Vdanomprípadesižalobcasvoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež

nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd navyše dodáva, že
sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje
popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31.05.2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011
Z. z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do
31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.05.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010, bola do
uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže
rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, lehota na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.05.2011 a od
01.06.2011 lehota nie je.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti
údajov žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nárokuneodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/242/2010, s obsahom ktorého sa oboznámil a vychádzal z neho.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v

merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým bol
novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia
exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že
aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení, nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby ňou

bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov
uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného práva
platnéhovčasevznikuprávnejskutočnostiazaloženiazodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Vsúvislosti
s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe
nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/242/2010, čo je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z listinných dôkazov v ňom
obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval
svoj návrh nie sú pravdivé. Na námietku žalobcu týkajúcu sa stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza,
že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa
18.10.2010 vydal uznesenie (právoplatné dňa 27.01.2011), ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený.
Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu nezakladá
nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia nie je
zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný
postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom

v predmetnom konaní nepochybil. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou
zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní
došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.
Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný
vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v

predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie
vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s
platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konania
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.