Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217979
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812217979.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa Z., právne zastúpený L.
proti odporcovi S. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 8C/118/2012-72 zo dňa 4. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmbolnávrhnavrhovateľazamietnutýarozhodnutéonáhrade

trov, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Zároveň zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi domáha náhrady majetkovej škody vo
výške 1699,63 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 339,93 Eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Prievidza, spočívajúcom v prieťahoch pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia v konaní o vymoženie peňažnej pohľadávky. Rozhodnutie, ktoré po
právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) a ustanoveniami § 44 ods. 2
Exekučného poriadku založil najmä na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného
súdu Prievidza, sp. zn. 15Er/2172/2010. Z uvedeného spisu zistil, že navrhovateľ sa v

procesnom postavení oprávneného domáhal vymoženia svojej peňažnej pohľadávky. Dňa 16.07.2010
bola Okresnému súdu Prievidza doručená žiadosť navrhovateľa o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. O predmetnej žiadosti rozhodol okresný súd uznesením, č.k. 15Er/1873/2010-9 zo dňa
29.09.2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu nepreskúmateľnosti exekučného
titulu. Uviedol, že podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup, považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného
zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Nestotožnil sa s argumentáciou
navrhovateľa, ktorý považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza vexekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote. Zdôraznil, že na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. V predmetnom exekučnom konaní došlo k

rozhodnutiu súdu po necelých 3 mesiacoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď súd oprávneného (t. j. navrhovateľa) žiadal o predloženie úverovej zmluvy.
Doloženie zmluvy bolo nevyhnutné k tomu, aby súd mohol posúdiť, či exekučný titul, ktorým je
rozhodcovský rozsudok, nezaväzuje povinného na plnenie nemožné, nedovolené alebo v rozpore
s dobrými mravmi. Pokiaľ teda navrhovateľ vytýka súdu, že nerozhodol včas, bolo to ovplyvnené

práve konaním navrhovateľa. Vzhľadom na povahu veci, na množstvo exekučných konaní, vyvolaných
navrhovateľom, ako aj správanie navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní teda súd vo veci
konal plynule a rozhodol v primeranej lehote. Vychádzajúc zo skutkových
tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný.
Dospel k záveru, že tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu sú neopodstatnené.

Navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp.
nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej
zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná,
rozhodcovský súd nemal oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento
jeho postup legitímny. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný

titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (rozhodcovské doložky
si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere), nemôže
sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v
dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený, a pokiaľ mu vznikla škoda alebo
nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne

oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.

Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovaťsa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba
jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v

odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním

dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a

napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť

poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

Súčasne sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a jeho dôvody spočívajúce v nepreukázaní nesprávneho úradného postupu považuje za správne,
vyčerpávajúce a pre rozhodnutie vo veci za dostatočné (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne
považoval lehotu 15 dní za lehotu stanovenú iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie
aj pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti a súčasne správne považoval rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
za vydané v primeranej lehote.

Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorú navrhovateľ vidí
v pojednávaní v jeho neprítomnosti, pretože dôvod, ktorý pre odročenie uviedol navrhovateľ, teda, že
je potrebné vyčkať do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej pre rozhodovanie vylúčeným sudcom,
nemožno považovať za dôvod pre odročenie pojednávania, tak ako to predpokladá ust. § 119 O.s.p. O

námietke zaujatosti zákonného sudcu bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté nadriadeným súdom
v konaní, sp. zn. 4NcC/649/2012 a sp. zn. 4NcC/11/2013 tak, že zákonná sudkyňa nebola vylúčená, a
preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou zaujatosti. Z
uvedeného dôvodu bolo správne aj jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Nariadením pojednávania a riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súčasne súd prvého stupňa
vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu,
preto neobstoja odvolacie námietky navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany,
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Ako bolo uvedené, navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu tútomožnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za
tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali
neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p.,

ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako
ho navrhoval navrhovateľ, preto neboli splnené procesné podmienky, a pokiaľ sa jedná o
znalecký posudok o výške škody, bol by takýto dôkaz nadbytočný, aj pokiaľ by bol procesne prípustný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody, je otázka samotnej výšky škody bezpredmetná.

Rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá navrhovateľom vytýkané vady, keďže súd
prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od podania
žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch v konaní.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko
tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania
nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .