Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. október 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/294/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009899856
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1009899856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov

senátu JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: N.. G. N., P. B. O.,
J. V. Č.. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Davidom Soukeníkom, advokátom, Bratislava, Šoltésovej č. 14,
proti odporcovi: OMV Slovensko, s.r.o., Bratislava, Moskovská č. 13, IČO : 00 604 381, zastúpený Mgr.
Romanom Tomanom PhD., advokátom, Bratislava, AK Rudnayovo námestie č. 1, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu : Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad č.
4, IČO : 00 151 700 o návrhu na zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 56.642,10 Eur (1.706.400,- Sk) na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 8 C 157/2002 - 490 zo dňa 3.7.2009 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej sa p o t v r d z u j e .
V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh o zaplatenie 56.642,10 Eur v celom rozsahu zamietol.
Odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 15.657,64 Eur. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 265,55 Eur.
Rozhodol tak z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je potrebné
posúdiť škodu na zdraví navrhovateľa ako škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§ 420a OZ),

ktorú prevádzkoval vo svojom mene, na vlastný účet a na vlastné riziko Š. X.. V konaní porušenie
právnej povinnosti samotného vlastníka zariadenia umývacej linky preukázané nemal, za škodu na
zdraví navrhovateľa zodpovedá v danom prípade iba prevádzkovateľ Š. X..
Zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka a zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho
zákonníka v Občianskom zákonníku sú upravené ako všeobecná zodpovednosť. Okrem iného,
rozdielom medzi týmito zodpovednosťami je, že pri zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka
je štvrtý predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti právnických a fyzických osôb - zavinenie

- subjektívnej povahy, pričom pri zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka ide o objektívnu
zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie.
V prípade zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka ide o činnosť súvisiacu s predmetom
činnosti (spravidla podnikateľskej), ktorú fyzická alebo právnická osoba prevádzkou fakticky vyvíja,
rozhodujúca je teda fakticita. Musí ísť o sústavne prevádzanú činnosť, ktorá je organizovaná
právnickou, príp. fyzickou osobou v určitej prevádzke. Zákon v ustanovení § 420a Občianskeho
zákonníka vymedzuje taxatívny výpočet, čo sa považuje za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou.

Vyvolávajúcim činiteľom vzniku škody je buď sama činnosť, ktorá má prevádzkovú povahu, príp.
akákoľvek vec pri tejto činnosti použitá, alebo fyzikálne, chemické či biologické vplyvy prevádzky na
okolie. Ide o škodu spôsobenú nielen priamo prevádzkovateľom, prípadne osobou, ktorú prevádzkovateľk realizácii svojej činnosti použil, ale aj samou existenciou prevádzkových zariadení, ktoré vyvíjajú
škodlivý vplyv na okolie, a to bez ohľadu na to, či zariadenie je v chode alebo nie.
Voda na povrchu umývacej linky nie je len fyzikálnym vplyvom prevádzky na okolie, ale vo vnútri

umývacej linky je aj nevyhnutnou súčasťou samotnej prevádzky. Rovnako tak sú súčasťou prevádzky aj
vodiace koľajové lišty. Preto bez ohľadu na to, či zariadenie bolo v chode alebo nie, ak došlo k úrazu v
prevádzke-vpriestorochumývacejlinkydôsledkompošmyknutiasanamokrejpodlahealebovdôsledku
zakopnutia o vyčnievajúce vodiace koľajové lišty, išlo o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, za
ktorú, bez ohľadu na zavinenie zodpovedá prevádzkovateľ. Týmto prevádzkovateľom v danom prípade

nebol odporca, ale podnikateľ Š. X. (pôvodne odporca 2), ktorý nebol zamestnancom odporcu, ani
nekonal pre odporcu na základe zmluvy, či na základe jednorazového príkazu, ale išlo o fyzickú osobu
- podnikateľa, ktorý uskutočňoval činnosť (prevádzku) vlastným menom a na vlastné riziko.
Nebola by vylúčená ani zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka samotného vlastníka
umývacej linky za škodu na zdraví, ale iba za predpokladu, že ako vlastník tohto zariadenia
porušil zákonom stanovenú právnu povinnosť. Porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z vlastníctva

zariadenia odporcom 1) v konaní preukázané nebolo a dokonca nebolo ani len tvrdené.
V odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že v tzv. sporovom konaní sa vymedzenie účastníkov
zakladá procesným spôsobom - o tom, kto bude v konaní vystupovať ako účastník, rozhoduje žalobca
tým, koho v žalobe za účastníka označí. Skutočnosť, či takto vymedzení účastníci sú skutoční nositelia
tvrdených práv a povinností vyplývajúcich z hmotnoprávnych vzťahov, je otázkou tzv. vecnej legitimácie.

Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného
oprávnenia, alebo o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnych povinností, nie je nositeľom
hmotného oprávnenia (hmotnoprávnych povinností), o ktorých v konaní ide. Otázku vecnej legitimácie
posudzuje súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku
vecnej legitimácie súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov, nemôže konanie

pre nedostatok jeho podmienky zastaviť, ale žalobu zamietne.
Ak v ďalšom konaní vystupoval na strane odporcu iba vlastník zariadenia, v prípade uplatnenia si
náhrady škody na zdraví ide u tohto odporcu o nedostatok pasívnej legitimácie, pretože ten nie je
nositeľom hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich zo spôsobenej škody prevádzkovou činnosťou.
Na záver súd prvého stupňa dodal, že v konaní neboli preukázané dôvody pre mimoriadne zvýšenie

náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, v oboch prípadoch vo výške 80 násobku sumy
zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu (bolestné: 250 bodov, sťaženie spoločenského
uplatnenia: 110 bodov, spolu 360 bodov x 60,-Sk = 21.600,- Sk). Okrem toho, že dvaja súdny znalci
sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa neobodovali z dôvodu, že po ustálení zdravotného
stavu neboli u navrhovateľa zistené po úraze trvalé následky, v konaní nebolo preukázané, že kultúrne,

športové, politické, či iné zapojenie navrhovateľa ako poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni
a mimoriadne, že pre následky úrazu je poškodený takmer vyradený zo života, že jeho predpoklady
k uplatneniu v spoločnosti (v živote rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom a možnosť voľby
povolania a ďalšieho sebavzdelávania) sú takmer stratené, že nie je schopný sa sám obslúžiť a pod.
Príčinná súvislosť medzi úrazom navrhovateľa a jeho postupného odchodu z politického života ako aj

príčinná súvislosť medzi úrazom navrhovateľa stratou jeho zamestnania preukázaná nebola. Rovnako
preukázané /napr. znaleckým posudkom/ v konaní nebolo, že navrhovateľova psychika sa po úraze
zmenila, a to dokonca až do takej miery, že bola objektívne spôsobilá narušiť súkromný život
navrhovateľa /strata partnera/, prípadne pracovnú, športovú či politickú oblasť života navrhovateľa.
Znalecký posudok o sťažení spoločenského uplatnenia, v ktorom boli lekárom stanovené základné

body, a z ktorého navrhovateľ pri uplatnení si mimoriadneho zvýšenia náhrady vychádzal, neobsahoval
odporúčanie lekára na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2
vyhlášky a ani upozornenie lekára podľa § 10 ods. 1 vyhlášky. Posudok ďalej nebol potvrdený odborným
oddelením zdravotníckeho zariadenia (§ 10 ods. 2 vyhlášky). Navyše, tento posudok sa vykonával v
čase, kedy stav poškodeného nebolo možné považovať za ustálený. O uvedenej skutočnosti nasvedčujú

ďalšie dva znalecké posudky vypracované súdnymi znalcami v priebehu súdneho konania, v ktorých sa
znalci zhodli, že u navrhovateľa trvalé následky po úraze zistené neboli.
V prípade mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť v konaní neboli zistené predpoklady na takéto
zvýšenie, t.j. existencia takých skutočnosti, ktoré by umožňovali záver, že vytrpenú bolesť nebolo možné
vyjadriť len základným odškodnením, ktoré už v podstate samo o sebe predstavuje náhradu za už

vytrpenú bolesť.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., priznal odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi
nárok na náhradu trov konania. Trovy konania pokiaľ ide o odporcu priznal aj za právne zastúpenie, kde
pri ich výpočte hodnoty právneho úkonu vychádzal z hodnoty sporu uplatneným navrhovateľom.Proti tomuto rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu včas podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal
rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovieť a domáhal sa aj
trov konania, prípadne žiadal vec zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal, ak by odvolací

súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou, z dôvodu, že ide o komplikovaný vzťah medzi navrhovateľom
a odporcom, aby vyslovil vo výroku rozsudku, že proti rozhodnutiu je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
V odôvodnení odvolania poukázal na to, že navrhovateľ dňa 15.10.2000 utrpel v dôsledku ním
nezavineného konania v samoobslužnej linke na čerpacej stanici ARAL na Einsteinovej ulici v Bratislave

vo vlastníctve spoločnosti ARAL SLOVAKIA, s. r. o., riadiac sa pokynmi uvedenými v samoobslužnej
umývacej linke, vážny úraz pravého predlaktia spojený so silným krvácaním a šokom, spôsobený
pošmyknutím a následným pádom na mokrom a šmykľavom povrchu.
Žalobouzodňa13.9.2002sanavrhovateľdomáhalmimoriadnehozvýšenianáhradyzabolesťasťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 52.642,10 Eur voči odporcovi ako odporcovi 1) a voči podnikateľovi
Š. X. ako odporcovi 2). Rozsudkom zo dňa 18.4.2005 súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca

(ako odporca 1)) je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 56.642,10 Eur spolu s náhradou trov
konania. Žalobu voči Š. X. (odporca 2)) zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Táto
časť rozsudku nadobudla právoplatnosť dňa 8.6.2005. Odporca (odporca 1)) podal voči rozsudku zo dňa
18.4.2005 odvolanie. Rozsudok zo dňa 18.4.2005 v napadnutej časti odvolací súd zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 3.7.2009 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal

zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 15.657,64 Eur a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania
vo výške 265,55 Eur.
Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 3.7.2009 žalobu voči odporcovi zamietol z dôvodu nedostatku
pasívnej legitimácie. Dospel k záveru, že za škodu na zdraví navrhovateľa zodpovedá prevádzkovateľ
zariadenia, za ktorého označil Š. X.. Aplikácia § 420a Občianskeho zákonníka v prípade právnej

zodpovednosti Š. X. a odporcu voči navrhovateľovi však nie je možná bez náležitého prihliadnutia
na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „škoda je spôsobená právnickou osobou
alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby samy za škodu spôsobenú svojou činnosťou podľa tohto zákona nezodpovedajú.“. Môže teda
ísť o pracovníkov alebo členov právnickej alebo fyzickej osoby alebo o činnosť osôb, ktoré vykonávajú

činnosť pre právnickú osobu na základe iného zmluvného vzťahu. Medzi ňou a právnickou alebo
fyzickou osobou je vnútorný vzťah k činnosti vykonávanej týmito právnickými alebo fyzickými osobami
vyvíjajúcimi napr. podnikateľskú činnosť. Ak však konanie takejto použitej osoby, ktorá spôsobila škodu,
nemožno považovať za činnosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ide o vybočenie z tejto činnosti a
v takomto prípade je daná priama zodpovednosť tejto použitej osoby. Zastáva právny názor, na základe

ktorého v prípade právneho vzťahu medzi odporcom a Š. X. sa jedná práve o zodpovednostný vzťah v
zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Tvrdeniu súdu prvého stupňa, že Š. X. prevádzkoval čerpaciu stanicu ARAL na Einsteinovej ulici
v Bratislave vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, odporujú viaceré zmluvné dojednania
Zmluvy o prenájme. Zo znenia Zmluvy o prenájme je zrejmé, že odporca nebol len prenajímateľom

priestorov čerpacej stanice ARAL na Einsteinovej ulici v Bratislave, odporca v týchto priestoroch
vykonával vo svojom mene podnikateľskú činnosť. Akákoľvek cieľavedomá činnosť akýchkoľvek osôb
v priestoroch tejto čerpacej stanice bola zároveň vnímaná navonok ako súčasť jedného celku, a to
ako činnosť odporcu. V priebehu konania zároveň nebola preukázaná, že by konaním Š. X. týkajúcim
sa prevádzky čerpacej stanice ako i samoobslužnej umývacej linky došlo k excesu, ktorý by zakladal

priamo zodpovednosť Š. X.. Na základe bodu 19 Zmluvy o prenájme Š. X. ako „partner má právo
pri miestnej propagácii predmetnej čerpacej stanice a v písomnom styku vystupovať ako zmluvný
partner Aralu, resp. byť v dobre viditeľnej forme a veľkosti písma ako taký uvedený.“. Z používania
pojmu „partner“ v písomnom styku nie je možné vyvodiť, že Š. X. je prevádzkovateľom zodpovedným
v zmysle všeobecných záväzných právnych predpisov. Navrhovateľ v čase podania žaloby nemal

možnosť posúdiť obsah zmluvných dojednaní medzi odporcom a Š. X..
Zastáva právny názor, že ustanovenia Zmluvy o prenájme, na základe ktorých „partner preberá
zodpovednosť za prevádzku umývacej linky i za ochranu podzemných vôd“ predstavujú zmluvné
dojednania, na základe ktorých Š. X. vymedzuje svoju zodpovednosť len voči odporcovi. Takéto
zmluvné vymedzenie zodpovednosti však nie je záväzné a určujúce pre tretie osoby. Túto skutočnosť

jednoznačne preukazuje nielen následne uzavretá poistná zmluva medzi odporcom a spoločnosťou
Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., ale i samotná vôľa odporcu a Š. X., ktorú viackrát výslovne prejavili.
Viazanosť súdu rozsudkom znamená, že súd už nemôže rozhodnúť inak, než rozhodol, nemôže teda
sám vyhlásený rozsudok zmeniť alebo zrušiť, ani keby po vyhlásení rozsudku dospel k názoru, že jerozsudkom neoprávnený. Tento dôležitý procesnoprávny účinok si vyžaduje právna istota a autorita
súdneho rozhodnutia.
Žaloba voči Š. X. bola v celom rozsahu zamietnutá právoplatným výrokom rozsudku zo dňa 18.4.2005.

Podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa boli v odôvodnení uvádzané skutočnosti, na základe
ktorých „bolo preukázané, že odporca v 1. rade je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla na zdraví
navrhovateľa, pretože táto jeho zodpovednosť vyplýva zo zmluvy medzi odporcami, z jednotlivých
poistných zmlúv uzatvorených s vedľajším účastníkom a tiež zhodných tvrdení účastníkov. Z týchto
dôvodov možno jednoznačne povedať, že odporca v 2. rade v predmetnom spore nie je pasívne

legitimovaný, teda neexistuje u neho hmotnoprávny vzťah s navrhovateľom, ktorý by zakladal
zodpovednosť odporcu v 2. rade a právo navrhovateľa žiadať od neho náhradu za škodu na zdraví.“.
Súd prvého stupňa právoplatnou časťou rozsudku zo dňa 18.4.2005 vyriešil otázku zodpovednostného
vzťahu medzi navrhovateľom, odporcom a Š.O. X., ktorá nebola v čase vzniku úrazu navrhovateľovi
jednoznačne známa. Pasívna (vecná) legitimácia Š. X. zanikla v dôsledku právoplatného rozhodnutia
súdu.

Zastávajú názor, že rozsudkom zo dňa 3.7.2009, v ktorom prvostupňový súd žalobu voči odporcovi v
celom rozsahu zamietol, súd prvého stupňa hrubo procesnoprávne pochybil z dôvodu porušenia § 156
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Svoje rozhodnutie totiž odôvodnil skutočnosťou, na základe
ktorej „súd posúdil škodu na zdraví navrhovateľa ako škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§
420a OZ), ktorú prevádzkoval vo svojom mene, na vlastný účet a na vlastné riziko Š. X. a tým, že v

konaníporušenieprávnejpovinnostisamotnéhovlastníkazariadeniaumývacejlinkypreukázanénebolo,
za škodu na zdraví navrhovateľa zodpovedá v danom prípade iba prevádzkovateľ Š. X. ... z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu súd návrh zamietol.“. Svojim rozhodnutím tak súd
prvého stupňa bez akejkoľvek opory v zákone zmenil, resp. zrušil právoplatnú časť rozsudku zo dňa
18.4.2005.

Napriek tomu, že súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na
strane odporcu, zároveň vo svojom odôvodnení konštatoval, že „v konaní neboli preukázané dôvody na
mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.“.
Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal mimoriadneho zvýšenia základného bodového
ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v nadväznosti na úraz zo dňa 15.10.2000,

v súlade s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Hypotéza citovanej právnej normy predpokladá tzv.
prípad hodný osobitného zreteľa. Normatívna formulácia umožňuje súdu aplikáciu ad hoc, výrazne
zohľadňujúcu subjektívny prvok vo vzťahu k reálnemu sťaženiu spoločenského uplatnenia.
Zdravie ako právom chránený záujem sui generis si vyžaduje zo strany konajúceho súdu obzvlášť citlivý
prístup, spojený s komplexným individuálnym zhodnotením všetkých právne relevantných skutočností.

Vyhláška v čase rozhodnom pre posudzovanie nároku navrhovateľa je priam archaickým predpisom,
pôvodne koncipovaným za účelom odškodňovania pracovných úrazov v 60-tych rokoch minulého
storočia. Svojou legislatívnou kvalitou evidentne nezodpovedá súčasným ekonomicko-sociálnym
podmienkam v Slovenskej republike. Táto skutočnosť je dôvodom pre postupne zaužívanú súdnu
prax, podľa ktorej za účelom preklenutia legislatívnej medzery pri odškodňovaní bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, odškodňovanie úrazov v sumách vychádzajúc z bodových hodnôt podľa
vyhlášky nie je dostačujúca pre adekvátnu jednorazovú náhradu pre poškodeného. Je preto potrebné
každý takýto prípad považovať za prípad hodný osobitného zreteľa.
Na strane navrhovateľa sú jednoznačné dôvody a osobitosti, ktoré odôvodňujú zvýšenie podľa § 7 ods.
3 vyhlášky a to hlavne v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia. Navrhovateľ pracoval v združení

Nová generácia. Cez toto združenie sa chcel navrhovateľ zapojiť do politického života. Bola nepriaznivo
ďalšia oblasť života navrhovateľa, ktorá bola nepriaznivo ovplyvnená úrazom a tou bol partnerský život.
Navrhovateľ pociťoval jeho zhoršenie, pretože návšteva spoločenských a športových akcií bola u neho
v dôsledku úrazu obmedzená. Toto malo za následok rozchod navrhovateľa s priateľkou, s ktorou žil v
spoločnej domácnosti viac ako 4 roky.

Upozornil aj na nedostatky znaleckých posudkov, ktoré nariadil súd v konaní. Znalecký posudok T.. Y. W.
č. X/XXXX neodstraňuje základné rozpory v doterajšom hodnotení bolestného navrhovateľa a stanovuje
bodovúhodnotubezbližšiehoobjasneniajejjednotlivýchprvkov.Nebraldoúvahyosobitostivpoúrazovej
rekonvalescencii, v rámci ktorej bol navrhovateľ z dôvodu pretrvávajúcich bolestí v oblasti poraneného
zápästia požívať lieky na utíšenie bolesti. Znalec uviedol, že súčasný zdravotný stav nevykazuje

podľa platného sadzobníka objektívne podklady na bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ale neuvádza dôvody, prečo v súčasnosti nie sú splnené podmienky pre bodové ohodnotenie
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Posudok nesprávne posudzuje jednotlivé prvky škody na zdraví,
ale hlavne neodstraňuje rozpory v bodových hodnotách doterajších posudkov.Znalecký posudok prof. T.. Y. P. S.., č. XX/XXXX neposkytuje v dostatočnom rozsahu zhodnotenie
priamych následkov poranenia navrhovateľa. Znalec ohodnotil bolestné navrhovateľa 190 bodmi a v
prípade sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že odporca nespĺňa podmienky pre ohodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia. S posudkom nesúhlasí.
Žiadal o vypracovanie revíznych posudkov posudzujúcich znalecké posudky, ktoré boli podkladom pre
podanie žaloby. Závery znaleckých posudkov, z ktorých vychádzal navrhovateľ pri podávaní žaloby
neboli žiadnym spôsobom namietané v čase ich vypracovania ani zo strany odporcu a ani zo strany
spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s..

Dôležité je, aby súd pri posudzovaní prípadu hodného osobitného zreteľa bral do úvahy skutočnosť,
že následky úrazu ohodnocované v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia mali pre navrhovateľa
osobitné nepriaznivé dôsledky v spoločenskom, súkromnom, ale hlavne v politickom živote tesne po
úraze a nie s odstupom viac ako 8 rokov. Prípad hodný osobitného zreteľa na strane navrhovateľa je
potrebné posúdiť s ohľadom na politické príležitosti, ktoré sa žalobcovi v čase úrazu naskytli, a ktoré
boli jeho následkom zmarené.

Ak by odvolací súd neprijal právnu argumentáciu, považoval za spravodlivé, aby na základe § 150
Občianskeho súdneho poriadku - bez ohľadu na spôsob rozhodnutia vo veci samej - nebol navrhovateľ
zaviazaný nahradiť odporcovi trovy konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosti:
zmätočné rozhodnutie súdu prvého stupňa - absolútne odlišné rozhodnutia súdov toho istého stupňa,
dĺžka súdneho konania, konanie navrhovateľa v dobrej viere za účelom ochrany jeho práv.

V prípade, ak by odvolací súd neuznal právnu argumentáciu odôvodňujúcu na strane navrhovateľa
aplikáciu § 150 Občianskeho súdneho poriadku zároveň podáva odvolanie proti výške trov konania
a proti spôsobu ich výpočtu. Nestotožňoval sa so závermi súdu prvého stupňa ohľadom výpočtu trov
konania podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
kde vzal za základe pre výpočet sumu 56.642,10 Eur. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 1 M Cdo 3/2008 (na pojednávaní opravil na 1 M Cdo 1/2008), rozhodnutie Krajského súdu v
Košiciach sp. zn.15 Co 293/04 a sp. zn. 5 Co 26/05, ktoré rozhodnutia odkazujú na to, že je potrebné
vychádzať z § 13 ods. 6 vyhlášky, podľa ktorého ustanovenia základnou sadzbou tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu.
Vedľajší účastník žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na svoju záverečnú reč

prednesenú pred vyhlásením rozsudku. Ak by odvolací súd prisvedčil argumentom žalobcu, že žalovaný
je vecne legitimovaným v spore, sú presvedčení, že v danom prípade nie je možné žalobe vyhovieť
najmä z dôvodov, že boli splnené liberačné dôvody. Prípad žalobcu v žiadnom prípade nemožno
považovať za hodný osobitného zreteľa, v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že strata
zamestnania žalobcu, jeho rozchod s priateľkou, koniec politickej kariéry atď. akýmkoľvek spôsobom

súvisia s predmetným úrazom, zastaralosť, resp. neaktuálnosť vyhláška č. 32/1965 Zb. v žiadnom
prípade nemôže ovplyvňovať rozhodnutie súdu o mimoriadnom zvýšení odškodnenia bolesti a SSU
žalobcu. Domáhal sa aj trov konania.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné,
žiadal ho zamietnuť a domáhal sa aj trov odvolacieho konania.

Nesúhlasil s tvrdením, že v danej veci je daná zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Predpokladom zodpovednosti právnickej, či fyzickej osoby podľa tohto
ustanovenia je protiprávne spôsobenie škody tými, ktorí sú zamestnancami právnickej alebo fyzickej
osoby, a ktorí plnili úlohy zadané im právnickou alebo fyzickou osobou a ku škode došlo v rámci plnení
úloh právnickej alebo fyzickej osoby. Za „použité osoby“ právna teória súdna prax považuje osoby

vykonávajúce činnosti pre právnickú alebo fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu zmluvy, resp. na
základe mandátnej zmluvy alebo príkaznej zmluvy, to znamená, že ide o osoby, ktoré nekonajú vo
svojom mene, ale v mene právnickej alebo fyzickej osoby. Dokazovaním bolo jednoznačne preukázané,
že právny vzťah medzi žalovaným a Š. X. sa zakladal na Zmluve o nájme čerpacej stanice zo dňa
11.8.1998, ktorou bola Š.O. X. prenajatá čerpacia stanica a v Dohode o prenájme umývacej linky zo dňa

1.2.1999, v ktorej sa Š. X. a žalovaný dohodli, že Š. X. ju bude prevádzkovať vo vlastnom mene, na
vlastný účet a vlastnú zodpovednosť. Š. X. mal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie umývacej linky a teda bol podnikateľom, ktorého z hľadiska
Živnostenského zákona je možné charakterizovať ako osobu, ktorá samostatne vo vlastnom mene, na
vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutie zisku a za podmienok stanovených v Živnostenskom

zákone vykonáva podnikateľskú činnosť spočívajúcu v prevádzkovaní umývacej linky. Š. X. preto nie je
možné považovať za „použitú“ osobu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Skutočnosť, že rozsudok zo dňa 18.4.2005 sa stal vo vzťahu k Š. X. právoplatným, nie je možné
pričítať na ťarchu žalovaného, nakoľko žalobca mal všetky právne prostriedky na to, aby „udržal“ Š.X. v predmetnom spore v pozícii žalovaného 2) a to podaním odvolania proti výroku rozsudku zo dňa
18.4.2005, ktorým súd žalobu vo vzťahu k Š. X. zamietol.
Námietky smerujúce k správnosti skutkových zistení súdu a aplikáciu právnych noriem pri právnom

závere súdu poukázaním na „archaickosť“ vyhlášky č. 32/1965 Zb., dôvody pre mimoriadne zvýšenie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a nedostatky znaleckých posudkov nepovažuje za
dôvodné.
Vyhláška bola naposledy menená vyhláškou č. 19/1999 Z. z. s účinnosťou od 1.4.1999, ktorou došlo k
zmene výšky hodnoty jedného bodu z 30,- Sk na 60,- Sk, t. j. približne 1,5 roka pred úrazom žalobcu.

Z listinného dôkazu predloženého žalobcom jednoznačne vyplýva, že od spoločnosti Ark Thompson,
spol. s r. o. dostal výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu zníženia stavu zamestnancov v dôsledku
racionalizačných opatrení a s prihliadnutím na nepriaznivý vývoj hospodárskeho výsledku v roku 2002.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že navrhovateľova psychika sa po úraze zmenila do takej
miery, že by bola objektívne spôsobilá privodiť rozchod s N.. T. X..
Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi úrazom a skončením aktívneho pôsobenia v politike.

Podľa znaleckého posudku zo dňa 15.1.2009, č. X/XXXX T.. Y. W., znalca z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie chirurgia, znalec udáva, že „odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia z
pohľadu posúdenia chirurgom by som po uplynutí jedného roku po úraze vzhľadom na momentálny
stav hojenia klasifikoval hodnotou 85 bodov s výhradou možnej priaznivej zmeny objektívneho stavu
na základe vývoja hojenia a adaptačného procesu úrazom postihnutého predlaktia.“ Znalec neuplatnil

žiadny z dôvodov pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu
ich neexistencie.
S prihliadnutím na závery znaleckého posudku znalca T.. Y. W., a znaleckého posudku zo dňa
19.10.2008, č. XX/XXXX L.. T.. Y. P., S.., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia,
je jednoznačne preukázané, že poúrazový stav žalobcu sa postupne zlepšoval. Ku dňu vyhotovenia

znaleckých posudkov obaja znalci vo svojich posudkoch zhodne konštatovali že „(...)nezisťujem žiadne
obmedzenia funkcie pravej hornej končatiny v zmysle trvalých následkov po úraze. Nenachádzam
žiadnu objektívnu príčinu v súvislosti s prekonaným úrazom, ktorá by bránila plnohodnotnému sa
zaradeniu ... do pracovného a rodinného života“ a znalecký posudok T.. Y. W. „( ...) nekonštatujem
prítomnosť trvalých následkov“.

Námietky žalobcu v odvolaní voči rozhodnutiu o trovách konania považuje za neopodstatnené, pretože
sú v rozpore s relevantnou právnou úpravou, s konštantnou praxou súdov Slovenskej republiky a právne
názory, z ktorých žalobca vychádza sú nesprávne. Poukázal na to, že ak zákonodarca považuje pre
účely platenia súdnych poplatkov za hodnotu veci uplatnenú výšku náhrady, niet žiadneho relevantného
dôvodu, pre ktorý by sa táto otázka mala v prípade rozhodovania o náhrade trov konania posudzovať

inak. Poukázal tiež na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 142/06 zo dňa 16.6.2006 a sp.
zn. 3 Co 542/2006, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 C 29/03 zo dňa 10.2.2005. Predmetom konania nie
je samotná bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ale konkrétne nároky, ktoré žalobca vyčíslil
na konkrétnu sumu 1.706.400,- Sk. O tejto sume bolo vedené súdne konanie, vykonávané rozsiahle
dokazovanie a o nej súd v konečnom dôsledku rozhodol.

Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu poukázal na poistnú zmluvu uzavretú medzi odporcom
a spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, zmluvný vzťah medzi odporcom a Š. X., ako aj
vyjadrenia odporcu na pojednávaní dňa 12.3.2003 a 26.5.2005, kde právny zástupca odporcu uviedol :
„nespochybňujem pasívnu legitimáciu svojho klienta, tak isto nespochybňujem, že došlo k úrazu v
priestoroch odporcu v 1. rade „.

Hypotéza § 7 ods. 3 vyhlášky predpokladá tzv. prípad hodný osobitného zreteľa. Normatívna formulácia
umožňujesúduaplikáciuadhoc,výraznezohľadňujúcusubjektívnyprvokvovzťahukreálnemusťaženiu
spoločenského uplatnenia. Preklenutie výlučne generalizovaného tabuľkového hodnotiaceho systému
individualizáciou odškodnenia je v tomto prípade bezvýhradne na mieste a plne v súlade s právnymi
poriadkami členských štátov Európskej únie.

Vyhláška je priam archaickým predpisom, práve táto skutočnosť je dôvodom pre postupne zaužívanú
súdnu prax, podľa ktorej za účelom preklenutia legislatívnej medzery pri odškodňovaní bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, odškodňovanie úrazov v sumách vychádzajúcich z bodových
hodnôt podľa vyhlášky nie je dostačujúce pre adekvátnu jednorazovú náhradu pre poškodeného.
V trovách konania opätovne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2008, ako

aj na 1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 2/2009, ako aj poukázal na § 150
O. s. p. tak, ako to uviedol vo svojom odvolaní.
Opätovne vo svojom vyjadrení sa domáhal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil vec na ďalšie konanie, prípadne ak sa súd nestotožní s právnou argumentáciu navrhovateľanavrhoval na vyššie uvedené skutočnosti dokazujúce komplikovaný zodpovednostný právny vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom, ako aj skutočností týkajúcich sa rozporných rozhodnutí súdu, aby
odvolací súd pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom
v § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je
dôvodné len v trovách konania.
Navrhovateľ aj predmetom odvolacieho konania zotrval na nároku, ktorým sa domáhal mimoriadneho
zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 80 násobku, spolu

56.642,10 Eur (1.706.400,- Sk).

Svoj nárok odôvodňoval aj v odvolacom konaní tým, že dňa 15.10.2000, v dôsledku ním nezavineného
konania a v dôsledku nedostatočných bezpečnostných opatrení zo strany odporcu, riadiac sa pokynmi
prevádzkovateľa, utrpel na čerpacej stanici ARAL na Einsteinovej ulici v samoobslužnej umývacej linke
vážny úraz pravého predlaktia spojený so silným krvácaním a šokom, spôsobený pošmyknutím sa

a následným pádom na mokrom a šmykľavom povrchu umývacej linky. V dôsledku úrazu musel byť
neodkladnevykonanýchirurgickýzákrok.Priúrazedošlokúplnémuprerušeniuohýbačovnapravejruke,
potrhanie šliach a prerušenie naťahovača na prstoch pravej ruky. Operácia bola vykonaná v celkovej
anestéze. Za dôvody mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
navrhovateľ považoval skutočnosti, že po celý čas až do súčasnosti je nútený požívať lieky na utíšenie

bolesti a vykonávať bolestivé rehabilitačné cvičenia, že zranenia spôsobené v dôsledku úrazu zanechali
trvalé následky, ktoré spočívajú najmä v obmedzení flexie a bolesti predlaktia, zápästia a prstov, že
navrhovateľ má v predlaktí rozsiahlu 8 cm dlhú jazvu, evokujúcu u tretích osôb pokus o spáchanie
samovraždy podrezaním si žíl, že má aj psychické problémy spôsobené traumou z úrazu, najmä pocity
strachu a úzkosti pri tankovaní na čerpacích staniciach, trpí silnými bolesťami predlaktia, prstov, má

i subjektívne zdravotné problémy, a to najmä nespavosť, bolesti hlavy a občasné tŕpnutie horných
končatín. Ďalej argumentoval tým, že nemôže viesť plnohodnotný život tak, ako pred úrazom, pretože
bol aktívnym športovcom, aktívne sa venoval volejbalu a ďalším športom, čo po úraze nie je možné.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych

predpisov nie je tým dotknutá.

Podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému
prevádzkovou činnosťou.

Podľa § 420 a ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je
spôsobená
a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,
b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,
c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na

nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len
ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo
vlastným konaním poškodeného.

Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je:
- protiprávny úkon,
- spôsobenie škody a

- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.

V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide
o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť.Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu
sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).

V § 420 ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je,
že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého
záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti
spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym

konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia.

V ods. 2 je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával
pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho túto činnosť
vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti v rámci svojich

pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za škodu zodpovedá
jeho zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou osobou alebo fyzickou
osobou. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich
činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla
na základe pracovnoprávneho pomeru. Formulácia Občianskeho zákonníka je však taká široká, že

postihuje aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej osoby alebo fyzickej osoby na základe
iného právneho pomeru než pracovnoprávneho, hoci najčastejšie ide o vykonávanie činnosti na základe
pracovnoprávneho pomeru.

Skutočnosť, že zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému je právnická

osoba alebo fyzická osoba, ak bola spôsobená škoda pri ich činnosti, ešte neznamená, že osoby,
ktoré túto činnosť za právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu,
vyjdú z tejto konštrukcie bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby však nezodpovedajú
priamo poškodenému, ale ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá.
To znamená, že zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi, ktorý môže voči nim uplatniť pracovnoprávny

regres podľa Zákonníka práce ktorého rozsah závisí od toho, či zamestnanec spôsobil škodu z
nedbanlivosti alebo úmyselne.

V § 420a ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou
činnosťou. Škodcom môže byť tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba. V prípade právnickej osoby,

najmä pri obchodných spoločnostiach, nezáleží na tom, či ide o prevádzkovú činnosť, ktorá je zapísaná
v obchodnom registri, alebo o inú prevádzkovú činnosť. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkovou činnosťou, musí byť medzi oboma skutočnosťami príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
spočíva na poškodenom. Keďže pri škodách spôsobených prevádzkovou činnosťou nie je dôležité, či
bola prevádzková činnosť povolená, alebo nie, stačí dokázať, že určitou prevádzkovou činnosťou bola

spôsobená škoda.

Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou ( písm. a) ), ak je spôsobená činnosťou, ktorá má
prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri tejto činnosti. Ustanovenie § 420a prichádza do
úvahy ako všeobecný predpis, pokiaľ zodpovednosť nie je upravená v rámci určitej osobitnej činnosti.

Zodpovednosťpodľapísm.a)pretoprichádzadoúvahylenvtedy,aknemožnopoužiťniektorýzprípadov
osobitnej zodpovednosti.
Dňa 11.8.1998 vlastník čerpacej stanice, spoločnosť ARAL Slovakia s.r.o., Bratislava uzatvorila so Š. X.
ako partnerom Zmluvu o prenájme čerpacej stanice na Einsteinovej ulici v Bratislave, ktorej súčasťou
bola aj umývacia linka. Podľa nájomnej zmluvy (bod 5.) partner preberá zodpovednosť za prevádzku

umývacej linky. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú.
Dňa 1.2.1999 bola medzi spoločnosťou ARAL Slovakia s.r.o., Bratislava a Š. X. ako partnerom
uzavretá osobitná Dohoda o prenájme umývacej linky. Podľa dohody toto zariadenie bude partner sám
prevádzkovať,pričompartnerprebralzodpovednosťzaprevádzkuumývacejlinkyizaochranuspodných
vôd.

Z výpisu zo zoznamu podnikateľských subjektov SR vyplýva, že Š. X., IČO: 32 114 508 s miestom
podnikania Bratislava - Ružinov, Mesačná 1 (t.č. Nové záhrady VII/18) bol evidovaný ako podnikateľ
v živnostenskom registri Obvodného úradu Bratislava č. XXX-XXXXX. Okrem iného, predmetom jehopodnikateľskej činnosti zapísanej v registri bola aj prevádzka autoumyvárky a prevádzkovanie čerpacej
stanice - predaj pohonných hmôt.
Teda v čase vzniku úrazu (15.10.2000) prevádzkoval čerpaciu stanicu vrátane umývacej linky Š. X.. Toto

potvrdil pred súdom i samotný Š. X. ako aj odporca.
Š. X. mal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi živnostenské oprávnenie na
prevádzkovanie umývacej linky a teda bol podnikateľom, ktorého z hľadiska Živnostenského zákona je
potrebné charakterizovať ako osobu, ktorá samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť,
za účelom dosiahnutie zisku a za podmienok stanovených v Živnostenskom zákone vykonával

podnikateľskú činnosť spočívajúcu v prevádzkovaní umývacej linky. Š. X. preto nie je možné považovať
za „použitú“ osobu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu
stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje aj správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. l, 2 O. s. p.).
Vzhľadom na uvedené vyššie, keďže odvolací súd sa stotožnil s tým, že odporca nemá v konaní pasívnu
legitimáciu, nepreskúmaval odvolacie dôvody dotýkajúce sa nárokov na náhradu škody. Poukazuje

však na to, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané,
že navrhovateľovi (ak by aj bol odporca pasívne legitimovaný) nevznikol nárok na zvýšenie náhrady
škody z titulu bolestného, ale ani z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o bolestné
navrhovateľ nepreukázal v priebehu celého konania, že by bolesť spôsobená úrazom a následnou
liečbou po reparácii poškodenia zdravia bola takého charakteru, intenzity a časového rozsahu, že

by odôvodňovala zvýšenie tejto náhrady škody. Tvrdenie navrhovateľa, že užíval utišujúce látky proti
bolesti zostali len v polohe jeho tvrdení. Nikdy za celé obdobie z tohto dôvodu neriešil prípadný stav
bolesti návštevami u lekára, prípadne psychológa, alebo psychiatra. Taktiež pokiaľ ide o sťaženie
spoločenského uplatnenia z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané,
že toto bolo ohodnotené následne rok po úraze. Aj zo znaleckých posudkov vypracovaných v tomto

konaní bolo konštatované, že v tomto období tento nárok vznikol. Bolo však tiež preukázané, že stav
pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia následne odznel a nárok na náhradu škody z tohto titulu
neexistuje. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťaženie spoločenského uplatnenia je
možné ohodnotiť až po konečnom ustálení stavu. Ak rok po úraze bolo ohodnotenie spoločenského
uplatnenia ohodnotené a následne bolo preukázané, že tento stav odznel a nárok neexistuje, tak toto

ohodnotenie bolo predčasné.
K odvolacej námietke navrhovateľa dotýkajúcej sa rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorej navrhovateľ
vyslovil názor, že rozsudkom zo dňa 3.7.2009, v ktorom prvostupňový súd žalobu voči odporcovi v celom
rozsahu zamietol, súd prvého stupňa hrubo procesnoprávne pochybil z dôvodu porušenia § 156 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku a svojim rozhodnutím tak súd prvého stupňa bez akejkoľvek opory v

zákone zmenil, resp. zrušil právoplatnú časť rozsudku zo dňa 18.4.2005 podotýka, že táto neobstojí a
je bez akéhokoľvek právneho základu.
Je nesporné, že navrhovateľ pôvodne podaným návrhom sa domáhal svojich nárokov voči dvom
subjektom - spoločnosti ARAL SLOVAKIA, s. r. o. a Š.O. X. a domáhal sa, aby súd zaviazal odporcov 1)
a 2) k povinnosti zaplatiť istinu 1.706.400,- Sk. Rozsudkom zo dňa 18.4.2005 rozhodol tak, že k náhrade

škody zaviazal pôvodného odporcu 1) a voči odporcovi 2) návrh zamietol. Navrhovateľ voči rozsudku v
časti, kde nebol úspešný, odvolanie nepodal. Odvolanie podal iba pôvodný odporca 1).
Odvolací súd preto sa mohol zaoberať v odvolacom konaní preskúmania rozhodnutia už iba voči tomuto
odporcovi. Zistil procesné pochybenia, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal však na to, že v posudzovanej veci by mohlo ísť o osobitný druh

zodpovednosti podľa § 420a OZ, z pohľadu ktorého ustanovenia súd prvého stupňa dovtedy vec neriešil.
Následne pri posudzovaní nároku na náhradu škody s prihliadnutím na uvedené zákonné ustanovenie
súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca (pôvodne odporca 1)) nie je pasívne legitimovaný v
predmetnom konaní.
Vdanejvecipretonejdeoporušenie§156ods.4O.s.p.(anieods.3akonesprávneudávanavrhovateľ).

Súd prvého stupňa nezmenil výrok rozsudku, ktorým bol návrh voči Š. X. zamietnutý.
Taktiež nejde o porušenie citovaného ustanovenia ani voči odporcovi (pôvodne odporcovi 1)). Výrok
rozsudku (zo dňa 18.4.2005), ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť náhradu škody bol zrušený a
vec vrátená na ďalšie konanie. Ak súd zistil skutočnosti, v zmysle ktorých dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný voči tomuto odporcovi (pôvodne odporcovi 1)), tak návrh voči nemu zamietol. Týmto

rozhodnutím nezmenil výrok rozsudku voči Š. X. v rozsudku z 18.4.2005. Konštatovanie súdu prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku, kto je zodpovedný za prípadnú škodu vzniknutú navrhovateľovi nie je
zmenou vyhláseného rozsudku.Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, aby súd pripustil dovolanie v predmetnom konaní, tomuto návrhu
odvolací súd nevyhovel. Predmetné konanie je konaním návrhovým, preto ak sa účastník domáha
prípadného pripustenia dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku musí aj špecifikovať otázku zásadného

významu po právnej stránke. Navrhovateľ (zastúpený advokátom) tento návrh podal dvakrát, v odvolaní
a vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu. Konštatovanie, že „...vyššie uvedené skutočnosti dokazujúce
komplikovaný zodpovednostný právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ako aj skutočností
týkajúcich sa rozporných rozhodnutí súdu, aby odvolací súd pripustil dovolanie, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,“ nie je možné považovať za takýto návrh. Odvolací

súd preto nemal možnosť ani preskúmať, či prípadne položená otázka by spĺňala predpoklady otázky
po právnej stránke zásadného významu.
Pokiaľ ide o trovy konania odvolací súd v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil
na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa posúdil trovy konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. bez bližšieho
odôvodnenia.
Je nesporné, že navrhovateľ si uplatňoval v predmetnom konaní nárok na náhradu škody 80 násobkom

zvýšeniabolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatnenia. Návrhnavrhovateľabolzamietnutýzdôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie. Súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd z uvedeného dôvodu sa už (aj
keď súd prvého stupňa odôvodnil, ak by pasívna legitimácia bola daná, že nárok by navrhovateľovi na
náhradu škody nevznikol) nemohol zaoberať nárokom výšky náhrady škody.
Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé z akých ustanovení jednotlivých vyhlášok vychádzal. V tomto

je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého
stupňa pre výpočet trov konania prevzal tabuľku (stala sa súčasťou rozsudku), ktorú predložil právny
zástupca odporcu vo svojom podaní vyčíslenia trov konania.
Súd prvého stupňa bude musieť opätovne rozhodnúť o trovách konania. Pri ich rozhodnutí bude
sa musieť zaoberať aj námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, ako aj stanoviskom odporcu

uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu, vyporiadať sa aj s poukázaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ako aj prípadným posúdením trov konania podľa § 150 O. s. p..
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.