Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. december 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/701/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210795
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210795.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého

a sudkýň JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/245/2012-102 zo dňa 29. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 7C/245/2012-102 zo dňa 29.09.2014 žalobu v celom
rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči
žalovanému náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 660,- eur,
ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš ako súdu
exekučného, a to nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnému D. W. v zákonom stanovenej lehote.
Citujúc ust. § 5 ods. 1, § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/ 2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do
01.01.2013 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd žalobu zamietol
pre neunesenie žalobcovho dôkazného bremena.
Súd z pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7Er/643/2009 mal za preukázané,
že súdny exekútor dňa 27.08.2009 doručil žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej veci oprávneného -

žalobcu proti povinnému D.I., pre vymoženie sumy 693,06 eur s príslušenstvom. Ako exekučný titul bol
označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., Bratislava, sp. zn. SR 01244/09 zo dňa 22.05.2009. Súd výzvou zo dňa 22.09.2009 požiadal
súdneho exekútora o predloženie úverovej zmluvy medzi oprávneným a povinným. Súdny exekútor
podaním doručeným súdu dňa 20.10.2009 požiadal o predĺženie lehoty na splnenie tejto povinnosti.
Dňa 20.01.2010 bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané, uznesením č. k. 7Er/643/2009-14 zo
dňa 28.03.2011 bolo exekučné konanie v časti vymáhania príslušenstva pohľadávky zastavené. Toto

uznesenie bolo spolu s poverením na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi aj právnemu
zástupcovi oprávneného dňa 07.06.2010. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 7CoE/58/2011-30 zo
dňa 29.06.2011, právoplatným 09.08.2011, uznesenie okresného súdu o čiastočnom zastavení exekúcie
potvrdil.Súd konštatoval, že exekučný súd pri vydávaní poverenia postupoval so všetkou opatrnosťou, v súlade
s ustanoveniami Exekučného poriadku, konštantnou judikatúrou slovenských súdov, ale aj s čl. 3 ods. 1
a 2 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s rozsudkom Súdneho

dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08, ktorý je pre SR prameňom práva, z ktorého dôvodu si zabezpečil
úverovú zmluvu. Po preskúmaní všetkých náležitostí bolo poverenie vydané hneď ako to bolo možné,
dňa 20.01.2010, teda 147 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora súdu, nie po 373 dňoch ako
uvádza v žalobe žalobca. Vzápätí však bolo exekučné konanie v dôsledku vady exekučného titulu sčasti
zastavené.

Súd ďalej konštatoval, že bolo nehospodárnym a nelogickým doručiť súdnemu exekútorovi poverenie na
výkon exekúcie, pri vydávaní ktorého bol zistený dôvod zastavenia exekúcie, pred doručením uznesenia
o jej zastavení. Vzhľadom na množstvo exekučných vecí vedených na exekučnom súde (niekoľko tisíc) a
jeho personálne podobsadenie nebolo možným zabezpečiť okamžitý opis a expedovanie zastavujúceho
uznesenia.
Súd dospel tiež k záveru, že žalobca okrem nesprávneho úradného postupu nepreukázal ani výšku

tvrdenej majetkovej škody. Žalobca nepreukázal vynaloženie čiastky 70,- eur na správu a údržbu
vymáhanej pohľadávky, netvrdil ani, za ktoré obdobie mali tieto náklady vzniknúť, či ide o odmenu
za pracovné výkony zamestnanca, kedy a v akom rozsahu bola dojednaná a kedy bola žalobcom
uhradená. Nepreukázal, za aké obdobie a kedy vznikli náklady na udržiavanie a správu informačného
systému vyčíslené sumou 40,- eur a na administratívne spracovanie, poštovné, telekomunikačné výdaje

spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. V pripojenom
exekučnom spise sa nenachádza žiaden doklad preukazujúci, že žalobca urgoval alebo kontroloval
stav konania na exekučnom súde. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, odôvodnenie jej výšky je len v rovine
teoretických možných následkov, ku ktorým by mohlo dôjsť v prípade nesprávneho súdneho (úradného)
postupu. Žalobca však nepreukázal, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu

kontaktu s povinným a insolvencii povinného. Žalobca netvrdil konkrétne, kedy a ktoré jeho plánované
podnikateľské aktivity a vytvorené podnikateľské plány zanikli ani tento zánik nepreukázal. Tiež netvrdil
a nepreukázal, že došlo k strate zisku z realizovaného obchodu a hospodárskej strate.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) a nakoľko v konaní úspešný žalovaný v zákonnej lehote nevyčíslil trovy konania,

súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto

nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil,
odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestrannýsúd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom

na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať

pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu, ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému

návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody pre nedôvodnosť, v odôvodnení rozhodnutia

sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje
ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval
všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania

na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je
prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie
je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Súd dokazovanie
neprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéexoffo,nepoučilhopodľa§120ods.4O.s.p.aneoznámil

mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup
mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Pokiaľ súd konštatuje, že

nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúcedôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd

zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v
návrhu na začatie konania síce upozornil na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňovali vylúčenie

sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš z prejednávania danej veci, na výzvu súdu, či týmto
podaním chcel vzniesť námietku zaujatosti niektorého zo sudcov alebo všetkých sudcov okresného
súdu alebo navrhnúť prikázanie veci inému súdu, však oznámil, že námietku zaujatosti podľa §
15a O. s. p. nepodal (č. l. 9 spisu). Okresný súd napriek tomu podľa § 16 O. s. p. predložil
vec Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia

sudcov okresného súdu, i s poukazom na skutočnosti oznámené žalobcom v návrhu na začatie
konania. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/35/2013-14 zo dňa 31.01.2013 rozhodol o vylúčení
sudkyne JUDr. Gabriely Briškovej, ktorej bola vec pôvodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie,
z dôvodu, že táto prejednávala exekučnú vec, v súvislosti s ktorou si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobených postupom súdu v danej exekučnej veci. Ostatných

sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš, vrátane JUDr. Jany Haluškovej, ktorej bola následne vec
pridelená na prejednanie a rozhodnutie, z prejednávania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo
splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 03.04.2013 (č. l. 19 p. v. spisu). Z uvedeného
vyplýva, že otázka nestranného a nezaujatého sudcu už bola príslušným súdom právoplatne vyriešená.
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu

sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31.05.2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu

nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako ajpožiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu.Pretosamotnáskutočnosť,žepredmetomkonaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
námietku žalobcu o rozhodovaní veci vylúčeným, zaujatým sudcom vyhodnotil ako nedôvodnú.

Ako nedôvodnú potom vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že okresný súd nemohol v
prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.

Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci
prvé pojednávanie na deň 15.04.2013. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu pred
pojednávaním požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a zároveň navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva
na zákonného sudcu a na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu

vovecinevylúčeniasudcupoverenéhoprejednávanímveci.Súdnáslednepojednávaniedňa15.04.2013
odročilbezprejednaniavecizaúčelomrozhodnutiaonávrhužalobcunaprerušeniekonania.Uznesením
č.k.7C/245/2012-48zodňa15.04.2013,právoplatným(vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvŽilineč.
k. 9Co/495/2014-76 zo dňa 30.06.2014) dňa 16.09.2014, súd rozhodol o neprerušení konania. Okresný
súd následne vo veci nariadil pojednávanie na 29.09.2014. Splnomocnenému zástupcovi žalobcu bolo

predvolanie na pojednávanie doručené dňa 16.09.2014 (č. l. 78 p. v. spisu), napriek tomu sa na
pojednávanie nedostavil, rovnako ani žalobca.
I keď žalobca dňa 24.09.2014 prostredníctvom splnomocneného zástupcu požiadal o zrušenie, resp.
odročenie pojednávania, dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre
odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 1 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania

z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119
ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca (o ktorej otázke však už nadriadený
súd právoplatne rozhodol) a z dôvodu podania návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia o podanej
ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na
nestranný súd, pričom išlo o totožný návrh o akom už bolo v minulosti súdom prvého stupňa i odvolacím

súdom rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že boli splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 29.09.2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa žalobca zbavil sám tým, že sa na pojednávanie
nedostavil. Neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca zároveň sami zmarili

možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.,
ako aj ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným
účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu
a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal,
neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Okresný súd pritom na pojednávaní vykonal výlučne

dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom, a to oboznámením exekučného spisu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 7Er/643/2009.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného, z obsahu spisu
vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 16.09.2014

(č. l. 78 p. v. spisu). Žalobca teda mal dostatok času oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a k tomuto
prípadne zaujať stanovisko.

Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola aj skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej rozhodol
zároveň o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Žalobca mal

zato,žeakbolpodanýnávrhnaprerušeniekonania,bolopovinnosťousúdupredsamotnýmrozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Uvedená námietka žalobcu nezodpovedá skutočnosti. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa
29.09.2014 síce vyplýva, že súd na pojednávaní rozhodol i o návrhu žalobcu na prerušenie konania,ktorému nevyhovel, avšak súd o tomto návrhu nerozhodol v rámci rozhodnutia vo veci samej, ale
samostatným uznesením, pred rozhodnutím vo veci samej. I keď uznesenie súdu, ktorým rozhodol
o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania v čase vydania meritórneho rozhodnutia nebolo

právoplatné, samotná táto skutočnosť nie je podľa názoru odvolacieho súdu prekážkou pre rozhodnutie
vo veci samej. Rozhodnutie súdu, či už o prerušení konania alebo o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, je procesným rozhodnutím, má procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium občianskeho
súdneho konania. Nejde o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania
zasahovalo konečným spôsobom. Aj keď (prípadne) pri vydávaní týchto rozhodnutí dôjde k procesnej

nesprávnosti, nemožno nevziať na zreteľ, že v ďalšom konaní, ktoré potom nasleduje, zostávajú
účastníkovi zachované všetky jeho procesné oprávnenia. V danom prípade na základe podaného
odvolania žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej, ako aj proti uzneseniu, ktorým súd nevyhovel jeho
návrhu na prerušenie konania, posudzoval dôvodnosť a správnosť týchto rozhodnutí odvolací súd. V
súvislosti s návrhom žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na

zákonného sudcu a na nestranný súd zo dňa 24.09.2014 odvolací súd zároveň dodáva, že ide o totožný
návrh žalobcu s návrhom zo dňa 10.04.2013, o ktorom už bolo v minulosti právoplatne rozhodnuté, a
teda uvedený návrh žalobcu v žiadnom prípade nemohol predstavovať prekážku pre rozhodnutie súdu
vo veci samej. Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/702/2015-195 zo dňa 30.11.2015 (teda ešte pred
rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej) pritom uznesenie okresného súdu,

ktorým rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, zrušil a konanie o tomto návrhu zastavil práve
pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol skutkové závery a svoje právne úvahy vo vzťahu k

prejednávanej veci, keď zároveň podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané
splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. I keď odvolací súd sa
nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o nepreukázanie nesprávneho úradného
postupu, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, z predloženého exekučného spisu vyplýva, že súd o žiadosti
súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote (žiadosť o udelenie poverenia
bola súdu doručená dňa 27.08.2009, súd poverenie vydal dňa 20.01.2010). Z exekučného spisu je však
zároveňzrejmé,žeexekučnýsúd,vzáujmenáležitéhoskúmanianávrhunavykonanieexekúcie,žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým bol v danom prípade rozsudok

rozhodcovského súdu, žiadal o predloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej vznikla pohľadávka
oprávneného voči povinnému. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súdny exekútor požiadal o predĺženie
lehoty na predloženie predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd vo veci priebežne
konal, keď poverenie na vykonanie exekúcie nakoniec i vydal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS

86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,
oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V danom prípade nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že exekučný súd po vydaní poverenia na
vykonanieexekúcieuznesenímč.k.7Er/643/2009-14zodňa26.05.2010exekúciuvčastizastavil,majúc
za to, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul priznával oprávnenému plnenie, ktoré je v rozpore so
zásadou poctivého obchodného styku. Vzhľadom na uvedené, samotné nedodržanie lehoty na vydanie
poverenia ešte nemožno, ani podľa odvolacieho súdu považovať za „prieťahy“ v konaní, ani lehotu,

v ktorej súd o žiadosti rozhodol za neprimeranú. Za primeranú však podľa názoru odvolacieho súdu
určite nemožno považovať lehotu takmer 5 mesiacov na doručenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi, ako tomu bolo v tomto prípade (poverenie bolo súdnemu exekútorovi doručené
dňa 07.06.2010), v ktorom postupe možno vidieť nesprávny úradný postup súdu.I keď sa však odvolací súd nestotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o nepreukázanie
existencie nesprávneho úradného postupu, pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z. musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky, t. j. nielen preukázaný nesprávny
úradný postup, ale i vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Okresný súd sa pritom v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Okresný súd sa náležite vysporiadal s otázkou preukázania existencie škody v dôsledku

žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, pričom odvolací súd nepovažuje za veci
zodpovedajúce tvrdenia žalobcu, že prvostupňový súd sa zaoberal len škodou, ktorá súvisela so
správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa
uplatnenej škody. Okresný súd sa dostatočne venoval otázke vzniku škody a jej preukázania, pričom
odvolací súd sa so závermi súdu prvého stupňa v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje. V súvislosti
s námietkou žalobcu, že sa okresný súd dostatočne neoboznámil so Znaleckým posudkom č. 1/2014

vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, odvolací súd uvádza, že nikde
zo spisu nevyplýva, že by žalobca v prejednávanej veci vykonanie tohto dôkazu navrhol.
Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k uplatnenému nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto časti (čo sa týka preukázania vzniku a výšky škody a
nemajetkovej ujmy) odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na závery súdu prvého stupňa uvedené v

napadnutom rozhodnutí, z ktorého dôvodu nepovažuje za potrebné tieto opakovať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho
konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.