Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. júl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/269/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225761
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225761.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v právnej veci navrhovateľa A., zastúpeného V. proti odporcovi Z.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 16. decembra 2014, č.k. 27C/294/2012-100, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2, Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3
ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci
dlžníka, povinného M. Z., spisová značka súdneho exekútora bola EX 12586/2008. Súd však v zákonnej
procesnej lehote 15 dní (podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti)
od prijatia tejto žiadosti o žiadosti nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Súd prvého stupňa

z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 61Er/82/2009 zistil, že súdny exekútor M.. F. G.
podal dňa 19.01.2009 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci oprávneného A., s.r.o. N. (v tomto konaní navrhovateľ) proti povinnému M. Z..
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, č.k. SR 8230/07 zo dňa
09.11.2007 v spojení s opravným uznesením zo dňa 01.04.2008. Okresný súd Trenčín dňa 09.02.2009
poveril v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie súdneho exekútora poverením
číslo: 5309*059062. Od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 19.01.2009 do vydania poverenia

exekučným súdom dňa 09.02.2009 uplynula doba 21 dní. Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal
existenciu podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu
za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri
rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003
Z. z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 citovaného zákona

vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu,
ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplývaz povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt
na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Súd

prvého stupňa uviedol, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Z exekučného spisu
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 61Er/82/2009 bolo súdom prvého stupňa zistené, že dňa 19.01.2009
bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd
rozhodol dňa 09.02.2009 tak, že vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie

bolo teda vydané 21 dní po doručení žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým,
že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval
porušenie uvedeného práva, súd prvého stupňa k tejto požiadavke navrhovateľa uviedol, že existenciu
zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Súd prvého stupňa ďalej uviedol,

že navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd prvého stupňa mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť,

že uvádzané náklady v celkovej výške 125 eur uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody
proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tamojší súd, a teda ich určil ako paušálne
náklady, pričom aj v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizáciereálnychvecnýchnákladov,zdôvodu,žepresnúškodubybolomožnévyčísliťlen s
nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady,resp.pracovnéaobchodnézmluvy.Súdprvéhostupňaskonštatoval,ženavrhovateľsanemôže
zbaviťdôkaznéhobremenaohľadompreukázaniavznikuavýškyškodytvrdením,žepresnúvýškuškody

nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov,
obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať
tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Súd prvého stupňa potom
uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Súdu prvého
stupňa bolo zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,

ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a
na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať
nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a
po ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii,

ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného
systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V exekučnom spise sa pritom nenachádzala žiadna
urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu prvého stupňa.
Okrem toho, v predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, že by sa navrhovateľ čo
len telefonicky informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov. Súd
prvéhostupňauzavrel,ženavrhovateľnijakýmspôsobomnepreukázalvznikanivýškumajetkovejškody.
Navrhovateľ súdu prvého stupňa predložil znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný Ekonomickou

univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Samotnú majetkovú
škodu žiadanú v návrhu však nevedel preukázať. Sud prvého stupňa poukázal na
to, že znalecký ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec,
najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi, bez toho
aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt,

nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle zákona č. 513/2004 Z. z.,
resp. Ústavy SR. Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad vzniku škody, príčinná súvislosť predstavuje
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradnéhopostupu, t. j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody). V danej veci nebolo možné konštatovať existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd prvého stupňa

mal za to, že žiadna škoda nevznikla, a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie
a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s nedodržaním
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t. j. že by mu náklady
nevznikli za situácie, ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy

v konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, súd prvého stupňa bol toho názoru,
že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej

miere, že by bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ nepreukázal, že by v
dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Navrhovateľ nijako
bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v
čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa náhradu nemajetkovej

ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa v závere uviedol, že odporca bol
v plnom rozsahu úspešný a podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania,

avšak odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p., preto
mu súd prvého stupňa ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm.

a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal
v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie,

ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou

iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdnehoprocesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa
týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na

skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu
určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s
tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd

vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať
dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje
ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky

tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z
titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné
výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný,

odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných
svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti
súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške
vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo

rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére
navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 09.02.2009 a k rozhodnutiu o žiadosti oudelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie
viac ako 9 mesiacov).

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť
o udelenie poverenia dňa 19.01.2009, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, č.k. SR 8230/07 zo dňa 09.11.2007 v spojení s opravným uznesením zo dňa
01.04.2008. Okresný súd Trenčín dňa 09.02.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora

poverením číslo: 5309*059062. Od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 19.01.2009 do vydania
poverenia exekučným súdom dňa 09.02.2009 uplynula doba 21 dní.

Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom
oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný preskúmavať exekučné

tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský
rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora
EÚ (napr. rozhodnutie zo dňa 06.10.2009 „Asturcom“). Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup
exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 21 dní od podania návrhu,

nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona

o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch,
je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa

nemožno v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo
po právnej stránke o zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv
fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySR(II.ÚS57/01,I.ÚS46/01,I.ÚS66/02). Sohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia

do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k
vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá
by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou

škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa

s predloženým znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok, a to vznik škody alebo majetkovej,
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo
majetkovej, či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012, č.k. 4NcC/107/2012-9, kedy krajský súd rozhodol,
že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav Manďák nie je vylúčený z prejednania
a rozhodovania veci. Následne bola vec pridelená na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok
2013 sudkyni tamojšieho súdu JUDr. Ivete Sopkovej. Zákonná sudkyňa JUDr. Iveta Sopková nebola
ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou Okresného súdu Trenčín, ani

zamestnancom Okresného súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín
v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti,
že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal

vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že vyjadrenie odporcu

k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 26.11.2014. Súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 16.12.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti

navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .