Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoE/17/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608203256
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5608203256.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so
sídlom Pribinova 25, Bratislava a zároveň spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Moyzesova
8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: V. A., nar XX. X. XXXX, bytom K. XXX, C., okres
A., o vymoženie pohľadávky 280,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/224/2008-62 zo dňa 27. 6. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd exekúciu zastavil a rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Pre posúdenie,
či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 Zákona
o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť Smernicou a

judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a
aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne
priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Naviac, právny
poriadok SR obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere zákon č. 258/2001 Z. z.. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom-ktorom prípade jedná o

spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale
skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Jednou zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej
percentuálnej miery nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Citovaný
zákon spája absenciu RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý

na základe takej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov.

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným vychádzal z obsahu zmluvy o
úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi
peňažné prostriedky vo forme úveru. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet

potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na
posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úverebola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada
použitia špeciálnej právnej úpravy.

Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné
informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru.
Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach,
nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Absenciu RPMN Zákon o spotrebiteľských
úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom

smere,žetaktodojednanýspotrebiteľskýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Rozhodcovský
súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a
poplatku za jeho poskytnutie vo výške 16.044,- Sk s príslušenstvom, pričom z výroku, ani z
odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. Oprávnený
v iných konaniach tunajšieho súdu na výzvu na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by

bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinného bola zúčtovaná na úver a ktorá na poplatok,
uviedol, že nevidí dôvod na preukazovanie uvedených tvrdení výpismi z účtovníctva. V čase rozhodnutia
okresného súdu o zastavení exekúcie z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti exekučného
titulu, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím krajského súdu, predmetné oznámenie oprávneného
o nemožnosti oddelenia istiny a poplatku ešte nebolo súčasťou súdneho spisu. Okresný súd vzhľadom

na oznámenie oprávneného má za to, že z predmetného exekučného titulu nie je možné oddeliť plnenie
zákonom dovolené od plnenia nedovoleného.

Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore
s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na

základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročne. Preto ak
rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 %
ročne svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Z uvedeného vyplýva, že
predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené
plnenie.

Exekučný súd v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu preskúmal platnosť
dojednania rozhodcovskej doložky. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať
rozhodcovský rozsudok, je neplatným dojednaním. Okresný súd poukazuje na bod 17. Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktorý upravuje rozhodcovskú doložku. Praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17. Všeobecných obchodných
podmienok, je to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred vybraného rozhodcovského
súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v

neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany
a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených
podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti
spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva na

spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane
žalovaného. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými atribútmi
nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov za stanovených podmienok časť súdnej moci delegoval.
Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej
koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv

spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom
vedených nielen na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na
základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vznikánezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa
preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať
všeobecný súd o ochranu. Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa

ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, niet žiadnych pochybností o tom, že takáto zmluvná podmienka je neprijateľná. Na rozdiel od
iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie
vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte nevymohol a povinnosť súdu

postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá permanentne počas celého
exekučného konania.

V súlade s ust. § 151 ods. 3 O. s. p. si súd rozhodnutie o trovách konania vyhradil po právoplatnom
skončení veci.

Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, pričom žiadal
predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal a) že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul

zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo k situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav

ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie
oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže

prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania. Ochranu práva, pre ktorú existovala
právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a
nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez
pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to
cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené

tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju

v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípu právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom
aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.

Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje
dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Z pohľadu ochrany princípov
právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä základných ľudských práv a práv), je
potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej

účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť
právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a
uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný
súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmtorozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia
práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám)

uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba
zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v
rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v
právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

PL. VS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne
určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí,
že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým
založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré
na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia
samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil

povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na
vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.
Iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. l ZoRK) je možné
pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho
neexistencie. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci
konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí
v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukazujeme aj na

ust. § 7 ods. l O. s. p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie
a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď
došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného
právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.

Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd musí s
rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či

meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, oprávnený žiada, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať: Všeobecný súd

interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust.
§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje
konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v
rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 ZoRK. A aj v tomto prípade však exekučný súd
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovane ústavne konformnou teleologickou interpretáciouust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom: Exekučný súd
konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo
do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne
ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.
Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo

na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdí, že zákaz
diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho
práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom
k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne

postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať
také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.
Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením podnikateľského
subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania. Porušil tiež zásadu rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti

súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Exekučný súd založil svoje
rozhodnutie a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej právnej úprave,
ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa s ňou nemohol exekučný súd
riadiť, resp. nemohol z jej aplikácií vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Navyše
založil exekučný súd svoje rozhodnutie na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie,

čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený
uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosťnato,abybezexistencieakýchkoľvekobávzreakcieoprávnenéhodošlokzmareniuexekúcie.
Oprávnený však voči povinnému je v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny
dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný

prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš
nutnépreobjektívnosťposúdeniavecivypočuťoprávnenéhoaumožniťmutakprejaviťsvojnázornavec.
Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady
rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie
konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu aj dvojinštančnosti súdneho
konania.

K dôvodu pod písmenom d), že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite

dokazovanie,uviedol,ževoveciexekučnýsúdnevykonávaldokazovanieakzáveromdospelnazáklade
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.
K dôvodu pod písmenom e), že vychádza rozhodnutie prvostupňového súdu z nesprávneho
právneho posúdenia veci, uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.

Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácii
usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdíme, že táto je platná.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd.

Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom jelen fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický
základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie

rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú.
Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom
úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s. r. o. klientom sú peňažné prostriedky a nie tovar
alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. nemôžu obsahovať
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere

(opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem
jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu,

oprávnený uviedol: V zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom
podnikania veriteľa. Oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmetu
podnikania - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Oprávnený bol toho názoru, že v zmysle §
499 Obchodného zákonníka si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-iny

dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda
zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému
titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu

ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorého je prílohou.

V priebehu odvolacieho konania podal povinný návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods.
1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Zároveň dopĺňa svoju argumentáciu k odvolaciemu

dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

V odvolaní napadli aj priamu aplikáciu smerníc EÚ. V prípade, ak súd túto argumentáciu zamietne, žiada,
aby vychádzal z tohto návrhu a dôsledne uplatňoval právo EÚ vrátane príslušnej judikatúry Súdneho

dvora EÚ. Ide predovšetkým o doktrínu „Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.“. Slovenská republika
môže preberať Smernicu únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Transpozícia
smerníc do slovenského právneho poriadku prebieha prostredníctvom zákonov
Národnej rady Slovenskej republiky alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlád. Ak bola

smernicaprebratádoslovenskéhoprávnehoporiadkusprávneavčas,jenutné,najmäzdôvodovprávnej
istoty, aplikovať slovenskú právnu normu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi
tak, že sa na ňu ako-takú nemožno proti nemu odvolávať. Všeobecný súd sa s vyššie uvedenou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS uverejnenou v

mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, strana 288-293 sa za neprijateľné
podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „Podmienky, ktorých zmyslom alebo
účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.“. Uvedené ustanovenie je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby vyriešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“.
Poukazuje na vybrané ostatné jazykové znenia smernice v anglickom, českom, poľskom, nemeckoma francúzskom znení. Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút neupravenosti právnymi
predpismi sa týka rozhodcovského konania. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo

všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva únie v jednotlivých jazykových verziách
odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy. V
zmysle uvedeného iba takú rozhodcovskú doložku a také rozhodcovské konanie možno považovať
za neprijateľné, ktoré kumulatívne alebo jednotlivo neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v

uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd. Neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť
dôkazného bremena. Považujú za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,

čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

Uvedeného sa domáhajú tvrdiac, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v Smernici rady a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú. V danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka Súdny dvor Európskej únie.
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 204 ods.

1 O. s. p.) uznesenie prvostupňového súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne
správne.

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b) O. s. p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 prvá a

druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v
danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval
o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto
je tento návrh oprávneného bezpredmetný, resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je

najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné
prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zákona č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č.
97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní
s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O. s. p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konaniepodľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

Prvostupňový súd rozsiahlo a vecne správne zdôvodnil, z akého dôvodu je potrebné považovať zmluvu
uzatvorenú medzi účastníkmi za zmluvu spotrebiteľskú. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s
touto rozsiahlou argumentáciou prvostupňového súdu a nepovažuje ju za potrebné dopĺňať.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi ako tzv. typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou
vzmysleZákonaoochranespotrebiteľa,pričomtentovýkladje vsúladeajskomunitárnouúpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú

zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníužcitovanéhozákona č.150/2004Z.z.,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že v danom prípade dojednaná rozhodcovská

doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda
je neplatná, pričom nekalý charakter tejto rozhodcovskej doložky aj odvolací súd videl v tom, že aj
keď bola daná možnosť riešiť spory aj v riadnom súdnom konaní, zároveň z rozhodcovskej doložky
- čl. 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti zmluvy o úvere zo dňa 19. 12. 2007

vyplynula ustanovená podmienka, ktorá zároveň túto možnosť vylučuje, pričom je to práve veriteľ,
kto podá žalobu proti spotrebiteľovi ako prvý, takže ustanovenie o možnosti podať žalobu aj na súde
(rozumej všeobecnom) je pre spotrebiteľa irelevantná, keď po podaní žaloby veriteľom na
rozhodcovskom súde spotrebiteľ (povinný) stráca možnosť (podľa dojednanej rozhodcovskej doložky)
žalovať protistranu na riadnom súde. Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom,

že spotrebiteľ (povinný) fakticky stráca právo brániť sa voči nárokom zo zmluvy na riadnom súde v
mieste svojho bydliska. Uvedené vyplýva priamo z čl. 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Je potrebné skonštatovať, že za neprijateľné treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný
partner (veriteľ - oprávnený) prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu
(medzi viacerými spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto

možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovením, ktoré
prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať).

V prejednávanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkovspotrebiteľskejzmluvyalebotiežnedostatokznačnejnerovnováhyvneprospechspotrebiteľa
niejespôsobilézaručiťuždojednanie,ktoréprávovýberuspôsoburiešeniasporuaajsubjektumajúceho
vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania), a

to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným
súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za
skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebitelia nesplnených druhou stranou
zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriťžaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie
a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Takisto súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 21. 03. 2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012, podľa ktorého princíp „vigilantibus iura

scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z. z.), je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Je tiež potrebné poukázať a vyhodnotiť odvolaciu námietku oprávneného, že exekučný súd nie je
oprávnený, resp. nemá právomoc opätovne preskúmavať exekučný titul, za

nedôvodnú s poukazom na dôvody uvedené v odvolaní. Odvolací súd k tejto námietke udáva, že
okresný súd, teda exekučný súd je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu, v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu SR z 23.11.2011, č.

k. I.ÚS 456/2011-19). Ak je teda exekučný súd oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu,
urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci
je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (uzavretá vo forme rozhodcovskej
zmluvy alebo doložky), na základe ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľských veciach za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) exekučného titulu. Z uvedeného vyplýva, že uvedenými
skutočnosťami sa mal súd zaoberať v štádiu udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ale uvedená
nedôslednosť nebráni posudzovať prípustnosť (neprípustnosť) vedenej exekúcie exekučnému súdu aj
neskôr.

Odvolací súd vo vzťahu k námietkam oprávneného, že rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného
rozsudku súdu, je záväzný a tvorí prekážku rozhodnutej veci, udáva, že tzv. materiálna právoplatnosť
súdneho rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených
prípadoch. O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v odseku 2 dáva

nie možnosť, ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo
na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje
materiálnuprávoplatnosťrozhodcovskéhorozsudkuazároveňzanikáprekážkarozsúdenejveci.Dôvody
zastavenia exekúcie podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sú dôvodmi hmotnoprávnymi -
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

Ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť exekúcia vykonaná na
základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením,
teda nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho
nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd
je teda povinný skúmať, či sú dôvody neprípustnosti exekúcie uvedené v ust. § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní. Je možné konštatovať, že dojednanie v zmluve o úvere, ktoré vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je tiež podľa názoru odvolacieho súdu v

rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo
na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR, ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná.

V súdenej veci nedošlo k priamej aplikácii smernice Rady 93/13/EHS, ale k jej nepriamemu použitiu

slúžiacemu ako výkladové pravidlo predpisov, ktoré boli prijaté na jej transpozíciu (tzv. nepriamy účinok).

Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Odvolací
súd zhŕňa, že exekučný súd správne rozhodol o zastavení exekúcie z dôvoduneprijateľnej rozhodcovskej doložky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešenie sporov s dodávateľom
výlučne v rozhodcovskom konaní. Súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj
na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo

do zákona. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom
(rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Napokon súd

udáva, že oprávnenému z vyššie uvedených dôvodov nebola postupom exekučného súdu odňatá
možnosť konať pred súdom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci. Postupom súdu nebola
ani porušená zásada rovnosti účastníkov konania pred súdom, ani princíp rovnosti zbraní a zásada
práva na spravodlivý proces, resp. súdnu ochranu.

Podľa§109ods.1písm.c)O.s.p.,súdkonaniepreruší,akrozhodol,žepožiadaSúdnydvorEurópskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny
orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd
môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o
výkladeprávnehoaktuEurópskejúnielennanávrhúčastníkakonaniaarovnakopredpokladomtakéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu

úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie
je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehranícaplikovateľnostiúniovéhopráva(tiež
o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným
vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna

otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor
a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v
prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v

prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný
súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel kzáveru,žekeďžerozhodcovskádoložkavbode17.Všeobecnýchpodmienokposkytovaniaúverunebola
so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na
konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.

Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo1/2012apod.).Zuvedenýchdôvodovje,teda,prvúotázku
formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie

písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných

podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do
právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje
vyjadrenievznení§53ods.1OZ.Zuvedenéhopotomvyplýva,žepokiaľpríslušnýsúddospejekzáveru,
žedanápodmienkaobsiahnutávspotrebiteľskejzmluvenebolasospotrebiteľomdohodnutáindividuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe

zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
vexemplifikatívnomvýpočteneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutýchv§53 ods.4OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď

prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a

vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na
prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú
to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny

dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, čisa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade
kladnej odpovede, je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už

z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie

poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné
v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod
mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o
to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie

zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom

prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Z dôvodu, že okresný súd si vyhradil rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo
výroku o zastavení exekúcie, rozhodne v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. aj o trovách odvolacieho

konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.