Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/66/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200771
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8012200771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci žalobcu: VP, s.r.o., so
sídlom Sabinovská 1, Prešov, IČO: 36 451 541, práv. zastúpenej JUDr. Jánom Garajom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Floriánova 2, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a
postupu žalovaného zo dňa 17. augusta 2012, č. 1020505/1/1124129/2012, konajúc o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/82/2012-50 zo dňa 28. marca 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/82/2012-50 zo dňa 28.

marca 2014, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal súd o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020505/1/1124129/2012 z 17.08.2012, ktorým
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9700303/1/576085/2012 z 22.03.2012, ktorým správca
dane žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona 563/2009 Z. z. - daňového poriadku, ako platiteľovi dane z pridanej

hodnoty znížil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2011 zo sumy 18 403,62
€ na sumu 574,62 € a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca ako platiteľ dane nepreukázala uplatnenie
nároku na odpočítanie dane z nakúpených video lotériových terminálov, pretože ich nepoužila v rámci
svojej podnikateľskej činnosti na svoje zdaniteľné obchody ale pre mandanta - spoločnosť MERKUR
SPIELO SK s.r.o. na základe mandátnej zmluvy. Žalobca, ktorý vykonáva činnosť oslobodenú od dane
podľa § 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH nemá právo na odpočítanie dane pri kúpe video

lotériových terminálov aj s poukazom na to, že sama nie je vlastníkom licencie na prevádzkovanie
hazardných hier. Iba odplata za zabezpečenie obsluhy, ochrany a umiestnenia video lotériových
terminálov, nie je službou oslobodenou od dane.
Podľa krajského súdu právny zástupca žalobcu neuviedol súdu žiadny relevantný dôvod prečo vlastne
žalobcaodkúpilvideolotériovéterminályodspoločnostiMERKURSPIELOSKs.r.o.,keďvedel,ženemá
licenciu, nemôže ich používať v rámci svojej podnikateľskej činnosti a bolo mu známe, že túto činnosť
bude vykonávať len v prospech a na účet spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o. Nebolo logické splácať

kúpnu cenu a zároveň uhrádzať nájomné za tie isté video lotériové terminály zhodnej spoločnosti. Súd
poukazuje aj na tú skutočnosť, že konateľ žalobcu písomným podaním zo dňa 10.11.2011 na základe
výzvy správcu dane zo dňa 07.06.2011 predložil neoverenú fotokópiu zmluvu o nájme video lotériových
terminálov so spoločnosťou MERKUR SPIELO SK s.r.o., Páričkova 18, Bratislava ako prenajímateľoma žalobcom ako nájomcom. Na tejto nájomnej zmluve však nebol uvedený dátum kedy bola uzavretá.
Krajský súd na pojednávaní vyzval právneho zástupcu, aby predložil súdu originál nájomnej zmluvy, ten
ju však súdu predložiť nevedel. Podľa krajského súdu nájomná zmluva je síce účastníkmi podpísaná,

avšak neuvedením dátumu je spochybnená jej platnosť a účinnosť (záverečné ustanovenia bod. 1 tejto
zmluvy).
Krajský súd námietku žalobcu, že nedošlo k vypočutiu zástupcu spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o.,
Bratislava, ktorý by potvrdil reálnosť nájmu a nie mandátnej správy je nedôvodná. V zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 12.09.2011 Daňový úrad Bratislava II. vypočul W. J., splnomocneného zástupcu za

daňový subjekt MERKUR SPIELO SK s.r.o. Bratislava, ktorý predložil miestne príslušnému správcovi
dane faktúry č. 2011001, č. 2011002, č. 2011006 a č. 2011011. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo
dňa 13.12.2011 spísanej správcom dane konateľ žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že: „Uvedené
video lotériové terminály od spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o., Bratislava sme nakúpili za účelom
ich prenajímania spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o., ktorá vlastní licenciu na prevádzkovanie
hazardných hier. Spoločnosť VP, s.r.o. nie je držiteľom licencie na prevádzkovanie hazardných hier.

Video lotériové terminály budeme prevádzkovať na základe mandátnych zmlúv, ktoré Vám predložíme
v priebehu 51. týždňa roku 2011. Uvedené video lotériové terminály sa nachádzajú na prevádzkach
VP, s.r.o. a tiež na prevádzkach tretích osôb, kde sa v súčasnosti používajú. Zmluvy s tretími osobami
Vám doložím v priebehu 51. týždňa“. Písomným podaním doručeným správcovi dane dňa 28.12.2011
konateľ žalobcu predložil správcovi dane mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou ASCOMP

spol.s r.o., Sliač ako mandantom a žalobcom ako mandatárom zo dňa 15.11.2011 s dodatkom č. 1 zo
dňa 22.11.2011 a tiež mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou MERKUR SPIELO SK s.r.o.,
Bratislava ako mandantom a žalobcom ako mandatárom zo dňa 27.12.2011. Tieto mandátne zmluvy boli
aj hlavným dôkazom, na základe ktorého správca dane mal za objasnené skutočné využitie nakúpených
video lotériových terminálov a tak správne posúdil nárok na odpočítanie dane z nakúpených video

lotériových terminálov v kontrolovanom zdaňovacom období. Tieto zmluvy nie sú nájomnými zmluvami
na prenájom výherných hracích zariadení, nepojednávajú o prenájme výherných hracích zariadení, ale
sú zmluvami, ktorými sa mandatár (žalobkyňa) zaväzuje pre mandanta (MERKUR SPIELO SK s r.o. a
ASCOMP spol.s r.o.) zabezpečovať v jeho mene a na jeho účet umožnenie záujemcom zúčastniť sa
na video hre, vykonávať v prospech mandanta činnosť smerujúcu k zabezpečeniu obsluhy a ochrany

video terminálov.
Krajský súd uviedol, že platiteľ má právo na odpočítanie dane v súlade a za splnenia podmienok
uvedených v § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH. Pre vznik nároku na odpočítanie dane
sú podstatné nasledovné skutočnosti: prijaté tovary a služby musia mať priamu a bezprostrednú
väzbu na zdaniteľné plnenia, výdavky, ktoré vznikli v súvislosti ich obstaraním sú súčasťou nákladov

zdaniteľných transakcií, nákladové položky musia vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, ako platiteľ
uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. Prijaté zdaniteľné vstupy musia mať priamu a
bezprostrednú väzbu na jeho zdaniteľné plnenia s nárokom na odpočítanie dane. Výška odpočítavanej
dane záleží od toho, na aké podnikateľské aktivity platiteľ dane prijaté plnenie použije. Odpočet dane
je založený na vecnom priraďovaní dane na vstupe k výstupom (plneniam) platiteľa dane a to podľa

toho, na aký účel je tovar alebo služba prijatá, t.j. či tovar alebo služba je prijatá na uskutočňovanie
ekonomických aktivít podliehajúcich dani na výstupe alebo na uskutočňovanie činností oslobodených
od dane podľa § 28 až § 41 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo
„zákon o DPH“). Žalobkyňa používala nakúpené video lotériové terminály na činnosti oslobodené od
dane v zmysle § 41 zákona č. 222/2004 Z. z., preto nemala právo na odpočítanie dane v plnej výške.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože
žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a uviedol, že s prihliadnutím na argumentáciu súdu

nemožno s rozhodnutím zo dňa 28.03.2014 za žiadnych okolností súhlasiť a je nutné poznamenať, že
takto koncipované rozhodnutie Krajského súdu Prešov nespĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
súdnych rozhodnutí a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd nebol vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, samotné rozhodnutie ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo nie je konzistentné a argumenty súdu nedostatočne podporujú jeho záver. Krajský

súd Prešov v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob
hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok
jeho rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby žalobca nemusel
hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možnéstotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových,
z ktorých právne závery vychádzajú. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty
patri neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť

práva. Súčasťou uvedeného princípu je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Postup súdu v predmetnom konaní možno
považovať za diskriminačný, nakoľko rovnaké, resp. analogické situácie rieši odchylným spôsobom,
pričom nie je objektívne a rozumne odôvodnený. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na

strane druhej. Právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a
ani z nich nevyplývajú v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia. Napádané rozhodnutie
považujeme za rozhodnutie arbitrárne, rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Podľa žalobcu krajský súd preskúmal rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako aj
postup, ktorý mu predchádzal a; všetky námietky žalobcu považoval za nedôvodné. Rozsudkom, sp.
zn.: 3S/82/2012 zo dňa 28.03.2014 žalobu zamietol, pričom svoje rozhodnutie argumentačne oprel o

skutočnosť, že žalobca, spoločnosť VP, s.r.o., neuviedol sudu žiaden relevantný dôvod prečo vlastne
odkúpil video lotériové terminály od spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o., keďže nemá licenciu,
nemohol ich používať v rámci svojej podnikateľskej činnosti a bolo mu známej že túto činnosť bude
vykonávať len v prospech a na účet spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o..
S rozhodnutím súdu nesúhlasí a považuje za nutné poznamenať, že odpočet DPH v celkovej výške 18

403,29 € sa preukázateľne týka dvoch zmluvných záväzkových vzťahov.
Faktúra vystavaná na sumu 96 000 € s DPH je účtovným dokladom priamo súvisiacim s kúpnou
zmluvou medzi spoločnosťou MERKUR SPIELO SK s.r.o., ako predávajúcim, a spoločnosťou VP, s.r.o.,
ako kupujúcim. Krajský súd Prešov sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.03.2014 vôbec nezaoberal
namietanou skutočnosťou a to, že samotná kúpa tovaru ako veci podľa základných zásad civilného

práva nikdy nebola a ani nemôže byť oslobodená od dane z pridanej hodnoty.
Ďalšie tri faktúry z 31.01.2011, 28.02.2011 a 31.03.2011 v celkovej vyfakturovanej sume 7886,14 € sú
účtovnými dokladmi k nájomnej zmluve uzatvorenej medzi spoločnosťami MERKUR SPIELO SK s.r.o.,
ako prenajímateľom a VP, s.r.o., ako nájomcom. Krajský súd Prešov bez bližšieho zdôvodnenia nevzal
do úvahy tvrdenie žalobcu, že správca dane nesprávne subsumuje uvedené faktúry pod mandátne

zmluvy uzatvorené v závere roka 2011, nakoľko zmluvný vzťah z už spomenutých mandátnych zmlúv
vznikol takmer trištvrte roka po tom, čo boli faktúry vystavené. Na podporu nášho tvrdenia sme tak v
daňovom konaní ako aj v konaní pred Krajským súdom Prešov trvali na vypočutí zástupcov spoločnosti
MERKUR SPIELO SK s.r.o. ako zmluvnej strany, ktorá by jednoznačne potvrdila platne uzatvorenú
nájomnú zmluvu ako aj existenciu nájmu a z neho prameniacich vyfakturovaných súm ako nájomného v

mesiacoch január, február a marec 2011. Uvedené považujeme za hrubé porušenie základných zásad
daňového konania ako aj základného práva na spravodlivý proces. Veď predsa v daňovom konaní
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Uvádzané skutočnosti majú nesporný vplyv na správne určenie daňovej povinnosti spoločnosti VP, s.r.o.

Je nesporné, že v rámci výkonu daňovej kontroly je dôkazné bremeno predovšetkým na daňovom
subjekte, pričom správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností, existenciu skutočností
rozhodných pre uplatnenie právnej domnienky alebo fikcie, existenciu skutočností vyvracajúcich
vierohodnosť,preukaznosť,správnosť,úplnosťúčtovníctvaapovinnýchevidenciíazáznamovvedených
daňovým subjektom a existenciu skutočností rozhodných pre určenie výšky daňovej povinnosti. Avšak

pri určení momentu prechodu dôkazného bremena na správcu dane ohľadne existencie skutočností,
ktoré vyvracajú vierohodnosť, preukaznosť, správnosť, či úplnosť účtovníctva, je nutné vychádzať
z momentu, či daňový subjekt splnil svoju dôkaznú povinnosť a doložil presvedčivým spôsobom
nim tvrdené skutočnosti. V danom prípade si správca dane nesplnil svoju povinnosť tým, že poprel
skutočnosti predložené daňovým subjektom (že ide o existujúci nájom a platnú kúpu tovaru a

z toho plynúce faktúry), ale musí predložiť dostatok podkladový ktoré jeho tvrdenia odôvodnia.
Nemôže pritom vychádzať iba z teoretických konštrukcií alebo špekulácii, ale musí predložiť konkrétne
skutočnosti, ktoré spochybnia podklady alebo tvrdenia daňového subjektu a tieto odôvodniť, pričom pri
preverovaní skutočností rozhodných pre správne určenie daňovej povinnosti má zákonnú povinnosť
neuprednostňovať záujmy štátu nad práva a právom chránené záujmy daňového subjektu. Podľa nášho

názoru zistený skutkový stav veci zo strany správnych orgánov nemožno považovať za postačujúci pre
konečné a zákonné rozhodnutie o určení dane. Treba prisvedčiť námietkam žalobcu, že rozhodnutie
Finančného riaditeľstva ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov nevychádza z objektívne zisteného
skutkového stavu. Rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane sú postavené iba na špekuláciách aumelo svojvoľne dotvorených skutočností bez akéhokoľvek skúmania podstaty vo vzťahu k správnemu
určeniu dane. Správny orgán bol povinný vykonať dokazovanie smerujúce k správnemu určeniu dane a
pri tomto zisťovaní zohľadniť všetky dôkazy svedčiace v prospech ako aj v neprospech žalobcu. Pokiaľ

správca dane niektorý dôkaz nevezme do úvahy. musí túto skutočnosť vo svojom rozhodnutí náležité
odôvodniť. V danom prípade však správca dane ani žalovaný nepostupovali v zmysle vyššie citovaných
ustanovení zákona o správe daní a zásad daňového konania, keď neodôvodnili prečo neakceptovali
dôkazy predložené žalobcom.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod,), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Krajský súd Prešov zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 19

ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1, 2, s § 51 ods. 1, písm. a/ a s § 71 ods. 1, 5 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v kontrolovanom období. Je
nepochybné, že medzi účastníkmi je sporný výklad týchto ustanovení zákona, či žalobcovi vznikol nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie na základe žalobcom deklarovaných
dokladov. Poukazujeme na to, že v preskúmavanej veci súd nevyhádzal zo zásady iudex ne eat

ultra petita partium (sudca nech nejde na návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 OSP a
nezameral sa na otázky, či boli alebo neboli porušené niektoré žalobcom namietané procesné zásady
daňového konania, či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal a ktoré žalobca taktiež v
žalobe namietal, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému
žalovaný dospel. Veď predsa jednou zo základných zásad daňového konania je zásada objektívnej

pravdy. Skúmanie účelu prijímania zdaniteľných plnení platcom DPH je prvoradé a podstatné, pričom
prijímanie takýchto plnení na základe neplatného právneho úkonu nemá na vznik nároku na odpočet
DPH význam. Podľa hmotnoprávnej úpravy DPH v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo
neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemá vplyv na skutočnosť, či
výdavky realizované na jej základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.

Správca dane - Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2011. Na
základe vykonanej kontroly bol vyhotovený protokol č. 9700401/1/84993/2012/Reb zo dňa 14.02.2012
a dodatok č. 1 dňa 13.03.2012. Následne na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal
dodatočný platobný výmer zo dňa 22.03.2012, č. 9700303/1/576085/2012, ktorým správca dane znížil

navrhovateľovi nadmerný odpočet za predmetné zdaňovacie obdobie v sume - 18 403,29 € na sumu
- 574,62 €. Správca dane dospel k záveru, že preložené mandátne zmluvy v daňovej kontrole nie sú
nájomnými zmluvami na prenájom výherných hracích zariadení, ale sú zmluvami, ktorými sa platiteľ,
teda navrhovateľ v tomto konaní zaväzuje pre mandanta, t.j. (ASCOMP spol.s r.o. a MERKUR SPIELO
SK s.r.o.) zabezpečovať v jeho mene a na jeho účet umožnenie záujemcom zúčastniť sa na jeho

videohre, vykonávať v prospech mandanta činnosti smerujúce k zabezpečeniu obsluhy a ochrany video
terminálov. Činnosť mandatára vykonávaná pre prevádzkovateľa lotérii a iných podobných hier, ak táto
činnosť spočíva v priamom zabezpečení všetkých činností spojených sprevádzkovaním lotérii a iných
podobných hier je v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších právnych predpisov,
§ 41 oslobodená od dane. Oslobodená od dane je podľa názoru správcu dane aj činnosť mandatára

vykonávaná pre prevádzkovateľa lotérii a iných podobných hier, ak táto činnosť spočíva v priamom
zabezpečení všetkých činností spojených s prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier. Ide najmä
o zabezpečenie prijímania stávok, predaj žrebov, výplaty výhier, príp. ďalšie súvisiace činnosti, ktoré
mandatár vykonáva v mene a na účet prevádzkovateľa lotérii a iných podobných hier. Správca dane
uviedol, že odmena mandatára za uvedenú činnosť je oslobodená od dane. Správca dane mal za to,

že žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z nákupu tovaru a služieb, ktoré používa na činnosti
oslobodené od dane v zmysle ustanovenia § 41 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších
právnych predpisov.
Voči tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca prostredníctvom svojho daňového
zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Toto odvolanie odôvodil tým, že samotná úvaha

správcu dane, o ktorú sa opiera rozhodnutie správcu dane, nie je dostatočne zrozumiteľná a trpí vadou
nepreskúmateľnosti. Z rozhodnutia nie je zrejmé akými úvahami sa správca dane riadil, pokiaľ zhodnotil,
že faktúra č. 2011001 zo dňa 31.01.2011, s dátumom dodania 31.01.2011 so základom dane 80 000 €
a DPH 16 000 € celkom s DPH 96 000 € je svojim charakterom činnosť oslobodená od dane. Uvedenáfaktúra je preukazujúcim účtovným dokladom platiteľa dane z pridanej hodnoty na nákup tovaru. Jedná
sa teda o výhradne kúpnu zmluvu medzi kupujúcim a predávajúcim podľa § 409 a nasl. zákona č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov /Obchodný zákonník/. Predmetná faktúra v plnom rozsahu

korešponduje s kúpnou zmluvou, na základe ktorej bola vystavená. Kúpna zmluva; na tovar:, ako vec
podľavšeobecnýchzásadcivilnéhoprávaniejeanikdyaninemôžebyťoslobodenáoddaneavžiadnom
prípade sa na kúpnu zmluvu nemôže vzťahovať ust. § 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení
neskorších právnych predpisov.
Faktúra č. 2011002 zo dna 31.01.2011 s dátumom dodania 31.01.2011 so základom dane 2296,83 €,

DPH 459,37 € ako nájomné za 1/2011 - 10ks MLT je účtovný dokladom platiteľa dane z pridanej hodnoty
na nájomné za 10 ks MLT.
Faktúra č. 2011006 zo dňa 28.02.2011 s dátumom dodania 28.02.2011 so základom dane 700,39 €,
DPH 140,08 € ako nájomné za 2/2011 - 10 ks MLT je účtovným dokladom platiteľa dane z pridanej
hodnoty za nájomné za 10 ks MLT.

Faktúra č. 2011011 zo dňa 31.03.2011 s dátumom dodania 31.03.2011 so základom dane 3074,56 €
DPH 1214,91 € ako nájomné za 3/2011 je účtovným dokladom platiteľa dane z pridanej hodnoty na
nájomné 10 ks MLT v príslušnom kalendárnom mesiaci marec 2011.
Ďalej žalobca toto odvolanie odôvodnil tým, že správca dane musí postupoval; podľa zásad. Uvedených
v § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., t.j. vždy je rozhodujúce posúdenie ekonomického charakteru

jednotlivých plnení, ktoré sú obsahom právneho úkonu, a ktoré súvisia s kauzou právneho úkonu, t.j.
bezprostredným hospodárskym cieľom, pre ktorý záväzok vznikol. Z daňového hľadiska je hospodárska
kauza významnejšia ako samotný typ právneho úkonu. Žalobca uviedol, že zastáva názor, podľa
ktorého daňový úrad pri posudzovaní obchodných transakcií na základe uzavretých zmlúv účastníkov
tohto obchodného vzťahu, ktorými boli zúčastnené strany viazané, náležité nevyhodnotil a to najmä

vo vzájomnej súvislosti ohľadom zmlúv uzavretých na jednej strane medzi žalobcom a spoločnosťou
MERKUR SPIELO SK s.r.o. na strane druhej. Žalobca mal tiež za to, že daňový úrad nevysvetlil, ktoré
ustanovenia zmluvy medzi spoločnosťou MERKUR SPIELO SK s.r.o. a žalobcom sú svojím obsahom
„zastreté právne úkony“, resp. sa jedná o „zdanlivý“ obchod. Daňový úrad sa odvolal len na ustanovenie
§ 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov a na bližšie nešpecifikovaný

metodickýpokynDaňovéhoriaditeľstvaBanskáBystrica.Nevysvetlilvčomvzhliadolneexistenciukúpnej
zmluvy, pokiaľ bola uzatvorená podľa platného obchodného zákonníka a prečo sa na vec ako tovar,
ktorý je predmetom kúpy a predaja má vzťahovať ustanovenie § 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z..
Vo svojom rozhodnutí správca dane podľa názoru žalobcu v predmetnom odvolaní necitoval, ktoré
konkrétne ustanovenia zmlúv (články, odseky, gramatické spojenia, logicko-sémantický výklad právneho

úkonu) sledujú hospodársky cieľ podľa výkladu správcu dane a nie podľa výkladu účastníkov právneho
úkonu. Taktiež podľa názoru žalobcu musel správca dane pri pochybnostiach o posúdení právneho
úkonu, ktorý je rozhodujúci pre to, či uvedená služba je alebo nie je oslobodená od dane, vypočuť
aj zástupcu spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o., kde by «a ale utvrdil o reálnosti NÁJMU a nie
mandátnej správy, tak ako si to vyložil. Je predsa svojvôľou, ak si správca dane napriek vôli účastníkov

právneho úkonu, reálnosti kauzy vyvodí záver len preto, aby vsunul jeho výklad do zákonodarcom
odlišne upravenej normy, t.j. § 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a ukrátil tak na právach daňovníka
len kvôli tomu, aby sa sám správca dane vyhol svojej povinnosti vrátiť dani Je ďalej nepochopiteľné,
prečo sa daňový úrad v odôvodnení predmetného rozhodnutia odvolával na zmluvu so spoločnosťou
ASCOMP spol.s r.o., keď v danom prípade sa jedná o vzťah, ktorý sa týka tretej osoby.

O tomto odvolaní rozhodol žalovaný tak, že predmetný dodatočný platobný výmer rozhodnutím zo dňa
17.08.2012, č. 1020505/1/1124129/2012 potvrdil. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval
správne. Mal za to, že žalobca používal nakúpené video lotériové terminály na činnosti oslobodené od
dane v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov
okrem odplaty za zabezpečenie obsluhy, ochrany a umiestnenia video lotériových terminálov, ktoré nie

sú službou oslobodenou od dane. Toto rozhodnutie odôvodil tým, že daňový subjekt uplatnení nároku na
odpočítanie dane za nákup tovaru a služieb používaných na činnosti oslobodené od dane a nepoužitím
koeficientu určeného odhadom podľa charakteru jeho činnosti v hodnote 0,02 porušil ustanovenia §
49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov. Podľa
názoru žalovaného platiteľ dane, teda žalobca nepreukázal nájomnou zmluvou uplatnenie nároku na

odpočítanie dane z nakúpených video lotériových terminálov v plnej výške, t.j. že výdavok vynaložený
pri ich nadobudnutí je buď súčasťou nákladových prvkov zdaniteľných obchodov na výstupe, ktoré sa
zdaňujú a takéto náklady bezprostredne súvisia s ekonomickou činnosťou platiteľa ako takou alebo
že výdavok vynaložený pri nadobudnutí uvedeného tovaru je súčasťou rozličných nákladových prvkovobchodovnavýstupevzhľadomnačinnosť,ktorúplatiteľvykonáva.Platiteľdane.ktorývykonávačinnosť
oslobodenú od dane, nemá právo na odpočítanie dane pri kúpe tovarov.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove sú svojim obsahom v podstate rovnaké, aké uviedol žalobca aj v žalobe zo
dňa 24.10.2012 proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. S týmito námietkami sa vysporiadali vo
vyjadrení č. 1100305/1/158071/2013 zo dňa 05.04.2013 k žalobe a trvajú na dôvodoch uvedených v
tomto vyjadrení.

Žalobca na strane 6, tretí odsek účelovo tvrdí, že samotná kúpa tovaru ako veci nikdy nebola a nemôže
byť oslobodená od dane z pridanej hodnoty. Daňové orgány neuznali odpočítanie dane z pridanej
hodnoty nie na základe tejto skutočnosti, ale z dôvodu, že podľa zisteného skutkového stavu nakúpené
video lotériové terminály používal na činnosti oslobodené od dane podlá § 41 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (strana 7 a 8 napadnutého rozhodnutia).
S námietkou žalobcu, že neboli vypočutí zástupcovia spoločnosti MERKUR SPIELO SK s.r.o.,

sa vysporiadali na strane 9, druhý odsek rozhodnutia, keď uviedli, že správca dane vykonaným
dokazovaním zistil po obsahovej stránke všetky potrebné informácie bez akýchkoľvek pochybností, že
z dôvodu vykonávania činnosti, ktorá je podľa §41 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov oslobodená od dane (zabezpečenie prevádzkovania lotérií a iných podobných hier v mene a
na účet osoby, ktorá má povolenie na prevádzkovanie podľa osobitného predpisov), žalobcovi nevzniklo

právo na odpočítanie dane.
V súvislosti s námietkou žalobcu (strana 7, druhý odsek odvolania), že správca dane poprel skutočnosti
predložené daňovým subjektom, žalovaný uvádza, že daňové orgány vyhodnotili vyjadrenia žalobcu,
ako aj doklady ním predložené, na základe ktorých (ako aj ďalších získaných dôkazov) dospeli k záveru
o neuznaní odpočítania dane. Tento záver bol v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnený. Nešlo o

žiadne konštrukcie, ani špekulácie, ako to namieta žalobca. Skutkový stav bol objektívne zistený.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca odpočítaním dane z pridanej hodnoty porušil ustanovenie § 41
ods. 2, 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z nákupu
tovaru, ktorý používa na činnosti oslobodené od dane v zmysle § 41 citovaného zákona, daňové orgány

vec posúdili správne v súlade so zákonom.
Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
3S/82/2012-50 zo dňa 28.03.2014 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámené
verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke
www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok

skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého

rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybeniesprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na
základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.).

ZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada
zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom

ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti

daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §

1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 ZSDP, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 ZSDP, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ
dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a

to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva
v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného
predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola
uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od

dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 ZSDP, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný
daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:
a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti

s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane

tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v

písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 ZSDP, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie
daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,

hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné
listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o DPH“) v znení do 31.07.2010, predmetom

dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskeho spoločenstva
(ďalej len „členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 41 ods. 1 a 2 zákona o DPH oslobodené od dane je prevádzkovanie lotérií a iných podobných
hier osobou, ktorá má povolenie na ich prevádzkovanie podľa osobitného predpisu.
(2) Od dane je oslobodená aj činnosť spočívajúca v zabezpečení prevádzkovania lotérií a iných
podobných hier, ktorá je vykonávaná v mene a na účet osoby, ktorá má povolenie na prevádzkovanie

podľa osobitného predpisu. Zabezpečením prevádzkovania lotérií a iných podobných hier sa rozumie
príjem stávok, predaj žrebov, výplata výhier a ďalšie služby priamo s nimi spojené, poskytované
mandatárom.

Podľa § 42 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti

oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie
tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 49 ods. 3 zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou

poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý
nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto
služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné
zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata
oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré

použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a

dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:
Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1020505/1/1124129/2012 zo 17.08.2012,
ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9700303/1/576085/2012 z 22.03.2012, ktorým
správca dane žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona 563/2009 Z. z. - daňového poriadku, ako platiteľovi

dane z pridanej hodnoty znížil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2011
zo sumy 18 403,62 € na sumu 574,62 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na zdôraznenie dodáva, že námietky žalobcu v odvolacom konaní
nie sú opodstatnené. Je nepochybné, že zákonodarca oslobodil od DPH podľa § 41 ods. 1 a 2
zákona o DPH jednak prevádzkovanie lotérií a iných podobných hier osobou, ktorá má povolenie na

ich prevádzkovanie podľa osobitného predpisu a oslobodená je aj činnosť spočívajúca v zabezpečení
prevádzkovania lotérií a iných podobných hier, ktorá je vykonávaná v mene a na účet osoby, ktorá má
povolenie na prevádzkovanie podľa osobitného predpisu. Zabezpečením prevádzkovania lotérií a iných
podobných hier sa rozumie príjem stávok, predaj žrebov, výplata výhier a ďalšie služby priamo s nimi
spojené, poskytované mandatárom. Zároveň zákonodarca v ust. § 42 zákona o DPH oslobodil od dane

aj dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez
možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť
odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.
V uvedenom prípade správca dane správne vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy v tom smere,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a správcovi dane nepreukázal, že jednak predmetný tovar

neslúžil na iné účely, než na prevádzkovanie alebo zabezpečenie prevádzkovania lotérií a iných
podobných hier, resp. že tovar MTL zariadenia, ktoré podľa mandátnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom
a ako mandatárom a spoločnosťou MERKUR SPIELO SK s.r.o. slúžili inému účelu, než zabezpečenie
prevádzky technického zariadenia MTL podľa zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní takých tovarov

a služieb, z ktorých by bol žalobca oprávnený uplatniť si odpočet DPH zaťažuje daňový subjekt, t.j.
žalobcu. Žalobca však žiadnym relevantným dôvodom nevyvrátil tvrdenia správcu dane, že predmetné
MTL zariadenia neboli používané na činnosti obsiahnuté v ust. § 41 ods. 1 a 2 zákona o DPH, pričom
aj samotné obstaranie (kúpa) takýchto MTL prístrojov slúžiacich výlučne na činnosti uvedené v § 41ods.1 a 2 zákona o DPH je od dane oslobodené a v súlade s ust. 42 zákona o DPH a preto sa nemohol
úspešne dožadovať uplatneného nároku na vrátenie DPH.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie

uvedených podmienok nespočíva jednak v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom. Doklady musia mať naviac povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade
a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na

daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým

subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,
že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými
námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa

prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho
rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo

účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd
rozhodol vo veci a to aj s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v otázke daňových výdavkov a preukazovaniu ich vecnej súvislosti.
Odvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch

stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny
orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.

Vzhľadomnauvedené,NajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.