Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/787/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206282
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812206282.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Sninskej v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca, č.k. 4C 200/2012-63 zo dňa 14. októbra
2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Revúca, č.k. 4C 200/2012-63 zo dňa 14.októbra 2014 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Revúca ( ďalej len „ okresný súd“ ) zamietol návrh
navrhovateľa ; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom domáhal voči odporcovi
zaplatenia sumy vo výške 4.192,33- Eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy vo výške 838,47 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu ( Okresného súdu
Revúca ), ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej

lehote.

Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľ pred podaním návrhu požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula 6-mesačná lehota od žiadosti odporcom, avšak
odporca na žiadosť pozitívne nereagoval.

Z exekučného spisu exekučného súdu sp.zn. 6Er 23/2011 okresný súd zistil, že žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného ( navrhovateľa )
proti povinnému ( doručenej súdu 17.1.2011 ) bola uznesením č.k. 6Er 23/2011-16 zo dňa 29.4.2011
zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave, pričom podľa exekučného súdu dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskejzmluveboloneplatnépodľaustanovenia§ 53 ods.5zákonač.40/1964Zb.Občianskeho
zákonníka ( ďalej len „ OZ“).

Okresný súd uviedol, že v preskúmavanej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu. Súd mal za to, že ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, na preskúmanie ktorého nemá súd stanovenú zákonnú lehotu. Uviedol, že exekučný poriadok
upravuje postup súdu potom, ako mu je doručená žiadosť o udelenie poverenia. Súd môže žiadosťzamietnuť, ak sú na to dané dôvody a ak žiadosť nezamietne, vydá poverenie pre súdneho exekútora.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 upravuje 15-dňovú lehotu na preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia, ktorá ale neplatí v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm.c ) a d) Exekučného

poriadku.

Exekučný súd bol povinný v každom štádiu exekúcie smerujúcej proti spotrebiteľovi skúmať, či
rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky zákonné predpoklady, aby na jeho základe bola vedená exekúcia,
tiež musí skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, a či pre exekúciu
relevantnézmluvyuzatvorenésospotrebiteľomneobsahujúnekalépodmienky,pretožeaktakétozmluvy
nekalé podmienky obsahujú, nesmú sa uplatňovať a nesmú byť pre spotrebiteľa záväzné. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 245/2013, v ktorom
vyslovil názor, že v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia
15-dňová lehota neplatí.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že dĺžka exekučného konania od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie
poverenia zamietla, vzhľadom na tú skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie
( čo si vyžaduje osobitnú právnu úvahu), nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť

porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Následne okresný súd konštatoval, že nemal za preukázaný nesprávny úradný postup súdu, teda
navrhovateľ nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona
o zodpovednosti za škodu, a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej

ujmy, a preto návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1. O.s.p. a odporcovi,
ktorý mal v konaní úspech trovy konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. s použitím § 221 ods. 1 O.s.p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti

jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, a preto okresný súd nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O.s.p., čím mu odňal právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v návrhu
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Krajský súd však
na túto okolnosť neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konania pokračovala pojednávaním v

ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.c) O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie ( odročenie ) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam

odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak vodôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať,
že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj
moment doručenia riadneho poverenia ( rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia ). Okresný súd

rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k návrhu, mu mal

okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj k právnym otázkam v súvislosti s
nesprávnymúradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Keďokresnýsúdzistil,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutia, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a
umožniť im , aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listiny, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom

k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal okresný
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p. Skutkovým
základom sa mal stať ním ( navrhovateľom ) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne

vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O.s.p. Okresný súd zamietol návrh v časti
náhrady skutočnej škody z dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu,
ktorá vznikla z príčinnej súvislosti s konaním dlžníka ( povinného ) , pričom ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z dôvodu udržiavania a správy informačného systému a

výdajov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje ( urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde),
preto je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z
odôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahousúddospelkpresvedčeniuotom,žemajetková
škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ( mutatis munpandis Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1.ÚS 243/07 z 19. júna 2008 ). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie

úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Pri
dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že
okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník ( povinný ). V prípade, ak by

došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci
nesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu, zaktorýdlžníknemôženiesťzodpovednosť.Prišpecifikácií
majetkovej škody v návrhu výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpodenčne

predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex
offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a
nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný súd vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný

postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom
stanovenej lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom:
1) aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil,2) o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
3) o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.

bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa
24.3.2015.

Podľaustanovenia§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“ ), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z.z. , štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach

a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonnodárnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú

a) územné samosprávy a správne celky
b) záujmové, resp. profesijné ( stavovské ) samosprávy
c) verejnoprávne inštitúcie
d) fyzické osoby, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci ( napr. činnosť notára alebo súdneho
exekútora.

Verejná moc teda predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne
( Ústavou, prípadne zákonom ) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom
spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „ každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ( týkajúcich sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody ), ale aj článok 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
( týkajúcich sa odškodnenia za justičný omyl a zákon č. 514/2003 Z.z. ).

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná

ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi
označujú, ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov ( podmienok ):1) porušenie právnej povinnosti ( protiprávny úkon ), prípadne relevantná udalosť
spôsobujúca škodu ( škodná udalosť ) ;
2) nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda

( ujma );
3) príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi porušením právnej povinnosti ( protiprávnym
úkonom ), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu, ( škodnou udalosťou) a
nepriaznivým následkom ( teda ujmou ) škodou.

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nesprávnym úradným postupom

c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody ( za
podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. ),
d) rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe ( za podmienok
uvedených v § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. ).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy ( t.j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku )
alebo vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná

súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi protiprávnosťou ( nezákonnosťou ) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku ( ako priamy následok ) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo

k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšie ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených

zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu ( t.j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť ) .

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú
za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličností a náročností jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané, či už v rámci
občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné ( až

na určité výnimky ) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci ( spravidla
súd ) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „ včasnosti rozhodnutia“, resp. „ prieťahov v konaní“
je potom najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov( napr. § 6 O.s.p. ) . Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá
je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré

by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním, napr. nad
povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, najmä v
prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné. Za porušenie
zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto
považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej

a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z
pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú
spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo
ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a
organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom na konkrétne okolnosti
môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorá je spojená

s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní, alebo v súvislosti s ňou došlo k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jej výkon, alebo k porušeniu poriadku, ktorý je určený povahou
alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciou
ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát ( prostredníctvom svojich orgánov alebo iných
orgánov verejnej moci ) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné

konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomsavyžadujeexistenciavšeobecnýchpredpokladovškody,atovznikškodyapríčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Oprávneným
subjektom nároku na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť každá ( teda
fyzická i právnická ) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom.

Súčasná právna úprava ( § 15 až § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. ) ako podmienku uplatniteľnosti
nároku na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. sa poškodený môže ( úspešne ) domáhať uplatnenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody

( alebo je časť ) do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku. Z daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje
zákonom stanovenú podmienku procesného charakteru preto, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
občianskom súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých

zodpovednostných vzťahoch oprávnené za štát
( § 4 ). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v
prípade, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom. Ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody ( alebo jeho

časť ), poškodený sa po uplynutí 6 mesiacov odo dňa, ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť ( odo dňa,
keď mu bola fakticky bola doručená), môže domáhať uspokojenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde ( § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ). Táto 6-mesačná lehota má význam v tom, že
až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( § 212 ods. 1 O.s.p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov

reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy, a tonajneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nanariaďuje
pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené
neskôr sa neprihliada ( § 114 ods. 2 O.s.p., § 120 ods. 4 O.s.p. ).

Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu návrh „ na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa
10.10. 2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to,
že podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu vo veci

nevylúčenia sudcu povereného pojednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdneho
konanie, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej
sťažnosti.

Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania, zo dňa 10.10.2014 zamieta. Zároveň nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania s tým, že bude pojednávať v neprítomnosti
účastníkov, resp. ich zástupcov a následne rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti
konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie
konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O.s.p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a následne rozhodol vo veci samej ( vzhľadom na
neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania ) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ( s prihliadnutím na
zásadu hospodárnosti konania ), ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak

účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, alebo súd mu neoznámi, či jeho
žiadosti vyhovuje, alebo nevyhovuje, má účastník právo sa na pojednávanie dostaviť a hájiť svoje práva.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,

hoci bol na pojednávanie včas predvolaný ( viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomaktvrdeniam

protistrany ). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nakoľko
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení zákonných sudcov boli navrhovateľovi
doručené.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne

preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu označil konkrétne dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny
exekučnýspis,oboznámilsasjehoobsahom,pretoneobstojínámietkanavrhovateľa,ženemalmožnosť
sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, a to i s poukazom na to, že mu bolo doručené vyjadrenie
odporcu k návrhu, ku ktorému sa nevyjadril.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne ( v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. ), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol

( ako už bolo uvedené vyššie ), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania, a teda okresný súd svojím
postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t.j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods.
1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č.k. 3NcC 173/2012 - 9 zo dňa 19.10.2012, ktorým nebol z prejednávania a

rozhodovania vo veci vylúčený zákonný sudca B.. O. C.. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.
Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce

ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z
jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na to,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc 14/2010 z 31.5.2010). Dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne ( podľa tvrdenia

navrhovateľa ) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn.
6Cdo 201/2013 z 19.6.2013, sp.zn. 3Cdo 202/2013 z 12.9.2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovijepovinnýskúmať,čisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Je
predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty
a či nie je v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 EP ). V prípade, ak exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného poriadku (ďalej len EP ), aj zo zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v
zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu ( ex offo ) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy ( doložky ), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná ( viď uznesenie NS SR z 10.10.2012 sp.zn. 6Cdo 105/2011, R 66/2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych

dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh zamietol. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie opatrenia.

Zobsahuspisuvyplýva,žežiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebola
doručená exekučnému súdu dňa 17.1.2011, pričom uznesením exekučného súdu č.k. 6Er 23/2011-16 zo
dňa 29.4.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho

žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe,
že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
exekučný súd väčším počtom podaní, a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu

exekučného súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd
náležitým spôsobom preskúmal exekučný titul
[vrátanezmluvyuzavretejmedziúčastníkmi,návrhunavykonanieexekúcieižiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný súd adekvátnym spôsobom

procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie
navrhovateľom ( v pozícií oprávneného ) ], a preto nie je možné stotožniť sa stvrdením navrhovateľa, že
na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu ( viď uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012 ).

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal

a) existenciu nesprávneho úradného postupu,
b) vznik škody,
c) príčinnú súvislosť ( kauzálny nexus )
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, p navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu
škody, ani nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu, ako vecne správny podľa

ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo odporca ako v spore úspešný návrh na
ich náhradu nepodal ( § 151 ods. 1 O.s.p. ).

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.