Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309203587
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2309203587.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX, zastúpený
súdom ustanoveným opatrovníkom: Mgr. I. V., zamestnanec Okresného súdu Galanta, pre vymoženie
984,18 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so

sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pod sp. zn. EX 505/09, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta zo dňa 03. augusta 2012, č. k. 15Er/156/2009-17, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod spisovou značkou EX 505/09 zastavil, výrokom II. oprávnenému uložil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 76 eur do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a výrokom III. vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripustil.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie prvostupňový súd odôvodnil právne ustanoveniami § 41 ods. 2
písm. d), § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 až 3 z. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1,2 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 1
ods. 1,2, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §
3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) , ods. 5, § 54 ods. 1,2 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo rozhodnutie o zatavení exekúcie odôvodnil tým, že
exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10602/08 zo dňa 05.11.2008. Vymáhaný nárok vznikol zo zmluvy o
úvere č. 1950038 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 15.01.2008. Právny vzťah medzi
účastníkmi predmetnej zmluvy posúdil prvostupňový súd ako spotrebiteľský, preto z úradnej povinnosti

skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu pre
predložený exekučný titul. Rozhodcovská doložka bola obsahom článku 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5
OZ neplatná. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu

a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmyslejej znenia sa vopred vzal práva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, nakoľko takto dojednanou rozhodcovskou
doložkou bola odopretá ochrana spotrebiteľa, ktorú mu poskytujú vyššie uvedené ustanovenia. Z tohto

dôvodu súd prvého stupňa predmetnú exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého
stupňa odôvodnil ustanoveniami § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1,2, § 203 ods. 1 až 3 Exekučného
poriadku, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2 a § 26 vyhl. č. 288/1995 Z.
z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, na základe ktorých priznal exekútorovi náhradu trov
exekúcie vo výške 76,00 eura.

Rozhodnutie v časti nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do exekučného konania odôvodnil
právne ustanoveniami § 93 ods. 1 až 4 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) a § 37 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) a vecne tým, že vedľajšie účastníctvo ako
inštitút len základného konania je už zo svojej podstaty v exekučnom konaní pojmovo vylúčené.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na sa základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu

napriek tomu, že nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa
§ 44 ods. 2 EP preskúmaval. V prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu je exekučný súd limitovaný
ustanovením § 40 a § 43 ZORK.

Ak účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. ZORK, takúto ochranu
nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 EP, je v rozpore s ústavným právom veriteľa
na súdnu ochranu, právom na spravodlivý súdny proces, so zásadou legality, princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 ZORK upravuje lehotu, v ktorej

účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd preto nemôže
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským
rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty. Ustanovenie § 7 ods. 1 OZ vylučuje
právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému
orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť

rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.

Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdnímjeviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdnehoexekútoranavykonanieexekúcie,niejeexekučnýsúdoprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej

istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZORK tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu. Exekučný súd však môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia
rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania. Prvostupňový súd svojím postupom odňal

oprávnenému možnosť konať pred súdom, porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať
konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným
na strane druhej, čo nemožno ospravedlniť postavením oprávneného ako obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.

Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnunormu -§ 40 a § 43 ZORK a aplikované právne normy -§ 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 2 ZORK,
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/
EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským štátom

EÚ a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do
úvahy, pretože smernica bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je
interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje
rozhodnutie založil na rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. Exekučný súd porušil zásadu kontradiktórnosti
konania, keď bez toho, aby žalobcu vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení

exekúcie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o
jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Rozhodnutím exekučného súdu bola porušená tiež zásada dvojinštančnosti
konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. ZORK, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení
rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že doložka o riešení veci pred rozhodcovským
súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 ZORK.

Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi,
ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými mravmi. Záver o
neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako
predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský

alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa
nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd
nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože bola

uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na charakter podnikateľskej
činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských
úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal

ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov
z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, podal oprávnený
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ. Napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora
Európskejúnievšeobecnýmsúdomažiadal,abysasúdzaoberalajrozhodnutiamiatýmiodôvodneniami
Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť
v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského právneho

poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica teda nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa
prvostupňový súd s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v tomto smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo
priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica
rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za

neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a
jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v
rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo
považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnuotázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred
ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“
v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na

základe § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a Súdnemu dvoru
Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný samostatný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie oprávneného bolo
podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods.
1 Exekučného poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 45
ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie oprávneného má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné priznať úspech, v dôsledku
čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou
stránkou rozhodcovského rozsudku.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK v znení účinnom do 31.12.2014 s odkazom na ust. § 243d ods. 2
zák. č. 335/2014 Z.z., súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo
c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný
prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom

nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité

okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného

riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §

159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných

prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne

vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuťexekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je

teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku

obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v

tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).

Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa

Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.
Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky
pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal
poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by

súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu
exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na
vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie
žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu
konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala

v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial

a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol

ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/

EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol touto podmienkou viazaný.

Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný a to v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom súd sústredil prvoradú pozornosť

na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
uzavreli dňa 15.1.2008 zmluvu o úvere č. 1950038, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi
úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom 13.360,- Sk, v 12.

mesačných splátkach po 2.280,- Sk. Podľa obsahu zmluvy, sú jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Z článku 17 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Nadväzne dňa
1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo

na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

S účinnosťou od 1.1.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, Občiansky zákonník v § 52 ods. 1
spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Keďže oprávnený v danom prípade je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej
zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a
plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať
za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom

na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému
ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a)ab)zák.č.258/2001Z.z.Keďžezároveňnebolopreukázané,žebyzmluvauzavretámedziúčastníkmi
bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená ani spod

jurisdikcie tohto zákona.

Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex
generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch a Zákona o ochrane spotrebiteľa.

Vzmysle§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008spotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal

spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.

2). Podľa ods. 5 neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú
podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadeniapritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia

spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom
je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá
má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim

súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.

Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,
ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie
jeomožnostivýberumedzištátnymasúkromnýmsúdom,alepredovšetkýmodôsledkoch,ktorézakladá
a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ

riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto
doložkyzačalorozhodcovskékonanienanávrhdodávateľa,spotrebiteľbybolnútenýnezvratnepodrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské

žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už

povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť

spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou

zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore

so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom
aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1
písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,

kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).

Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o
rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 45 ods. 1
ZORK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil a rozhodol tiež o trovách exekúcie, ktorý
súvisiaci výrok oprávnený osobitnými odvolacími dôvodmi nenapádal. Odvolací súd preto uznesenie
súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne,

s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo vo februári 2008, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo

skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne

so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska

správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu

považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a

nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutýchnazákladezmluvykuškodespotrebiteľa,budejupovažovaťzaneprijateľnú,atobezohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k

tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo
všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv

spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania
jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to
z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci

súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu
odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej

veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.