Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/590/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613210514
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613210514.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava

Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci
navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany,
proti odporcovi: Q. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. D. XXXX/XX, U., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporcu: Združenie na ochranu spotrebiteľa BSO, so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, právne
zastúpený: STEHURA & partners, s.r.o., so sídlom F. Kráľa 2080, Čadca, o zaplatenie 3.509,99 eur
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 14C/187/2014-146 zo dňa 24. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že návrh navrhovateľa zamietol, odporcovi náhradu
trov konania nepriznal a rovnako nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia 3.509,99 eur
s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 377,23 eur od 18.12.2012 do 30.09.2013 s úrokom z

omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 3.509,99 eur od 01.10.2013 do zaplatenia a náhrady trov
konania.

Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že ako veriteľ uzatvoril s odporcom ako dlžníkom 05.05.2012
Úverovú zmluvu č. SUA12/002165 prostredníctvom spoločnosti Autocentrum AAA AUTO, a.s.,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru na nákup motorového vozidla Renault Clio 1,2 ICE v hodnote
4.000,- eur a tak poskytol odporcovi úver vo výške 4.390,91 eur, ktorý sa odporca zaviazal splatiť

84 mesačnými splátkami po 128,82 eur. Odporca sa dostal so splácaním úveru do omeškania a aj
napriek opakovaným upomienkam dlžné splátky nedoplatil. Preto navrhovateľ v súlade s úverovými
podmienkami 17.12.2012 pristúpil k zosplatneniu úverovej zmluvy a vyzval odporcu doporučeným
listom zo dňa 18.12.2012, aby do 01.01.2013 vrátil dlžnú čiastku 6.706,09 eur. Odporca dlh neuhradil,
následkom čoho v súlade s Úverovou zmluvou a úverovými podmienkami navrhovateľa došlo k účinnosti
prevodu dlžníckeho práva k vozidlu, ktoré bolo odporcovi odobraté a následne predané za 2.500,-
eur. Po odpredaji bolo urobené záverečné vyúčtovanie, v ktorom bol výťažok z predaja započítaný

voči dlžnej čiastke odporcu. Náklady s predajom predstavovali 622,- eur. Dňa 06.03.2013 navrhovateľ
zaslal odporcovi oznámenie o odpredaji vozidla s výzvou k doplateniu dlhu, aby do 20.03.2012 vrátil
dlžnú čiastku 4.950,79 eur, ktorá pozostáva z čiastok zosplatneného úveru 6.706,09 eur, z ktorého si
navrhovateľ neuplatňuje marketingovú akciu 1.318,10 eur s odčítaním sumy za predaj vozidla 2.500,-eurapripočítanímnákladovspojenýchspredajomvozidlavovýške622,00eur,t.j.3.509,99eur,sankčný
úrok za obdobie od 18.12.2012 do 31.12.2012 vo výške 23,11 eur, za obdobie od 01.01.2013 do
31.01.2013 vo výške 51,47 eur a od 01.02.2013 do 28.02.2013 vo výške 48,12 eur.

Odporca sa k podanému návrhu písomne nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane odporcu v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že podľa tvrdení
navrhovateľa uvedených v návrhu uzatvoril navrhovateľ ako veriteľ s odporcom ako dlžníkom úverovú

zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru na nákup osobného motorového
vozidla v hodnote 4.000,- eur. V danom prípade ide o čisto spotrebiteľský vzťah, pričom predmetná
zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch pre daný typ úveru
vyžaduje. No predmetná zmluva podľa názoru vedľajšieho účastníka na strane odporcu nespĺňa viaceré
podmienky zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že odporca mal záujem o kúpu

motorového vozidla a z toho dôvodu uzatvoril s odporcom úverovú zmluvu. Kúpna cena predmetného
vozidla bola dohodnutá vo výške 4.000,- eur, pričom odporca uhradil predávajúcemu v hotovosti sumu
400,- eur. Zmluvné strany dohodli, že zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 3.600,- eur bude financovaná
prostredníctvom úveru a z toho dôvodu uzatvoril odporca s navrhovateľom úverovú zmluvu zo dňa
05.05.2012, no túto úverovú zmluvu považuje za uzatvorenú v rozpore so zákonnými ustanoveniami

upravujúcimi zmluvu o spotrebiteľských úveroch z viacerých dôvodov. Tak ako navrhovateľ uvádza
vo svojom návrhu, kúpna cena predmetu financovania bola dohodnutá vo výške 4.000,- eur, pričom
odporca uhradil priamou platbou sumu 400,- eur a zvyšok kúpnej ceny predstavuje 3.600,- eur a
nie 4.390,92 eur, ktorá je v predmetnej zmluve o úvere uvedená ako výška poskytnutého úveru.
Tak ako je uvedené v článku II bod 2.3. predmetnej úverovej zmluvy navrhovateľ si k poskytnutému

úveru (3.600,- eur) pripočítal náklady spojené s poskytnutím úveru (790,92 eur) a takto vypočítanú
celkovú sumu uviedol ako celkovú výšku poskytnutého úveru, čo je neprípustné, nakoľko odporca
by potom mal platiť úrok nielen z poskytnutého úveru, ale aj z nákladov súvisiacich s poskytnutím
úveru. Navyše navrhovaná uvedená RPMN ako aj celková cena úveru v predmetnej zmluve o úvere
je nesprávna, nakoľko uvedená RPMN vo výške 36,04 % bola vypočítaná z úveru vo výške 4.390,92

eur, pričom však navrhovateľ poskytol odporcovi úver na financovanie zvyšnej časti kúpnej ceny vo
výške 3.600,- eur. V danom prípade pri zadaní vstupných parametrov ako výška úveru 3.600,- eur,
mesačná splátka 128,80 eur, počet splátok 84, náklady súvisiace s poskytnutím úveru vo výške 790,92
eur predstavuje RPMN v skutočnosti až 68,95 a nie ako je uvedené v zmluve 36,04%. Poukázal
ďalej na to, že navrhovateľ v predmetnej úverovej zmluve taktiež uviedol nesprávne výšku celkových

nákladov spotrebiteľa na úver vo výške 6.429,96 eur a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
vo výške 10.820,88 eur. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť musí byť vyjadrená ako súčet
celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, pričom do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa zarátajú
všetky náklady vrátane úrokov, provízii a daní a poplatkov akéhokoľvek druhu ako aj náklady na

doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné. Keďže navrhovateľ
náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur nezahrnul do výšky celkových nákladov
spotrebiteľa, ale do výšky z poskytnutého úveru, konal v rozpore so zákonom. Tým nastolil stav,
že ním poskytnutý úver sa zvýšil v pomere celkových nákladov spotrebiteľa na úver a tak došlo k
zníženiu RPMN na uvedených 36,04 %. Poskytovateľ úveru v predmetnej zmluve uviedol, že celková

čiastka splatená spotrebiteľom predstavuje 10.820,88 eur, pričom v skutočnosti spotrebiteľ celkovo
zaplatí až 11.611,80 eur. Poskytovateľ úveru tak pri uvádzaní celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, nepostupoval správne, nakoľko do nej nezahrnul sumu, ktorú spotrebiteľ zaplatí za náklady
spojené s poskytnutím úveru, ktoré sú uvedené v predmetnej zmluve. Chovanie navrhovateľa pri
poskytovaní úveru spotrebiteľovi tým, že do celkových nákladov spotrebiteľa a do výpočtu RPMN

nezahrnie všetky poplatky spojené s poskytovaním úveru ( v danom prípade poplatok za náklady
spojené s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur) a tieto poplatky zahrnie do výšky poskytnutého
úveru, čím mu následne znemožní dosiahnuť reálnu predstavu o poskytovanom úvere. Zodpovedajúcu
skutočnosť možno považovať za mimoriadne závažnú nekalú obchodnú praktiku. Ide o konanie v
rozpore s dobrými mravmi a konanie bez odbornej starostlivosti s tým, že ide o nekalú činnosť, pretože

spotrebiteľ nemal zabezpečenú reálnu objektívnu možnosť porovnania úveru z hľadiska výšky RPMN a
celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. V každej zmluve musí byť uvedená tak výška
istiny ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Uviedol, že úverová zmluva,
ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom neobsahuje údaj o výške, počte a termínusplátok úrokov. Preto nesprávne uvedenie podstatných náležitostí zmluvy je potrebné považovať ako
keby tieto náležitosti neboli uvedené vôbec. Nesprávne uvedenie údajov o RPMN a celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť predstavuje hrubý zásah do práv spotrebiteľa a zavádzanie spotrebiteľa,

pretože účelom uvádzania údajov RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
s poskytnutým úverom je umožniť spotrebiteľovi zistiť a porovnať výhodnosť jednotlivých produktov. S
poukazom na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Keďže zo strany navrhovateľa šlo o

nekalú obchodnú praktiku a o konanie v rozpore s dobrými mravmi, zmluvu považoval za neplatnú podľa
§39Občianskehozákonníka,čozároveňznamená,ženemohlodôjsťmedzinavrhovateľom aodporcom
k platnému uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č.SUA12/002165 zo dňa
06.05.2012 k predmetnému motorovému vozidlu.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená

zmluva o spotrebiteľskom úvere č. SUA12/002165 zo dňa 05.05.2012, na základe ktorej sa navrhovateľ
zaviazal poskytnúť odporcovi úver na financovanie nákupu motorového vozidla Renault Clio II 1,2 ICE
pri predajnej cene predmetu financovania 4.000,-eur vrátane DPH, pri úhrade klientom 400,- eur s
nákladmi spojenými s poskytnutím úveru 790,92 eur pri celkovej výške úveru 4.390,92 eur s úhradou
zaplatenej hotovosti 400,- eur. Predmetom financovania bolo motorové vozidlo Renault Clio II 1,2

ICE s dátumom uvedenia do prevádzky 01.01.2007, pri jazdnom výkone 105.438 km, predávajúceho
AutoCentrum AAA AUTO, a.s., s dohodnutými podmienkami splácania úveru, poplatok za poskytnutie
úveru 0,- eur, poplatok za vedenie úverového účtu 0,- eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 31,190085%,
RPMN 36,04 % s uvedením priemernej RPMN 50% a celkovými nákladmi spotrebiteľa 6.429,96 eur
s tým, že celková čiastka splatná spotrebiteľom bola vo výške 10.820,88 eur s konečnou splatnosťou

úveru 02.05.2019. V zmluve bol dohodnutý poplatok za asistenčné služby vo výške 240,- eur + DPH
so zľavou na poskytnuté služby 240,- eur + DPH. Mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 128,82
eur s dátumom prvej splátky 02.06.2012 pri počte splátok 84. Splatnosť splátok bola stanovená na
posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci. Zabezpečenie úveru bolo dohodnuté zmluvou o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu financovania a dohodou o zrážkach zo mzdy.

Z výpisu splátok - amortizačnej tabuľky pre splácanie úveru zo strany odporcu súd zistil, že prvá splátka,
resp. nultá splátka bola s dátumom 05.05.2012 uvedená vo výške 400,- eur so započítaním na istinu
a následné splátky po 128,80 eur od 02.06.2012 do 02.05.2019, pričom boli rozčlenené na istinu a
úrok. Navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy zastupoval predajca Autocentrum AAA AUTO, a.s. Ďalej súd
prvého stupňa zistil, že pohľadávka navrhovateľa z úverovej zmluvy bola zabezpečená zabezpečovacím

prevodom vlastníckeho práva k veci nadobudnutej úverom, osobným motorovým vozidlom Renault Clio
II 1,2 ICE, a to na základe zmluvy zo dňa 05.05.2012 o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
č. SUA12/002165 medzi navrhovateľom a odporcom na zabezpečenie úveru vo výške 4.390,92 eur,
na základe úverovej zmluvy. Ďalej súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľ listom zo dňa
18.12.2012 vyzval odporcu na splatenie celého úveru vo výške 6.706,09 eur s tým, že veriteľ pristúpil

dňa 17.12.2012 k zosplatneniu celého úveru. Zároveň mu zaslal kalkuláciu finančného vyrovnania
za predčasné splatenie a ukončenie úverovej zmluvy SUA12/002165 ku dňu 17.12.2012 s uvedením
nesplatenej istiny 4.268,92 eur, marketingovej akcie 1.318,10 eur, dlžné splátky 515,28 eur, ostatné
dlhy 211,68 eur, zmluvná pokuta 96,70 eur, poplatok externej agentúry 240,- eur, spolu 6.706,09 eur.
Ďalej zistil, že spoločnosť MABORO spol. s r.o. faktúrou č. 2561/2012 zo dňa 17.12.2012 vyúčtovala

navrhovateľovi sumu 200,- eur za vykonaná prácu s poznámkou Q. J., Renault Clio - odobratie.
Navrhovateľ listom zo dňa 06.03.2015 oznámil odporcovi predaj vozidla a vyzval odporcu k doplateniu
dlhu s tým, že vozidlo bolo predané za 2.500,- eur pri predaji vozidla s režimom DPH vo výške
0%, náklady spojené s predajom vozidla boli 622,- eur, celkový výnos z predaja 1.878,- eur, zostatok
požadujúci od odporcu 4.950,70 eur.

Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa ust. § 497, § 502, § 506 Obchodného zákonníka, ust. § 9
ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., § 9 ods. 7, § 11 cit. zákona o spotrebiteľskom úvere, § 553c ods. 1, 3, ods.
4 Občianskeho zákonníka a dospel k právnemu záveru, že je dôvodné návrh navrhovateľa zamietnuť.

Vykonaným dokazovaním mal nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi bola uzavretá úverová
zmluva na poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to na kúpu veci - motorového vozidla Renault Clio II 1,2,
keď kúpna cena bola uvedená vo výške 4.000,- eur, pričom pri kúpe bola uhradená jej časť „akontácia“
vo výške 400,- eur. Navrhovateľ však v zmluve o úvere uviedol sumu úveru vo výške 4.390,92 eur, pripredajnejcenepredmetufinancovania4.000,-eurvrátaneDPH,priúhradeklientom400,-eursnákladmi
spojenými s poskytnutím úveru 790,92 eur. Súd zistil, že „náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške
790,92 eur mali predstavovať províziu pre predajcu, ktorý zastupoval navrhovateľa aj pri uzatváraní

zmluvy o úvere. Súd považoval za nesporné, že predajca mal záujem predať vozidlo odporcovi a za
týmto účelom mu ponúkol možnosť financovania prostredníctvom účelového spotrebiteľského úveru,
keď pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sám konal za navrhovateľa, ktorý bol v postavení veriteľa
a poskytol odporcovi úver práve na kúpu jeho veci. Súd nezistil presnú formu právneho vzťahu medzi
navrhovateľom a predajcom, ale podľa zisteného konania musel konať predajca za navrhovateľa

na základe zmluvy o sprostredkovaní, obchodnom zastúpení, mandátnej zmluvy, príkaznej zmluvy
a pod. Všetky tieto právne vzťahy počítajú s odplatnosťou, ktorá je však povinnosťou účastníka, v
prospech ktorého sa koná, teda príkazcu, záujemcu, mandanta a pod. S poukazom na uvedené súd
prvého stupňa nenašiel jediný racionálny dôvod, prečo by povinnosť zaplatiť odplatu za zastupovanie
a sprostredkovanie možnosti uzavretia zmluvy o úvere mala byť prenesená na dlžníka. Pre dlžníka
je pritom irelevantné, od akého veriteľa je mu sprostredkovaný úver, viac pre dlžníka ako spotrebiteľa

sú významné a dôležité podmienky poskytnutia úveru. Súd nezistil, že by dlžník osobitne žiadal
predávajúceho o zabezpečenie úveru, pretože tento len využil ponuku prezentovanú predávajúcim v
rámci jeho obchodných aktivít a obchodnej stratégie v snahe predať tovar. Predávajúci nebol v postavení
osoby, ktorá by osobitne vyhľadávala pre odporcu vopred určené vozidlo s určeným typom financovania
na trhu alebo vykonávala akúkoľvek činnosť pre odporcu, za ktorú by mohla žiadať províziu. S poukazom

na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že z jeho činnosti je súdu známa skutočnosť, že spoločnosť
Autocentrum AAA AUTO, a.s. má obchodnú stratégiu, na základe ktorej ponúka automobily za „akciovú
cenu za úver“, pričom skutočná cena je uvádzaná ako cena v hotovosti a je výrazne vyššia, cca o
20%. Práve takáto obchodná „stratégia“ sa mohla podieľať na tzv. nákladoch na úver, kedy sa snažil
predajca zabezpečiť predaj vozidla a pod výhodnou ponukou zabezpečiť predaj financovaním úveru a

zabezpečiť si tak viac prostriedkov pri predaji. Súd však takúto stratégiu, na ktorej by sa mal podieľať aj
veriteľ poskytujúci úver, tak že by určitú časť kúpnej ceny skryl do poplatkov spojených s poskytnutím
úveru, považuje za absolútne neprijateľnú - za nekalú obchodnú taktiku. Nakoľko však vyššie uvedenú
skutočnosť navrhovateľ netvrdil, súd vychádzal z údajov uvedených v zmluvných podmienkach, keď
navrhovateľ výslovne uviedol, že úver je bez poplatku. Súd nezistil, že by došlo k navýšeniu kúpnej ceny,

alebo v súvislosti s kúpou automobilu aj k poskytnutiu iných služieb, za ktoré by bol povinný vykonať
odporca úhradu. S poukazom na uvedené je preto súd prvého stupňa názoru, že v žiadnom prípade
nemožno poskytovať úver na kúpu veci tak, že sumou úveru je uhrádzaná aj prípadná odplata za úver a
už vôbec nie tak, že úverom je uhrádzaná prípadná provízia predajcovi. Ak má záujem veriteľ poskytnúť
províziu za sprostredkovanie úveru, musí tak urobiť z prostriedkov úveru, či poplatku za poskytnutie

úveru, nie však na náklady dlžníka. Jednoznačne tým, že navrhovateľ nezahrnul odplatu do nákladov
spojených s poskytnutím úveru, postupoval tak, že obchádzal zákon. Ak by takúto položku zahrnul do
nákladovspojenýchsúverom,bolobyjednoznačnejasnedeklarovanénákladyspojenésúverom,neboli
by klamlivé a bola by RPMN stanovená v skutočnej výške, t.j. 68,99 %. Nakoľko takýmto postupom bola
nesprávne stanovená RPMN v neprospech spotrebiteľa, súd považoval s poukazom na ust. § 11 písm.

b) zák. č. 129/2010 Z.z. v platnom znení za úver bezúročný a bez poplatkov. Súd sa ďalej zaoberal
postupom navrhovateľa pri realizácii zabezpečovacieho prevodu práva a v tejto súvislosti poukazuje na
skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť síce úver splatený v splátkach, avšak vzhľadom na bezodplatnosť
úveru nemožno považovať po dlžníkovi takéto plnenie, pretože anuitnými splátkami okrem časti istiny
bola uhrádzaná aj suma úroku za dané obdobie, teda dlžník nemohol byť povinný plniť v takom rozsahu

ako bolo dohodnuté v zmluve. Ak dlžník nie je povinný platiť úroky a poplatky, nemôže byť platná ani
dohoda o splácaní úveru v splátkach, pretože došlo k inej transformácii právneho vzťahu, kedy dlžník
je povinný vrátiť len to, čo si skutočne požičal. Zákonom predpokladaná existencia úverového vzťahu
avšakbezpoplatkovaúrokufaktickychrániveriteľa,abynapr.neúmyselnýmopomenutímsplniťvšetkým
zákonom požadované náležitosti sa nedostal do postavenia, že by zmluva bola neplatná pre absenciu

podstatných náležitostí a mohol by sa domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, avšak takýto
nárok by v prípade dlhodobých úverov mohol byť a bol premlčaný. Súd je preto názoru, že odporca
sa môže dostať do omeškania len obdobne ako pri vydaní bezdôvodného obohatenia až vtedy, keď
je mu známe, v akej výške má skutočne plniť a z akého dôvodu. Teda odporca sa nemohol dostať
do takého omeškania, aby bol naplnený dôvod pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a vôbec

vzniklo veriteľovi právo realizovať uspokojenie nároku prostredníctvom realizácie zabezpečovacieho
práva. Naviac súd nezistil legitímny postup navrhovateľa podľa zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva. Súd zistil, že samotná zmluva neobsahuj ustanovenia o spôsobe realizácie uspokojenia sa
veriteľa zo zabezpečovacieho práva, v tejto súvislosti článok III bod 3.6. odkazuje „na jednotlivé spôsobyvýkonu zabezpečovacieho prevodu práva a na záväzkové vzťahy neupravené týmto bodom úverovej
zmluvy sa aplikujú ustanovenia hlavy 6 úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Preto súd prvého stupňa konštatoval, že ak si chcel veriteľ

dohodnúť realizáciu záložného práva iným spôsobom ako na dražbe, mal tak urobiť priamo v zmluve
alebo realizovať nároky (v prípade, že by však takéto právo vzniklo) prostredníctvom predaja na
dobrovoľnejdražbe.Odkazvzmluveozabezpečovacomprevodeprávanaúverovézmluvnépodmienky,
súd považuje za zavádzajúci, pretože nebol rozumný dôvod, preto aby sa ustanovenie, ktoré má byť
obsiahnuté v zmluve, bolo zaradené do všeobecných obchodných úverových podmienok, ktoré sa

logicky majú týkať všeobecných záležitostí z úverového vzťahu. Naviac súd nemal preukázaný ani len
postuppodľa§553cods.3Občianskehozákonníka.Súdzároveňpovažujezaminimálnezazvláštne,že
automobil, ktorý nadobudol odporca 05.05.2012 za „akciovú“ cenu 4.000,- eur sa po oprave od mesiaca
január 2013, teda cca po 7 mesiacoch predával za cenu 2.500,- eur, pričom nebolo konštatované
žiadne poškodenie ani iný dôvod zníženia hodnoty až o 1/3. Navrhovateľ okrem toho, že nebol vôbec
oprávnený realizovať uspokojenie nárokov zo zabezpečovacieho prevodu práva, vôbec nepreukázal,

že by postupoval s odbornou starostlivosťou, chrániacou aj záujmy dlžníka (pričom súd poukazuje aj
na to, že navrhovateľ si nárokoval voči odporcovi a započítal zákonné poistenie za dobu, po ktorú mal
vozidlo po odňatí v svojej držbe a vlastníctve, odhlásenie pri nasledovnom predaji, oprava vlastného
vozidla a pod....). S poukazom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ postupoval
voči odporcovi tak netransparentne a v takom rozsahu porušoval jeho práva, že jeho konanie nie je

možné hodnotiť ináč ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorému nemožno poskytnúť právnu
ochranu. Súd preto nezaviazal odporcu ani na úhradu zostatku istiny po odčítaní splátok a sumy, za
ktorúbolovozidlonáslednepredané,pretožeboloobjektívnevmožnostiachnavrhovateľapostupovaťpri
realizácii jeho nárokov tak, že by všetky jeho nároky voči odporcovi boli uspokojené, preto návrh v plnom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. avšak nakoľko odporca

si trovy konania neuplatnil, súd ich vznik z obsahu spisu nezistil a tento nárok odporcovi nepriznal. Súd
zároveň s poukazom na ustálenú judikatúru a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014 sp.
zn. 6MCdo 9/2013, Najvyššieho súdu SR zo 16. apríla 2014 sp. zn. 2Sži/6/2014 teda zistenia súdu,
že vedľajší účastník na strane odporcu vstúpil do konania vo viacerých veciach bez toho, že by bol
o to požiadaný spotrebiteľom, alebo vstup bol odôvodený ochranou osobitných nárokov, skutočnosť,

že záujmom vedľajšieho účastníka nie je zamietnutie návrhu, ale ochrana spotrebiteľa rozhodol, že
zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom nie je možné považovať za účelné vynaloženie trov
konania.Vprípade,žecharaktersporuvyžadujeosobitnýpotrebu zastúpeniaadvokátommoholvedľajší
účastník „sprostredkovať“ zastúpenie spotrebiteľovi, komunikovať s ním a presvedčiť ho k aktívnej
účasti v konaní. Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom, ktorý sídli na rovnakej adrese je možné

považovať skôr za spoluprácu ako zastupovanie nárokov účastníka advokátom. Súd preto vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a vedľajší účastník na strane odporcu, a to v časti
výroku o náhrade trov konania.

Navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne rozhodnutie s poukazom,
že súd prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. j) O.s.p. z dôvodu, že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a že z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podstata odvolacích dôvodov spočíva v polemizovaní s právnym
a skutkovým zdôvodnením súdu prvého stupňa a v opakovaní tvrdení navrhovateľa, ktorá uvádzal tak
v podanom návrhu a na ktorých zotrval na pojednávaní pred prvostupňovým súdom. Zdôraznil, že
rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie, keďže v prevažnej časti odôvodnenia súd prvého

stupňa vychádzal z predpokladov, že predmetná úverová zmluva je neplatným právnym úkonom no tieto
predpoklady okresný súd argumentačne nijako nestotožnil so zákonnými ustanoveniami.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa odvolal v časti výroku o náhrade trov konania a navrhol rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. navrhol, aby odvolací súd sám

rozhodol o náhrade trov konania tak, že ich vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu prizná.

Krajský súd ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkmi v
zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156 ods.
3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,2
O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania odvolatelia, dospel k právnemu
záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v
zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., keď vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 132 O.s.p., keď dôkazy hodnotil
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, a dospel
k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. V odôvodnení
rozsudku okresný súd dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej

úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať
resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu.

Vnadväznostinauvedenéodvolacísúd,keďžesavplnomrozsahustotožnilsodôvodnenímrozhodnutia
okresného súdu, napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nemohol prisvedčiť

argumentom, na ktoré poukazovali odvolatelia vo svojich odvolaniach a na ktorých svoje odvolanie
založili, a preto keďže v napadnutom rozsudku nezistil žiadne pochybenie, rozsudok okresného súdu
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O.s.p., keďže v odvolacom konaní neboli úspešní ani navrhovateľ ani vedľajší účastník na strane
odporcu, odvolací súd rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.