Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/661/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213189
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,Župnénámestieč.13,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 11. 03. 2014, č. k.: 6 C/220/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal na Rimavská Sobota dňa 27. 09. 2012 žalobu,
ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho
úradného postupu okresného súdu v exekučných veciach. Tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie so značným časovým odstupom. Nesprávny úradný postup videl
v nevydaní rozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Tvrdil, že k
rozhodnutiu o poverení tak došlo až 19. 04. 2011 po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie
viac ako 56 dní).

Odporca žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že navrhovateľ nepreukázal splnenie základných

zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

Prvostupňovýsúdďalejkonštatoval,žerozhodolvneprítomnostinavrhovateľaresp.jehozástupcu,ktorý
maldoručeniepredvolaniavykázané,aajkeďnavrholzrušenienariadenéhopojednávanianaprerušenie
konania, tento návrh súd zamietol osobitným rozhodnutím, keď uvádzané dôvody súd nepovažoval za

dôležité pre odročenie pojednávania. Preto pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa ako aj
odporcu, ktorý sa z pojednávania ospravedlnil.Vo veci samej zistil, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
16. 03. 2011. Súd uznesením zo dňa 17. 03. 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol, pretože po preskúmaní exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods.

2 Exekučného poriadku zistil, že dojednanie o rozhodcovskej doložke je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Následne exekúciu podľa § 44 ods. EP poriadku uznesením zastavil.

Prvostupňový súd poukázal na dikciu § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm.
a), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2009 Z. z. Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, kedy lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatila, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
musel rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Toto ustanovenie výslovne
uviedlo, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d) Exekučného poriadku.

Pokiaľ navrhovateľ uviedol v návrhu, že konanie začalo 22. 02. 2011 a súd rozhodol až 19. 04. 2011,
teda došlo k omeškaniu viac ako 56 dní, poukázal na to, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podal exekútor na okresom súde až 16. 03. 2011, hoci návrh bol spísaný do zápisnice dňa
22. 02. 2011, nie je preto možné súdu pričítať čas od podania návrhu exekútorovi do podania žiadosti
exekútora súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tiež nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa,

že by o žiadosti bolo rozhodnuté až 19. 04. 2011, pretože súd vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 17. 03. 2011.

Pretože navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda
nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona a tým ani

splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, kedy odporca
mal vo veci plný úspech, trovy konania mu nevznikli, preto mu ich súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p,
pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), súd vec nesprávne právne posúdil tým,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2
písm. a) O. s. p.), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.) a že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).

Konkrétne uviedol, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, preto
okresný súd nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na
konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Ajkeďnatútookolnosťkrajskýsúdneprihliadol,
v jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na
nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa

ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podal odvolanie. V čase podania odvolania o
zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Namietal,že meritórne rozhodnutie je predčasné, pretože ním predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o
prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu.

Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na
pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho
právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.

Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem
toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým
a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazomaprednesomvyjadriťa navrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Pretosúdnemoholzaložiť
svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

V konkrétnosti uviedol, že sudca dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú.

Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa §

114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p. Tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Namietal, vyše vo veci sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom tvrdil, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa

§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov

konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitéhodôvodu.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým právo konať pred

súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.

p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastníknemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle

účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti

riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník

trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 11. 03. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 12. 02. 2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť

dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé

jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ doručil na Okresný súd Rimavská Sobota dňa 06. 03. 2014 návrh na zrušenie nariadeného

pojednávania, pričom z e-mailovej správy vyplýva, že prílohou mailu bol návrh na zrušenie pojednávania
a ústavná sťažnosť.

Súčasťou prílohy bol návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania, v
ktorej veci súd nariadil pojednávanie, z dôvodu podanej sťažnosti na Ústavný súd SR podľa čl. 127

Ústavy SR pre porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu. Zároveň bola pripojená aj ústavná sťažnosť
proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 23 NcC/493/2012.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (v danom prípade navrhovateľa, ktorý podal námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomtoprípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.
zn. 23NcC/405/2012 z 15. 10. 2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota neboli vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod spisovou značkou 6 C/220/2012.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté

nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Odvolací súd zároveň odkazuje na webovú
stránku Ústavného súdu SR, kde z jeho mnohých rozhodnutí vyplýva, že sťažnosť navrhovateľa v
obdobných veciach, vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá, napr.
II. ÚS 443/2013 - 11 zo dňa 12. 09. 2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10. 10. 2013.

Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR
v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z
29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z
26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013

z 15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa
riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom

a fakultatívnom prerušení konania. Ust. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm.
c)O.s.p.Pokiaľzostranynavrhovateľabolpodanýnaprvostupňovýsúdnávrhnaprerušeniekonaniado
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o

porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že Ústavný
súd SR o obdobných ústavných sťažnostiach navrhovateľa, z dôvodu podania ktorej navrhoval prerušiť
prvostupňového konanie, rozhodol napr. uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013 a
inými. V danom prípade nenastali dôvody, pre ktoré by súd musel konanie prerušiť, pretože rozhodnutie

nezáviselo od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne
podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný
súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol uznesením zo dňa 11.

marca 2014, č. k.: 6 C/220/2012 - 49. Skutočnosť, že okresný súd v jeden deň rozhodol o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť
návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania), nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, aby
súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol tým istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci samej
alebo samostatným uznesením aj v ten istý deň. Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade
i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav
právnej istoty.

Odvolací súd zdôrazňuje, že proti vyššie uvedenému uzneseniu, ktorým súd návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol, navrhovateľ odvolanie nepodal. Preto jeho námietky v tomto smere sú
právne irelevantné.K námietke nerešpektovania požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní treba uviesť, že nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101

ods. 2 O. s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá

trendom koncentrácie civilného súdneho konania, preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,
na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať
svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v
rámciprincípuarbitrárnehoporiadkuuskutočniťkonanietak,abybolovydanémeritórnerozhodnutieibez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva

účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho
konania. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za
dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., preto navrhovateľ
a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia
(napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v

tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Navrhovateľ v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g)
O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.,

pričom posledné odvolacie dôvody uvedené navrhovateľom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci), len vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z ., pričom po vykonaní
dôkazov oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu a zo strany navrhovateľa bola žaloba podaná bezdôvodne. Okresný

súd disponoval spisovým materiálom dostatočne preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ
v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním
označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa
s jeho obsahom, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom
a tvrdeniam odporcu, z ktorých pri rozhodnutí súd vychádzal a založil na nich svoje rozhodnutie.

Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie len na dôkazoch relevantných pre rozhodnutie vo veci,
ktoré sám navrhol navrhovateľ. Svoje rozhodnutie nezaložil na iných tvrdeniach odporcu, pretože ich
neakceptoval, čo v rozhodnutí aj odôvodnil. Odvolací súd nezistil, že by záver prvostupňového súdu o
dodržaní lehôt nebol správny, pretože svoje zistenia riadne a konkrétne odôvodnil, pričom navrhovateľ
len všeobecne namietal správnosť týchto zistení, avšak nekonkretizoval, v čom boli nesprávne.

Je nepochybné, že navrhovateľ nepreukázal, že by prvostupňový súd o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol do 15 dní od doručenia jeho žiadosti,
pretože súd rozhodol v tejto lehote, naviac, lehota 15 dní v tomto prípade neplatila, pretože súd žiadosti
exekútora o vydanie poverenia zamietol .

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sú vykonával a založil na
nich svoje rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri rozhodovaní vychádzal z tvrdení
žalovaného, dokazovanie vykonal v súlade s návrhom navrhovateľa a vykonal dôkazy, ktoré priamo

navrhoval v žalobe. Pretože nič nebránilo zúčastniť sa na pojednávaní, nemohlo dôjsť k tejto nadácii
zásady kontradiktórnosti ak k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj možnosti konať
pred súdom.Námietky navrhovateľa v tomto smere sú preto právne irelevantné. Navrhovateľovi nič nebránilo
zúčastniť sa pojednávania. Pokiaľ namieta, že nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd rozhodol na riadne nariadenom pojednávaní. Námietka

navrhovateľa, že súd rozhodol na základe dôkazov získaných z vlastnej iniciatívy, nie je pravdivá,
pretože svoje rozhodnutie založil na dôkazoch navrhnutých navrhovateľom.

Pokiaľnavrhovateľnamietal,prečosúdnevysvetlil,respektíveprečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, treba konštatovať, že prvostupňový

súd na to nemá právomoc, naviac, ani by to nemohol konštatovať, pretože rozhodol v zákonom určenej
lehote. Rozhodnutie prvostupňového súdu nie vnútorne rozporné, pretože nezistil porušenie práva.
Rozhodnutie nie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu.

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ tvrdí, že vo veci nebolo možné rozhodnutia bez zariadenia pojednávania,
vo svojom odvolaní si odporuje, keď v úvode uvádza, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a

následnetvrdí,žesaneuskutočniloústnepojednávanie,pretoževovecisúdnariadilriadnepojednávanie
a aj vec pojednával.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože
odporca sa k návrhu riadne vyjadril, svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil, pričom ust.

§ 153b O. s. p. upravuje možnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pri splnení všetkých
predpokladaných podmienok, nie však povinnosť.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.
s. p. v spojení s ust. § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporca trovy odvolacieho konania nenavrhol nahradiť.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.