Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209952
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209952.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/196/2012-60
zo dňa 28.08.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 16C/196/2012-60 zo dňa 28. 08. 2013 p
o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh (veta I. výroku rozsudku) a vyslovil, že žalovanej
náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd (veta III. výroku rozsudku).

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listínzaloženýchvspise,akoajsobsahompripojenéhospisuOkresnéhosúduČadcasp.zn.4Er/6/2009,
pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd uviedol, že z obsahu spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/6/2009 vyplýva, že
dňa 12.01.2009 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, pričom vyšší súdny úradník poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa
27.01.2009, t.j. v lehote stanovenej ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 275,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupuexekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/6/2009), ktorý nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom
stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania). V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené, aby došlo k oneskorenému
rozhodnutiu exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci a k prieťahom v súdnom konaní, a to z
dôvodu, že exekučný súd v predmetnej veci vydal poverenie pre súdneho exekútora na exekúciu v
zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Okresný súd v prejednávanej veci nemal preukázaný nesprávny

úradný postup (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z kumulatívnych predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v dôsledku čoho
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Keďže všetky zákonné podmienky zakladajúce zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup alebo
nezákonné rozhodnutie musia byť splnené kumulatívne, je nadbytočné a nehospodárne dokazovať
splnenie ďalších podmienok vzniku zodpovednosti za škodu.

Napriek tomu prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy), keď nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy ani
to, že sa nemôže domôcť tejto sumy pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v
rámci súdneho konania. Navyše žalobca nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením
povinnosti žalovanej. Vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu,

pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu. Okresný súd preto dospel k
záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ani druhej podmienky zakladajúcej
zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to existenciu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, ako podmienky pre náhradu
nemajetkovej ujmy.

Zároveň žalobca v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny úradný postup, nezákonné
rozhodnutie), ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a
tvrdenou škodou.
Žalobca tiež nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 na
náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval,

prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vo svojom návrhu žalobca
vychádzal len z predpokladov, no nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia a nezdôvodnil, aká
nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na samotný subjekt žalobcu, ktorý je právnickou
osobou, závažnosť ujmy i závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné pritom vyhodnotiť z hľadiska
žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých

spoločníkov ako konateľov spoločnosti.
Keďže žalobca v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorá zakladá zodpovednosť
žalovanej za vzniknutú škodu, okresný súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým
sa žalobca domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1

písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Zdôraznil,
že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ) súd pristúpi v prípade,
že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní vyriešiť ani ako predbežnú. Ide
najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p. Poukazoval tiež na fakultatívnu povahu inštitútu

prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť prerušenia na
úvahu konajúceho súdu, s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p. V súdenej veci však nebolo
preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie prerušiť.
Vdanomprípadekrajskýsúdakonadriadenýorgánrozhodovalovylúčení/nevylúčenísudcovokresného
súdu z prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NcC/64/2013 zo dňa 31. 01. 2013),

a preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový
súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by konanie v zmysle návrhu
žalobcu prerušil.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik

žiadnych trov nevyplýva, a preto jej v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi

alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal,
že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými

v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach

verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo
a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto
súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní
navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a

skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej
zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom
rozhodnutí, že pri rozhodovaní vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/6/2009), z
ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v tomto súdnom konaní nedošlo (a ani nemohlo dôjsť)
k prieťahom v súdnom konaní. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom základe, že o

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci
exekučný súd rozhodol v pätnásty deň od dôjdenia tejto žiadosti, t.j. v zákonom stanovenej lehote, a
preto je vylúčené, aby v predmetnom exekučnom konaní došlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu úradnému
postupu), v dôsledku čoho by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 9NcC/64/2013 zo dňa

31.01.2013, že pôvodná zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Anna Plichtíková je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 16C/196/2012 a
ostatní sudcovia tohto súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Následne bola vec
náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu ČadcaMgr. Alene Jančulovej. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,

preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný

postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.
Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom

pojednávaní. Termín pojednávania (28.08.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 24.07.2013 a žalobcovi a
jeho splnomocnenému zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 02.08.2013 (č.l. 25 spisu). Až dňa
23.08.2013 o 16:41 hod. (t.j. v piatok po pracovnom čase) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu
(e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného
súdu a sudcu“, ktoré súd zaevidoval až v pondelok 26.08.2013, t.j. 2 dni pred pojednávaním, pričom

okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď neodkladne
dňa 27.08.2013 oznámil žalobcovi, že jeho dôvod nepovažuje za závažný, pre ktorý by odročoval
pojednávanie a pojednávanie bude vo veci vykonané. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie
uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie
uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie §

101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania.
Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec
prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na odročenie pojednávania
nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jeho nevylúčení z prejenávania a

rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na
pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom nebolo
využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôžedôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a

nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej uvedeným
v jej vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaná svoje

vyjadrenie k žalobe zo dňa 07.08.2013 doručila Okresnému súdu Čadca dňa 12.08.2013, ktoré okresný
súd dňa 13.08.2013 zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a toto prevzal adresát dňa 19.08.2013 (č.l. 38
spisu). Žalobca mal teda možnosť i dostatočný priestor vyjadriť sa k obrane žalovanej uvedenej v jej
vyjadrení k žalobe.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia

pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 22.08.2013 navrhol zrušenie
nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané

dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.
4Er/6/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 60-65 spisu).

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho

úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel k
záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd

potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné. Napriek tomu súd I. stupňa konštatoval aj nesplnenie
zvyšných predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnenej
žalobou.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotno-právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu a tiež
nepreukázanie všetkých atribútov zakladajúcich nárok na náhradu škody nárok na nemajetkovú ujmu),
a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Rovnako vo vzťahu k III. výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.