Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/144/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211202033
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211202033.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: CETELEM Slovensko, a.s., so
sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpeného advokátkou: JUDr. Helena Strachotová,
so sídlom Martin, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: B. M., nar. XX.X.XXXX, bytom V. A., C. R. XXXX/
XX, o zaplatenie 720,81 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 12C/31/2011-30 zo dňa 3.10.2011 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov
konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ktorou súd žalobu vo zvyšku

zamietol a ktorou žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd čiastočne vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 552,88 Eur s 10% úrokom z omeškania ročne od 1.2.2009 do zaplatenia do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanému tiež uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 Eur k rukám právnej zástupkyne žalobcu, do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s poukazom na ust. § 3 ods. 5, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ako i § 39, § 52 ods.
1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2, § 544 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995
Z.z. v platnom znení. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nebola
podaná dôvodne v plnom rozsahu a pre absenciu zákonom určených náležitostí zmluvy o úvere súd za
oprávnený prisúdil v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta zák. č. 258/2001 Z.z. výlučne nárok na poskytnutej

sume úveru (597,19 Eur) po odpočítaní sumy, ktorú žalovaný zaplatil (44,31 Eur), spolu s úrokom z
omeškania, uplatnený v súlade so zákonnou úpravou. Vo zvyšku súd žalobu zamietol vrátane nároku
žalobcu na zmluvnú pokutu. Dôvodil, že nárok na zmluvnú pokutu žalobca uplatnil podľa ustanovenia
vo všeobecných podmienkach, zákon však pri zmluvnej pokuty vyžaduje dojednanie zmluvných strán a
úprava vo všeobecných podmienkach bola žalovanému ako spotrebiteľovi vnútená a prejav jeho vôle na
tomto dojednaní absentuje. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 s použitím
§ 146 ods. 2 O.s.p. a žalobcovi ako účastníkovi v konaní úspešnejšiemu vo väčšom rozsahu (77%)

priznal náhradu trov konania na súdnom poplatku vo výške 43,- Eur a na trovách právneho zastúpenia
za 2 úkony právnej služby, v rozsahu 54%.Proti tomuto rozsudku, s výnimkou vyhovujúcej časti, výlučne v časti, ktorou súd žalobu zamietol a
ktorou rozhodol o náhrade trov konania podal prostredníctvom svojej advokátky odvolanie žalobca,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi prizná celý nárok

na zaplatenie sumy 720,81 Eur s úrokom z omeškania i trovami konania a zároveň mu prizná trovy
odvolacieho konania spočívajúce v súdnom poplatku a v odmene za 1 úkon právnej služby spolu
s 20% DPH. Ako odvolací dôvod uviedol, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že na lícovej strane úverovej zmluvy je uvedený dátum
splatnosti prvej splátky, pričom súčasne je tam uvedený tiež počet mesačných splátok s číslom 12. Je

preto toho názoru, že k dátumu konečnej splatnosti je možné dospieť jednoduchým výpočtom, resp.
výkladom. S poukazom na § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že vzhľadom na začiatok
splatnosti úveru 15.3.2008 je možné pri dohodnutom počte mesačných splátok 18 dospieť k záveru,
že dátum konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 15.8.2009. Uzavrel teda, že dátum konečnej
splatnosti úveru bol na úverovej zmluve, aj keď nepriamo uvedený a že žalovaná si mohla pomocou
poskytnutých údajov na úverovej zmluve termín splatnosti poslednej mesačnej splátky jednoducho

vypočítať. Žalobca teda vyhovel podmienkam stanoveným zák. č. 258/2001 Z.z. a má tak nárok na
zaplatenieakoúrokov,takajpoplatkov.Akoďalšiežalobcanapadolzáversúduotom,žezmluvnápokuta
nebola stranami dojednaná, nakoľko sa opiera o všeobecné zmluvné podmienky a zákon vyžaduje
dojednanie zmluvných strán. S poukazom na § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že obchodné
podmienky boli k zmluve priložené, nakoľko sa nachádzajú na zadnej strane zmluvy a samotná úverová

zmluva na tieto podmienky odkazuje a stanovuje podrobnú úpravu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
Žalovaný je teda presvedčený, že písomná forma v danom prípade bola splnená, keďže odkazom na
obchodné podmienky sa stávajú tieto podmienky súčasťou písomnej zmluvy. Súd preto uvedenú situáciu
nesprávne vyhodnotil.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),

po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal rozsudok
v napadnutej zamietajúcej časti včítane výroku o náhrade konania, teda v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu
v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti podľa § 219 O.s.p. potvrdiť.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietajúci výrok založil na
závere, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. g) a i) zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a že
zmluvná pokuta obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach nebola dojednaná písomne.

Pokiaľ ide o konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru
uzavretej medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom dňa 29.2.2008 vyplýva,
že v zmluve je uvedený počet, výška, súčet a termín splatnosti mesačných splátok, nie je však v nej
uvedená konečná splatnosť spotrebiteľského úveru.

Vzmysle§4ods.2zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomvčaseuzavretia
zmluvy, teda ku dňu 29.2.2008, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať podľa písm. g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Podľa odseku 3 citovaného
ustanovenia, ak potom zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti, okrem iných i podľa
odseku 2 písm. g), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Z vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca v ňom explicitne zakotvil ako povinnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V
rozpore s tým z textu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru je zrejmé, že vo vzťahu k splátkamobsahuje len počet, výšku a súčet mesačných splátok ako i termín splatnosti, ale neuvádza termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Daný text rieši iba prvú a každú ďalšiu splátku vo vzťahu k
výške, počtu a splatnosti, avšak vôbec neobsahuje žiaden údaj, ktorý by sa dal považovať za konečnú

splatnosť spotrebiteľského úveru. Odvolací súd teda zhodne s prvostupňovým uzatvára, že predmetná
úverová zmluva neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru tak, ako to vyžaduje § 4 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z. v uvedenom znení, v dôsledku čoho podľa ods. 3 citovaného ustanovenia je
nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Samotná skutočnosť, že dátum
konečnej splatnosti predmetného úveru sa dá zistiť výpočtom z údajov obsiahnutých v zmluve o úvere

(ako na to poukazoval odvolateľ) rozhodne nenapĺňa požiadavku zákonodarcu, aby bola v zmluve
výslovne uvedená konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Ak by postačovalo, že konečná splatnosť
úveru sa dá vyrátať z údajov obsiahnutých v zmluve, čo je možné fakticky v každom prípade, požiadavka
zákonodarcu v citovanom zákonnom ustanovení by bola zbytočná. Z jednoduchého gramatického
výkladu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zákonodarca trvá na tom, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola vždy uvedená konečná splatnosť spotrebiteľského úveru a nie iba údaje,

ktorým k tejto konečnej splatnosti možno výpočtom dospieť.

S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd potom správne uzavrel, že predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ktoré potom nebolo možné žalobcovi priznať.

Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v časti zamietnutia nároku žalobcu
na zaplatenie zmluvnej pokuty s tým, že „dojednanie zmluvnej pokuty vo všeobecných obchodných
podmienkach nespĺňa zákonom danú podmienku písomnej formy tohto dojednania“.

Z obsahu všeobecných podmienok pre poskytnutie spotrebiteľského úveru vyplýva, že podľa bodu

V.-3. ak klient poruší svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas je CETELEM oprávnený
požadovať od klienta, aby zaplatil zmluvnú pokutu vo výške 8% z každej splátky s úhradou ktorej
sa dostal do omeškania viac než 30 dní. Zmluvná pokuta je splatná bezodkladne po tom, čo klient
dostane písomnú výzvu na jej úhradu. Nesplatená úverová istina je ďalej úročená podľa platnej úrokovej
sadzby. Dojednanie o zmluvnej pokute nevylučuje možnosť uplatnenia práv z titulu náhrady škody. Toto

ustanovenie o zmluvnej pokute je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, ktoré sa nachádzajú na
rubovej strane zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a samozrejme nie je podpísané zmluvnými
stranami.

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňuje

danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je
obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so
záverom prvostupňového súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje.
Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti,
ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho

poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití
tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa
zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej
pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi
neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v

materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého
sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp

rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína
rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu
mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u
niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom
vyplývaochranaslabšejzmluvnejstranyatoscieľomdosiahnutiavyváženejpozície,tedaspravodlivosti,

ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú
značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typickyspotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac
povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že
budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami

panujú.Abyboladosiahnutárovnosť,jenutnénerovnosťvýchodzíchpozíciíkorigovaťrovnakonerovnou
úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu
niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame
spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp

rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je
dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem
obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa
očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak
nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť
svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa

zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na
aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné
všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové
obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo

nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú
slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme
dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto

konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že
dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv.
všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára,
že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v
podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú
pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý
sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na

obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v
zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného
zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový súd preto
správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, ktorou súd vo zvyšku žalobu zamietol, ako i v závislom výroku o náhrade trov konania
odvolacími dôvodmi žalobcu ale osobitne nenapadnutom, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol fakticky plne úspešný žalovaný a preto jemu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.
Keďže ale žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnil (podľa obsahu spisu mu
v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli), odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.