Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/212/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219155
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova4,81109Bratislava,IČO:36864421,protižalovanémuSlovenskárepublika,vmenektorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 11. februára 2014, č. k. 8C/186/2012-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia 1.501,57 eur z titulu majetkovej škody a sumu 300,31 eur z titulu nemajetkovej
ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému. Súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX
17623/2010 a následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil Okresnému
súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou exekučného

súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia
súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24.2.2011
(konanie sa začalo dňa 2.12.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
omeškanie trvalo viac ako 84 dní. Za nesprávny úradný postup považoval aj to, že exekučný súd
spôsobom odporujúcim zákonu preskúmal exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku

dňu 5.8.2011, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17
ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Súd prvého stupňa zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná, a preto ju zamietol. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd dňa
17.1.2011 (nie 2.12.2010) a súd o nej rozhodol dňa 4.2.2011 (nie 24.2.2011) tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Pokiaľ medzi doručením žiadosti

o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia ubehla dlhšia doba (18 dní), súd
prvého stupňa ju vyhodnotil ako primeranú a zodpovedajúcu zložitosti posúdenia exekučného titulu.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatňovaný titulom majetkovej škody, súd prvého stupňa poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 134/2003, ktorý sa zaoberal otázkou majetkovej ujmy, ktorámala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Okrem iného Najvyšší
súd SR konštatoval, že charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré
nastalo v časovej a vecnej súvislosti s zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o

výkon rozhodnutia (v danej veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti), ak k zmareniu predaja a poklesu
hodnoty jeho pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia
Najvyšší súd uviedol, že reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich
na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti

uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže
vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok.
V zmysle týchto tvrdení aj podľa názoru súdu prvého stupňa v predmetnej veci vznik majetkovej ujmy
prichádza do úvahy len vtedy, ak by oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní
predpísaného úradného postupu. Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s
výškou pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia nariadená. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný

nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa
proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom
vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia došlo výlučne z dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si
dal „prisúdiť“ plnenia zo zmlúv o úvere rozhodcovskému súdu, na základe neplatnej uzavretej dohody

o vyplnení zmenky, túto skutočnosť nemôže teraz žalobca využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že keby súd
zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky a nahradiť
exekučný titul. Bol to práve dôsledný postup exekučného súdu, ktorý vo veľkom množstve exekučných
konaní zamedzil vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného titulu, pričom k
vymoženiu takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalo nevymožiteľným v

príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti s tým, že oprávnený
vrozporesviacerýmizákonnýmiustanoveniaminavrhovalvykonaťexekúciunapodkladenespôsobilých
exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo všetkých konaniach bol právne
zastúpený advokátskou kanceláriou.

Žalobca ďalej namietal, že tunajší súd nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých
v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril

stav reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej
strane existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť
a je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, a na druhej strane nie je možné iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

bolo povinnosťou exekučného súdu, z úradnej moci bez povinnosti vykonávať dokazovanie s účastníkmi
konania, preskúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. V tejto súvislosti súd pravého stupňa
poukázal na výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol Najvyšší súd SR vo svojom
rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny
úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť

ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s
ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva,
že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom
konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny

predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za
nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny
úradný postup je vylúčená. V prejednávanej veci neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené
pre nezákonnosť. Žalobca sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia

ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných ustanovení,
ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora
Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira(C-40/08), ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o
otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu
rozhodcovskej doložky, v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti

spotrebiteľavtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Najvyšší súd pripustil možnosť exekučného súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť, aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z
29.3.2011. I z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - uznesení IV. ÚS 60/2011 zo dňa 3.3.2011,
v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve žalobcu v súvislosti s postupom tunajšieho súdu vo
veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku

splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Tvrdenia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe súdu sú neopodstatnené. Žalobcovi nemohla
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne

posudzoval, či rozhodcovský rozsudok nepriznáva plnenie, ktoré je plnením nemožným, nedovoleným
alebo v rozpore s dobrými mravmi a vyvodil právny záver, že plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je práve takýmto plnením, bol tento jeho postup legitímny. Je potrebné uviesť, že exekučné
súdyoprávnenému(žalobcovi)zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol dôvodne očakávať aj v

nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie, napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Ako to už bolo uvedené, zákonná
lehota na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so
zákonom neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného

plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu
ochrany spotrebiteľa považuje za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké
množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom s osobitnou rýchlosťou. Exekučné konanie bolo
zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Z týchto dôvodov súd dospel
k záveru, že v postupe súdu vzhľadom na žalobcom predkladaný exekučný titul v exekučnom konaní,

zavinení zastavenia exekučného konania na strane žalobcu, v rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia do 18 dní od doručenia tejto žiadosti, keď zákon lehotu na zamietnutie žiadosti v
tejto dobe pre rozhodcovské rozsudky neupravoval, nemožno vidieť nesprávny úradný postup pre účely
citovaného zákona. Žalobca nepreukázal ani existenciu škody a nemajetkovej ujmy.

Návrh žalobcu na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody súd prvého
stupňa nepovažoval za opodstatnený, keďže v predmetnej veci nie je naplnený prvý zodpovednostný
prvok,, a to existencia nesprávneho úradného postupu súdu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosťkonaťpredsúdom(§205ods.2písm.a/OSPvspojenís§221ods.1písm.f/OSP),rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom.
Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.
1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I.

ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie

je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o

zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a

nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle §
114 ods. 3 OSP, mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Žalobca súdu prvého

stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na

prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
právaanatejtochybepostavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmyžalobcovi.Spoukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP z týchto dôvodov:

Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že žaloba v danej veci nebola dôvodná. V
exekučnej veci nedošlo k žalobcom tvrdeným prieťahom v konaní. Zákonom stanovená 15-dňová
lehota (na vydanie poverenia) neplatila pre vydanie zamietavého rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie resp. pre vydanie rozhodnutia o zastavení

exekučného konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok podrobne odôvodnil. Žalobca, napriek
úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol (nepochybne
z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne nedostatky
meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza
len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, „súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o
majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdavkov na
administratívne spracovanie textov urgencií atď“.), ktoré uvádzal aj v žalobe. Okrem toho uvedené
odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým zisteniam
ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Žalobca v

odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery prvostupňového súdu o nepreukázanom
naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu škody a príčinnej
súvislosti), a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho prieskumu. Rovnako žalobca
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že nebolo možné v danej veci rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, pretože pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim
vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože súd prejednal
vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená námietka
žalobcu je nedôvodná. Žalobcovi prvostupňový súd doručil písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe

dňa 21.08.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve pojednávania,
prvé z nich na deň 24.09.2013 bolo odročené na neurčito z dôvodu rozhodnutia o návrhu žalobcu na
prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň
11.02.2014.Napojednávaniebolžalobcariadneavčaspredvolaný,predvolanieprevzaldňa31.01.2014.
Z uvedených dátumov je zrejmé, že žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením

žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na
ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-dňová lehota na
prípravu pojednávania, ale žalobca mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri
nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.

Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového
stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.
2 OSP a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už
odvolací súd vyššie uviedol, súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobcariadne a včas predvolaný. Žalobca resp. jeho právny zástupca termín pojednávania riadne prevzal, svoju
neprítomnosť riadne a včas neospravedlnil.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia žalobca svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Z uvedeného dôvodu odvolací
súd už uznesením zo dňa 30.01.2013 pod sp. zn. 17NcC/29/2013 právoplatne rozhodol, že sudkyňa

JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal predmetné uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 7.03.2013. Toto
vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého
stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1
OSP aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť.

Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie dňa 24.09.2013 a opakovane dňa 11.02.2014 (na č.l. 91), ktoré riadne prevzal. Zároveň
bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne

nezúčastnil.

Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,
ktoré prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako

aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu,
ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k žalobe,
že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol

o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, že v čase meritórneho rozhodovania nebolo rozhodnuté o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, že nebol poučený podľa
§ 120 ods. 4 OSP a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci použil nesprávne právne
predpisy a preto rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
OSP. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.