Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/351/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217662
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217662.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3.
septembra 2013 č. k. 25C/322/2012-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svojerozhodnutieodôvodnilustanoveniami§4ods.1písm.a)bod1, §5ods.1,3,§9ods.1,2,§17ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom v čase
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d), a i), §

44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d), a i) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
platnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom v čase
do 31. 05. 2010, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh zamietol.
Bol toho názoru, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z.

platného v čase podania návrhu. Vzhľadom na to, že exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa
predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, návrh nebol premlčaný, ako ani žalobu nebolo možné
považovať za predčasnú, pretože súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia
žiadosti odporcom. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu,
že k vydaniu poverí nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípadne neskúmal či prišlo k
prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod
na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Okrem toho ustálil, že k vydávaniu poverení

na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku. Pre tento výklad zákona bol podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej
Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Okrem
toho bol toho názoru, že v čase podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie povereniav prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si
navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd
svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu zdôraznil,
žesaneviedložiadnedisciplinárnekonanie,neriešilasťažnosťnaprieťahyvkonaní,nerozhodolÚstavný
súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd
rozhodol po 168 dňoch, avšak súd prvého stupňa zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia bolo vydané za 80 dní od doručenia návrhu, pričom 19 dní súd čakal na doplnenie návrhu na

vydanie poverenia oprávneným. S poukazom na uvedené ustálil, že účastníkom exekučného konania
rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty, ako aj navrhovateľom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku,
pričom na navrhovateľovi bolo preukázať svoje tvrdenia. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť
ani s exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená. Podľa súdu navrhovateľ
nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil a následne súd nevidel dôvod, aby sa

nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Následne
súd prvého stupňa zdôraznil, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania a v prípade, že súd má za to, že
nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno

považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená 15-dňová lehota. Do pozornosti dal tiež skutočnosť, že
aj exekútor, u ktorého oprávnený navrhovateľ podal návrh na začatie exekúcie nedodržal lehotu podľa
§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu na súd do 15 dní (bolo to aj viac ako tri mesiace),
z čoho navrhovateľ žiadne tejto žalobe podobné závery nevyvodzoval. Exekučný súd následne vydal
rozhodnutie v lehote 61 dní (nerátajúc lehotu po ktorú sa čakalo na doplnenie návrhu oprávneným

na súd), čo bola časovo zanedbateľná, priam krátka lehota na rozhodnutie. Z pohľadu súdnictva sa
o uvedenej dobe dalo hovoriť ako o krátkom časovom intervale. Naviac, navrhovateľ ako oprávnený
v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa
skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Súd nebol presvedčený, že by bol počas tejto doby navrhovateľ v
neistoteahrozilabymuakákoľvekškoda.Aninedodržaniezákonnejlehotyautomatickynezakladánárok

na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Bolo potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota
súdu na vydanie poverenia mohla mať za následok priznanie škody. Neboli konštatované zbytočné
prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Uvedená lehota bola absolútne primeraná. Otázkou bolo, či aj
k škode došlo a ako už bolo konštatované, majetková ujma nebola jasne špecifikovaná a nemajetková
ujma nezávisela automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od

okolností, ktoré boli v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Následne bolo potrebné skúmať vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, čo je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k

takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve
(iba) týmto postupom. S poukazom na vykonané dokazovanie ustálil, že nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ vo svojich žalobách
(bolo podaných veľké množstvo žalôb, v ktorých si navrhovateľ uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. na voči odporcovi) v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ pri uplatňovaní hlavne majetkovej
ujmy napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal,
že napáda nesprávny postup nie nesprávne, resp. nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Súd preto k veci dodal, že predmetné poverenie nevydal, keďže exekučný titul nebol
vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo

o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zastal preto názor, že navrhovateľ sa nemohol domáhať nároku
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd nesprávne zdôvodnil
rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Takéhoto nároku by sa poškodený
mohol domáhal jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil,
a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Nič na tom

nemohol zmeniť ani posudok JUDr. PhDr. P. X. že právo EÚ bez splnenia osobitných podmienok ochrany
spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory mohli byť rozhodované rozhodcovským súdom. Takýto
dôkaz bol irelevantný pre dané rozhodnutie. Okrem toho mal za to, že procesné pochybenie v prípade
správneho hmotnoprávneho rozhodnutia je irelevantné, nezakladajúce nárok na náhradu škody, ktoréby bolo možné posudzovať jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Záverom nesúhlasil ani s
právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa navrhovateľa
nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní a to najmä z dôvodu, že išlo o teoretické tvrdenie

navrhovateľa,ktoréneboloreálnepodloženéanavrhovateľnepreukázal,žebypodalnávrhvočidlžníkovi
na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavený pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody bola do
podania, resp. zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou. Ako už bolo konštatované, rozhodnutie
exekučnéhosúdunebolonezákonné,išloospravodlivéapoprávnejstránkesprávnerozhodnutie,takéto
rozhodnutie tak nemohlo byť dôvodom pre vznik škody. Následne rozhodol o trovách konania podľa §

142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže
žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.

Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom

na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vyhovel exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za

škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve

nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom avznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia škody v sume 3.660,56 eura
a nemajetkovej ujmy v sume 732,11 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/598/2010 (EX 7132/2010). Navrhovateľ nesprávny
úradnýpostupcharakterizovalnevydanímrozhodnutiaožiadostioudeleniepovereniavzákonnejlehote,

ale až s omeškaním viac ako 168 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/598/2010 súd prvého stupňa správne zistil, že návrh na
vydanie poverenia bol exekučnému súdu doručený dňa 16. 07. 2010 pre vymoženie sumy 840,00 eura s
prísl. proti povinnému: O. P., bytom T. na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu č. k. SR 21438/09 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská, a. s. dňa 15. 12. 2009, právoplatný dňa 04. 01. 2010 a vykonateľný dňa 07. 01. 2010.
Výzvou zo dňa 03. 09. 2010 bol oprávnený vyzvaný na doručenie overenej fotokópie zmenky, ktorá
bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a tiež overenej fotokópie Dohody o vyplnení zmeny,
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, v lehote 10 dní, ktorá bola doručená exekučnému súdu
dňa 22. 09. 2010. Následne, dňa 04. 10. 2010 exekučný súd rozhodol o návrhu na vydanie poverenia

tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Po späťvzatí odvolania došlo k právoplatnému skončeniu
exekučného konania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,

z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.
Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu 15-dňová lehota neexistovala, vychádzajúc z ust. §
41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. platného od 01. 06. 2010 a to z dôvodov, ktoré podrobne
vysvetlil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a s ktorými odvolací súd sa plne stotožňuje. V

tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného konania, keď
oprávnený na výzvu súdu reagoval až 22. 09. 2010 (zaslaním zmluvy) a od tohto dátumu rozhodol
exekučný súd napadnutým uznesením za 12 dní. V kontexte už s vyššie uvedeným len treba dodať,
že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (čo nie je tento prípad) nemožno automaticky
hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (II. ÚS 971/2012, I.ÚS 86/02). Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,
oddelene od ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľovi v danej veci nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej
a majetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o
udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu,
že jeho návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného exekučného titulu, keď navrhovateľom
predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda na jeho základe preto
nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda, za ktorú by

mal zodpovedať štát.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za
nedôvodné. V konaní nebolo preukázané odňatie možnosti konať pred súdom, pričom nevykonanie
dôkazov podľa návrhov a predstáv navrhovateľa takýmto postupom nie je. K námietke interpretácii ust.

§ 9 ods. 1 (zák. č. 514/2003 Z. z.) „inšpirovanej“ ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č.
412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je možné vyvodiť, keď súd prvého stupňa aplikoval správne znenie § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na prieťahy v konaní, súd prvého stupňa správne
uviedol, že prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný súd, prípadne Európsky súd

pre ľudské práva. Ostatné dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní sa nedotýkali hmotno-právnych
dôvodov, pre ktoré bol návrh zamietnutý, preto ich odvolací súd považuje za dôvody bez právneho
významu.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď v podrobnostiach poukazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.