Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209812
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209812.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
16C/172/2012-61 zo dňa 27. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 16C/172/2012-61 zo dňa 27. septembra 2013 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (výrok I.) a vyslovil, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.). Súčasne zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (výrok III.).

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca č.k.
11Er/441/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z pripojeného exekučného spisu č.k. 11Er/441/2011 mal súd preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s
povinným I. G. zmluvu o úvere dňa 02.03.2010 vo výške 300,00 Eur poskytnutého úveru, zvýšeného

o poplatok 264,00 Eur, spolu 564,00 Eur. Návrh na vydanie exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku bol podaný dňa 23.11.2010, rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 09.02.2011, právoplatný
dňa 28.02.2011. Žiadosť o udelenie poverenia došla okresnému súdu dňa 18.05.2011 a súd rozhodol
uznesením č.k. 11Er/441/2011 zo dňa 01.03.2012, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol,
pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2012. Uznesením č.k. 11Er/441/2011-15 zo dňa
14.05.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.08.2012, súd exekučné konanie zastavil. Ani voči
jednému uzneseniu navrhovateľ odvolanie nepodal. Rovnako nepodal ani žiadnu žiadosť o podanie

informácie o stave exekučného konania či sťažnosť na prieťahy v konaní.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzujepodmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Okresný súd citujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., článok 48 ods. 2 veta
prvá Ústavy SR, článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01.06.2010 konštatoval, že žiadosť o vydanie poverenia je zo dňa 18.05.2011, pričom okresný súd

poverenie súdnemu exekútorovi nevydal, ale žiadosť súdneho exekútora zamietol rozhodnutím zo dňa
01.03.2012 a následne exekučné konanie zastavil. Súd mal za to, že k prieťahom v tomto konaní
nedošlo, nakoľko zákonná 15-dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na
prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. V nadväznosti
na uvedené mal okresný súd za to, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní.

Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Pre rozhodnutie vo veci sú
rozhodujúce všetky okolnosti prejednávanej veci.
Z uvedených dôvodov mal súd za preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže

všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a
nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok, a preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.

NávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnej

sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd konajúci súd zamietol.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ani na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p.. V nadväznosti na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal konanie prerušiť, okresný
súd konštatoval, že nadriadený súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 16C/172/2012. Súd poukázal aj na
tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu,
resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom
žaloby, ktorú žalobca podal.
Súd konal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu, ako aj v

neprítomnosti odporcu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď tvrdený dôvod na odročenie pojednávania
zo strany navrhovateľa nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich
náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 a 3 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik žiadnych

trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ namietal, že v prejednávanej veci súd nedoručil navrhovateľovi pred termínom pojednávania

vyjadrenie žalovanej strany, hoci ho mal k dispozícii. Navrhovateľ tak nemal možnosť vyjadriť sa k
použitej argumentácii a návrhom na dokazovanie. Navrhovateľ podal elektronicky návrh na zrušenie
pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Podanie vyvolalo právne účinky smerom k
založeniu prekážky brániacej pokračovaniu v konaní. Pokiaľ teda riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, súd

nemohol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Navrhovateľ v texte žaloby
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

V uvedenej súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, resp. Krajského súdu v Nitre
a Krajského súdu v Prešove. Rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s
ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávaniapráva na nestranný súd. Navrhovateľ zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. V ďalšej časti
odvolateľ namietal, že okresný súd ignoroval žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu, na pojednávaní bez účasti navrhovateľa meritórne rozhodol, pričom opomenul, že navrhovateľ
trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
rozhodnutia. Taktiež navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k

porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie,
v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo
stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ namietal, že pred
vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k
vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

V ďalšej časti odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z..
Súd svojím rozhodnutím de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Zároveň
namietal, že konajúci sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou nesprávneho
úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Žalobca však poukázal na podstatu nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu, ktorý pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré
predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť, ako aj existenciu
zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len
jedinú (zbytočné prieťahy), rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval. Takýto
postup súdu je neprípustný. Ďalej poukázal na nesprávne právne zhodnotenie veci prvostupňovým

súdom, ktorý požadoval na konštatovanie zbytočných prieťahov, ako okolnosti ovplyvňujúcej vznik
škody, splnenie podmienky, ktorá v právnom poriadku nebola v čase vzniku škody. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo do právneho poriadku včlenené až dňa 01.01.2013 zákonom č.
412/2012 Z. z.. Žalobca je presvedčený, že taký výklad ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým
by žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody, ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou

predmetného ustanovenia, je ústavne nekonformný a s ohľadom na článok 152 ods. 4 Ústavy SR je
takýto výklad neprípustný. Súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že exekučný poriadok
neustanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Uvedené závery
neobstoja, pretože z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný
preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru,
či poverenie vydá alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote
15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí. V
závere odvolania navrhovateľ namietal, že konajúci súd vo veci rozhodol bez toho, aby vo veci vykonal
dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Navrhovateľ ako esenciálny

dôkaz navrhol vykonať oboznámenie sa s exekučným spisom exekučného súdu, v ktorom došlo k
vzniku škody. Oboznámením sa okrem iného s urgenciami, ktoré žalobca vykonal v záujme dosiahnutia
rozhodnutia exekučného súdu, by súd nepochybne musel dospieť k záveru, že žalobca vykonal aktivitu,
ktorá by nebola nastala, ak by súd rozhodoval v zákonnej lehote, pričom je nepochybné, že jeho aktivita
si vyžiadala nie malé náklady. Na vyčíslenie nákladov žalobca nechal spracovať znalecký posudok

znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovania a bude súdu predložený ihneď po
jeho spracovaní. Ak súd rozhodol o návrhu bez oboznámenia sa s týmto dôkazom, je dôvodné očakávať,
že budú naplnené dôvody na obnovu konania.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolaciehosúdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné
(nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy),
že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,

na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí,
že pri rozhodovaní veci Okresného súdu Čadca, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v
tomto súdnom konaní, nedošlo a ani nemohlo dôjsť k prieťahom v súdnom konaní. Okresný súd založil
svoje rozhodnutie na tom skutkovom základe, že v predmetnom exekučnom konaní nedošlo k prieťahom

(t.j. k nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku čoho by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna
škoda vo výške 125,00 Eur a nemajetková ujma vo výške 638,02 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z..

Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca.
Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 8NcC/60/2013-16 zo dňa

05.02.2013, že sudkyňa Mgr. Alena Jančulová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 16C/172/2012. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu

bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória
zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju

funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej

veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na

súdnom pojednávaní. Termín pojednávania (27.09.2013) prvostupňový súd nariadil dňa 26.08.2013 a
navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 06.09.2013. Až dňa
26.09.2013 o 17:21 hod. bol elektronicky doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súdsa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom. Správnym je samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní

„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch
v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola
námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. §

101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov
už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v
prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci
neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnostiúčastníkazapodmienokpredpokladanýchzákonomnemôžedôjsťkodňatiuprávaúčastníka
konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená

zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných
prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 16.09.2013 (č.l. 30-39 spisu).
Predmetné vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa bezodkladne a toto prevzal
dňa 23.09.2013. V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu
navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu. Bez právneho významu
nie je ani skutočnosť, že obsah vyjadrenia odporcu v súdenej veci je totožný s obsahom jeho vyjadrení

vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy medzi tými istými
účastníkmi v rovnakom procesnom postavení v ďalších stovkách súdnych konaní, ktorá skutočnosť je
známa tak navrhovateľovi, ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.
11Er/441/2011 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť

nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na exekúciu. Okresný súd vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Odvolací súd poznamenáva, že na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z. z. účinného do 31.12.2012, v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, keď konštatoval, že pokiaľ žiadosť o vydanie
poverenia zo dňa 08.05.2011 bola exekučným súdom zamietnutá rozhodnutím zo dňa 01.03.2012 a
následne bolo exekučné konanie zastavené, pri rozhodovaní tejto veci nedošlo k prieťahom v konaní.Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titulu podľa § 41 ods. 2 písm. d/ označuje iba od
01.06.2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom

č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d/ sa
podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa
nimi rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Exekučný poriadok ustanovuje v § 44 ods. 2 procesnú lehotu
15-tich dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že uvedené
platilo aj pred 01.06.2010 (do účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa menil exekučný poriadok,
napríklad II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS 112/2013-17).

K namietanej aplikácii ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom po prijatí zákona č. 412/2012
Z. z. odvolací súd konštatuje, že okresný súd dopustil sa istej nepresnosti pri citácii ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z.. Z celkového kontextu odôvodnenia rozhodnutia v nadväznosti na citáciu ust.
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je zjavné, že okresný súd konštatoval nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, z ktorého dôvodu návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. V nadväznosti

na uvedené odvolací súd konštatoval, že uvedená nepresnosť nemení nič na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj

meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu

okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu za prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Odvolateľ nesúhlasil so záverom, že návrh na
prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami, nakoľko k elektronickému podaniu návrhu na zrušenie

pojednávania pripojil prílohu obsahujúcu ústavnú sťažnosť. S poukazom na závery Krajského súdu v
Trnave (podporne Krajských súdov v Nitre a Prešove) o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu,
ktorého nesprávny postup sa vo veci samej namieta, zdôraznil koncepciu a význam práva na nestranný
súd. Okolnosť, že Krajský súd v Žiline (podľa navrhovateľa v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach) nevzhliadol v označených skutočnostiach

dôvod na vylúčenie sudcov, nič nemení na tom, že v jeho očiach a tiež objektívne v očiach verejnosti
nemožno takéhoto sudcu považovať za nestranného. Následne (tvrdený) postup, kedy o veci účastníka
konania nerozhodol zákonný sudca, označil za ústavne neakceptovateľný.

Bez ohľadu na uvedené, zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná

sudkyňa(správne)postupovalavintenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojejnevylúčení.
Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie
okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného
súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v

otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
S poukazom na nepochybnú možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako
odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/
rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok žalobcu.
V kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo

ako ťažko argumentačne udržateľné. Keďže v prejednávanej veci neboli zistené zákonné dôvody na
prerušenie konania v zmysle návrhu navrhovateľa, okresný súd postupoval vecne správne, keď návrh
na prerušenie konania zamietol.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.