Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/742/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210502
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210502.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
7C/188/2012-59 zo dňa 27. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdny exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 9805/2009 nerozhodol exekučný súd o žiadosti oprávneného o
udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 19 mesiacov.
Okresný súd vychádzal z toho, že vo veci pod sp. zn. 7Er 876/2009 bola dňa 28.10.2009 exekučnému
súdu predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok. Na výzvu exekučného súdu z 13.11.2009 súdny exekútor dňa 1.12.2009
oznámil, že oprávnený „zmluvy o úvere súdu predkladať nebude“. Následne exekučný súd dňa
20.1.2010 požadované poverenie vydal; neskôr uznesením zo dňa 25.10.2010 exekúciu zastavil z
dôvodu nedostatkov formálnej vykonateľnosti.
V rámci právneho posúdenia súd I. stupňa východiskovo vymedzil nesprávny úradný postup ako
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote.
Zároveň s poukazom na závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (I.ÚS 16/2002) zdôraznil,
že samotné nedodržanie zákonných lehôt automaticky neznamená prieťahy v konaní. Posúdenie
zákonnosti plnenia a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu totiž z dôvodu
spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným vyžaduje osobitnú právnu
úvahu, čomu nasvedčuje aj reakcia zákonodarcu, ktorý vylúčil rozhodcovské rozsudky z aplikácie
ustanovení o lehote na vydanie poverenia. Nadväzne, v okolnostiach súdenej veci okresný súd
konštatoval, že doba od doručenia žiadosti do samotného vydania poverenia nie je - aj vzhľadom na
vykonané úkony, keď exekučný súd musel listinné podklady žiadať od súdneho exekútora - takej povahy
a rozsahu, aby bolo možné vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z opísaných dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne základného atribútu zodpovednostného vzťahu štátu - existencie nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu. Rovnako za nepreukázané vyhodnotil i ďalšie podmienky/atribúty
predmetného zodpovednostného vzťahu - vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Ďalšie dokazovanie v tomto smere však vzhľadom na primárny dôvod
zamietnutia žaloby považoval za nadbytočné a nehospodárne.
O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p.
tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo tento si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho
konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a vytýkal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku toho
viedol pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Upozornil,
že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné
z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale i momentu,
kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky tvrdenia
o jej vznik z titulu celkových administratívnych výdajov. V tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je
neakceptovateľné, aby okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných
rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník - povinný. Pravým právnym titulom je totiž nesprávny úradný postup exekučného súdu a za
ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie
neprípustne skrátil a nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou rozhodnutie prvostupňového súdu označil navrhovateľ za
vnútorne rozporné. Na jednej strane súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej
lehote, pričom pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívny ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane
však porušenie práva nekonštatoval.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou (ktorú situáciu procesný predpis
predvída spôsobom zodpovedajúcim presne zásade kontradiktórnosti sporového konania) - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva
konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu k veci bolo okresnému súdu doručené až po
vykonaní predvolania navrhovateľa na pojednávanie, s ktorým úkonom je vhodné/ účelné spojiť
doručovanie vyjadrenia. Následne síce okresnému súdu (vzhľadom na časový odstup do pojednávania)
nič nebránilo vyjadrenie doručiť, ale s poukazom na „chronickú vedomosť“ navrhovateľa o obsahu
argumentácie odporcu, opakujúcu sa v tisíckach obdobných sporov medzi účastníkmi, nemožno
skutočnosť bezodkladného nedoručenia vyjadrenia odporcu označiť za vadu, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd dáva do pozornosti závery Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 3Oboer/266/2013
z 18.9.2014), v zmysle ktorých musí byť zásada kontradiktórnosti dodržaná v súdnom konaní ako celku,
inak by pre odvolací súd prichádzala do úvahy len kasácia napádaného rozhodnutia. Možno preto
uzavrieť, že vyjadrenie odporcu sa dostalo účinne do dispozície navrhovateľa (spoločne s napadnutým
rozsudkom), čím je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam protistrany.

V reakcii na elektronické podanie navrhovateľa obsahujúce „Návrh na zrušenie pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ okresný súd správne
vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje aj s
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť
návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup dôsledne nevyužil,
uvedené však nie je vadou, ktorá by zakladala priamu a konkrétnu kauzalitu s nesprávnym rozhodnutím
vo veci (bližšie napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 16/2013).

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní (a
ani v žiadosti o odročenie pojednávania) neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; či 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Vo vzťahu k tvrdeniu o predčasnosti meritórneho rozhodovania je potrebné uviesť aplikačnou praxou
odvolacieho súdu ustálený záver, že nevyčkanie právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania z ním (opakovane a neúspešne) uplatňovaného dôvodu nie je
vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že
dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 7Er/876/2009, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie
je možné vyvodiť ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 4 napadnutého rozsudku).

Rovnako nepravdivým je vyjadrenie odvolateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.; predmetné
poučenie mu bolo doručené spoločne s predvolaním na termín pojednávania.
Právnej úprave odporujúcou je i požiadavka navrhovateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal okresný súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej
autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných
dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku.
Samotné nevyjadrenie sa odporcu nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre
zmeškanie.

Vo vzťahu k „vecným“ odvolacím námietkam je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať
na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že
(nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne
súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnym dôvodom, na ktorom je založené
napadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o púhu sumarizáciu odvolacích dôvodov
z množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Je preto výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosným právnym dôvodom, na ktorých
okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie (predovšetkým povaha rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach vyžadujúca osobitné právne
posúdenie, neúplnosť žiadosti o vydanie poverenia) nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu. Uvedené v spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) nevyhnutne vedie ku konštatovaniu vecnej správnosti meritórneho
výroku napadnutého rozsudku.

Zároveň je z uvedeného dôvodu v rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia i odvolacia námietka,
v zmysle ktorej okresný súd síce zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre
túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Vo svetle týchto skutočností je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu
súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Naopak, práve navrhovateľom
predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal
pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na
správu pohľadávky zapríčinil dlžník, resp. so záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia
však okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového podávania odvolaní.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však ide o neprípustné nové skutkové tvrdenie (§ 205a O.s.p.), navrhovateľ
totiž skutkový základ uplatneného nároku založil na nedodržaní povinnosti rozhodnúť o žiadosti o
udelenie poverenia do 15 dní.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie
námietky odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu k ďalším podmienkam predmetného
zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v
spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti
s odvolaním protistrany nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.