Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/467/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313221217
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2313221217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Bratislava, Pribinova
25, proti žalovanému: M. D., nar. XX. D. XXXX, naposledy bytom D. XX, t. č. na neznámom mieste, zast.
opatrovníčkou: F. N., Okresný súd Galanta, o 867,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 27. mája 2014 č. k. 30C/326/2013 - 46 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. zrušil svoj platobný rozkaz z 19. novembra 2013 č. k.
30C/326/2013-22; II. zamietol žalobu (ktorou žalobkyňa od žalovaného požadovala - okrem náhrady
trov konania - zaplatenie nedoplatku revolvingového úveru 867,27 eur s úrokom z omeškania 9% ročne
od 18. októbra 2009 až do zaplatenia) a III. žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Takéto svoje
rozhodnutie odôvodnil vo veci samej právne ust. § 2 písm. a/ a b/ a § 4 ods. 1, ods. 2 písm. g/, i/ a
k/, ods. 3 a ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ďalej tiež len „ZoSÚ“) a § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, §
54 ods. 1 a §§ 451 a 489 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); vecne potom prakticky závermi o bezúročnosti a nemožnosti spoplatnenia úveru, o ktorý tu
ide a o doterajšom zaplatení naň už podstatne viac, než bolo poskytnutých. Žalobkyňa totiž žalovanému
poskytla úver v sume 995,82 eur, urobila tak však na základe zmluvy, u ktorej jednak nebolo jasné, či má
ísť o tzv. revolvingový úver (čomu by nasvedčovalo minimálne označenie zmluvy), alebo o tzv. bežný

spotrebiteľský úver, popri tom však za stavu uvedenia v zmluve dvoch rôznych údajov o RPMN (ročnej
percentuálnej miere nákladov) a naopak neuvedenia tam konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Nejasnosť, resp. nezrozumiteľnosť údaja, týkajúceho sa jednej zo zákonom predpísaných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a absencia druhého takéhoto údaja spôsobili neschopnosť zmluvy z
prejednávanej veci učiniť zadosť požiadavke na zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa a ak žalovaný už
žalobkyni uhradil 1.048,83 eur, žalobkyni právo na plnenie požadované žalobou neprislúchalo; uzavrel
súd prvého stupňa, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne paušálnym odkazom na ust. §

142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a vecne plným úspechom žalovaného, ktorý ale náhradu trov konania nepožadoval a v konaní mu ani
žiadne trovy nevznikli.Proti tomuto rozsudku podala včas a to výslovne iba čo do veci samej odvolanie len žalobkyňa, primárne
sa domáhajúc zmeny rozsudku úplným vyhovením žalobe. Namietala nesprávnym právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa a čiastočne i založením jeho rozhodnutia na nesprávnych skutkových

zisteniach (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa nej
totiž najmä zmiešal údaje zo zmluvy, týkajúce sa úveru a revolvingu, pričom práve zanesením do zmluvy
oboch takýchto možností bola podmienená i zdanlivá zvláštnosť, spočívajúca v dvoch údajoch o RPMN
(z ktorých ale jeden sa týka úveru, druhý revolvingu a takéto určenie za rozporné so zákonom považovať
nejde). Pri náležitosti zmluvy predstavovanej konečnou splatnosťou spotrebiteľského úveru potom podľa

odvolateľky nemožno trvať na presnom uvedení takéhoto údaja v zmluve, ale postačujúcimi sú údaje,
z ktorých takýto údaj pôjde odvodiť (ktorá podmienka v prejednávanej veci bola splnená), aj výška
dojednanej odplaty za poskytnutie úveru bola v súlade s platným právom a napokon pri následku v
podobe bezúročnosti a nemožnosti spoplatnenia spotrebiteľského úveru má žalobkyňa za to, že tento
môže nastúpiť len v prípade absencie všetkých náležitostí zmluvy, uvedených v ust. § 4 ods. 3 poslednej
vety ZoSÚ (odvolávajúc sa pritom na výklad založený na použití spojky „a“ v ustanovení, o ktorom je reč).

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania
žalobkyne, teda pokiaľ šlo o rozhodnutia vo veci samej a o trovách konania (pretože výrok o zrušení

platobného rozkazu napadnutý nebol a rozhodnutie o trovách konania malo napriek jeho výslovnému
nenapadnutiu povahu rozhodnutia závislého od rozhodnutia vo veci samej, zamietajúceho žalobu, ktoré
naopak žalobkyňa odvolaním napadla) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu
síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane ale nebola tu potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho

súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok v oboch
napadnutých výrokoch treba považovať (navzdory možnosti akceptovania tej odvolacej námietky, ktorej
podstatou bola narážka na nepochopenie špecifík zmluvy o revolvingovom úvere) za vecne správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s tou

časťou argumentácie súdu prvého stupňa, použitej týmto na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia,
ktorá sa týkala nedostatku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (tvoriacej základ žaloby v
prejednávanejveci)podľaustanoveniačl.I§4ods.2písm.g/ZoSÚ(takakotáto-rozumejargumentácia
- vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). Práve správnosť záveru o tom, že táto náležitosť
v zmluve účastníkov konania chýbala (resp. konkrétna podoba dojednaní tu nebola schopná učiniť

zadosť účelu úpravy, ktorým je prehľadnosť a zrozumiteľnosť ponuky pre spotrebiteľa) v spojitosti s
neschopnosťou žalobkyne odvolaním priniesť čokoľvek, čo by mohlo takýto záver zvrátiť, stavali len do
roviny akademického problém primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej odmeny (resp. súladnosti
alebo naopak nesúladnosti takejto výšky s právnymi predpismi uvádzanými v odvolaní). Žalobkyni z
prejednávanej veci pritom nemôže byť neznámym ten záver tunajšieho odvolacieho súdu z inej skôr ním

prejednanej veci tej istej účastníčky, sformulovaný tak, že právna úprava spájajúca nedostatok niektorej
zo zákonom výslovne vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere s následkom v podobe
bezúročnosti a nespoplatniteľnosti úveru musí mať za následok tiež nazeranie na úroky aj zmluvnú
odmenu ako na tzv. spojené nádoby - u ktorých nedostatok nároku na jedno so sebou nesie rovnaký
dôsledok i u druhého (v tejto súv. por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. augusta 2015 č. k.

10Co/265/2014-52, vydaný vo veci rovnakého súdu prvého stupňa, teda Okresného súdu Galanta sp.
zn. 17C/7/2014). Práve takýto záver (na ktorom tunajší súd nevidí dôvod naďalej nič meniť) musí pritom
predurčovať aj jediné možné stanovisko k tej odvolacej námietke, ktorou sa žalobkyňa snažila drukovať
v prospech výkladu ustanovenia čl. I § 4 ods. 3 poslednej vety ZoSÚ uprednostňujúceho jeho jazykové
hľadisko a takto i presvedčiť o tom, že bezúročným a nespoplatniteľným by mal byť len ten úver, pri

ktorom zmluva neobsahuje žiadnu z náležitostí vypočítaných vo vykladanom ustanovení. Takýto názor
ale odvolací súd nezdieľa a považuje ho nielen za rozporný so zmyslom úpravy, ale aj za pokus vylúčiť
jej uplatniteľnosť (keďže je celkom nepravdepodobným, žeby sa potenciálnemu procesnému súperovi
spotrebiteľa nepodarilo do zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaniesť akceptovateľným spôsobom ani
jednu z tých náležitostí podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až k/, k/ a l/ ZoSÚ), takže je tu namieste

zovšeobecniť, že následok v podobe bezúročnosti a nespoplatniteľnosti spotrebiteľského úveru privodí
nedostatok čo i len jednej z náležitostí, ktoré vymenúva posledná veta čl. I § 4 ods. 3 zákona č.
258 /2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení. U tejto (pre výsledok konania doslova kľúčovej)
časti argumentácie súdu prvého stupňa by inak bolo postačujúcim i len konštatovanie jej správnostia odvolanie sa na dôvody urobené súčasťou napádaného rozsudku v tejto veci (prvá časť ust. § 219
ods. 2 O. s. p.), pričom odvolací súd v záujme aspoň stručného ďalšieho vyporiadania sa s odvolacími
námietkami a aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.

2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa čl. I § 4 ods. 2 ZoSÚ v znení čl. V zákona č. 568/2007 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí (odkaz na § 43 O. z. - pozn. odvolacieho súdu i priamo v citovanom
zákonnom ustanovení) musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (písm. g/); výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (písm. i/), ročnú percentuálnu mieru nákladov a
celkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľskýmúverom,vypočítanénazákladeúdajovplatných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (písm. j/) a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
zverejnenú podľa § 7a ods. 2 (písm. k/).

Z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zhora sú všetky obligatórnymi (povinnými, v tejto súv.
por. o. i. aj použitie kategorického imperatívu nepripúšťajúceho diskusiu, vyjadreného slovom „musí“)
a opomenutie uviesť v zmluve ktorúkoľvek z nich (ale aj viaceré iné podľa písmen a/, b/, d/ - f/, h/
a l/ rovnakého zákona, paragrafu i odseku) spôsobuje praktickú bezvýznamnosť uvádzania tam tých
ďalších, nakoľko to na nástupe zákonom predpokladaného následku v podobe považovania úveru

za bezúročný a bez poplatkov (tu por. i súdom prvého stupňa taktiež citované ustanovenie čl. I §
4 ods. 3 vety druhej ZoSÚ v znení zákona č. 568/2007 Z. z.) nemôže nič zmeniť. Pôvodné znenie
ZoSÚ síce obligatórne náležitosti zmluvy definovalo čiastočne inak, takéto skoršie znenie zákona však
na posúdenie súladnosti zmluvy z prejednávanej veci (uzavretej až po 1. januári 2008) so zákonom
použiteľným nebolo (takže tu význam nemalo ani to, že úprava platná a účinná do 31. decembra 2007

vrátaneprípadnénesplneniepovinnostiveriteľauviesťvzmluvetudiskutovanénáležitostisankcionovala
menej prísne a to tak, že veriteľ nebol zbavený práva na úroky a poplatky celkom, ale len na tie, ktoré
v zmluve o spotrebiteľskom úvere neboli uvedené (tu por. aj čl. I § 4 ods. 5 pôvodného znenia ZoSÚ).
Bez ohľadu na práve absolvovaný historický exkurz tak nemôže byť absolútne žiadnej pochybnosti o
tom, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej už v čase uzavretia

zmluvy rozhodnej pre posúdenie nárokov urobených predmetom sporu v prejednávanej veci bolo ako
uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, tak i ďalšieho údaja o výške, počte splátok a
termínoch splátok istiny, úrokov aj iných poplatkov (týchto tak, aby bolo dlžníkovi jasné ako to, čo zo
splátky má pripadnúť na istinu úveru, čo na úroky a čo na prípadné iné poplatky, tak i to, dokedy
presne bude mať povinnosť splácania a odkedy naopak právo - bez rizika prípadného postihu za

rozhodnutie sa takýmto spôsobom - so splácaním prestať bez toho, aby si musel konečnú splatnosť
úveru z iných údajov v zmluve sám vypočítavať). Práve zo zadefinovania zákonodarcom všetkých vyššie
uvádzaných náležitostí zmluvy popri sebe treba vyvodiť tiež neakceptovateľnosť výkladu, pokúšajúceho
sa presvedčiť o dostatočnosti poskytnutia spotrebiteľovi zákonom požadovaných údajov len vtedy, ak by
satietoúdajepočastrvaniaúverovéhovzťahu(čipresnejšiepočassplácaniaúverudlžníkom)malimeniť.

Pokusotakýtovýkladjevskutočnostisnahouoobchádzanieúčeluúpravynormamitzv.spotrebiteľského
práva (ktorým je poskytnutie spotrebiteľovi úplného a dostatočne jasného i uceleného obrazu o tom, za
akých podmienok a aj aký dlhý čas bude vzťahom s dodávateľom služby - tu poskytovateľom úveru -
viazaný a čo ho v skutočnosti bude rozhodnutie sa pre vstup do zmluvného vzťahu stáť).

Pre nemožnosť požadovania žalobkyňou za opísanej situácie ničoho iného než tzv. istiny pôvodne
poskytnutého úveru potom správnym bol aj ten záver súdu prvého stupňa, že žalovaný už v
čase rozhodnutia sa žalobkyne pre podanie žaloby v tejto veci úver (majúci sa vrátiť výlučne vo
výške zodpovedajúcej tzv. istine) preplatil. Žalobkyňa totiž úverovanie žalovaného aj formou tzv.
revolvingu v tejto veci nepreukázala, hoci súdne konanie je konaním dôkazným (v ktorom rozhodné

skutočnosti nepostačuje len tvrdiť, ale je ich potrebné aj preukázať - navyše bezpečne, čiže spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) a na rozdiel od tvrdenia o poskytnutí úveru sumou uvedenou
v tzv. úverovej zmluve zo 4. júna 2008, preukázaného prinajmenšom samotným obsahom zmluvy
(tu por. č. l. 9 spisu) na poskytnutie akejkoľvek ďalšej sumy (majúcej byť poskytnutej na základe
revolvingu) tu nebol dôkaz žiaden. Súd v tzv. sporovom konaní pritom nebol povinný dôkazy vyhľadávať

z vlastnej iniciatívy (zvlášť, ak by tým v prejednávanej veci konal proti účastníkovi v pozícii spotrebiteľa,
u ktorého je naopak namieste aktivita súdu spôsobilá vyvážiť stav faktickej nerovnosti oboch strán
spotrebiteľského zmluvného vzťahu ako pri vstupovaní do takého vzťahu, tak i pri uplatňovaní práv
z neho vyvodzovaných) a ani účastníkov (žalobkyňu nevynímajúc) poučovať o povinnosti tvrdeniapreukázať. Ak potom žalobkyňa v celom konaní predchádzajúcom rozhodnutiu napádaným rozsudkom
ostala napriek poskytnutiu jej poučenia podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (o povinnosti všetky dôkazy predložiť
alebo označiť skôr, než sa vyhlási dokazovanie za skončené, tu por. i č. l. 20 - 21 spisu) procesne

nečinná, namietanie neprihliadnutím aj na tzv. revolving malo nielen povahu niečoho, na čo nemohol
prihliadnuť súd prvého stupňa (pretože to z dôkazov produkovaných v prvom stupni nevyplývalo),
ale zároveň i niečoho, u čoho sa žalobkyňa sama zbavila možnosti preukazovať to neskôr (tým, že
relevantné dôkazy nepredložila alebo aspoň neoznačila do skončenia dokazovania na súde prvého
stupňa a zároveň ani nepreukázala, žeby tu bolo niečo, čo by jej bránilo takéto dokazovanie navrhnúť

skôr bez toho, aby na tom niesla vinu).

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak v napadnutej časti vo veci samej žalobu zamietol a
odvolací súd ani nemal inú možnosť, než rozsudok súdu prvého stupňa v takejto časti podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť (čo sa pre neudržateľnosť požiadavky na zaplatenie istiny samozrejme
muselo vzťahovať aj na požadované príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania,

nepožadovateľných preto, že neexistujúci záväzok vylučuje možnosť nástupu omeškania dlžníka - takto
iba domnelého). V prípade rozhodnutia o trovách konania, v tomto prípade preskúmavaného len pre
závislosť tzv. náhradového výroku od rozhodnutia vo veci samej sa pritom k okolnostiam uvádzaným
v napádanom rozsudku, teda k nepodaniu žalovaným návrhu na priznanie mu náhrady trov (hoci tu
dnes ide o nutnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a nepreukázaniu vzniku takémuto účastníkovi

žiadnych trov (čo bol dôsledok jeho úplnej procesnej pasivity) pridružila aj ďalšia a to tá, že žalovaný
sa procesného práva na náhradu prípadných mu vzniknutých trov prvostupňového konania definitívne
vzdal nepodaním vlastného odvolania proti rozsudku (v časti trov konania).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom (tak ako aj v konaní prvostupňovom) plný úspech

zaznamenal žalovaný (keď žalobkyňa s odvolaním a takto ani so žalobou neuspela ani len čiastočne).
Bol to preto on, komu vzniklo i právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a §
142 ods. 1 O. s. p., prvého z nich vymedzujúceho pravidlo podporného použitia ustanovení o trovách
konania na súde prvého stupňa aj na odvolacie konanie a druhého naopak zásadu zodpovednosti za
výsledok tzv. sporového konania, podľa ktorej plne úspešný účastník má právo na náhradu v konaní

mu vzniknutých a na uplatňovanie či obranu práva účelne vynaložených trov). Odvolací súd mu ale
žiadnu náhradu nepriznal prakticky z tých istých dôvodov, z akých sa tak stalo na prvom stupni, teda pre
nepodanie príslušného návrhu (§ 151 ods. 1 O. s. p.) i pre neexistenciu žiadnych preukázateľných trov
odvolacieho konania, majúcich tomuto účastníkovi vzniknúť.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.