Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/369/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311205424
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311205424.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: Y. J.Č., I. P.
Č.. XX, I., štátna občianka SR, zastúpená: HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 727 334,
Bratislava, Vlčkova č. 8/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 4.755,11 euro s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. februára 2012, č. k.
10C/77/2011-84, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. domáhala náhrady škody vo výške 4.755,11 euro, ktorá jej mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave, ktoré jej
vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/109/2007 odmietli včas vyznačiť právoplatnosť rozsudku zo dňa 24. 9.
2009, v dôsledku čoho si v lehote na plnenie nemohla zaobstarať podklady pre poskytnutie úveru na
vyplatenie hodnoty spoluvlastníckeho podielu U.. O. B., ktorý bol v tejto veci navrhovateľom. V dôsledku

uvedeného jej vznikla škoda spočívajúca v úhrade nákladov exekučného konania vo výške 4.393,81
euro a v U.. B. uplatnených úrokoch z omeškania, ktoré boli priznané platobným rozkazom Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn. 39Ro/413/2010 vo výške 361,30 euro.

Súd prvého stupňa rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 vyhl.
č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny

súd a vojenské súdy a vecne tým, že navrhovateľka nepreukázala nesprávny úradný postup konajúcich
súdov, v dôsledku ktorého by jej vznikla škoda a táto by bola v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že zákon nestanovuje konkrétnu lehotu pre vyznačenie právoplatnosti
rozhodnutia súdu. Naviac zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1C/109/2007 nevyplýva kedy
a akým spôsobom sa navrhovateľka domáhala vyznačenia právoplatnosti, pričom U.. B. v exekučnom
konaní predložil predmetný rozsudok s právoplatnosťou vyznačenou Krajským súdom v Bratislave dňa
21. 12. 2009. Tento aj v rozhodnom čase opakovane nahliadal do spisu, o čom svedčia úradné záznamy

z infocentra súdu a v danom čase sa robili aj úkony súvisiace s odvolaním navrhovateľky voči trovám
konania a s predložením spisu odvolaciemu súdu. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,
že samotná navrhovateľka už v priebehu konania vedela, že bude povinná vyplácať spoluvlastníkovi
nehnuteľnosti hodnotu jeho spoluvlastníckeho podielu a svoju solventnosť deklarovala na pojednávanídňa 15. 5. 2008 kde za účelom zaplatenia sumy 960.000,- Sk požadovala od protistrany zaslanie
čísla účtu s tým, že inak zloží peniaze do úschovy. K tomu z jej strany ale nedošlo a navrhovateľka
peniaze investovala do kúpy iných nehnuteľností, čo mal súd prvého stupňa za preukázané z listov

vlastníctva, ktoré priložila k podanému odvolaniu voči trovám konania. Navrhovateľka tak spolu s A. J.
na základe kúpnej zmluvy nadobudla do bezpodielového spoluvlastníctva pozemky v celkovej výmere
XXXX A.X K. F. B. F., F. J., v dôsledku čoho sa stala insolventnou a za tieto jej rozhodnutia nemôže
podľa prvostupňového súdu niesť zodpovednosť štát. V súvislosti s tvrdením navrhovateľky, že tieto
nehnuteľnosti nemohla použiť ako predmet zálohu na poskytnutý úver pre nesúhlas jej manžela súd

prvého stupňa poukázal na to, že v zmluve o poskytnutom úvere je A. J. uvedený ako spoludlžník.
Pozornosť tiež upriamil na skutočnosť, že navrhovateľka si zobrala úver vo výške 50.000 euro, z toho v
sume 36.815,70 euro na vyplatenie bývalého spoluvlastníka a vo zvyšnej časti na údržbu nehnuteľnosti.
Naviac navrhovateľka o povinnosti vyplatiť spoluvlastníka vedela už dňa 24. 9. 2009, kedy
bol v danej veci vyhlásený prvostupňový rozsudok a od uvedeného termínu si podľa súdu mohla začať
vybavovať úver, druh ktorého bol plne v jej kompetencii.

V konaní úspešnému odporcovi súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju
neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, žiadala napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spochybnila racionálnosť a dôvodnosť
konštatovania súdu prvého stupňa, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, kedy a akým spôsobom
sa domáhala vyznačenia právoplatnosti rozsudku, nakoľko túto skutočnosť preukázala žiadosťou o
vyznačenie právoplatnosti zo dňa 18. 5. 2011, pripojenou k návrhu. Touto osvedčila, že hneď po
nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozsudku sa na súde domáhala vyznačenia právoplatnosti,

ktorú súd bez opodstatnenia nevyznačil. V ďalšom uviedla, že v čase, kedy U.. B. predložil rozsudok v
exekučnom konaní, tento ešte nebol vykonateľný, a teda žiadne exekučné konanie nemohlo prebiehať.
Poukázala na vykonané dokazovanie, z ktorého tiež vyplynulo, že napriek tomu, že predložila rozsudok
na vyznačenie právoplatnosti už dňa 27. 11. 2009 a U.. B. až dňa 21. 12. 2009, t. j. viac ako 3 týždne po
navrhovateľke, jej na rozdiel F. U.. B. právoplatnosť vyznačená nebola, pričom žiadna zmena okolností,

ktorébypredtýmsúduneumožnilivyznačiťprávoplatnosť kudňu21.12.2009nenastala.Kargumentácii
súdu prvého stupňa, že sa vlastnou vinou v dôsledku investície do kúpy nehnuteľnosti stala insolventnou
zdôraznila, že jej vyjadrenia, z ktorých súd tento záver vyvodil, boli prednesené na pojednávaní 1,5 roka
predtým, ako došlo k vyhláseniu rozsudku v danej veci. Za neodôvodnené považovala konštatovanie
súdu prvého stupňa, že vopred mala vedomosť o tom, že bude U.. B. vyplácať spoluvlastnícky podiel

a aj v akej výške, keďže túto skutočnosť sa mohla dozvedieť až dňa 24. 9. 2009, kedy bol vyhlásený
rozsudok.Navrhovateľkauviedla,žejeabsolútnenereálneočakávaťodniektorejstranysporuvpriebehu
konania nepochybnú vedomosť o tom, ako súd meritórne rozhodne, a to ešte pred vynesením rozsudku.
Uvedená argumentácia súdu by mala určitú opodstatnenosť v prípade, ak by súd vydal rozsudok ešte
dňa 15. 5. 2008, kedy deklarovala dispozíciu s príslušnou hotovosťou, nie však v prípade, ak k vydaniu

rozsudku došlo o 1,5 roka neskôr. Naviac keby sa súd s touto argumentáciou stotožnil aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 11C/109/2007, neposkytol by jej lehotu na plnenie 60 dní.

Z pohľadu navrhovateľky skutočnosť, že A. J. ako jej manžel nedal súhlas na založenie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území B. F., nie je v žiadnom rozpore s jej tvrdením, že predmetné

nehnuteľnosti neboli spôsobilé byť predmetom zálohu zabezpečujúceho úver vo výške potrebnej
na vyplatenie U.. B.. V rozpore s jej tvrdeniami nie je ani skutočnosť, že A. J. bol v zmluve
o poskytnutom úvere uvedený ako spoludlžník. Argumentácia súdu je naviac irelevantná, nakoľko
výkon práv spoluvlastníka nehnuteľností a postavenie spoludlžníka v rámci úverovej zmluvy vzájomne
nesúvisia a súd prvého stupňa neuviedol, aký záver z tejto skutočnosti, na ktorú sa odvolal, vyvodil.

Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý ani záver z konštatovania, že celý
hypotekárny úver predstavuje sumu 50.000 euro a časť z neho bola poskytnutá na údržbu bytu. K súdom
namietanej možnosti vybavovať si úver už od 24. 9. 2009 navrhovateľka uviedla, že tak urobila
a úver si vybavila, avšak jedinou podmienkou pre jeho poskytnutie ostávalo predloženie rozsudku s
vyznačenoudoložkouprávoplatnosti.Zvykonanýchdôkazovbolopritomajpreukázané,žekposkytnutiu

úverubankoudošlodo20dníodpredloženiarozsudkuovyporiadanípodielovéhospoluvlastníctva.Keby
bol preto súd vyznačil právoplatnosť na predmetnom rozsudku ešte dňa 27. 11. 2009, navrhovateľka by
bola schopná dlžnú sumu U.. B. zaplatiť v lehote stanovenej súdom a nebol by daný dôvod na začatie
exekučného konania. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že sa žiadnym spôsobom nezaoberal správnosťoupostupu súdu, keď napriek osobnému doručeniu žiadosti o vyznačenie právoplatnosti rozsudku a
splneniu podmienok na vykonanie predmetného vyznačenia, odmietol vyznačiť doložku čiastočnej
právoplatnosti (v časti výrokov vo veci samej). Navrhovateľka tiež zotrvala na tvrdení, že aj keď zákon

neustanovuje konkrétnu lehotu pre vyznačenie právoplatnosti, nie je možné sa stotožniť s názorom súdu
o správnosti postupu, ktorým na základe jej žiadosti nedošlo k vyznačeniu právoplatnosti. Ak by tomu
tak bolo, mohol by sa účastník konania opakovane domáhať vyznačenia právoplatnosti (za splnenia
podmienok pre nadobudnutie právoplatnosti), napriek tomu by bola jeho žiadosť zo strany súdu bez
uvedenia dôvodu zamietnutá a takýto postup by bol označený za správny. Keďže zákon neustanovuje

lehotu pre vyznačenie právoplatnosti, bolo by podľa argumentácie súdu možné právoplatnosť vyznačiť aj
napr.za30rokovauvedenékonaniesúdubybolostálepovažovanézasprávne.Vsúvislostisuvedeným
navrhovateľka tiež zdôraznila, že Okresný súd Bratislava III sám vo vyjadrení zo dňa 31. 10.
2011uznal,žedošlokpochybeniuzjehostrany,keďnevyznačilnapredmetnomrozsudkuprávoplatnosť.
Napadnuté rozhodnutie označila vo viacerých smeroch za nepreskúmateľné a neodôvodnené v súlade
s § 157 ods. 2 O.s.p..

Odporca sa k podanému odvolaniu v stanovenej lehote písomne nevyjadril.

Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.)preskúmalvecbeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 os. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie

je dôvodné.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom upravená zák. č. 514/2003
Z.z. v znení neskorších predpisov má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a
ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný

postup, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Nesprávny úradný postup vysvetlil zákonodarca v ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v
rozhodnom čase, t. j. od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2010 tak, že za nesprávny úradný postup je
potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti
s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo
k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je

spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť
úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. Potrebné je tiež uviesť, že na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy, v zmysle zák. č.
514/2003 Z.z. účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu všeobecný súd nebol
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu viazaný výsledkami vybavenia sťažnosti na prieťahy,

žiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahy,zprávoplatnéhorozhodnutiavydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou právna teória
vysvetľuje ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva

druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť pritom nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny

na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákonspája zodpovednosť za škodu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale táto musí
byť žalobcom vždy preukázaná a musí byť vyvodená len z takého konania (alebo opomenutia) škodcu,
bez ktorého by ku vzniku škody nedošlo. Príčina tak musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody.

Naopak príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody nie je daná tam, kde
do deja vstúpila iná, od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu, nezávislá skutočnosť, ktorá je
pre vznik škody rozhodujúca, a teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá
vecný vzťah k zistenému nesprávnemu úradnému postupu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR
z 26. 4. 2007, sp. zn. 25Cdo/915/2005, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 3. 2012, sp. zn.

7Cdo/27/2011).

Vprejednávanejvecinavrhovateľkadôvodnosťžalovanéhonárokunanáhraduškodyuplatnenéhopodľa
zák. č. 514/2003 Z.z. odvodzovala od oneskoreného vyznačenia doložky právoplatnosti na rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. 9. 2009, č. k. 11C/109/2007-230,
ktorým bol do výlučného vlastníctva navrhovateľky titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva

prikázaný 3 - izbový byt na P. Q. Č.. XX K. I. za náhradu vo výške 36.815,70 euro,
ktorú mala navrhovateľka vyplatiť U.. O. B. v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s
trovami konania vo výške 4.392,71 euro, ktoré mala uhradiť právnemu zástupcovi do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo vo veci samej právoplatnosť dňa 12. 11.
2009 a vykonateľnosť dňa 12. 1. 2010 a v časti náhrady trov konania nadobudlo právoplatnosť v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 12. 2009, č. k. 2Co/285/2009-246 dňa 9.
2. 2010 a vykonateľnosť dňa 13. 2. 2010. Nakoľko právoplatnosť rozsudku vo veci samej, zakladajúceho
vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti ktorá mala slúžiť na zabezpečenie úveru potrebného
na vyplatenie U.. B., O.ej bola vyznačená až dňa 12. 1. 2010, navrhovateľke sa podarilo zabezpečiť
finančné prostriedky na splnenie uloženej povinnosti až po začatí exekučného konania, čím sa hodnota

jej dlhu zvýšila o náklady exekučného konania a veriteľovi vyplatené úroky z omeškania.

Doložka právoplatnosti je v zmysle ust. § 62 a 63 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálne súdy a vojenské súdy v znení
neskoršíchpredpisovúradnýmosvedčenímoprávnejskutočnosti,ktoroujenadobudnutieprávoplatnosti

súdneho rozhodnutia. Na právne postavenie účastníkov konania však nemá vplyv doložka ako taká, ale
právoplatnosť rozhodnutia, ktorá nastáva nezávisle od vôle súdu a účastníkov konania. Platná právna
úprava nepredpisuje lehotu, v ktorej je pracovník súdu povinný na žiadosť účastníka konania alebo inej
oprávnenej osoby vyznačiť na predloženom rovnopise rozhodnutia jeho právoplatnosť a vykonateľnosť,
a preto nesprávnosť úradného postupu pri vyznačovaní doložky právoplatnosti a vykonateľnosti nemôže

byť odvodzovaná od neuskutočnenia úkonu súdu v zákonom stanovenej lehote. Do
úvahy však prichádza posúdenie správnosti úradného postupu súdu pri vyznačovaní právoplatnosti
z hľadiska zbytočných prieťahov, t. j. z hľadiska času, ktorý by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo
možné považovať za primeraný pre uskutočnenie takéhoto úkonu súdu. V danej veci boli podmienky
pre vyznačenie čiastočnej právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. 9. 2009,

č. k. 11C/109/2007-230 splnené dňa 12. 11. 2009 a k vyznačeniu právoplatnosti na
rovnopise navrhovateľky došlo dňa 12. 1. 2010. Podľa názoru odvolacieho
súdu, preto na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa, vyznačenie doložky právoplatnosti po uplynutí
dvoch mesiacov od splnenia podmienok pre jej vyznačenie, nezodpovedá povinnosti súdu postupovať
v konaní tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že

v dôsledku odvolania podaného len voči trovám konania bolo potrebné spis predložiť Krajskému súdu
v Bratislave. Zohľadniť tiež treba aj skutočnosť, že vo veci sa jednalo o rozhodnutie, ktoré okamihom
právoplatnosti konštituovalo vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti, avšak bez osvedčenia tejto
skutočnosti bola navrhovateľka obmedzená v dispozícii s predmetom svojho už výlučného vlastníctva,
pričom práve v sporoch o vyporiadanie podielového /bezpodielového spoluvlastníctva je promptné

vyznačenie doložky právoplatnosti dôležité, nakoľko účastník, ktorému bola nehnuteľnosť prikázaná
do výlučného vlastníctva, je veľakrát nútený túto nehnuteľnosť súčasne zaťažiť záložným právom za
účelom získania finančných prostriedkov na vyplatenie vyrovnacieho podielu bývalého spoluvlastníka.
Treba preto prisvedčiť odvolateľke, že postup súdu pri vyznačovaní právoplatnosti zmaril účel sledovaný
poskytnutím dlhšej paričnej lehoty.

Tento záver odvolacieho súdu však vychádza z predpokladu, že navrhovateľka ako účastníčka konania
vedeného pod sp. zn. 11C/109/2007 vyvinula a preukázala všetku iniciatívu zameranú k vyznačeniu
právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia (napr. podanie žiadosti o vyznačenie právoplatnostirozhodnutia, urgovanie vybavenia žiadosti cez administratívnych pracovníkov súdneho oddelenia,
dozorovú úradníčku, či vedenie súdu). Súdu prvého stupňa však treba prisvedčiť, že z obsahu spisového
materiálu v danej veci, vrátane pripojeného spisu sp. zn. 11C/109/2007, nemal súd za preukázanú takúto

iniciatívu navrhovateľky a existenciu jej opakovaných žiadostí o vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia
adresovaných vo veci konajúcim súdom (nielen jednej žiadosti, na ktorú sa navrhovateľka v návrhu
na začatie konania odvolávala bez toho, aby ju k návrhu pripojila). Aj s poukazom na skutočnosť,
že U.. B. bol v období pred predložením spisu sp. zn. 11C/209/2007 odvolaciemu súdu opakovane
nahliadať do súdneho spisu (dňa 2. 12. 2009 a 7. 12. 2009) a vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia

si pre svoje potreby zabezpečil na odvolacom súde ešte dňa 21. 12. 2009, ťažko dospieť k záveru o
tom, že navrhovateľka vyvinula dostatočnú iniciatívu zameranú na vyznačenie doložky právoplatnosti.
Aktivitu navrhovateľky bolo pritom potrebné očakávať aj s poukazom na generálnu prevenčnú povinnosť
zakotvenú v ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Nepochopiteľne tiež vyznieva navrhovateľkou v
odvolaní nepriamo načrtnutý záujem súdu na skoršom vyznačení právoplatnosti rozhodnutia niektorej
zo strán sporu.

Ak by aj bolo možné konštatovať nesprávny úradný postup konajúcich súdov spočívajúci v tom, že
napriek snahe navrhovateľky jej v primeranej lehote nevyznačili právoplatnosť súdneho rozhodnutia,
nesplnenou zostáva aj podmienka priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá
navrhovateľke preukázateľne vznikla v žalovanej výške predstavujúcej trovy exekučného vymáhania

pohľadávky a úroky z omeškania spojené s jej oneskorením plnením, a nesprávnym úradným postupom.
Akoužbolovyššieuvedené,jetátopodmienkaprepriznanienárokunanáhraduškodypodľa zák.
č. 514/2003 Z.z. splnená len v prípade, ak vznik škody je vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá
má vecný vzťah k nesprávnemu úradnému postupu. Z logiky veci pritom vyplýva, že priamou príčinou
núteného výkonu súdneho rozhodnutia (exekučného vymáhania pohľadávky) je neplnenie súdom,

resp. iným orgánom uloženej povinnosti, ktoré nie je závislé od vyznačenia právoplatnosti, ktorým sa
len deklaruje, že súdne rozhodnutie nadobudlo takúto vlastnosť. Primárnou príčinou, ktorá vedie k
vymáhaniu pohľadávky cestou súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci, je insolventnosť dlžníka
alebo jeho neochota dobrovoľne plniť. Rovnako aj v danom prípade odvolací súd konštatuje, že ak
by navrhovateľka mala dostatok finančných prostriedkov, včasné nevyznačenie doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti by nemalo žiaden vplyv na vznik zvýšených nákladov spojených s oneskoreným
plnením peňažnej pohľadávky a jej exekučným vymáhaním. Možno preto uzavrieť, že aj keď oneskorené
vyznačenie právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktoré bolo potrebné za účelom splnenia podmienok pre
čerpanie úveru, bolo jednou z príčin vedúcich k vzniku škody na jej strane, nebolo príčinou rozhodujúcou.
Vo veci preto nie je daný vzťah bezprostrednej príčiny vzniku škody a tvrdeného nesprávneho úradného

postupu. Zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd vyslovuje, že zodpovednosť za dôsledky
spojené s finančnou neschopnosťou navrhovateľky splniť svoj záväzok v súdom predĺženej lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, nemôže byť prenášaná na štát. Uvedené platí o to viac,
že navrhovateľka sama svojím konaním a nedbalosťou prispela k vzniku škody. V priebehu celého
konania vedeného pod sp. zn. 11C/109/2007 totiž súhlasila s tým, aby bola nehnuteľnosť za finančnú

náhradu prikázaná do jej výlučného vlastníctva, bola si vedomá s tým spojenej povinnosti na vyplatenie
hodnoty spoluvlastníckeho podielu bývalému spoluvlastníkovi, a ako sama v konaní deklarovala, túto
povinnosť bolo pripravená plniť aj ihneď, zložením finančnej hotovosti do notárskej úschovy. Aj napriek
tomu finančnú hotovosť investovala do kúpy iných nehnuteľností (pozemkov), a to spôsobom, ktorý
jej následne znemožnil predmetné pozemky zaťažiť záložným právom za účelom získania úveru na

vyplatenie U.. B. a kompenzovať tak aktuálny nedostatok disponibilných finančných prostriedkov. Za
irelevantné a účelové považuje odvolací súd námietky navrhovateľky, v ktorých poukazovala na to, že k
vyhláseniu súdneho rozhodnutia ukladajúceho jej povinnosť na vyplatenie vyrovnacieho podielu došlo
až cca jeden a pol roka po tom, ako deklarovala svoju finančnú kredibilitu. Ani z tohto pohľadu tak
oneskorené vyznačenie doložky právoplatnosti nemožno považovať za jedinú a rozhodujúcu príčinu

vzniku škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvého stupňa z dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že vo veci neboli splnené
podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdov

a svoje rozhodnutie aj dostatočne presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 157 ods. 2
O.s.p.odôvodnil,odvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§219ods.1O.s.p.potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.