Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/54/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215178
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114215178.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej vo veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Ul. Pribinova č. 25, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Ul. Grösslingova č. 4, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom
Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C 215/2014 -63 z 21.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 770 Eur v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
prieťahoch v konaní Okresného súdu Humenné sp. zn. 17Er 282/2010.

V exekučnom konaní pod sp. zn. 17Er 282/2010 Okresného súdu Humenné bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu 24.06.2010 na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 00317/10 z 05.03.2010. Uznesením
č.k. 17Er 282/2010-18 zo 04.04.2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti 0,25 % zmenkového úroku denne zamietol, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť
17.05.2011. Následne uznesením č.k. 17Er 282/2010 - 27 zo 17.10.2011 súd exekúciu zastavil.

Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., predpokladom toho, aby bolo možné
v konaní pred súdom rozhodovať o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu pre nedodržanie zákonnej lehoty alebo pre prieťahy v konaní, je podanie sťažnosti
na prieťahy v exekučnom konaní alebo podanie žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy
v konaní, prípadne že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, následkom ktorého sú prieťahy v
súdnom konaní, prípadne došlo k rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorého vyplýva,
že bolo porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, alebo rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti konštatujúce porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Takéto dôkazy žalobca nepredložil.

Aj pri neexistencii zmeny právnej úpravy v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej od
01.01.2013 je potrebné uviesť, že nároky uplatnené žalobcom sú nedôvodné.

Žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok, pričom povinným v exekučnom konaní bol spotrebiteľ. Slovenská právna úprava poskytuje
subjektom majúcim v záväzkových vzťahoch postavenie spotrebiteľa zvýšenú ochranu. Exekučný súd je
v každom štádiu exekučného konania povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

V exekučnom konaní, z ktorého žalobca vyvodzoval svoje nároky, exekučný súd postupoval v súlade s
§ 45 ods. 1,2,3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, preto po doručení žiadosti exekútora
o vydanie poverenia žiadal oprávneného o predloženie listín, posúdenie ktorých považoval za potrebné
v záujme skúmania, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných
titulov zákon oprávňuje, aby súdu v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku toto konanie
zastavili na návrh alebo aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože
predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá, tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je
v rozpore s dobrými mravmi alebo ním prisúdené plnenie je nemožné.

Pojem zbytočné prieťahy je pojmom autonómnym, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky doba rozhodovania exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola
ústavne udržateľnou, ale pokiaľ sťažovateľ (t.j. žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie hromadne v rovnakom čase, zaťažil tým všeobecný súd väčším počtom podaní
vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného
súdu.

Pokiaľ žalobca mal za to, že náklady, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci vyčíslil mu vznikli,
súd mal jeho tvrdenie za nerelevantné. Informačné systémy, na ktoré žalobca poukazoval vzhľadom na
svoj predmet činnosti, musí udržiavať v každom prípade a náklady, ktoré vyčíslil, nemohli byť priamo
spôsobené tvrdeným oneskoreným konaním exekučného súdu. Žiadny priama príčinná súvislosť z
tvrdenia žalobcu nevyplynula. Preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Týmto znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku
vo výške určenej v posudku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom. Nemožno sa nevyjadriť ku skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok až
po roku a pol od podania žaloby na súde. Zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že žalobca zadal
vypracovanie tohto posudku 01.03.2013, avšak jeho vypracovanie je dôkladné a zložité s ohľadom na
množstvo spracovaných podkladov, a preto jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Určenie výšky škody
a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom
vykonávaných dôkazov. V konaní boli takto preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na základe toho navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení platnom od 01.01.2013 v predmetnej veci je nenáležitá so zreteľom na účinnosť takto
novelizovaného právneho predpisu, pretože ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
od 01.01.2013 nemôže dopadať na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou. V
tomto smere je potrebné súhlasiť s odvolacími námietkami žalobcu. Táto okolnosť však nič nemení na
vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Naviac je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná 24.06.2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, a preto v zmysle vyššie
citovaného znenia Exekučného poriadku v znení platnom od 01.06.2010 na základe legislatívnej zmeny
vykonanej zákonom č. 144/2010 Z.z., lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatila pre rozhodcovské rozsudky.

Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
606/2012 zo 14.12.2012.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky
uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,

pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o trvanie stavu právnej neistoty, je potrebné konštatovať, že tento žalobca taktiež nijakými
relevantnými dôkazmi nepreukázal a neobjasnil príčinnú súvislosť medzi jeho eventuálnym vznikom a
škodou alebo nemateriálnou ujmou, ktorá mu mala takýmto spôsobom vzniknúť.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti limitácie konaní zákonnými lehotami, je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom
konaní preskúmava, zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so
zákonom, avšak táto otázka je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa
súd oprel pri zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností
rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

V predmetnej veci nebol predložený znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Súd prvého stupňa sa s
týmto dôkazom nezaoberal z dôvodu jeho nepredloženia a v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého
stupňa nehovorí nič o tom, že by hodnotil predloženie tohto znaleckého posudku s odstupom roka a
pol po podaní žaloby.

V spisovom materiáli sa nenachádza žiaden návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
konania o prejudiciálnej otázke, ktorou by sa mal zaoberať Ústavný súd Slovenskej republiky. Preto aj
tieto námietky žalobcu uvedené v odôvodnení jeho odvolania nie sú dôvodné.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník, nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.