Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/319/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712203683
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3712203683.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa S. J., bytom H. N. X, V.,
prechodne bytom S., V. W., S., zastúpeného Z.. I. E., Z. XXXX/XX, S. proti odporcovi N., o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 800.000 Eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica zo dňa 24. júla 2012, č.k. 4C/39/2012-108, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť
nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 16,20 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 písm. a), c), § 3 ods. 1, § 7, § 9, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1 písm. a), c) a § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodol na základe

výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že dňa 21.01.1999 vydal sudca
JUDr. Ivo Hlucháň, na návrh prokurátora okresnej prokuratúry, príkaz na zatknutie navrhovateľa, sp.
zn Tp/29/1998 podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku, účinného do 31.12.2005, v tom čase bytom
V., súkromného podnikateľa s odôvodnením, že uznesením zo dňa 02.02.1997, ČVS: Q. bolo voči
navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy a
obvinený sa opakovane nedostavil k orgánom činným v trestnom konaní, z ktorého dôvodu nebolo

možnévtomtokonanípokračovať.NazákladevydanéhozatykačapríslušníciORPZS.vroku2008zistili
pobyt navrhovateľa, kedy ho dňa 03.04.2008 o 17:00 hod. vypátrali a obmedzili jeho osobnú slobodu.
Podľa vyjadrenia príslušníkov ORPZ (čl. 101 spisu) nebola navrhovateľom/zatknutým vznesená žiadna
sťažnosť pre nesprávny postup alebo správanie sa príslušníkov PZ. Po dohovore so sudcom, ktorý vydal
príkaz na zatknutie, bol navrhovateľ dňa 04.04.2008 eskortovaný do K. G., kde bol sudcom vypočutý
a prepustený na slobodu, čo zhodne uvádza navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ žiadosťou zo dňa
23.09.2011 požiadal Ministerstvo spravodlivosti a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. s odôvodnením, že konaním orgánu verejnej moci - sudca, prokurátor, príslušníci PZ, konajúci na
podklade rozhodnutia sudcu, mu bola spôsobená ujma na osobnej slobode, obmedzené jeho ľudské
opráva, bol nezákonne zadržaný, stíhaný, eskortovaný z miesta, kde sa zdržiaval, do miesta sídla
súdu, príslušníci PZ sa voči nemu správali arogantne, až neľudsky, v čase, keď ho zatkli, nebol trestne
stíhaný, nemal dlh na výživnom, a teda nemohol byť stíhaný pre trestný činu zanedbania povinnej výživy.

Poukázal na to, že konaním označených subjektov, najmä pokiaľ ho polícia zatkala a doviezla na náklady
štátu do K. G. a následne ho prepustila a domov sa musel dostať na vlastné náklady, došlo
jednoznačneknesprávnemuúradnémupostupu,začookreminýchrozhodnutíazásahovžiadanáhradunemajetkovej ujmy vo výške 800.000 Eur. Odporca listom zo dňa 09.01.2012 oznámil navrhovateľovi, že
jeho nárok považuje za nedôvodný, pretože nie sú splnené zákonné predpoklady. Odporca považoval v
zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok navrhovateľa za premlčaný v celom rozsahu. Súd

prvého stupňa sa stotožnil s tvrdením odporcu, že navrhovateľ sa o nesprávnom úradnom postupe, ako
sám v žalobe uvádza, musel dozvedieť najneskôr dňa 04.04.2008, kedy bol po vypočutí na Okresnom
súde Považská Bystrica prepustený na slobodu zo zadržania. Pokiaľ, ako sám uvádza v žalobe, bolo
správanie príslušníkov policajného zboru „neľudské a ponižujúce, a že títo konali na základe mediálneho
anezákonnéhozatykača“,minimálnemuselnavrhovateľpresnevedieť,kým,resp.čím(akýmpostupom,

rozhodnutím) mu bola spôsobená ujma (škoda skutočná, prípadne nemajetková). Konštatoval, že lehota
na uplatnenie nároku na súde začala plynúť najneskôr dňa 05.04.2008. Trojročná lehota, do ktorej
plynutia sa nezapočítava čas na predbežné prejednanie nároku na príslušnom orgáne zastupujúcom
Slovenskú republiku v rozsahu 6 mesiacov, v prípade, že by bola žiadosť o prerokovanie nároku podaná
v tejto lehote (§ 19 ods. 2 zákona), uplynula dňa 05.04.2011. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstve vnútra Slovenskej

republiky listom zo dňa 23.09.2011 ( po uplynutí trojročnej lehoty) a následne žalobu podal na súde dňa
23.03.2012. Súd prvého stupňa konštatoval, že návrh bol podaný po márnom uplynutí premlčacej lehoty
a námietka premlčania odporcu bola vznesená v celom rozsahu dôvodne, z ktorého dôvodu s poukazom
na ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a s prihliadnutím na nesporné skutkové okolnosti, určujúce
začiatok plynutia premlčacej lehoty, súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.

1 O.s.p.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím súdu
prvého stupňa nesúhlasil. Trval na tom, že jeho nárok spĺňa zákonné podmienky v zmysle ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. Mal za to, že nemohol poznať skutočnosti, či boli porušené jeho práva skôr, ako

poznal výsledok „trestného súdu“. Poukazoval na to, že rozhodnutie, sp. zn. 1T/78/2008 dňa 05.04.2008
nebolo právoplatné a vykonateľné. Poukazoval na to, že sa domáha zaujatosti súdu prvého stupňa,
nepretržite, nakoľkokonaniearozhodovaniesúdunevediektomu,abysavkonaníodstránilstavprávnej
neistoty. Žiadal, aby odvolací súd vylúčil súd prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania danej veci
a prikázal vec inému súdu. Namietal, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Súdu prvého stupňa nedal súhlas k tomu, aby konal a rozhodoval v jeho neprítomnosti, a
ak takto súd postupoval, neinformoval ho písomne o tom, že už ukončil dokazovanie a vec rozhodne,
nedal mu zákonnú lehotu na ďalšie návrhy na dokazovanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajskýsúdpreskúmalvecvzmysleust.§212ods.1O.s.p.adospelkzáveru,žerozhodnutieokresného
súdu je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli odvolateľom v odvolaní vznesené a v plnom
rozsahusastotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermisúduprvéhostupňa.Podôkladnompreskúmaní
všetkých relevantných skutočností, vychádzajúcich zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa, dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a posúdil ho podľa správnych
zákonných ustanovení. V súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. V dôsledku toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku
presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Z daného titulu si odvolací súd
osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V podanom odvolaní odvolateľ neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu

napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolací súd
dodáva.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p.

V preskúmavanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal, že vo veci rozhodol „vylúčený súd, ako
aj vylúčený sudca“. Táto odvolacia námietka predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p.Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Z obsahu spisu
nepochybne vyplýva, že navrhovateľ už svojím podaním zo dňa 22.04.2012 žiadal, aby krajský súd

vylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a vec prikázal
na rozhodnutie inému súdu v rámci kraja z dôvodu, že sudcom Okresného súdu Považská Bystrica
je sudcu JUDr. Ivo Hlucháň, ku ktorému budú ostatní sudcovia tohto súdu využívať
priateľský vzťah a nebudú chcieť jeho vec objektívne prejednať a rozhodnúť. Ako ďalšiu rozhodnú
okolnosť považoval výzvu súdu uznesením zo dňa 30.03.2012, keď mal za to, že súd bude robiť

úkony smerujúce proti nemu v takom smere, že nepovedú k odstráneniu stavu právnej neistoty a
zároveň mu bude brániť vo výkone jeho ústavného práva podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.05.2012, č.k. 6NcC/10/2012-33 krajský súd rozhodol,
že sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Katarína Krivulčíková, JUDr. Helena Loduhová,
JUDr.MiroslavČíž,JUDr.ĽubicaBajzová,JUDr.AnnaKutišová,JUDr.RóbertJankovský,JUDr.Ladislav
Vašut, Mgr. Júlia Stuhlmann Podobová, Mgr. Ivana Šlesárová, Mgr. Libor Kysucký nie sú vylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod
sp. zn. 4C/39/2012. Zároveň rozhodol, že sudca Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Ivo Hlucháň
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva,
vzhľadom na vyjadrenie sudcu okresného súdu JUDr. Iva Hlucháňa a s poukazom na skutočnosť, že
menovaný sudca rozhodoval v trestnej veci, týkajúcej sa uplatneného nároku navrhovateľa, Krajský

súd v Trenčíne konštatuje, že existujú objektívne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
pochybnosť o nezaujatosti menovaného sudcu, a preto ho krajský súd v
zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. vylúčil z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Z obsahu
námietky zaujatosti, z vyjadrení sudcov Okresného súdu Považská Bystrica, ako aj z obsahu spisu
krajskýsúdzároveňnezistiltakéskutočnosti,zktorýchbobolomožnévyvodiťpochybnostionezaujatosti

ostatných sudcov Okresného súdu Považská Bystrica. Vychádzal pri svojom posudzovaní aj z toho, že
vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto
základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či sudcovia budú schopní nezaujato a
spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi
sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak

rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať
bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo
profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o
okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti, a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú (t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom
poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký súd), nemajú teda samé osobe povahu
dôvodovvylučujúcichsudcuzprejednávaniaarozhodovaniaveci.Ibatáskutočnosť,žeurčitávecsatýka
sudcu alebo sudcov, s ktorými majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže preto
založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Dôvodom na vylúčenie sudcu rovnako nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach.

V preskúmavanej veci odvolací súd nevzhliadol žiadnu kvalifikovanú skutočnosť, ktorá by poukazovala
na to, že vo veci rozhodovala zaujatá zákonná sudkyňa. Takéto skutočnosti nadriadený súd nezistil

ani z obsahu spisu. Meradlom hodnotenia objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka
konania. Pokiaľ navrhovateľ namietal zaujatosť zákonnej sudkyne s poukazom na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 4NcC/12/2010-7 zo dňa 03.05.2010, odvolací súd v
tejto súvislosti uvádza, že predmetné rozhodnutie predchádzalo rozhodnutiu zo dňa 21.05.2012, č.k.
6NcC/10/2012-33, od ktorého záverov sa odvolací súd nemal dôvod odchýliť.

Nakoľko odvolateľ v podanom odvolaní tvrdil, že nedal súhlas k tomu, aby súd konal a rozhodoval v jeho
neprítomnosti, pokým tak súd prvého stupňa postupoval, neinformoval ho písomne o tom, že ukončil
dokazovanie, a že vec rozhodne, neposkytol mu zákonnú lehotu na ďalšie návrhy na dokazovanie,
odvolací súd sa vysporiadal aj s touto odvolacou námietkou (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.) a zistil, že

nie je dôvodná.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.Občiansky súdny poriadok, upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, Ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň

účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O.s.p.), a to tak, aby mal dostatok času na prípravu, spravidla najmenej
5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v
neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Výnimkou z tejto zásady je rozhodovanie podľa § 153b
O.s.p. Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu, má aj tento zástupca

právo osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v
jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania.

Vpreskúmavanejvecizobsahuspisunepochybnevyplýva,žesúdprvéhostupňarozhodolvovecisamej
na pojednávaní, konanom dňa 24.07.2012. Na pojednávanie bol navrhovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu riadne predvolaný, o čom svedčí doručenie predvolania do vlastných rúk zo dňa

28.06.2012. Zároveň bolo prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľovi doručené aj poučenie o
dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. s tým, že všetky dôkazy a skutočnosti,
ktoré súvisia s vecou samotnou, má povinnosť predložiť súdu, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovania a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a),
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej s tým, že na dôkazy predložené a

označené neskôr súd neprihliada. Navrhovateľ, ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie, na ktoré
boli riadne predvolaní, nedostavili, svoju neprítomnosť neospravedlnili. Súd prvého stupňa pojednával
vo veci samej, na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vo veci rozhodol
rozsudkom. Súd prvého stupňa tak postupoval zákonne, v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., ktorému
dáva možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu v prípade, ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, čo je aj
prípad danej veci.

Z obsahu podaného odvolania odvolací súd zistil, že navrhovateľ uplatňuje aj ďalší odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ktorý spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri

hodnotení výsledkov dokazovania, ako aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ktorý je daný v prípade mylnej
aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav
vôbec nemožno použiť.

Odvolací súd po preskúmaní zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle
zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické, ani faktické rozpory a
vec aj správne právne posúdil.

V konaní je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom, podaným na súde prvého stupňa dňa

23.03.2012, domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov za nesprávny úradný postup orgánov
činných v trestnom konaní. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dňa 03.04.2008 o 17:10 hod. v
zmysle § 73 ods. 1, 3 Trestného poriadku bola obmedzená osobná sloboda navrhovateľa na základe
príkazu na zatknutie č. Tp/29/1998, ktorý vydal Okresný súd v Považskej Bystrici. Dňa 04.04.2008

bol navrhovateľ eskortovaný z K. G. a o 11:00 hod. bol odovzdaný sudcovi, ktorým bol vypočutý
a prepustený na slobodu. O predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
príslušných ustanovení zákona č. 541/2003 Z. z. navrhovateľ požiadal Ministerstvo
spravodlivosti a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosťou zo dňa 23.09.2011. Dňa 09.01.2012
odporca oznámil navrhovateľovi, že jeho nárok považuje za nedôvodný. Návrh na začatie

konania o náhradu nemajetkovej ujmy podal navrhovateľ na okresný súd dňa 23.03.2012.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedeloškode.Lehotaneplyniepočaspredbežnéhoprerokovanianárokupodľa§15ododňapodania

žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd prvého stupňa správne prednostne posudzoval
opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania. Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjektyobčiansko-právnychvzťahov,abyvprimeranýchdobáchuplatnilisvojeprávaazároveňajzabrániťtomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula
zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo

nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým dosiahnuť stav, v
rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom
účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že ak bola v súdnom konaní vznesená
námietka premlčania voči navrhovateľom uplatnenej pohľadávke z hľadiska procesnej ekonómie
ďalšieho postupu v konaní, sa súd prioritne zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu
ďalších otázok (napríklad o výške nároku a podobne), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť
dôvodná.

Navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval nesprávnym úradným postupom príslušníkov Policajného zboru
v S., ktorí ho dňa 03.04.2008 o 17:00 hod. zatkli a obmedzili jeho osobnú slobodu, až do 04.04.2008
do 14:10 hod., nezákonne použili proti jeho osobe putá, nezákonne ho umiestnili do cely a arogantne
sa k jeho osobe správali. Pokiaľ s prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam súd prvého stupňa vyvodil
záver, že lehota na uplatnenie nároku na súde začala plynúť najneskôr dňa 05.04.2008 a

uplynula dňa 05.04.2011, v dôsledku čoho si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, odvolací súd sa s jeho názorom v plnej miere stotožňuje. Ak
by aj odvolací súd dospel k záveru, že tento úkon bol spôsobilý vyvolať vznik škody (nemajetkovej
ujmy), na strane navrhovateľa vznikla by škoda, prípadne nemajetková ujma v deň vykonania úkonu, t.
j. dňa 03.04.2008, kedy bol obmedzený na osobnej slobode, resp. najneskoršie dňa 04.04.2008, kedy

bol prepustený na slobodu. Je nesporné, že najneskoršie dňa 04.04.2008, ak by predmetný úkon bol
spôsobilý vyvolať vznik škody (nemajetkovej ujmy), sa navrhovateľ o jej vzniku dozvedel, keďže bol pri
úkone osobne prítomný. Je potom zrejmé, že premlčacia lehota, uvedená v § 19 zákona č. 514/2003
Z. z., uplynula najneskoršie dňa 05.04.2011, a pokiaľ navrhovateľ podal návrh na súd dňa 23.03.2012,
urobil tak po uplynutí premlčacej lehoty.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení

s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak túto náhradu si neuplatnil
spôsobom upraveným v ust. § 151 O.s.p., a preto mu nebola priznaná.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .