Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812205701
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812205701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu

JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: MUDr. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX Q. nad S. , X. E. X/X, zast. JUDr. Dušanom Kmecom, advokátom, AK M. R. Štefánika 2465,
093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Vranovská nemocnica, n.o. so sídlom Vranov nad Topľou,
M. R. Štefánika 187/177B, zast. JUDr. Máriom Keletim, advokátom, AK Hlavná 36, 981 01 Hnúšťa,
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Vranov zo dňa 4.12.2013 č. k. 10Cpr/3/2012-118, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom č. k. 10Cpr/3/2012-118 určil, že výpoveď žalovaného z

pracovného pomeru zo dňa 21.2.2012 daná žalobcovi z dôvodu zrušenia pracovného miesta podľa
ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovaným, je neplatná a pracovný pomer žalobcu ako
zamestnanca u žalovaného ako zamestnávateľa naďalej trvá.

O trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobou zo 4.6.2012 žalobca sa domáhal určenia, že výpoveď
z pracovného pomeru zo dňa 21.2.2012 je neplatná a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného aj
naďalej trvá. Návrh odôvodnil tým, že mal uzavretú pracovnú zmluvu od 1.8.1980 ako lekár s miestom
výkonu práce - ambulancia klinickej onkológie na plný pracovný úväzok v rozsahu 33,5 hodín týždenne
s tým, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. Dňa 22.2.2012 sa mu žalovaný
pokúsil odovzdať listinu
datovanú 21.2.2012 a označenú ako ponuka inej vhodnej práce podľa. § 63 ods. 2 Zákonníka práce

č. 311/2001 Z. z. (ďalej ZP) a listinu datovanú dňom 21.2.2012 označenú ako výpoveď z pracovného
pomeru. Výpoveď bola z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce. Pracovný pomer mal skončiť uplynutím
výpovednej doby. O zrušení pracovného miesta rozhodol žalovaný dňa 20.2.2012. Žalovaný písomnosti
neprevzal z dôvodov, že mal na to vážne dôvody, a to podľa § 59 ods. 1 písm. b) ZP, § 61 ods. 1,2
a § 63 ods. 1 písm. a) a b), ako aj § 64 ods. 1 písm. a) ZP. Výpoveď mu bola doručovaná v čase,
keď trpel určitými zdravotnými problémami, o ktorých informoval svojho ošetrujúceho lekára. V tom

čase mal na ošetrení množstvo pacientov a dohodol sa s lekárkou, že ak sa mu zdravotný stav
nezhorší, dostaví sa na ošetrenie v popoludňajších hodinách. Dňom 22.2.2012 bol uznaný za dočasne
práceneschopného a podľa toho mu začala plynúť jeho ochranná doba podľa § 64 ods. 1, písm. a)
ZP, po dobu ktorú platí zákaz výpovede. Preto žalovaný nemohol doručiť žalobcovi platnú výpoveď zpracovnéhopomeru podľa § 63ods.1písm.b)ZP vspojenís§38ZPvochrannejdobe.Žalovanýkonal
nezákonne, keď v ochrannej dobe doručil mu výpoveď z pracovného pomeru. Žalovaný bol žalobcom
o vzniku dočasnej práceneschopnosti upovedomený predpísaným spôsobom. Ak bola daná výpoveď z

pracovného pomeru v ochrannej dobe a v ten istý deň bol vystavený doklad o práceneschopnosti, tak
práceneschopnosť trvá celý deň. V súlade s pracovnými predpismi sa neuvádza čas vystavenia, ani
čas ošetrenia lekárom. Nie je rozhodujúce, či žalovaný vedel, resp. nevedel o skutočnosti zakazujúcej
doručenie výpovede. Pre posúdenie platnosti výpovede je rozhodujúce, či v čase doručenia výpovede
existovala právna skutočnosť, s ktorou ZP spája zákaz výpovede. Rozhodujúca je ich objektívna

existencia. Žalovaný nevyužil možnosť výpoveď odvolať s tým, že žalobca dňa 12.4.2012 oznámil. s
odkazom na § 79 ods. 1 ZP, že jeho pracovný pomer trvá a aby po skončení práceneschopnosti bol
ďalej zamestnávaný a bola mu prideľovaná práca podľa dojednávaných pracovných podmienok.

Žalovanýsožalobounesúhlasil.Žiadalžalobuzamietnuť.Bolisplnenévšetkyhmotno-právnepodmienky
na výpoveď.

Zvykonanéhodokazovaniasúdmalpreukázané,žežalobcamaluzavretúpracovnúzmluvuod1.8.1980,
ktorá bola naposledy menená dodatkom z 12.10.2011. Podľa rozpisu pracovného úväzku žalobcu
od 1.11.2011 vykonával práce na pracovisku onkologický stacionár v rozsahu hodín 3,35 hodín a na
pracovisku Onkologická ambulancia ako lekár v počte hodín 30,15 hodín týždenne, takže jeho úväzok

bol 0,9. Z listu zo dňa 21.2.2012, označeného ako Ponuka inej vhodnej práce podľa ust. § 63 ods.
2 ZP vyplýva, že došlo k zrušeniu pracovného miesta a tým aj k zníženiu stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektivitu práce a že pracovná pozícia žalobcu bola zrušená. Ten sa stal nadbytočným a
zamestnávateľ ho nemá možnosť naďalej zamestnávať prácou dohodnutou v pracovnej zmluve. Preto
mu dáva výpoveď. Listom z 21.2.2012 bola daná žalobcovi výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP

z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Pracovný pomer mal končiť uplynutím výpovednej
lehoty. Písomnosť bola odovzdaná za prítomnosti MUDr. D., Mgr. P. G. a Ing. M..

Podľa dokladu o práceneschopnosti žalobca bol práceneschopným od 22.2.2012 do konca mája 2012.

Schopný práce bol od 1.6.2012, pričom je to potvrdenie ošetrujúceho lekára
MUDr. S. Q., praktickej lekárky pre dospelých. Podľa knihy príchodov a odchodov dňa 22.2.2012 bol
žalobca zapísaný, že bol v práci s nástupom 7.05 hod. a odchodom o 16.00 hod. V uvedený deň sa
zapísali na pracovisku ešte pani Q., MUDr. H. a pani Q.. Z výkazov mzdových nárokov týkajúcich sa
žalobcu vyplýva, že žalobca na deň 22.2.2012 má poznámku, že v čase od 7.30 hod. do 14.45 bol v

práci, ako aj PN.

Z rozhodnutia z 20.2.2012 vyplýva, že žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 63
ods. 1 písm. b) ZP s cieľom znížiť počet zamestnancov a zvýšiť efektívnosť práce zamestnávateľa s
účinnosťouod29.2.2012.Zrušilasapracovnápozícialekáranaonkologickej ambulanciiaonkologickom

stacionári. Znížil sa počet zamestnancov v pracovnej pozícii lekár na týchto ambulanciách z pôvodného
počtu 2 na 1. Rozhodnutie bolo účinné dňom prijatia.

Žalobcu poukázal na to, že žalovaná Vranovská nemocnica n.o. mala vytvorené dve samostatné
pracoviská, a to ambulanciu klinickej onkológie a onkologický stacionár. Podľa zákona č. 578/2004 Z.

z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, musia byť zdravotnícke zariadenia personálne zabezpečené
a materiálno technicky vybavené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti s tým, že podmienky
personálneho zabezpečenia upravuje osobitný predpis, a to výnos Ministerstva zdravotníctva z roku
2008. Podľa tohtovýnosuambulanciaklinickejonkológie,ako ajstacionáronkológiemusia byťpovinne
vybavené v zmysle vestníka MZ jedným lekárom. Preto u žalobcu nešlo o nadbytočnosť a výpoveď bola

daná účelovo, pričom žalovaná strana zneužila svoje dominantné postavenie v pracovnoprávnych
vzťahoch, čo je v rozpore s ustanovením článku 2 Zákonníka práce.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Žalobca odmietol prevziať výpoveď a v čase odovzdávania výpovede
nebol práceneschopný. Dňa 22.2.2012 sa riadne zapísal do knihy dochádzky a nevyznačil opustenie

pracoviska. U zamestnávateľa potvrdil PN až 23.2.2012. Za deň 22.2.2012 vykazuje odpracovaný deň a
nedostal žiadnu náhradu mzdy. O tom, že bol na pracovisku, svedčí aj ošetrených 19 pacientov, pričom
nešlo o jednoduché výkony. Konanie žalobu považuje za účelové.Žalobcu uviedol, že dňa 22.2.2012 sa u neho prejavili dlhodobé problémy s krvným tlakom, kde ako lekár
si sám vie regulovať tlak liekmi, ale v tento deň mu bolo tak zle, že prišiel do práce s tým, že ak lieky
nezaberú, navštívi svoju obvodnú lekárku. Do knihy príchodov a odchodov sa nezapísal, išiel na svoje

pracovisko, kde čakal, ako zaberú lieky, ktoré užil. Po zmenšení zdravotných ťažkostí začal pracovať
a súčasne zavolal ošetrujúcej obvodnej lekárke a zisťoval stav pacientov, či ho môže prijať. Tá mu
odpovedala,žekeďvyšetriaakútnestavy,abysasodstupomčasudostavil,žehoprijme.Takýtotelefonát
bol medzi 9.00 hod až 10.00 hod.. Medzičasom dostal telefonát zo sekretariátu riaditeľa nemocnice,
že má prísť za námestníkom nemocnice MUDr. D.. Tam mu za prítomnosti personálnej námestníčky

Ing. M. a námestníčky pre ošetrovateľstvo pani Mgr. G. bolo oznámené, že dostáva výpoveď, pretože
pre zamestnávateľa je nadbytočný. Bol požiadaný o prevzatie písomnej výpovede, čo odmietol a odišiel
späť na pracovisko. Po návrate na pracovisko sa mu priťažilo, opäť volal lekárku, ktorá mu povedala, že
ešte musí chvíľu počkať, lebo ošetruje dvoch, troch pacientov. Asi po pol hodine došiel za MUDr. Q. a
tá ho uznala práceneschopným. Záznam o nástupe do práce 22.2.2012 nie je
písaný jeho rukou, cítil sa zle a mienil navštíviť svojho ošetrujúceho lekára. Po odchode z nemocnice

sa neodpisoval, pretože má nárok na dve hodiny mimo svojho pracoviska za účelom svojho vlastného
ošetrenia. Problémy s krvným tlakom má vyše 8 rokov.

Svedkyňa MUDr. S. Q. potvrdila, že žalobca je jej pacientom a vedie ho vo svojej evidencii. Na deň si
presne nepamätá, len volal jej žalobca, že sa necíti dobre, že je v práci a potrebuje ešte urobiť nejakých

pacientov, že berie lieky a má vysoký tlak, ako aj tlaky na hrudníku. Vtedy mu povedala, že v poriadku,
že je celý deň v práci, aby prišiel za ňou čím skôr. Potom žalobca mal volať ešte raz, že mu nie
je dobré, že zobral nejaké lieky. Nato mu povedala, že aby došiel za ňou, že mu vystaví doklad o
práceneschopnosti (PN). Svedkyňa uviedla, že žalobca nedošiel po telefonáte, ale neskôr, niekedy
poobede. Na čas si nepamätá. Čo sa týka vystavenia PN, túto vystavila po prvom telefonáte. Na otázku

zástupcu žalovaného, či sa bežne vystavuje PN po telefonáte, tak uviedla, že to nie je bežná prax, ale
žalobcupozná,vieojehozdravotnýchproblémoch,pretomuPNvystavila.Tenmalísťeštenavyšetrenie
ku kardiológovi, alebo internistovi. Za nemocnicu ju kontaktovala pani M..

Svedkyňa P. Q. uviedla, že aj ona k 1. marcu 2012 dostala výpoveď pre nadbytočnosť. Svedkyňa

potvrdila,žepodpísalazamestnancovdoknihydochádzky,tedaajžalobcu,čobolvtedajšízvyk.Zapísala
seba, i kolegov z práce.

Vypočutý svedok MUDr. D. ako riaditeľ žalovanej Vranovskej nemocnice potvrdil, že dňa 22.2.2012
pracoval vo funkcií námestníka pre liečebno preventívnu starostlivosť, a v tento deň doručoval

výpoveď žalobcovi. Bolo to okolo 12-tej hodiny, presný čas si nepamätá, ale žalobca odmietol prevzatie
výpovede a odišiel. Vtedy sa k svojmu zdravotnému stavu nijako nevyjadril. Čo sa týka úväzkov lekárov,
delenie je bežná prax na Slovensku, jeden lekár má viacero úväzkov. Vo vestníku MZ SR sa nikde
nespomína uväzkovanie, musí tam byť lekár, ktorý spĺňa vzdelanostné kritéria.

Súd nárok žalobcu posudzoval podľa § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce číslo 301/2001 Z. z., že
pracovný pomer možno ukončiť výpoveďou. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, výpoveďou môže
skončiťpracovnýpomer,pričomvýpoveďmusíbyťpísomnáadoručená,inakjeneplatná.Zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uvedených v zákone. Dôvod výpovede sa musí vo
výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď

neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Ustanovenie § 62 ods. 1, 2 Zákonníka práce vymedzuje výpovedné doby, pričom dvojmesačná výpoveď
je u zamestnancov, ktorých pracovný pomer trval najmenej jeden rok a menej ako 5 rokov a 3 mesiace,
ak pracovný pomer so zamestnávateľom ku dňu doručenia výpovede trval najmenej 5 rokov. Podľa §

63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodu,
ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa, alebo
príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je

zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz a podľa § 77
Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou môže zamestnanec uplatniť na
súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.Súd konštatuje, že podľa výnosu Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 10.9.2008 č. 09812/2008-
OL, zverejneného v čiastke 32-51/2008 Vestníka MZ SR, ktorý upravuje minimálne požiadavky
na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych

zariadení, a to podľa časti I, bod XII. výnosu ambulancia klinickej onkológie, je stanovené, že
personálne zabezpečenie tvorí lekár so špecializáciou v špecializovanom odbore klinická onkológia
a sestra, alebo sestra so špecializáciou v špecializovanom odbore ošetrovateľská starostlivosť v
onkológii. Pokiaľ ide o personálne vybavenie onkologického stacionára, úprava je v časti II, oddiel 3,
bod 6, osobitne to neupravuje s poukazom na odkaz, že sa má použiť, pokiaľ ide o úpravu personálneho

zabezpečenia a materiálno technické vybavenie stacionárov minimálne také, ktoré je v rozsahu, ktoré je
uvedené voddiele1Ambulancia časť1,tedaOnkologickýstacionármámaťpresnetakéistépersonálne
vybavenie, ako onkologická ambulancia.

Dňa 22.2.2012 bola doručovaná výpoveď žalobcovi, ktorú odmietol prevziať. Bolo preukázané, že v
tento deň bol žalobca práceneschopný a výpoveď mu bola doručená v ochrannej dobe, kedy podľa

Zákonníka práce platí zákaz výpovede. Že o tom žalovaný nevedel, nemá vplyv na skutočnosť a
posúdenieplatnostivýpovede,pretožeZákonníkprácespájazákazvýpovedepočaspráceneschopnosti.
V tento deň žalobca kontaktoval ošetrujúceho lekára, ktorý mu vystavil práceneschopenku. Doklad bol
vystavený v dopoludňajších hodinách po telefonickom hovore žalobcu a ošetrujúcej lekárky, pričom
výpoveď mu bola doručená až po 11. hodine. Keď bola žalobcovi daná výpoveď v ochrannej dobe, vtedy

platí zákaz výpovede, preto výpoveď je neplatná. Samotná žaloba bola podaná včas 4.6.2012, pretože
podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce platí trojmesačná výpovedná lehota, ktorá skončila 31.5.2012 a
žaloba mohla byť podaná do dvoch mesiacov odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť. Úmyselné
vyvolanie práceneschopnosti nebolo preukázané.

Čo sa týka druhého namietaného dôvodu, že nemohlo ísť o organizačnú zmenu, tak podľa výnosu
Ministerstva zdravotníctva SR z 10.9.2008, ako onkologická ambulancia, tak aj onkologický stacionár
má mať rovnaké personálne vybavenie, každé z nich má mať na pracovisku jedného lekára. Súd
sa s touto námietkou žalobcu stotožnil. Vtedy pracovali na pracovisku dvaja lekári, aj keď žalobca
mal na onkologickom stacionári úväzok 3,35 hodiny. Na onkologickej ambulancii to bolo ďalších 30,15

hodín týždenne. Prevádzkovanie ambulancií vyžaduje dvoch lekárov a tak aj rozhodnutie o organizačnej
zmene je v rozpore so zákonom a vyššie citovaným výnosom Ministerstva zdravotníctva. Jedná sa o
minimálne personálne požiadavky na onkologickej ambulancii a stacionári, preto aj prijatá organizačná
zmena je z toho dôvodu neplatná. Konanie žalovaného je nekorektné, ktorý zneužíva svoje dominantné
postavenie z pracovnoprávnych vzťahov. Naviac dochádzalo k ohrozeniu poskytovania zdravotnej

starostlivosti, čo je v rozpore s článkom 2 Zákonníka práce a Ústavou Slovenskej republiky.

O trovách konania účastníkov súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku Okresného súdu dala odvolanie žalovaná nemocnica. Okresný súd vychádzal z toho,

že v ochrannej dobe bola doručená žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru. Podľa názoru súdu
nebolopreukázané,žepráceneschopnosťžalobcavyvolalúmyselne.Vychádzaltuzvýpovedesvedkyne
MUDr. Q.. Ak ňou bol vystavený doklad o práceneschopnosti, tak práceneschopnosť trvá celý deň, aj
dávky sú vyplácané za celý tento deň. Takéto závery okresného súdu ale nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. JUDr. Q. uviedla, že doklad vystavila až vtedy, keď jej žalobca zavolal. Čas vystavenia

dokladu sa nedá určiť, pretože sám žalobca uviedol, že do ambulancie sa dostavil až niekedy poobede.
Neznamená to, že ho mohla a nemohla vystaviť v čase v tom, ako to ustálil okresný súd. Zákonník práce
má vo vzťahu k plynutiu ochrannej doby samostatné ustanovenie a dôsledne používa pojem ochranná
doba ako čas, kedy je zamestnanec uznaný za dočasne práceneschopného a nie pojmy ako deň a
podobne. Zákonník práce za rozhodujúci považuje stav v čase doručenia výpovede a nepoužíva iný

pojem, ako pracovný deň a podobne. Podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ ospravedlní
neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho práceneschopnosti po dobu choroby alebo úrazu. Nie
je možné, aby zamestnanec súčasne vykonával prácu a zároveň bol uznaný za práceneschopného.
Je dokázané, že žalobca prácu vykonával počas celej pracovnej doby od 7.30 hod. do 14.45 hod.,
pretože posledného pacienta žalobca vyšetril o 13.38 hod.. Žalobca pracoval celú pracovnú zmenu.

Pri rozhodovaní súd vychádzal len z nepresného a neurčitého vyjadrenia MUDr. Q. a MUDr. D.,
ktorý doručenie výpovede určil neskoršie, čo najviac vyhovovalo záverom okresného súdu. Súd sa
nevyporiadal s tvrdením svedkyne Q., či žalobcu v porovnaní s dokladmi o čase doručenia výpovede
a výkonu práce žalobcom.Je potrebné nanovo vypočuť svedkyňu MUDr. Q. a zistiť všetky doklady týkajúce sa výkonu práce MUDr.
Q. a ošetrovanie jednotlivých pacientov podľa číselných dokladov. Tak by sa dal ustáliť čas vystavenia

dokladu o práceneschopnosti žalobcu.

Podľa § 2 ods. 1 zákona číslo 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, zdravotná starostlivosť je
súbor pracovných činností, ktorú vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov,
zdravotníckych pomôcok a dietických potravín, pričom zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu,

dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, atď.. Výsledkom zdravotnej starostlivosti je určenie choroby. U
žalobcu žiadna diagnostika vykonaná nebola. Neexistujú doklady o takejto diagnostike žalobcu. Nie sú
žiadne základné klinické vyšetrenia, na základe ktorých by mohla byť stanovená diagnóza a určenie
choroby. Preto ani nebolo možné vystaviť doklad o práceneschopnosti. Samotná MUDr. Q. potvrdila, že
dokladopráceneschopnostivystavilapovzájomnomtelefonickomrozhovoresožalobcom.Takýtopostoj
je neprípustný, nezákonný a pre spor nepreukázaný. Dňa 21.2.2012 žalobca nebol práceneschopný,

riadne vykonával dohodnutý druh práce a mimo vystavené doklady o svojej práceneschopnosti žiadnym
spôsobom nepreukázal svoju práceneschopnosť, čo žalovaný v celom konaní namietal. Žalobca nebol
práceneschopnosti a s touto skutočnosťou sa okresný súd absolútne nevyporiadal.

Žalobca odmietol prevziať výpoveď bez dôvodu, následne urgoval telefonicky vystavenie dokladu o

práceneschopnosti bez toho, aby bola vykonaná riadna diagnostika,
pokračoval vo výkone práce minimálne do 14.00 hodiny, pričom pracovná zmena trvala do 14.45 hod..

Čo sa týka personálneho vybavenia ambulancii a stacionárov, každý z nich má byť vybavený jedným
lekárom a jednou sestričkou, čo vyplýva z výnosu Ministerstva zdravotníctva, ale požiadavky na splnenie

personálneho obsadenia nie je možné interpretovať len ako počet. Samotný výnos nestanovuje žiadny
úväzok, a to je prioritné na rozhodnutie príslušného zdravotníckeho zariadenia podľa veľkosti danej
ambulancie, počtu pacientov, vyšetrení a podobne. Nie je stanovené žiadne kritérium o tom, od ktorého
by sa odvíjal údaj o stanovenom počte lekárov alebo veľkosti rozsahu pracovného úväzku lekára.
Pojmovo nemožno automaticky predpokladať, že lekár v počte jeden má celý pracovný úväzok. Nie je

zakázané delenie úväzku v rozsahu počtu potrieb prevádzkových činností akéhokoľvek zdravotníckeho
zariadenia. Ak sa žalovaný rozhodol utlmiť činnosť onkologického stacionára, je nereálne, nelogické a
nerentabilné, aby pre onkologický stacionár úväzkoval lekára na celý pracovný úväzok. Preto úvahy
okresného súdu na stranách 12 a 13 rozsudku sú ničím nepodložené. Samotné posúdenie, či zdravotná
starostlivosť bola poskytnutá správne, patrí do úvahy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Organizačné zmeny vychádzali z prevádzkových potrieb žalovaného, ktorý svoje postavenie žiadnym
spôsobom nezneužil. Keďže okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, zistený skutkový stav
interpretoval v rozpore s vykonaným dokazovaním, navrhuje odvolaciemu súdu zmeniť rozhodnutie a
návrh zamietnuť.

Žalobca navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Výnos Ministerstva zdravotníctva hovorí o
minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno technické vybavenie jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení. Žalovaná v čase doručenia výpovede mala zriadené zdravotnícke
zariadenie onkologickú ambulanciu, ako aj denný onkologický stacionár, čoho dôkazom je organizačná
štruktúra žalovanej platná v čase doručenia výpovede. Na oboch týchto zariadeniach mal by byť lekár,

pretože ide o zariadenia ambulantnej starostlivosti, čo potvrdilo aj Ministerstvo zdravotníctva SR vo
svojom stanovisku z 10.9.2013. Vo výnose je stanovený minimálny normatív, a to vo fyzických osobách,
t. j. jeden lekár sa rovná jedna osoba bez toho, aký má hodinový pracovný úväzok. Na základe tohto
výnosu žalobca nemohol byť nadbytočným zamestnancom. Je paradoxné, že v nemocniciach v M. a
v P. je takýto výnos žalovaným rešpektovaný, keď majú ako ambulanciu, tak stacionár obsadený po

jednom lekárovi.

Čo sa týka výpovede svedkyne Q. P., táto potvrdila, že žalobca sa dňom 22.2.2012 po príchode na
pracovisko nezapísal pre zdravotné problémy, zapísal ho tam niekto iný a bol mu zapísaný odchod o
14.00 hod., keď mal po pracovnej dobe. Na jednej strane žalovaná vykazuje vykonanie prácu žalobcom

do 16.00 hod., ale podľa doložených listín mal žalobca vykonávať prácu do 13.38 hod., pričom jeho
pracovná doba bola 14.45 hod.. Na základe toho žalovaný dospel k tomu, že žalobca odpracoval celú
pracovnú zmenu.Výpoveďou svedkyne MUDr. S. Q., ošetrujúcej lekárky žalobcu, bolo potvrdené, že mal viac zdravotných
problémov, preto mu po telefonickom rozhovore vystavila doklad o práceneschopnosti. Pretože žalobca
nereagoval na liečbu, povedala mu, že je potrebné vykonať ďalšie vyšetrenie špecialistom. Podľa

žalobcu súd vykonal náležité zistenie skutkového stavu a skonštatoval, že ukončenie pracovného
pomeru je neplatné.
Navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne a priznať žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania.

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutiaazistil,žerozhodnutiesúduprvéhostupňajepotrebnépotvrdiťakovecnesprávne.Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k
tomu dodáva:

Žalobca v zákonnej lehote podal dňa 4.6.2012 žalobu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru, pretože v čase doručovania výpovede mal byť žalobca v ochrannej dobe, kedy podľa
Zákonníka práce platí zákaz výpovede. Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v § 59 ods. 1 rieši otázku
možnosti ukončenia pracovného pomeru dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, či skončením v
skúšobnej dobe, pričom podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer
zamestnávateľ, aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Podľa ods. 2

zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod
výpovede sa musí pojmovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je
výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce, zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, kedy je
zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť

úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných
látok, v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrenie, alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa
ich skončenia. Rozpor medzi žalobcom a žalovaným bol v tom, či došlo k doručeniu výpovede žalobcovi
v ochrannej dobe, pretože podľa stanoviska žalovaného v čase doručovania výpovede žalobcovi, nebol
práceneschopný. Na okolnosti práceneschopnosti žalobcu bola vypočutá ošetrujúca lekárka MUDr. S.

Q., ktorá potvrdila, že ráno ju kontaktoval žalobca s tým, že sa necíti dobre a zisťoval, kedy ho môže
lekárka prijať. Keďže bol informovaný o tom, že má veľa pacientov, pričom aj sám žalobca mal v
ambulancii svojich pacientov, predbežne sa dohodli o tom, že vo voľnom čase ešte v priebehu dňa
ju navštívi. Keďže sa jedná o lekárov, kde ošetrujúca lekárka poznala predchádzajúci zdravotný stav
žalobcu, mohla vychádzať zo svojej lekárskej praxe a zo zdravotného stavu prezentovaného žalobcu a

vystaviť mu práceneschopenku. Tento neštandardný postup ešte nič nemení na tom, že v poobedňajších
hodinách zhruba okolo 14.00 hod., pretože posledného pacienta podľa záznamu žalobca ošetroval o
13.38 hod., sa žalobca dostavil do ambulancie MUDr. Q. a tam prevzal doklad o práceneschopnosti
so začiatkom práceneschopnosti od začiatku dňa, t. j. od 22.2.2012. Práceneschopný bol do 1.6.2012.
Ak boli vypočutí zamestnanci žalovanej spoločnosti na doručovanie výpovede žalobcovi, tak to bolo

okolo 12.00 hod., kde žalobca odmietol prevziať výpoveď, ale neupozorňoval ich na to, že je toho
času práceneschopný, pretože ten po oboznámení, že dostal výpoveď, bez slova odišiel. V konaní
nebolo preukázané, aby práceneschopnosť žalobcu bola účelová a že vystavenie práceneschopnosti,
resp. diagnostikovaní zdravotných problémov a práceneschopnosti u žalobcu došlo až po neúspešnom
doručovaní výpovede žalobcovi zo strany jeho zamestnávateľa.

Pokiaľ žalovaná spoločnosť poukazuje na to, že je vecou organizačnou žalovanej organizácie, ako bude
riešiť dispozične počty lekárov na jednotlivých ambulanciách či
stacionároch, je potrebné vychádzať z toho, že aj podľa judikovaných rozhodnutí o výbere pracovníka,
ktorý je nadbytočným, rozhoduje organizácia sama, súd nemôže v tomto smere rozhodnutie

organizácie preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento
výpovedný dôvod. Je nutné umožniť organizácii, aby regulovala počty zamestnancov, ich kvalifikáciu
a pružne obmieňala počty zamestnancov podľa toho, ako je pre ňu výhodnejšie. Ak sa ale skúma
pracovníkova nadbytočnosť, je potrebné skúmať príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou pracovníka
a organizačnými zmenami. Splnenie podmienky organizačnej zmeny musí ale preukázať organizácia.

Čo sa týka žalovanej organizácie, je potrebné vychádzať zo špecifiká zdravotníckej organizácie, ktoré
zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, preto rozhodujúce je aj usmernenie Ministerstva zdravotníctva
vo výnose, ktoré určuje personálne obsadenie, čo vyplýva z vestníka Ministerstva zdravotníctva
SR za rok 2008 čiastka 32 až 51, kde v časti XII. ambulancia klinickej onkológie sa uvádza, žepersonálne zabezpečenie tvorí jeden lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore klinická onkológia
a jedna sestra a obdobne pri stacionároch je odvolávka, že personálne zabezpečenie a materiálno
technické vybavenie stacionárov je minimálne v rozsahu, ako je uvedené v ambulanciách na príslušnom

špecializačnom odbore, v ktorom stacionár poskytuje zdravotnú starostlivosť. Ak mala žalovaná
nemocnica v organizačnej štruktúre Vranovskej nemocnice, n. o. uvedené denné stacionáre, medzi
ktorými je aj onkologický stacionár a má aj samostatný úsek ambulantnej zdravotnej starostlivosti, a to
onkohematologická ambulancia, tak z hľadiska vyššie uvedeného vestníka by personálne obsadenie
lekármi malo byť vždy jedným lekárom. Tomu zodpovedá i vyjadrenie Ministerstva zdravotníctva

na č. l. 69 pre okresný súd, že podľa § 7 zákona číslo 578/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, zariadením, na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sú okrem iných ako ambulancie,
tak aj stacionáre, pričom obidve zdravotnícke zariadenia stacionár, aj ambulancie musia spĺňať určité
minimálne personálne zabezpečenie. Pre ambulanciu klinickej onkológie je to minimálne jeden lekár a v
prípade onkologických stacionárov sú minimálne personálne požiadavky rovnaké, ako pri ambulanciách.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj v ambulancii klinickej onkológie, aj v onkologickom stacionári

musí byť lekár, nakoľko obidve zariadenia sú zariadenia ambulantných zdravotných starostlivostí. Z
tohto vyjadrenia Ministerstva zdravotníctva je možné dedukovať, že obidve zdravotnícke zariadenia
ambulantnej starostlivosti, teda ambulancie i stacionáre, musia mať minimálne po jednom lekárovi.
Nie je možné tieto zariadenia personálne riešiť deleným úväzkom pre lekára. Súdy síce nesmú
vstupovať do výberu pracovníkov, ktorý je nadbytočný, ale zdravotnícke zariadenia musia rešpektovať

rozhodnutia správneho orgánu Ministerstva zdravotníctva, ktorý v zdravotnom vestníku rieši otázku
personálneho obsadenia zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti v minimálnych počtoch. Od
tohto minimálneho počtu sa nesmú zdravotnícke zariadenia odchýliť. To aj rešpektoval aj okresný súd,
keď skonštatoval, že vestník stanovuje minimálne limity na personálne obsadenie a v tom čase žalované
zdravotnícke zariadenie malo dve zariadenia zdravotnej starostlivosti, a to ambulanciu a stacionár,

musí mať minimálne obsadenie dvomi lekármi. Ak sa zdravotnícke zariadenie rozhodlo znížiť stavy na
týchto dvoch ambulanciách z pôvodných dvoch lekárov na jedného, konalo v rozpore s požiadavkou
Ministerstva zdravotníctva na minimálne personálne obsadenie ambulancií lekármi. Už len to by bol
dôvod na to, aby okresný súd rozhodoval o neplatnosti výpovede, ak neboli splnené podmienky na
organizačnú zmenu, ktorá by bola v rozpore s požiadavkou Ministerstva zdravotníctva na minimálne

personálne obsadenie zdravotníckych ambulancií.

Čo sa týka druhého dôvodu na rozviazanie pracovného pomeru v ochrannej dobe, tu nebolo
preukázané, aby zo strany žalobcu išlo o účelové konanie a dodatočné vyriešenie otázky ochrannej
doby neoprávneným získaním práceneschopnosti. Je preukázané, že žalobcovi bola daná výpoveď

v ochrannej dobe, keď bol práceneschopný, pretože podľa § 12a ods. 3 zákona číslo 576/2004 Z.
z. o zdravotnej starostlivosti, dočasná pracovná neschopnosť sa začína dňom, v ktorom príslušný
ošetrujúci lekár zistil chorobu podľa prílohy č. 1, ktorá vyžaduje dočasnú pracovnú neschopnosť.
Ak sa zdravotná starostlivosť poskytne zamestnancovi po odpracovaní jeho pracovnej zmeny,
dočasná pracovná neschopnosť sa začína nasledujúcim kalendárnym dňom. Ak je vystavená dočasná

práceneschopnosť, táto sa začína dňom, v ktorom príslušný ošetrujúci lekár zistil chorobu, pričom MUDr.
Q. bola práceneschopnosť žalobcu ustálená minimálne pred koncom jeho pracovnej doby po ošetrení
posledného pacienta lekárom o 13.35 hod., pričom žalovaný vykazuje ukončenie pracovnej doby až o
16.00hod.. Ajztohodôvodujerozhodnutiesúduprvéhostupňasprávne,pokiaľvyhovelnárokužalobcu,
že v rozpore so Zákonníkom práce bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru v ochrannej

dobe, čo § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nepripúšťa.

Odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pokiaľ vyhovel návrhu
žalobcu.

Vzhľadom na to, že o trovách konania bude súd rozhodovať do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania. O nich rozhodne súd prvého
stupňa v rozhodnutí o celých trovách konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.