Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/5/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310212299
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8310212299.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobkyne Mgr. M. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpenej JUDr. Helenou Schneiderovou, advokátkou so sídlom
v Prešove, Svätoplukova 12, proti žalovanej Základnej škole s materskou školou C. XX, zastúpenej
JUDr. Alenou Matýsovou, advokátkou so sídlom v Humennom, Mierová č. 4, o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
19.04.2013 č.k. 21C/155/2010-220 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 67,88 Eur a žalovaná je povinná ju
zaplatiť JUDr. Helene Schneiderovej, advokátke, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané
žalobkyni listom žalovanej z 30.06.2010 je neplatné. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy
konania vo výške 1.580,04 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež jej uložil povinnosť zaplatiť
trovy štátu vo výške 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ ide o posudzovanie platnosti,
či neplatnosti výpovede, ktorá bola daná zo strany žalovanej podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, bolo potrebné zaoberať sa splnením hmotnoprávnej podmienky platnosti tejto výpovede podľa
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, a to splnením pokuty inej vhodnej práce a odmietnutie tejto ponuky.
Podľa zistení súdu prvého stupňa, žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepreukázala, že
došlo k určitej a zrozumiteľnej ponuke inej vhodnej práce a jej vyjadrenia a tvrdenia počas celého
konania boli rozporuplné. V písomnej výpovedi je uvedené, že žalovaná nemá inú vhodnú prácu pre
žalobkyňu. Následne žalovaná v rozpore s týmto písomným znením výpovede uviedla, že v školskom
roku 2010/2011 sa predpokladalo 6 až 8 hodín nadčas týždenne a toto bolo ponúknuté žalobkyni ako
iná vhodná práca, čo však žalobkyňa odmietla. V konaní ďalej vyplynulo, že týchto nadčasových hodín
od septembra 2011 bolo viac a to v počte 13 týždenne. Neskôr žalovaná uviedla, že vôbec skrátený
týždenný úväzok žalobkyni ponúknutý nebol. Taktiež uviedla, že so žalobkyňou preberala inú vhodnú
prácu, a to výučbu angličtiny v ročníkoch 1 - 4, čo však žalobkyňa mala odmietnuť a potvrdili to svedkovia
Mgr. Y. a p. V.. Súd prvého stupňa zdôraznil, že tieto rozpory vo vyjadreniach žalovanej vysvetlené neboli
a poukázal v tejto súvislosti aj na ďalšie dokazovanie vykonané v priebehu konania po predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa sa zameral na zistenie ohľadom hlasovania učiteľov
v zborovni o znížení ich úväzkov v prospech žalobkyni, pričom zistilo sa že išlo o jej aktivitu, avšak ani
výpovede týchto učiteľov nepreukázali, že predtým žalovaná ponúkla žalobkyni riadne skrátenú úväzok,

ktorý by bol z jej strany odmietnutý. Predchádzajúce výpovede svedkov p. Y. a p. V. vyhodnotil ako
výpovede osôb, ktoré sú vo vzťahu so žalovanou, sú zamestnancami žalovanej. Dôležité boli výpovede
štatutárnej zástupkyne žalovanej, no jej tvrdenia v tejto otázke boli rozporuplné. Podmienky Zákonníka
práce neboli splnené súčasne, a to pokiaľ ide o ponuku inej vhodnej práce a jej následné odmietnutie.
V konaní nebola preukázaná zrozumiteľná a určitá ponuka inej vhodnej práce, preto súd prvého stupňa
žalobe vyhovel. Zdôraznil, že ponuka inej vhodnej práce je daná na ochranu zamestnancov a teda v
konaní musí byť preukázané bez pochybností, že pred daním výpovede došlo k takejto ponuke zo strany
zamestnávateľa a následne k jej odmietnutiu. Musí ísť pritom o ponuku určitú a zrozumiteľnú a musí ísť
o vhodnú prácu. Aj keby bola preukázaná ponuka práce v rozsahu 8 hodín týždenne, ktoré zamestnanec
odmietol, ak je skrátený úväzok v počte 8 hodín týždenne, nakoniec to objektívne, v danom prípade
predstavovalo 13 hodín týždenne. Je samozrejmé, že reakcia zamestnanca v takomto prípade môže byť
rôzna, inak by reagoval na ponuku 8 hodín a inak na 13 hodín týždenne. V takomto prípade by ponuka
8 hodín týždenne nepredstavovala pre zamestnanca vzhľadom na jeho kvalifikáciu ani to, že sa jedná
vo vzťahu k nemu o inú vhodnú prácu. Aj toto samo o sebe spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť
ponuky v rozpore so Zákonníkom práce a muselo to byť vykladané v prospech zamestnanca.

O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o povinnosti
zaplatiť trovy štátu rozhodol podľa § 4 ods. 2 písm. b/ Zákona o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok
zmeniť a žalobu ako nedôvodnú žiadala zamietnuť. V podanom odvolaní žalovaná uvádza, že jej
štatutárna zástupkyňa bola menovaná do funkcie k 01.06.2010, dovtedy nevykonávala ani funkciu
zástupkyne, a preto neprišla pri svojej práci do styku s administratívou školy. Už pri nástupe do funkcie
bola upozorňovaná starostom obce na šetrenie finančných prostriedkov a na prezamestnanosť v škole.
V konaní žalovaná predložila návrh na organizáciu školy v školskom roku 2010 - 2011. Zdôrazňuje, že
žalobkyňa je učiteľkou a aprobáciou pre 1-4 ročník ZŠ. Všetci učitelia vedeli o počte žiakov na prvom
stupni vo všetkých ročníkoch, ktorý bol pokiaľ ide o prvý až štvrtý ročník celkom 11 žiakov, 2. a 3.
ročník celkom 10 žiakov. Teda na 21 žiakov ročníkov 1-4 v dvoch triedach bolo na škole 5 učiteľov s
touto aprobáciou. Takýto stav zdedila riaditeľka školy po svojom predchodcovi, ktorý zhodou okolností
bol bratom žalobkyne. Nepríjemné záležitosti týkajúce sa prepúšťania zamestnancov, ktoré by sa s
najväčšou pravdepodobnosťou dotýkali aj žalobkyne, pretože prišla na školu učiť ako posledná, už jej
predchodca nechal na nového riaditeľa školy. Z toho dôvodu sa štatutárna zástupkyňa žalovanej snažila
riešiť prezamestnanosť na škole znížením počtu učiteľov a v prvom rade na prvom stupni. Zdôrazňuje,
že vo všeobecnosti nemožno stanoviť presný počet vyučovacích hodín a tomu zodpovedajúci počet
nadpočetných hodín. Podľa priloženého návrhu na organizáciu školy v školskom roku 2010/2011 počty
žiakov u žalovanej sú vždy blízko počtu 17. Stáva sa, že žiaci sa sťahujú, odchádzajú zo školy,
prechádzajú na inú školu, preto počty žiakov v triedach sa nedajú úplne presne stanoviť na budúci
školský rok už na konci predchádzajúceho školského roka a nedá sa presne ani stanoviť z týchto
dôvodov počet vyučovacích hodín, ani počet nadpočetných hodín. Žalovaná uvádza, že pre splnenie
povinností zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nebolo potrebné, aby zamestnancovi
ponúkol všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre neho vhodné, stačí, že ponúkne len jedno takéto
vhodné pracovné miesto z viacerých u zamestnávateľa voľných miest. Žalovaná poukazovala na to,
že na škole sa od tretieho ročníka učí angličtina, preto ponúkla žalobkyni učiť angličtinu, zároveň jej
ponúkla pracovný úväzok 6 až 8 vyučovacích hodín. Iné vhodné miesto v čase dania výpovede žalobkyni
riaditeľka školy nemala. Nie je pravdou, že by v tom čase boli k dispozícii nadpočetné hodiny v počte
13, táto situácia vyvstala až v septembri nasledujúceho školského roka, čo popisovala a zdôvodňovala
už v predchádzajúcom štádiu konania. Zdôrazňuje teda, že s ohľadom na uvedené nemožno objektívne
presne určiť počet nadpočetných hodín na nasledujúci školský rok. Dokladuje to aj situáciou, ktorá
nastala v súvislosti s ochorením Mgr. Q.. Žalovaná škola nepredložila do konania doklad o písomnej
ponuke inej vhodnej práce pre žalobkyňu pred daním výpovede. Tento postup školy nie je v rozpore
s ustanoveniami Zákonníka práce. Žalovaná však trvá na tom, že žalobkyňa dostala pred výpoveďou
dve ponuky inej vhodnej práce a tieto odmietla. Túto skutočnosť potvrdili aj dvaja svedkovia prítomní
pri tejto ponuke. To, že svedkovia sú podriadení riaditeľke školy, je objektívna skutočnosť, je potrebné
sa s ňou vyporiadať, myslí si, že tam boli prítomní tí ľudia, ktorí tam mali byť. Žalovaná ďalej tvrdí, že
štatutárna zástupkyňa vo svojich výpovediach si neprotirečila, len jej výpovede pri druhom rozhodovaní
o veci boli vytrhnuté z konceptu. V konaní boli vypočuté tri svedkyne, bývalé učiteľky na žalovanej
základnej škole. Súd ich sám vybral zo zoznamu učiteľov. Tieto vo svojich výpovediach uviedli, že
žalobkyňa prišla v sprievode riaditeľky školy do zborovne a prosila ostatných učiteľov o zníženie ich

úväzkov s odôvodnením, že dostala výpoveď a potrebuje zvýšiť úväzok, ktorý jej bol ponúknutý. Nevidí
dôvod žiadosti, resp. prosby žalobkyne adresované ostatným kolegom v zborovni, pokiaľ by nedostala
žalobkyňa predchádzajúcu ponuku inej vhodnej práce na kratší pracovný úväzok. Taktiež zdôrazňuje,
že z hľadiska rozhodovania sa o prijatí alebo neprijatí ponuky na kratší pracovný úväzok s takto
ohraničeným počtom nadpočetných hodín, ako to žalovaná uvádzala v konaní 6 - 8, nie je zásadné a
rozhodujúce. Ponúka počtu nadčasových hodín bola podľa názoru žalovanej jasná a zrozumiteľná, z
toho dôvodu žalobkyňa žiadala kolegov o zníženie ich úväzkov v snahe navýšiť svoj ponúkaný úväzok.
Žalovaná si teda splnila ponuku inej vhodnej práce, ktorú žalobkyňa pre nízky úväzok odmietla. V zmysle
týchto dôvodov navrhla žalovaná podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukazuje na to, že žalovaná o organizačnej
zmene nerozhodla v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže si myslí, že absentuje písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene. Návrh na organizáciu školského roka 2010/2011
nebol definitívny, takže nemohol byť podkladom pre výpoveď. Samotná žalovaná uviedla, že chcela
spojiť 9. ročníka, čo napokon neurobila, ale tým potvrdila, že išlo o návrh, nie o definitívne konečné
rozhodnutie. Žalovaná nemala jasno ani o počte nadpočetných hodín pre nasledujúci školský rok, keďže
ich nakoniec bolo 13 týždenne. Taktiež žalobkyňa tvrdí, že žalovaná nedodržala zákonný postup §
74 Zákonníka práce pri prerokovaní výpovede so zástupcom zamestnancov. Pokiaľ ide o splnenie
ponukovej povinnosti inej vhodnej práce, svedkovia, ktorí na pojednávaní 19.04.2013 vypovedali,
nepotvrdili to, čo tvrdí žalovaná vo svojom odvolaní, a teda že žalobkyňa mala v zborovni žiadať kolegov,
aby súhlasili so znížením svojich úväzkov, nakoľko ona potrebuje zvýšiť úväzok, ktorý jej bol ponúknutý.
Žalobkyňa, a to potvrdili aj svedkovia, kolegov žiadala, aby sa čiastočne vzdali v jej prospech svojich
úväzkov, aby mohla ostať na škole. Svedkovia nepotvrdili splnenie si ponukovej povinnosti žalovanou,
neuviedli, že by žalobkyňa ponuku čiastočného úväzku spomínala. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že núkala
žalobkyni aj vyučovanie angličtiny, tak na výuku tohto jazyka nemá žalobkyňa kvalifikáciu, takže to nebola
pre ňu iná vhodná práca. Žalobkyňa si zároveň uplatnila trovy odvolacieho konania za úkon vyjadrenie
sa k tomuto odvolaniu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p.
a to spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej dôvodné nie je. Je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil
o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 311/2001 Z.z. v znení platnom k 30.06.2010, zamestnávateľ môže
dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách.

Podľa § 74 citovaného zákona, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10
kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde
k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v
tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v
pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami, alebo znížením
celkového počtu zamestnancov. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou musí byť príčinný
vzťah, ktorý v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ.

Podľa § 63 ods. 2 citovaného zákona, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny,
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy, ak

a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

Ponuka vhodnej práce predstavuje ďalšiu hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany
zamestnávateľa. Rozsah ponuky kratšieho pracovného času musí mať oporu v prijatom rozhodnutí o
organizačnej zmene a vo výpovedi. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje nielen
ponuka iného vhodného zamestnania, ale aj preukázanie, že zamestnanec ponuku odmietol.

Žalobkyňa sa stala zamestnankyňou žalovanej na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa
05.02.2007 s dohodnutým druhom práce - výchovnovzdelávacia činnosť vykonávaná učiteľom na
Základnej škole s materskou školou C., ktorá zároveň bola dohodnutá ako miesto výkonu práce
žalobkyne.

Listom z 30.06.2010 žalovaná ukončila pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalovaná v takto danej výpovedi uviedla, že na základe rozhodnutia
zriaďovateľa ZŠ a MŠ C., schváleného uznesením Obecného zastupiteľstva č. 35 z 29.06.2010 bola
schválená organizácia školy na rok 2010/2011, podľa ktorej došlo k zníženiu počtu pedagogických
miest. V zmysle tejto organizačnej zmeny sa žalobkyňa stala nadbytočnou, pričom podľa žalovanej
nebolo možné jej ponúknuť inú vhodnú prácu na škole z dôvodu neexistencie voľných pracovných miest.
Skončenie pracovného pomeru výpoveďou z tohto dôvodu bolo prerokované s odborovou organizáciou
dňa 29.06.2010 a pracovný pomer sa mal ukončiť po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby ku dňu
31.08.2010.

Ako už bolo spomínané, ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť
zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka
práce, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Zamestnávateľovi dáva dve
alternatívy a síce pokiaľ nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak,
že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať) ponukovú povinnosť vtedy nemá. V prípade, že má pre zamestnanca také voľné pracovné
miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu
zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce
a výpoveď je preto neplatná. Ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci
organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci. Inou pre zamestnanca vhodnou
prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj jeho
kvalifikácii. Z toho, že iná vhodná práca má zodpovedať pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca, treba
dôvodiť, že takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca
a až potom prácu, ktorá pokiaľ možno najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca a napokon (ak nie
je voľné ani pracovné miesto zodpovedajúce čo najviac kvalifikácii zamestnanca) prácu, na ktorú sa
nevyžaduje osobitná kvalifikácia. Možno teda za vhodnú prácu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce považovať prípadne aj takú prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia
zamestnanca, resp. práca na kratší čas. Vhodnou prácou však nie je taká práca, ktorú zamestnanec
nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené schopnosti, alebo pre
nedostatok kvalifikácie.

Vykonané dokazovanie potvrdzuje, že žalovaná nesplnila ponuku inej vhodnej práce spôsobom
predpokladaným § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Vo výpovedi z pracovného pomeru žalovaná uvádza, že
žalobkyni nebolo možné ponúknuť inú vhodnú prácu pre neexistencie voľných pracovných miest. Od
počiatku tohto sporu však zároveň tvrdí, že v nadchádzajúcom školskom roku 2010/2011 vzhľadom na
schválenú organizáciu školy pre tento školský rok sa predpokladala existencia 8 nadčasových hodín
týždenne (napokon týchto hodín od septembra 2010 bolo v počte 13) a tvrdila tiež, že pred podaním
výpovede ponúkla žalobkyni možnosť výkonu práce na existujúci skrátený týždenný pracovný úväzok, čo
však ona odmietla. Ďalšie vyjadrenia žalovanej v konaní boli také, že skrátený týždenný úväzok žalobkyni
vôbec ponúkaný nebol (č.l. 90) a žalovaná ani v ďalšom štádiu konania rozpor v takto prezentovaných
odlišných vyjadreniach relevantne nevyjasnila (č.l. 130).

Ako už odvolací súd vyššie zdôraznil, povinnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi iné vhodné
zamestnanie platí pre uplatnený výpovedný dôvod. Pretože ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede
zo strany zamestnávateľa, jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Treba prisvedčiť žalovanej,
že Zákonník práce neustanovuje pre ponuku iného vhodného miesta písomnú formu, z hľadiska právnej
istoty účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ako aj preukazovacej povinnosti zamestnávateľa v prípade
súdneho sporu je správne, ak ponuku vhodného zamestnania urobí zamestnávateľ v písomnej forme.

Žalovaná v konaní písomný dôkaz preukazujúci si splnenie jej zákonom určenej ponukovej povinnosti
inej vhodnej práce pre žalobkyňu nepredložila. Je pritom nepochybné, že žalovaná v čase dania
výpovede žalobkyni pre dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, disponovala skráteným
týždenným pracovným úväzkom v počte najmenej 8 hodín, pričom jej vyjadrenia uvádzané v konaní
o tom, či žalobkyni ponúkla tento úväzok, kedy a akým spôsobom, si vzájomne odporovali. Splnenie
ponukovej povinnosti inej vhodnej práce, v danom prípade na kratší pracovný čas, ktorý k dispozícii
bol a odmietnutie tejto práce žalobkyňou potvrdili v konaní iba svedkovia Mgr. M. Y. a B. V.. Už v
predchádzajúcom štádiu konania bolo poukazované na to, že v prípade menovaných svedkov ide o
zamestnancov žalovanej, z ktorých Mgr. Y. bola dokonca zástupkyňou riaditeľky školy a v kontexte
toho, ako aj nejednoznačných vyjadrení samotnej štatutárnej zástupkyne žalovanej je nutné hodnotiť
ich výpovede. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že žalobkyňa už od počiatku a to i v predžalobnej
komunikácii so žalovanou poukazovala na to, že v čase doručenia výpovede bolo k dispozícii pracovné
miesto na skrátený týždenný úväzok, ktorý jej ponúkaný nebol. Nepopierala, že iniciovala snahu u
ostatných pedagógov základnej škody znížiť ich pracovné úväzky v jej prospech, pričom išlo iba o jej
aktivitu, čo bez ďalšieho neznamená, že tomu musela predchádzať ponuka žalovanej pracovať v kratšom
pracovnom úväzku. Žalobkyňa toto svoje konanie dostatočne zdôvodnila tým, že ostatných kolegov
žiadala o to, aby sa čiastočne vzdali v jej prospech svojich úväzkov, tak aby ona mohla ostať pracovať
na škole ďalej aj s ohľadom na svoj zdravotný stav.

Pokiaľ ide o ďalšie dokazovanie, súd prvého stupňa v konaní vypočul teraz už bývalých zamestnancov
žalovanej - pedagógov, svedkyňu Q. M., rod. R., a T. V., rod. M.. Svedkyne potvrdili, že v čase rozhodnom
pre toto konanie boli zamestnankyňami žalovanej Základnej školy v C. a potvrdili tú skutočnosť, že
žalobkyňa im oznámila, že dostala výpoveď z pracovného pomeru, popísala svoju aj rodinnú situáciu
a požiadala o možnosť riešiť vec tak, že by sa ostatní učitelia čiastočne vzali svojich úväzkov, tak aby
mohla ostať pracovať na škole ďalej. Svedkyne vo svojich výpovediach nepotvrdili splnenie si ponukovej
povinnosti žalovanou a neuviedli, že by žalobkyňa ponuku čiastočného pracovného týždenného úväzku
pred nimi spomínala. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdenú ponuku vo vzťahu k žalobkyni vyučovať anglický
jazyk v ďalšom školskom roku, rovnako toto tvrdenie žalovanej nepochybne preukázané nebolo a navyše
podľa opakovaných vyjadrení žalobkyne, táto pre výučbu anglického jazyka nespĺňala požadované
kvalifikačné predpoklady.

Všetky uvádzané okolnosti majú za následok vznik odôvodnených pochybností o relevantnom splnení
si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného zamestnávateľa spôsobom predpokladaným citovaným
ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správnym
spôsobom vyhodnotil a v závislosti od týchto zistení správne rozhodol o žalobe žalobkyne a tejto dôvodne
vyhovel. Podobne správnym spôsobom rozhodol súd prvého stupňa o trovách konania účastníkov, a to
v závislosti od úspechu žalobkyne v tomto konaní, rešpektujúc ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Trovy
konania u žalobkyne pozostávajú z odmeny právnej zástupkyne za poskytnutú právnu pomoc s tým, že
súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia poukázal na jednotlivo vykonané úkony právnej pomoci, ako
aj rozsah vzniknutých hotových výdavkov. Podobne vzhľadom na výsledok samotného konania, bolo
rozhodnuté správne aj o náhrade vzniknutých trov štátu.

Vzhľadom na všetky takto uvádzané dôvody, odvolací súd rozsudok potvrdil postupom podľa § 219 ods.
1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobkyňa vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má právo na náhradu trov, ktoré pozostávajú z
odmeny právnej zástupkyne za úkon právnej pomoci, a to vyjadrenie sa k odvolaniu žalovanej, keď toto
vyjadrenie bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 09.07.2013 (č.l. 249). Za tento úkon právnej pomoci
patrí právnej zástupkyni žalobkyne odmena v sume 60,07 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhl.) v sume 7,81
Eur. Celková výška trov odvolacieho konania u žalobkyne tak predstavuje sumu 67,88 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.