Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/217/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213068
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213068.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ulica č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného právnym zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorého pred súdom koná doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú pred
súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/ 161/2012-83 zo dňa 20. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 1.496,77 € a sumu 299,35 €
z titulu nemajetkovej ujmy. Návrh zamietol po zistení, že v exekučnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 3Er/614/2009 oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 01. 11. 2009 a súdny
exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24. 11. 2009. Žiadosť okresný

súd zamietol uznesením zo dňa 30. 09. 2010, a teda nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, touto lehotou však okresný súd nebol viazaný. V zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, lehota 15-tich dní od doručenia
žiadosti neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že
táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ, teda, nepreukázal jednu

zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, a to nesprávny úradný
postup okresného súdu. Preto okresný súd sa v ďalšom nezaoberal skúmaním otázky, či na strane
navrhovateľa týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková
ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
prípadne nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Pokiaľ okresný súd rozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia po cca 10 mesiacoch, okresný súd uviedol, že nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľko
mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (I. ÚS 42/01) a v tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ podáva hromadne v rámci celej
Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúciu na základe exekučných titulov
- rozhodcovských rozsudkov, a tým de facto znemožňuje rozhodnúť súdom v primeraných lehotách,
pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, ženavrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom
sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Tým zo strany navrhovateľa dochádza k šikanóznemu
výkonu práva, keďže hromadnými podaniami znefunkčňuje súdy. Súdy nemôžu vydávať rozhodnutia v

primeraných lehotách, ktorú skutočnosť vlastne spôsobuje samotný navrhovateľ a túto situáciu zneužíva
tým,žepodávažalobynanáhraduškodyvočištátuzanesprávnyúradnýpostupsúdov.Takýtošikanózny
výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu.

Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15

ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31. 12.
2012), ako aj podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie (v znení do
31. 05. 2010), a taktiež podľa ust. § 3 ods. 1 OZ.

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, ktorý

zamietol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O. s. p. Prerušenia konania
sa navrhovateľ domáhal z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný súd SR vo veci 17NcC/658/2012
Krajského súdu v Banskej Bystrici, pretože podľa názoru navrhovateľa tento súd porušil jeho práva tým,
že nevylúčil sudcov okresného súdu z konania, a tým boli porušené jeho práva na zákonného sudcu
a právo na nestranný súd. Keďže bola podaná sťažnosť na ústavný súd, kde sa má vyriešiť otázka

zákonnéhosudcu,ktoráotázkamôžemaťvýznamprerozhodnutiesúdu, podľanázorunavrhovateľaboli
dané dôvody na prerušenie konania Okresný súd sa s takýmto stanoviskom nestotožnil a skonštatoval,
že o námietke zaujatosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorým rozhodnutím je okresný súd viazaný, a teda, nie je daný dôvod na
prerušenie konania, pričom navyše navrhovateľ neosvedčil skutočnosť, že podal sťažnosť na ústavný

súd, keďže okresnému súdu predložil len rovnopis sťažnosti bez dokladu preukazujúceho jej podanie,
a navyše, sťažnosť sa netýka tejto konkrétnej veci.

Onáhradetrovkonaniaokresnýsúdrozhodolpodľaust.§142ods.1O.s.p.,tedapodľazásadyúspechu
v konaní, úspešnému účastníkovi konania - odporcovi, ale náhradu trov konania nepriznal napriek tomu,

žesiichuplatnil,pretožeodporcasináhradutrovkonanianevyčíslildotrochpracovnýchdnípovyhlásení
rozsudku a z obsahu ani žiadne trovy nevyplývali (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie navrhovateľ, a to z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. , v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. f), g) a h) O. s. p.. Namietal, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu, ktorý riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny s označenými dôvodmi. Namietal, že vo veci nebolo rozhodnuté zákonným
sudcom. Uviedol, že uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je

potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ani

k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Tvrdil tiež, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súd úplne ignoroval tvrdenia o majetkovej škode, súd
nevykonal dostatočné dokazovanie s oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, súd vôbec
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote, jeho rozhodnutie je vnútorne

rozporné. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom

rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotenískutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových
podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú

s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací
súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nariadený, rozhodol o námietke zaujatosti

uznesením č. k. 17NcC/568/2012-8 zo dňa 18. 10. 2012, okrem iného tak, že z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 16C/161/2012 vylúčil len sudcu JUDr. Erika Vargu, ktorému
vec pripadla ako zákonnému sudcovi na prejednanie, a v dôsledku ktorej skutočnosti bola systému
súdnym manažmentom vec znovu pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Alice Žingorovej, ktorá vec
v konečnom dôsledku aj rozhodla. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne

uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu JUDr. Žingorovú je možné považovať za nestrannú zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na
jej nestrannosť, a preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Ak aj
navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práv na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštatnčnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
navrhovateľa.Uvedenévyplývanapr.zuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci,
napr. pod sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, alebo I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02: 2013, ktorými

rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti uzneseniam Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a ich rozhodnutie.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o

odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom

je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnekonanie.Vyjadreniaprávnehozástupcuodporcumuboliriadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo
ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal 05. 11. 2014 - doručenka č. l. 21 p. v.

spisu).

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje lehotu
lennavydaniepovereniaexekútoranavykonanieexekúcieavprípade,ženiesúsplnenépodmienkypre
takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac, okresný súd dôsledne uviedol, že uvedené
neznamená, že by súd nemusel vo veci pokračovať plynulo a bez prieťahov. V prejednávanej veci bolo

zistené, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie
exekúcie došlo po približne 10 mesiacoch od podania žiadosti p vydanie poverenia (žiadosť bola podaná
na okresnom súde súdnym exekútorom dňa 24. 11. 2010, ktorú okresný súd zamietol uznesením 30. 09.
2010) V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012
- 20 zo dňa 14. 12. 2012, podľa ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR, teda,
konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Iné je však
posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po približne 10 mesiacoch,

či nekonal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v konaní. Doba rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora v takomto trvaní je sama o sebe neprimeraná, nie však s prihliadnutím na
okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému, ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom načo musel počítať s určitým

technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné
považovať za akceptovateľnú aj vzhľadom na právne stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý vo vyššie
uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr.
I. ÚS 42/01), pričom ústavný súd aj v uznesení IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej

veci rozhodol, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo
všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
načo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré

spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za
ústavne akceptovateľnú.Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť

osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného

postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,
nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj

s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157
ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu vo výroku o
prerušení konania, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O. s. p.), na ktoré dôvody v ďalšom len poukazuje. V tomto rozsahu
považuje odvolací súd rozsudok okresného súdu za vecne správny, riadne odôvodnený v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p., vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu, z ktorého okresný súd vyvodil

aj správne právne závery.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.