Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217753
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217753.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu

JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so
sídlomBratislava,Pribinova25,IČO:35807598,zastúpenýFridrichPaľko,s.r.o.sosídlomvBratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. novembra 2013, č. k.
10C/11/2013-124, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), bod 1., § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, § 142 ods. 1, § 151 ods. 2 OSP a zo spisu sp. zn. 11Er/591/2010 Okresného súdu Levice
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa

16.07.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 02.06.2010. Okresný súd Levice
rozhodoložiadostisúdnehoexekútorauznesenímč.k.11Er/591/2010-15dňa04.10.2010tak,žežiadosť
zamietol. Voči rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre č.k.
15CoE/446/2010-31 dňa 21.01.2011 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Oprávnený
vzal následne odvolanie späť. Uznesením č.k. 11Er/591/2010-44 zo dňa 10.8.2011 exekučné konanie
zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6.9.2011. Uviedol, že nárok na náhradu škody v rámci
predbežného prerokovania nároku si navrhovateľ uplatnil dňa 25.9.2012 vo výške 1.333,08 eur ako

majetkovej škody a 266,62 eur ako nemajetkovej ujmy.
Súd uviedol, že pojednával v neprítomnosti obidvoch účastníkov konania napriek tomu, že právny
zástupca navrhovateľa sa pre kolíziu s iným pojednávaním ospravedlnil a žiadal pojednávanie z
toho dôvodu odročiť, odvolávajúc sa na ustanovenie § 101 ods. 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že
navrhovateľ vzal termín pojednávania na vedomie dňa 24.07.2013 cestou svojho právneho zástupcu,
ospravedlnenie na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 11.11.2013 zaslal e-mailom v ten istý deň z
dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde Nitra sp. zn. 19C a uviedol, že klient trvá na

účasti splnomocneného advokáta a vylučuje substitúciu. Žiadosťou navrhovateľ nepreukázal existenciu
dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 OSP, na podklade ktorého by súd mohol odročiť pojednávanie.
Navyše nemohol prehliadnuť, že dôležitý dôvod brániaci účastníkovi konania zúčastniť sa pojednávania
sa musí vyznačovať znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti. Podľa názoru súduv danom prípade dôvod uvedený právnym zástupcom navrhovateľa tieto znaky nespĺňal. Kolíziu
pojednávania na strane navrhovateľom zvoleného zástupcu, neboli relevantné z dôvodu, že (ako uviedol
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998) kolízia dvoch

pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej právny zástupca
vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie
dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie
veci v prítomnosti účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti účastníka
konania na odročenie pojednávania, pretože odročiť pojednávanie môže súd len z dôležitého dôvodu.

Následne súd zistil, čo vyplývalo z vyjadrenia samotného odporcu, že sa navrhovateľ na neho obrátil
so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom vyčítal navrhovateľovi, že
podal žalobu skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Odporca uviedol, že mu
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená 23.4.2012, žaloba bola podaná 28.9.2012,
teda pred uplynutím 6 mesačnej lehoty. Súd mal preukázané, že žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku bola odporcovi doručená 25.9.2012, mal však za to, že ku dňu jeho rozhodovania o návrhu

navrhovateľaužbolozrejmé,žeodporcaneuznalnároknavrhovateľavrámcipredbežnéhoprerokovania
ani ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenie odporcu a preto mal za to, že v čase svojho rozhodnutia
6 mesačná lehota uplynula a odporca nárok navrhovateľa neuspokojil.
Uviedol, že súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.

či vôbec nejaká škoda vznikla. Oboznámením exekučného spisu prečítaním súd zistil, že súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 2,5 mesiaca, keď žiadosť bola doručená súdu 16.07.2010,
súd rozhodol 04.10.2010. Z uvedeného vyplýva, že rozhodol v primeranej lehote, pričom rozhodoval
za účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého sa 15 dňová lehota nevzťahovala na rozhodnutie
súdu, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Exekučným titulom v tomto prípade

bol vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, preto sa uvedená lehota na vydanie rozhodnutia
nevzťahovala. Nemohol sa preto stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že súd rozhodol po zákonom
stanovenej lehote, lebo táto lehota sa nevzťahovala na postup súdu v tomto konkrétnom prípade.
Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu. Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa,
že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s omeškaním viac ako 169 dní je

nepravdivý. Podľa názoru súdu súd rozhodol v primeranej lehote.
Ďalej poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd

v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že
by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. O žiadosti na vydanie poverenia bolo rozhodnuté
v primeranej lehote. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní

oprávnený konštatovať.
Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá

vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal
právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v
tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a
teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Ďalej mal za to, že vytýkaný postup súdu v tom, že nebol oprávnený preskúmavať vykonateľné

rozhodnutie rozhodcovského súdu, teda že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok,
by súd nemohol posudzovať ako nesprávny úradný postup, ale išlo by o zodpovednosť odporcu
pre nezákonné rozhodnutia, pričom základom vzniku takejto zodpovednosti je zrušenie nezákonného
rozhodnutia. V tomto prípade oprávnený v exekučnom konaní /navrhovateľ v tomto konaní/, podalodvolanie voči vydanému rozhodnutiu exekučného súdu, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Oprávnený v exekučnom konaní po tomto rozhodnutí nepodal žiadne
podanie, cieľom ktorého by malo byť zrušenie napadnutého rozhodnutia exekučného a odvolacieho

súdu tak, aby docielil prípadné zrušenie nezákonného rozhodnutia súdu, čo je predpokladom pre
zodpovednosť odporcu pre náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pretože dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu. Z

uvedeného dôvodu súd zamietol návrh na znalecké dokazovanie navrhnuté navrhovateľom, lebo takýto
postup by bol nehospodárny.
K námietke premlčania nároku mal súd za to, že ak by bol nárok navrhovateľa dôvodný, nie je premlčaný.
Uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo oprávnenému doručené 08.10.2010,
teda nasledujúci deň sa mohol oprávnený dozvedieť o škode, teda trojročná premlčacia doba začala
plynúť od 09.10.2010 a uplynula 09.10.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná

25.09.2012 a žaloba bola podaná 28.09.2012, teda včas.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Odporca si
uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku
priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku. Následne o trovách

rozhodol s použitím ustanovenia § 151 ods. 2 OSP, pretože si trovy účastník v lehote podľa odseku 1
nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci a že jeho rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení

§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súdbolviazaný ustanovením§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnompredprijatímzákonač.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz
označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť

údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva naprerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého

stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Navrhovateľ namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne

skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací
súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd
(tedanieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však navrhovateľ a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Ospravedlnenie neúčasti zo dňa 08.11.2013 bolo súdu doručené mailom a to až dňa 11.11.2013,

teda až v deň konania pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe
vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,

nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mali v realite. Súd prvého stupňa však dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v exekučnom spise a zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nesprávnom úradom postupe
spočívajúcom v rozhodnutí súdu po zákonom stanovenej lehote, sa nezakladá na pravde.
Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 11Er/591/2010,
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 02.06.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došla Okresnému súdu Levice dňa 16.07.2010. Dňa 03.09.2010 súd prvého stupňa požiadal
oprávneného o predloženie overenej fotokópie zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného

titulu a overenej fotokópie Dohody o vyplnení zmenky. Oprávnený požadované doklady súdu doručil dňa
22.09.2010.Následnesúdožiadostioudeleniepovereniarozhodoluznesenímč.k.11Er/591/2010-15zo
dňa 04.10.2010 ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15.06.2010 doručenú Okresnému
súdu Levice dňa 16.07.2010 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

18.03.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č.k. 15CoE/446/2010-31 zo dňa 21.01.2011.
Dňa 20.01.2011 došlo súdu podanie označené ako späťvzatie odvolania. Následne Okresný súd Levice
uznesením č.k. 11Er/591/2010-44 zo dňa 10.08.2011 exekučné konanie zastavil a exekútorovi nepriznalnáhradu trov vzniknutých v predmetnom exekučnom konaní. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
06.09.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie

súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v

určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul

v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia
§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie zastavené, a to uznesením č.k. 11Er/591/2010-44

zo dňa 10.08.2011 ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2011. Preto v tomto prípade ani nemohlo
dôjsť k vzniku škody, keďže exekúcia už bola zastavená. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský
rozsudok neexistoval od začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ
zavinil celé konanie.

Čosatýkapoužitia§9ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda v znení účinnom do 01.0.1.2013)
Uvedené preto nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka
nedôvodná.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1,
§ 151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.