Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/28/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612212101
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612212101.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov
senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Senica zo dňa 11.6.2013 č.k. 11C/281/2012-95, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd (v celom rozsahu) žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 23,76 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 48 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm.
d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci... Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania zisteného
skutkového stavu vyvodil záver, že žaloba nebola podaná dôvodne. uzavrel, že hoci do podania návrhu
na súd 6-mesačná lehota od doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
neuplynula, súd vo veci rozhodoval až po uplynutí tejto lehoty, žalobu tak nepovažoval za predčasnú.
S poukazom na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. súd uviedol, že skutočnosť, či v danom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je kompetentný
skúmať súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti, predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy prípadne disciplinárny senát alebo
Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca ale do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, či právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca sa podanou žalobou v podstate domáha, aby
okresný súd opätovne preskúmal rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by ale
všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými v prvom stupni by boli okresné súdy, preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, mohlo by to smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v
konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená

základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu a
preto sa súd v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal.
Súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech
priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech
nemal. Trovy konania pozostávajú z cestovných nákladov vo výške 23,76 Eur z účasti povereného
zamestnanca Ministerstva spravodlivosti na pojednávaní dňa 11.6.2013.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvody odvolania formálne označil
dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Ako prvé namietal
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou
v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Odvolateľ
s poukazom na § 144 ods. 1 Ústavy SR uviedol, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012.
Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

K (údajnému) zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania namietal, že súd znemožnil
žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na
zamietnutie znaleckého dokazovania súd nemal žiadne udržateľné dôvody. Žalobca pred súdom uviedol,
že zadal vypracovanie znaleckého posudku. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden
zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanými žalobami spojenými do jedného konania domáha
od žalovaného zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s odôvodnením, že v označených
exekučných konaniach prvostupňový súd nedodržal zákonnú lehotu 15 dní v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na písomné poverenie exekútora vykonaním exekúcie.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je upravená
v zák. č. 514/2003 Z.z.

V čase žalobcom tvrdeného porušenia tohto ustanovenia i v čase začatia konania - doručenia návrhu
žalobcu na súd bolo účinné znenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej aj cit. zák.) v ods. 1 v znení: štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických; osôb podľa ods. 2 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

Toto ustanovenie bolo následne zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 novelizované,
pričom prechodné ustanovenia k zák. č. 412/2012 neobsahujú osobitné zakotvenie účinnosti tejto novely
a jeho znenie upravené nasledovne:

V zmysle § 9 ods. 2 cit. zák. v účinnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z ustálenej
judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou
úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa
tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje
fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym
úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej
činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak

súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011do 17.1.2013 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 18.1.2013 dosiaľ súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa dôvodovej správy k cit. novele k zák. č. 412/2012 Z.z. návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko
existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods.
1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v
zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil
zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov
bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.

Ako na to poukazuje citovaná dôvodová správa k novele k zák. č. 412/2012 z logiky veci vyplýva, že
konštatovať prieťahy v súdnom konaní môžu len vymenované touto právomocou nadané kompetentné
inštitúcie, pričom tak nemôže urobiť súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch uplatnených v zmysle

zák. č. 514/2003 Z.z. Tieto závery pritom musia logicky platiť bez ohľadu na to, či to bolo v rozhodnom
období zakotvené priamo a výslovne v zákone. Takýto záver preto bolo nevyhnutné vyvodiť i pred
novelou § 9 ods. 2 cit. zák. výkladom cit.§ 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012.

Vzhľadom na uvedené potom vecné závery súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že absenciou
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu o orgáne verejnej moci, čo
muselo viesť k zamietnutiu nedôvodnej žaloby, boli správne bez ohľadu na to, či na rozhodnutie aplikoval
priamo ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 1.1.2013. Žalobca v dôsledku toho neuniesol svoje dôkazné
bremeno preukázať ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní (resp.
v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote).

Okrem toho s poukazom na uvedený prehľad znení § 44 ods. 2 EP, s účinnosťou od 1.6.2010 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok,
ako tomu bolo i vo všetkých daných veciach. Preto na veci, v ktorých bol návrh na udelenie poverenia
súdu doručený od 1.6.2010, resp. v ktorých lehota 15 dní k 1.6.2010 neuplynula (keďže ide o procesné
ust. je potrebné aplikovať zákon účinný v čase konania), táto zákonná lehota sa už nevzťahovala.
Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie, platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na
vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom
ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Preto v tých prípadoch, kedy súd žiadosť čo i len
čiastočne zamietol v dôsledku zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, rovnako daná zákonná lehota
neplatila.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v daných veciach, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou a ani daný vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by
nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu
škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať
sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní odvolacích dôvodov potom odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, včítane závislého, avšak odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vo výrokoch vecne správny s použitím § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

I v odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto jemu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.
Keďže ale žalovaný si nárok na náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p.
neuplatnil (a podľa obsahu spisu mu naviac ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli), odvolací
súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.