Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2016

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 10C/77/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314228831
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Foltánová
ECLI: ECLI:SK:OSGA:2016:2314228831.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Foltánovou, v právnej veci žalobkyne:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v jej
mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 17.9.2012 doručenou Okresnému súdu Dunajská Streda dňa 27.9.2012
domáhala náhrady škody vo výške 175 eur, ktorá pozostáva z nákladov vynaložených na správu a
vymáhanie pohľadávky v období odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia
o nej, nemajetkovej ujmy vo výške 663,84 eur za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie práv žalobkyne a stratu jej legitímnych
očakávaní a dôvery konania v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu - Okresného
súdu Dunajská Streda, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v
zákonnej lehoty, resp. v primeranom čase. Žalobkyňa žiadala rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o
zodpovednosti žalovanej za škodu, vzniesla námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Dunajská
Streda a uplatnila si náhradu trov konania.

K návrhu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala žalobu zamietnuť a priznať jej právo
na náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodila tým, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno,
nepredložila dôkazy, ktoré by preukazovali vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, namietla predčasné
podanie žaloby, nedostatok právomoci všeobecných súdov a vzniesla aj námietku premlčania.

K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá na svojom návrhu trvala.

Krajský súd v Trnave rozhodol, že všetci sudcovia Okresného súdu Dunajská Streda sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania v tejto veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu
Galanta.

Súd oznámil Okresnej prokuratúre Galanta podľa § 35 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, že na
tunajšom súde sa vedie predmetné konanie.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
pretože ide o drobný spor, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na svojej úradnej
tabuli v zákonnej lehote.

Súd sa oboznámil s návrhom žalobkyne, vyjadrením žalovanej, vyjadrením žalobkyne, obsahom spisu
exekučného súdu, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav:

Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 9.1.2007 (súdnemu exekútorovi Mgr. Katarína Baňarová). Dňa
19.1.2007 podal súdny exekútor Mgr. Katarína Baňarová na Okresný súd Dunajská Streda žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému Y. Š.,
na vymoženie istiny 27 600,- Sk s príslušenstvom (exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský
rozsudok SR 4796/06, vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa
16.10.2006. Poverenie bolo vydané 23.1.2007. Podaním zo dňa 18.5.2009 (súdu doručeným 25.5.2009)
požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Dunajská Streda uznesením z 28.5.2010
č. k. 4Er/15/2007-14 návrhu na zmenu vyhovel a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého,
zároveň povinného zaviazal na povinnosť zaplatiť náhradu doterajších trov exekučného konania vo
výške 49,07 Eur k rukám exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej. Dňa 5.9.2013 Okresný súd Dunajská
Streda uznesením č.k. 4Er/15/2007-57 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že po
preskúmaní rozhodcovského rozsudku zistil, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol podkladom
exekúcie je právne neúčinný, nulitný, nespôsobilý vyvolať právne následky, nakoľko bol vydaná na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky.
Zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 vyplýva, že na základe vykonanej
analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného
systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy nasledovne:
- žaloby NZP a NP spolu 30,76 eur,
- žaloby ZE spolu 31,68 eur.

Pokiaľ ide o posúdenie návrhu navrhovateľa súd vychádzal z jeho obsahu. Právne posúdenie zistených
skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Na
vypracovaní posudku pracovali prof. Ing. Helena Majdúchová, CSc. a tiež doc. Ing. Peter Kardoš, PhD.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na

súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 6 (pôvodne ods. 5) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.8.2005 ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 z.č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 01.09.2005, Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Nakoľko odporca namietal, že návrh bol podaný predčasne, súd sa najprv vysporiadal s touto námietkou.
V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky doručená 25.5.2012. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a
podaním žaloby (27.9.2012) nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas
tohto konania a preto má súd za to, že táto námietka odporcu nie je vzhľadom na uvedené dôvodná.
Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo strany odporcu
uspokojený nebol.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez
ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím sú:

1/ nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie,

2/ vznik a existencia škody,

3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (alebo nezákonným rozhodnutím) a škodou.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.

Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 373 dní. Z predmetného
exekučného spisu je zrejmé, že návrh na zmenu exekútora bol súdu doručený 25.5.2009. Dňa 26.1.2010
dal vyšší súdny úradník pokyn zaslať návrh na zmenu exekútora súdnemu exekútorovi s tým, aby v
lehote 10 dní si uplatnil trovy exekúcie. Dňa 24.3.2010 doručil súdny exekútor súdu vyúčtovanie trov
konania. Okresný súd Dunajská Streda uznesením z 28.5.2010 č. k. 4Er 15/2005-14 návrhu vyhovel.
V exekučnom konaní v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže
dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného
konania.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ si uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej
súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Treba však povedať, že navrhovateľ nepreukázal
existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú
škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré mal použiť na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70 Eur,
na udržanie a správu informačného systému vo výške 40 Eur a na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným exekútorom vo výške 50 Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde vo výške 15 Eur. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej
škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac navrhovateľ
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky
škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami,
skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému
a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd má za
to, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady
trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Navyše v danom prípade súd poukazuje i na to, že
k zmene exekútora došlo a do rozhodnutia o zmene má pôvodne ustanovený súdny exekútor zo zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Preto exekučný súd ani z tohto dôvodu
nemôže zodpovedať za škodu, ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje.

Navrhovateľ zároveň uviedol, že pokiaľ by súd nemal spoľahlivo za preukázanú konkrétnu výšku škody
navrhuje, aby v konaní bol na zodpovedanie otázky výšky škody ustanovený znalec. Pokiaľ sa však
ukáže, že by náklady na vypracovanie znaleckého posudku boli vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku
neprimerane vysoké, navrhuje, aby súd pri určení výšky škody postupoval podľa § 136 O.s.p.. Žiada,
aby znalecký posudok č. 1/2014, ktorý je založený na súde pod Spr 529/2014 súd vnímal ako zásadný
dôkaz o podstate a výške škody. Súd udáva, že dôkazné bremeno je na účastníkoch konania a preto,
nie je možné vychádzať zo záveru navrhovateľa, že „pokiaľ by súd nemal za preukázané“. Je na ňom,
aby svoje tvrdenie o vzniku škody preukázal, preto pokiaľ chcel, aby súd vo veci vykonal znalecké
dokazovanie mal takýto návrh jednoznačne podať s uvedením znalca z akého odboru má súd vo veci

tohto ustanoviť a aké otázky mu má položiť resp. čo má byť predmetom znaleckého dokazovania. Jeho
vyššie uvedený návrh nemožno preto považovať za návrh na nariadenie znaleckého dokazovania, ktoré
navyše i znegoval tým, že uviedol, že v prípade ak by náklady na vypracovanie znaleckého posudku boli
vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku neprimerane vysoké, navrhuje, aby súd pri určení výšky škody
postupoval podľa § 136 O.s.p. a ako zásadný dôkaz vnímal predložený znalecký posudok č. 1/2014.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť,
ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale
tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj
z významu sporu pre navrhovateľa aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy
podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Skutočnosť, že vo
veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto navrhovateľ nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť mu náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené a zároveň i s prihliadnutím na to, že samotný navrhovateľ
pochybil, pokiaľ súdu predložil nespôsobilý exekučný titul. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za nemajetkovú ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať po
finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá
i podľa súdnej praxe nie je v súlade s dobrými mravmi.

Čo sa týka prieťahov v konaní otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(prieťahy v konaní tvrdil navrhovateľ), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti.
Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne

príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (porovnaj napr. dôvodová správa
k zákonu č. 412/2012 Z. z.). Rozhodnutie ústavného súdu navrhovateľ nepredložil a na toto sa vo svojom
návrhu ani neodvolával.

Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.5.2013 sp. zn. IV. ÚS
471/2012, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.)
sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú
oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy (pozn. súdu: jednalo sa
najmä o exekúcie z toho istého obdobia ako v danom prípade). Ústavný súd tu teda vyslovil názor, že
až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú
žalobu.

Navyše, ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01).

Súd nemal za preukázané, že by navrhovateľovi v dôsledku postupu súdu vznikla škoda (a to ani z
predloženého znaleckého posudku). Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a rovnako
nepreukázal ani príčinnú súvislosť. V tejto súvislosti súd uvádza, že škoda nemôže byť uplatnená
v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo
ku škode, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť. Škodu
charakterizuje navrhovateľ len v hypotetickej rovine.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu ani
nezákonné rozhodnutie súdu, vznik škody a ani príčinnú súvislosť. Na základe uvedeného súd žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (pozn.: predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy je preukázanie vzniku zodpovednosti štátu za
nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie /v danom prípade toto preukázané nebolo/ a až po
jeho spoľahlivom zistení môže súd na návrh účastníka skúmať splnenie predpokladov aj pre prípadné
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch).

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu súd uvádza nasledovné. Premlčanie sa
podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď súd dospel k záveru, že nárok
navrhovateľovi nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd navrhovateľovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Len pre úplnosť súd uvádza, že navrhovateľ vo svojom žalobnom petite žiadal najprv o veci rozhodnúť
tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod
pre postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o
veci samej.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že odporcovi vzniklo právo na
náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal. Súd však úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.