Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/261/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314204957
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8314204957.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudkýň JUDr.

Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s. r. o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město (Praha 1), 110 00 Praha Česká republika, IČO: 264 29
705, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti odporcovi: R.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/XX, XXX XX X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu: Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 309 166, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom - advokátom so sídlom Janka Kráľa
7, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o zaplatenie 418,- eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 26.8.2014, č. k. 21C 65/2014-37 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Navrhovateľ n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a odporcovi sa ich náhrada
n e p r i z n á v a.

Navrhovateľ je povinný nahradiťvedľajšiemuúčastníkovitrovyodvolaciehokonaniavovýške37,92

Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu Mgr. Henricha Schindlera,
advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

Právneposúdilvecvzmysleč.2písm.a),3ods.1,2smerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), § 121 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“), §§ 52 ods. 1, 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), 5, 3 ods. 1, 39 zákona č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), §§ 1 ods. 1, 9 ods. 1, 2, 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Návrhom sa uplatňuje nárok zo zmenky, t.j. cenného papiera a to dokonca
z indosovanej zmenky podľa zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, čo umožňuje právnemu
predchodcovi navrhovateľa, aby použitím zmenky obišiel ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a následne

si vymáhal od dlžníka plnenia aj z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zmenka je síce založená na prísnej
formálnosti zmenkových vzťahov a vo všeobecnosti sa pri zmenke neskúma causa pôvodného právneho
vzťahu. Výsledkom však môže byť, že dôjde k porušeniu rovnosti účastníkov s neužitím tohto inštitútu
a to bez možnosti súdnej kontroly (VI.ÚS457/2010 Ústavného súdu CZ).Podľa konkrétneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo 16.11.2010 práve vo veci Pohotovosť, s.r.o.
C-76/10, bolo rozhodnuté, že vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, ak má súd
k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave. V bode 37 tohto
rozhodnutia je uvedené, že sa vychádza z účelu právnej úpravy Smernice č. 93/13 a to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto informácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. V bode 38 rozhodnutia je jasne
uvedené, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, pričom ide o kogentné ustanovenia,
ktoré nie je možné zmeniť. Ich cieľom je nastolenie formálnej rovnováhy vyplývajúcej zo zmluvy medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a nahradiť ich skutočnou rovnováhou a zaviesť s nimi rovnosť
medzi účastníkmi právneho vzťahu.

V rozsudku Európskeho súdneho dvora sp.zn. C - 419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti
Geraldovi Feichterovi) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej
moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu,
že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera,
je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

Pri posúdení veci, súd poukazuje aj na nemecký rozsudok Z1965, podľa ktorého, ak bola zmenka
prevedená na iný subjekt (čo je aj tento prípad, pretože prvý zmenkový veriteľ Pohotovosť, s.r.o. ju
previedol na navrhovateľa) a pritom jestvujú indície, že zmenka zabezpečovala úver alebo pôžičku
pre spotrebiteľa (čo je aj tento prípad), nie je možné poskytnúť ochranu navrhovateľovi, lebo aj nový

zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal preskúmať v súlade so spotrebiteľským právom, či zmenka
zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne z dôvodu, že nadobudol tieto zmenky od subjektov (v tomto
prípade Pohotovosť, s.r.o.) o ktorých je všeobecne známe, že predmetom ich činnosti je poskytovanie
úverov alebo pôžičiek.

Súd poukazuje aj na list Európskej komisie z 25.4.2013 pod číslom 2012/4165, Vec: výzva - porušenie
č. 2012/4165, ktorý bol zaslaný Slovenskej republike práve z dôvodu upozornenia zo strany EK, že SR
pravdepodobne dôsledne nedodržuje spotrebiteľské právo EÚ. V tomto liste Európska komisia dokonca
výslovne uvádza práve obchodnú spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. (strana 2, 3, 14 listu EK), ako aj už
vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť.

Okrem iného sa v tejto výzve výslovne uvádza v bode 4. iné praktiky zamerané na vyhýbanie sa riadnej
justičnej kontrole (strana 5 EK): „Okrem rozhodcovského súdu, alebo ako alternatíva k nemu, obchodníci
používajú aj iné praktiky a postupy na vymáhanie nezákonných pohľadávok založených na nekalých
podmienkach.“ Prvým príkladom uvedeným EK je používanie blankozmeniek. Obchodníci vypĺňajú do

blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú,
anapriekskutočnosti,žetietopohľadávkynemajúoporuvprávnychpredpisovasúzaloženénanekalých
podmienkach. Rozhodcovské rozsudky však vynášajú rozsudky aj na základe týchto zmeniek.

Súd návrh zamietol, pretože z vyššie uvedených listín vyplýva, že dohoda o vyplnení zmeniek

uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvou podmienkou, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov tohto spotrebiteľského
právneho vzťahu, v neprospech spotrebiteľa. Je teda absolútne neplatnou. Bez takejto platnej dohody
je preto absolútne neplatná aj samotná zmenka, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňuje žalovanú
pohľadávku. Uvedená dohoda o vypĺňacom práve k zmenke ako aj zmenka sú neplatné podľa

ustanovení spotrebiteľského práva a nie podľa zákona o zmenkách a šekoch. Keďže si navrhovateľ
uplatnil výslovne právo zo zmenky, súd návrh zamietol.“

Ďalej uviedol cit.: „Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor
spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými

vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia, a ktorý v historickom vývoji
osvedčil istú nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.Súd má teda za to, že treba rozlišovať neplatnosť zmenky ako cenného papiera buď podľa zákona o
zmenkách a šekoch č. 191/1950 Zb., ale na druhej strane je potrebné rozlišovať neplatnosť dojednaní
o vystavení, resp. vyplnení zmenky a následne neplatnosť samotnej zmenky vystavenej podľa týchto

dojednaní,aksúvrozporesospotrebiteľskýmiprávnyminormamiato čiužpreneprijateľnosťzmluvných
podmienok, alebo pre rozpor s dobrými mravmi.

V tomto konkrétnom prípade súd posúdil za absolútne neplatné dojednanie o vyplnenie zmenky, ako
aj následne vystavenú samotnú zmenku a to z dvoch samostatných dôvodov. Jednak ide o absolútnu

neplatnosť, pretože súd považuje dojednanie, resp. dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú
podmienku a to podľa článku 2 písm. a/ v spojení s ustanovením prílohy odsek 1 písmeno s/ Smernice
93/13/EHS, pretože sa jedná o podmienku ktorej účinkom a dôsledkom by bolo priznanie za neplnenie
záväzku zo strany spotrebiteľa, neprimerane vysokého príslušenstva pohľadávky - zmenkový úrok
0,25% denne. Zároveň ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 52 a nasledujúce Občianskeho
zákonníka a to predovšetkým podľa § 53 odsek 4 písm. k/, pretože umožňuje požadovať od spotrebiteľa

neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 54 odsek 5
Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V tomto konkrétnom prípade je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmenky a následná vystavená zmenka
podľa § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Zároveň súd poukazuje, že tento právny úkon a to dohoda o vyplnení zmenky a následne vystavená
zmenka sú absolútne neplatné § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými mravmi.
Účelom tohto právneho úkonu je obísť ustanovenia spotrebiteľského práva zameraného na reálnu a

nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa.

Niejesporné,ževtomtokonkrétnomprípadesiuplatňujenavrhovateľúrok0,25%denne,čopredstavuje
91,25% ročne čo je taktiež v rozpore s dobrými mravmi.

Okrem toho je zrejmé, že uvedená úverová zmluva neobsahuje RPMN a ani úrokovú sadzbu a preto sa
považuje podľa vyššie uvedených ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročnú a bez
poplatkov. Toto už konštatovali v právoplatných rozhodnutia aj vyššie uvedené exekučné súdy.

Keďže si navrhovateľ uplatňoval v tomto konaní právo zo zmenky, ako z cenného papiera a dohoda o

vyplnení zmenky a na jej základe vystavená zmenka sú absolútne neplatné, súd návrh v celom rozsahu
zamietol.

Podľa článku 4 odsek 4 Nariadenia Európskeho parlamentu (ES) č. 861/2007 o európskych konaniach
vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ak sa súd domnieva, že informácie ktoré poskytol navrhovateľ, nie

súdostatočnejasnéaleboprimerané,aleboaktlačivona uplatneniepohľadávkyniejesprávnevyplnené
a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť tlačivo nárok na uplatnenie pohľadávky doplniť alebo opraviť, alebo predložiť týmto orgánom
určené doplňujúce informácie alebo dokumenty, alebo vziať pohľadávku späť a to v lehote určenej týmto
orgánom. Na tento účel súd alebo tribunál použije tlačivo B, ako je uvedené v prílohe II.

Z toho je zrejmé, že ak sa pohľadávka zdá zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, alebo ak
navrhovateľ tlačivo na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh
sa zamietne.

Podľa bodu 13 nariadenia pojmy: „zjavne neopodstatnené“ v kontexte zamietnutia pohľadávky a
„neprípustné“ v kontexte zamietnutia návrhu by sa mali určiť v súlade s vnútroštátnym právom.

V tomto prípade je zrejmé vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, že pohľadávka žalobcu uplatnená
v tomto konaní je v rozpore so spotrebiteľským právom a je zjavne neopodstatnená a neprípustná. Súd

preto bez nariadenia pojednávania bez ďalšieho postupu podľa článku 5 nariadenia nasledujúceho s
poukazomnabod13preambulynariadeniaačlánok4odsek4nariadenia,návrhnavrhovateľazamietol.“

O trovách konania sa rozhodlo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod

uviedol, že navrhovateľ a ani odporca dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi
vôbec nenavrhli. Podľa ust.§ 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom
konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné

využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a
nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a
mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z
uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté

dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.
Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k navrhovateľovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaná mohla na základe Čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobila musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z

dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše
pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že odporca
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto

skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa
dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným

abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Navrhovateľ v
konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval

ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu bolo nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia §
5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu.

Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o
tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.
Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.

Namietal, že rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej
úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre

rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný odporca. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola jej známa v čase
vystavenia zmenky. Odporca teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Poukázal na rozsudok Okresného súdu Lučenec vo veci 13C 88/2013, Okresného súdu Revúca vo veci
3C 8253/2013, Okresného súdu Martin vo veci 8C 198/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre vo veci
5Co 16/2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 10Co 79/2013 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici vo veci 43CoZm 10/2013.Vedľajší účastník odvolanie navrhovateľa považoval za nedôvodné a navrhol rozsudok ako správny
potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
O.s.p. preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §
212 O.s.p. a zistil, že rozsudok je správny. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené

na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,

najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 54 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového

súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá podľa bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku odporkyne (vystaviteľa zmenky)vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo Zmluvy o úvere č. 801900339. Navrhovateľ
nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35
807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola vystavená podľa slovenského práva, miesto

vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR.

Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Nad rámec
odvolací súd v súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami a na zdôraznenie správnosti postupu súdu
k postaveniu odporcu ako spotrebiteľa dodáva, že jeho postavení nemení nič ani vyznačenie účelu

poskytnutia finančných prostriedkov na výkon povolania.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave vo veci 10CoE 70/2010
cit.: „tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či
služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej
v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen

uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným
rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na
roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol
i zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi),
nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách

musí byť (oproti ZoSÚ) širším. Takto to je už len preto, že v prípade definícií v O. z. odpadá celkom
význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania. U činností
vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti - vypomáhajúc si tu terminológiou
finančného práva) je totiž pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými
podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným predmetom, ako to má na mysli úprava majúca sa

tu použiť a to sa sprostredkovanie vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec
pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže byť obchodníkom ani podnikateľom). Pri záujme na
systematickom výklade noriem tzv. spotrebiteľského práva podobne jasne možno zadefinovať i vzťah
pojmov podnikanie (§ 3 ods. 2 ZoSÚ) a obchodná alebo iná podnikateľská činnosť (§ 52 ods. 4 O. z.)
a to tak, že je medzi nimi fakticky znamienko rovnosti (čo zároveň znamená, že v tomto prípade ide aj

o faktické prekrytie oboch definícií). Na rozdiel od vyššie priblížených prípadov (kde ide o nepochybne
spotrebiteľský, resp. naopak o jasne nespotrebiteľský vzťah) takto jednoznačnou nemusí byť odpoveď
na otázku, čo je povolaním a jeho výkonom. Práve povolania sú totiž radené k činnostiam, ktoré
môžu byť vykonávané ako samostatné zárobkové činnosti (napr. tzv. slobodné povolania), ale aj v
pomeroch obdobných tým zamestnaneckým (tu napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho

- ktorého povolania k jednej či druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by
síce nemuselo (nemalo) ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť ešte pochybnosti
o tom, či tu nejde (ide) o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Len vtedy, ak
ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o
súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide

o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku. Úprava normami
spotrebiteľského práva pritom nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v
ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách
(v O. z.) s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone (spotrebiteľské úvery
v ZosÚ). Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho (lex specialis, tu ZoSÚ) pred predpisom

všeobecným (lex generalis) tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného
použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde
osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný
problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide
o spotrebiteľský vzťah.“

V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ a že existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

Oprávnený v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol a ani v odvolacom konaní tento spotrebiteľský
vzťah nespochybnil.Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015.

Nie je dôvodná odvolacie námietky spochybňujúca postup súdu pri vykonávaní dôkazov.

Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro
cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,

ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a

na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28,
ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že bud o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,

už citovaný, bod 34).“

Je potrebné zdôrazniť, že čl. 6 bod 1 smernice je kogentným ustanovením, ktoré smeruje k nahradeniu
formálnej rovnováhy práv, ktoré zmluva nastoľuje, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi zmluvnými
stranami znovu obnovuje rovnosť. Nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores v spojených veciach C-240-244/98). Je preto daná povinnosť
vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii
právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel (porov. rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom vo
veci C-40/08).

Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice
zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné
pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou

rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný,
bod 36; Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 30; z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,
C-137/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 47, a z 15. marca 2012, Y. a Y., C-453/10, zatiaľ
neuverejnený v Zbierke, bod 28).
Predmetnému výkladu nebránia ani ustanovenia zák. č. 191/1950 Z.z. o zmenkách a šekoch (ďalej

len „zmenkový a šekový zákon“), ktoré sa týkajú všeobecne zmenky, jej účastníkov a námietok dlžníka
voči zmenke. V rámci uplatnenia práv zo zmenky sa premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo
„zákony sú písané pre bdelých“). Je rozhodným, že kým nevyužitie postupu podľa čl. I § 10, § 17zmenkového a šekového zákona zo strany iných dlžníkov v prípade uplatnenia práv zo zmenky jej
majiteľom znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať zmenku a aktívnu legitimáciu majiteľa
zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus

iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa cit. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 MCdo 9/2012: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia
iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci
zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky

predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný, tak ako to správne urobil súd prvého
stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Takýmto postupom súdy napĺňajú
príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť

spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú vyššie označená smernica
priznáva spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením, alebo preto,

že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie.
(rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho, tento výklad možno podoprieť aj
povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa nezaručuje len tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu,
proti komu je uplatňované nejaké právo. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012
zo dňa 16.01.2013).

Odvolací súd v ďalšom cituje rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 7Co 339/2014: „V

prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s

cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými

dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné

dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie voveciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie

súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a

správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu

spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto

obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.“

Správny je i záver súdu prvého stupňa, ktorý ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil dohodu
veriteľa a dlžníka (spotrebiteľa) o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutú v bode 13
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Podľa znenia predmetnej dohody mala byť veriteľom na zmenke vyplnená zmenková suma tak, že

mala pozostávať „zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky“ (čl. 16) Podľa názoru súdu je táto zmluvná podmienka v časti týkajúcej sa
výšky zmenkovej sumy formulovaná nejasne a nezrozumiteľne, čo tiež spôsobuje jej neprijateľnosť. V
tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (bod 72, 73
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci B. R./ SC Volksbank Romania SA, v zmysle ktorej cit.:

„Nakoniec treba uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté
Súdnym dvorom v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného
predmetu zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti ceny alebo odmeny,
nič to nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ichprípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd, že nie
sú formulované jasne a zrozumiteľne (pozri v tomto zmysle rozsudok Q. a Q. I., EU:C:2014:282, bod 61).
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka, transparentnosti zmluvných podmienok stanovená

v článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13, ktoré majú inak zhodný dosah, nemôže byť obmedzená
len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok Q. a
Q. I., EU:C:2014:282, body 69 a 71).“

Podstata vyplňovacieho práva spočíva v oprávnení majiteľa listiny doplniť jej reálne a úmyselne

chýbajúce časti a dotvoriť tým cenný papier - zmenku. Osoba disponujúca týmto oprávnením môže
v rámci autonómie vlastnej vôle v zásade vyhotoviť úplnú zmenku alebo blankozmenku akéhokoľvek
obsahu. V súvislosti s ostatnými zmluvnými podmienkami, dohodnutými v Zmluve o úvere č. 801900339,
týkajúcimi sa sankcií, dohodnutých pre prípad omeškania dlžníka s plnením záväzkov z tejto zmluvy,
u ktorých je pochybnosť o jednak ich platnom dojednaní pre absenciu písomnej formy (k dodržaniu
písomnej formy porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 245/2010) a

následne ich primeranosti (napr. bod. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru: „V prípade, ak bude
dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem dní a viac, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť
do rúk mandatára spolu so zmluvnou pokutou 15 Eur za každý jeden prípade omeškania. ... Dlžník
má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti po sebe štyroch idúcich splátok, v
oboch prípadoch spolu so zmluvnou pokutou vo výške 30 Eur do rúk mandatára“ ; bod 6 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru: „Dlžník je v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť
veriteľovizmluvnúpokutuvovýške312Eur,ktorájeurčenánaúhraduvšetkýchnákladochvynaložených
veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. ... Dlžník sa
rovnako zaväzuje uhradiť veriteľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom
vyplývajúcim z tejto zmluvy, a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy rozhodcovského

konania, trovy súdneho konania, trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia veriteľa v týchto konania
a iné veriteľom preukázateľne vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva.“), je zrejmé, že dohoda
o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutá v bode 13 Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

Naviac žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový úrok 0,25% denne od 2.
marca 2011“ (čl. 15). Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo ročne
predstavuje 91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje
jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol úrok vo výške 0,25% denne
na zmenke predformulovaný, nie je správny záver odvolateľa, že odporca bol s ním uzrozumený a s

takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil. Nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
smernice). Zmluva o spotrebiteľskom úvere tiež nemá obligatórne náležitosti uvedené v ust. § 9 ods.
2 písm. j, k zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (26.10.2010), čo

spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru.
Zmenka však túto skutočnosť nezohľadňuje

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Aziz veci C-415/11

cit.:

„Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ ku
škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných
v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je

právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne
postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy
k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok,

- na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny
preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a
rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po
individuálnom dojednaní.Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje
toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno

považovať za nekalé.“

Dojednanie o zmenke nezohľadňuje ochranu spotrebiteľa, ktoré je kladné na úroveň pravidiel verejného
poriadku, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1., 2 OZ, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia
§ 39 OZ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 4Obo/161/2007). Odvolacie

námietky navrhovateľa sú preto nedôvodné.

Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si dôvodov potvrdil v zmysle § 219 ods.
1, 2 O.s.p..

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho

konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovi v priebehu odvolacieho
konania žiadne trovy nevznikli. Vedľajšiemu účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov právneho
zastúpeniazajedenúkonprávnejslužby-vyjadreniekodvolanievychádzajúczhodnotypredmetusporu
418 Eur, a to vo výške 29,88 Eur + režijný paušál vo výške 8,04 Eur, spolu 37,92 Eur, ktoré je žalobca
povinný nahradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu Mgr. Henricha

Schindlera, advokáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.