Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoE/160/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4106219036
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4106219036.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriu Fridrich Paľko, s. r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., S. X,
o vymoženie sumy 459,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra zo dňa 29. júna 2012, č. k. 23Er/671/2006-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, exekúciu zastavil. Zároveň
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Romanovi Liščákovi, so sídlom
Exekútorského úradu: Nám. Sv. Michala č. 5, Hlohovec, trovy exekúcie vo výške 84,22 eura a súdnemu

exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, so sídlom Exekútorského úradu: Záhradnícka 60, Bratislava,
trovy exekúcie vo výške 7,97 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 240 ods. 1, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.2014, § 25 ods. 1, 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j), ods. 3 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 2 , 3, § 53 ods.
1, 3, 4 , § 54 ods. 1, § 879j Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom. Konštatoval,
že exekučným titulom v tomto konaní je právoplatný a vykonateľný Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 29.05.2006 sp. zn. SR 1709/06. V tomto smere

súdprvéhostupňazistil,žeprávnyvzťahmedziúčastníkmivznikolnazákladezmluvyoúvereč.4281201
zo dňa 26.10.2005, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 331,94 eura, ktorý
sa povinný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 265,56 eura v 10-tich mesačných
splátkach po 59,86 eura, počnúc dňom 20.11.2005. Rovnako mal za preukázané, že povinný si svoju
povinnosť riadne nesplnil, a preto stal sa dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku. Súd
prvého stupňa predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol oprávnený

vpostavenídodávateľaapovinnývpostaveníspotrebiteľa.Podľanázorusúduprvéhostupňadojednanie
rozhodcovskej doložky v danom prípade, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Poukázal na to, že cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou,
na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, dáva síce zmluvným stranám na výber

riešenie sporov cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom, avšak samotný výber v konečnom
dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr a v praxi je reálny predpoklad, žena súd sa neobráti spotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému konanie pred rozhodcovským súdom vyhovuje.
Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Rozhodcovský súd je pritom

paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej
zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Podľa názoru súdu takto
formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej zmluve alebo
v úverových podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojedná, je ako taká v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Z uvedených

dôvodov súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Zároveň súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 , § 203
ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť
súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Romanovi Liščákovi, so sídlom Exekútorského úradu: Nám. Sv. Michala
č. 5, Hlohovec, trovy exekúcie vo výške 84,22 eura (bližšie špecifikované v odôvodnení rozhodnutia)
a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, so sídlom Exekútorského úradu: Záhradnícka 60,
Bratislava, trovy exekúcie vo výške 7,97 eura (bližšie špecifikované v odôvodnení rozhodnutia).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru oprávneného všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený.
Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust.§
40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú
jeho právomoc. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel- zabezpečiť

právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a
uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný
súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto
rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL.
ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na
podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov

konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že
v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladomprerozhodnutieexekučnéhosúduojehoprávnompostaveníatiežovplyvniťprípravuobsahu
jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný
súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený

skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom
poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Dodal, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany

súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto
štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi.

Oprávnený v odvolaní s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal konanie prerušiť

a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej
odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo
zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským

súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?, 3)
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

S poukazom na vyššie uvedené návrhy oprávneného na prerušenie konania sa odvolací súd v
prvom rade zaoberal prípustnosťou oprávneným požadovaného postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm.
b), písm. c) OSP. Vychádzajúc z ust. § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a
exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis ( Exekučný poriadok ) neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36 ods. 5

Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. b), písm. c) OSP odvolací súd návrhy
oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodné zamietol, pretože v prípade exekučného konania
sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimka z uvedeného
pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii, v zmysle ktorého začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na

majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, pričom
už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú (§ 14 ods. 5 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je daný prípad. Z uvedeného vyplýva, že procesné právne
predpisy vzťahujúce sa na exekučné konanie tak zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia
predmetného exekučného konania, a preto je potrebné návrhy oprávneného na prerušenie konania ako

nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu

prvého stupňa vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil, treba ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 18.09.2006, kedy bol súdnemu exekútorovi,
Ing. Romanovi Liščákovi, so sídlom Exekútorského úradu Hlohovec, Nám. Sv. Michala 5, doručený

návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 459,40 eura (13.840,-
Sk) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 29.05.2006, sp. zn. SR 1709/06, ktorý nadobudol
právoplatnosťdňa03.07.2006avykonateľnosťdňa06.07.2006.Vyššieoznačenýsúdnyexekútordoručil
dňa 25. 09. 2006 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej

pripojila návrh na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa poveril dňa 14.11.2006 súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Následne súd prvého stupňa uznesením č.k. 23Er/671/2006-31 zo dňa 29. 09.
2008 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril JUDr.
Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62.

Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1,2 Exekučného poriadku.

Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný
titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súdkedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky.

Podľa § 41 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku ( v znení účinnom v čase začatia exekučného konania),
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 243d ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade
s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead) a ktoré neboli
ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do

31. decembra 2014 (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie
aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil,
že napadnuté uznesenie je správne. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa
26.10.2005 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z úverovej zmluvy
zo dňa 26.10.2005 (č.l. 67 spisu) je zrejmé, že veriteľ, v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri

uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník, v tomto spore
povinný je osoba, ktorý pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
ale zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne
posúdil povinného ako spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú
zmluvu a správne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolacísúdsavplnomrozsahustotožňujeajsozáveromsúduprvéhostupňatýkajúcehosavyhlásenia
za neprijateľnú podmienku samotnú rozhodcovskú doložku a dodáva, že akákoľvek rozhodcovská
doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako
spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek
iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak

ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa
snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený
uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované (formulárová, typová, tiež adhézna) zmluvy a navyše
aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu
záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa.

Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne
dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto
formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto vec
exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk.Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný
súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú
povinný podpísal je typovou zmluvou , povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal ani možnosť

nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o

rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Prekážku k takémuto
postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, pretože vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP,
keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov

na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí
dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so
zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom

zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu
takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej
rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou
ochrany spotrebiteľa.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je v danej veci
treba považovať za neplatné dojednanie, pretože ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nepovažoval
za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného uvedenými v podanom odvolaní.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.

Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd exekúciu
zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V priebehu odvolacieho konania bol novelizovaný zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a to zákonom č. 299/2013 Z.z., účinným od 1.11.2013. a zmena právnej úpravy

sa týkala aj prípustnosti odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57
Exekučného poriadku. Odvolací súd s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia § 243 ods.
1,3 EP mal za to, že v danom prípade ide o odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, avšak zároveň ide aj o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Keďže prechodné

ustanovenia, ani dôvodová správa neriešia, čo je v tomto prípade potrebné považovať za rozhodnutie
sudcu, odvolací súd bol toho názoru, že sudca svojím vyjadrením zo dňa 28. 08. 2014 („odvolaniu
nemienim vyhovieť“) o odvolaní oprávneného nerozhodol, a preto na daný prípad nebolo možné ani
aplikovať právne predpisy účinné do 31. októbra 2013, ale právne predpisy účinné od 1. novembra 2013,
v zmysle ktorých proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať odvolanie.

Odvolací súd preto v rámci odvolacieho konania nerozhodoval o výroku o trovách exekúcie, pretože v
zmysle § 374 ods. 4 posledná veta OSP o odvolaní oprávneného proti tomuto výroku, vydaným vyšším
súdny úradníkom, musí meritórne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou s tým,
že proti jeho rozhodnutiu nebude prípustné odvolanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.