Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/412/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216672
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216672.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov
JUDr. Marty Polyakovej a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
10C/104/2013-96 zo dňa 12. augusta 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.9.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,

ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 4355,18-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 871,04,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995
Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo ho odôvodnil
tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe jeho návrhu

na vykonanie exekúcie proti povinnému - G. Q., registrovaný u súdneho exekútora pod sp. zn. EX
3226/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.02.2011, pričom
konanie začalo dňa 22.03.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 331
dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez
ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny

proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovenie § 44
ods.2 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a
teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov
a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu- zásadu legality. Dôsledkom realizácie právomoci

všeobecného súdu upravenej v § 40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný
súdtým,žesvojimnelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplatenie
dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav,ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej
strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul- rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je

možné zrušiť pre uplynutie lehoty v ustanovení § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane
nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania,

na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe
a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré

mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla
navrhovateľovi majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, nemôže preto nastať

akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Ďalej si
uplatňuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom
- nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti

majetkového práva navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho
očakávanianavrhovateľa,žesprávnymazákonnýmpostupomsúdudôjdekvymoženiujehopohľadávky.
Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia

bola zamietnutá. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces,

deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo
a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu
bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu,
keď medzitýmnym rozsudkom žiadal určiť odporcu zodpovedným za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní

návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/328/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods.1 písm. a/, § 9, § 15, § 16, ods.1,
§ 17 ods.1 až 3, § 19 ods.1, 3, v znení platnom a § 41 ods.1, 2, § 44 ods.1,2 Zák. č. 233/1995 Z.Z. o

súdnych exekútoroch exekučnej činnosti účinného v čase začatia exekúcie a dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP
Zák. č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že si trovy konania nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na exekučnom súde dňa 28.04.2010. Okresný
súd uznesením č. k. 12Er/328/2010-13 zo dňa 20.01.2011 zamietol žiadosť oprávneného na udelenie

poverenia. Exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 15.03.2011, právoplatne dňa 05.04.2011.
Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku dňa 25.09.2012.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky; čo je kompetentný preskúmavať ústavný súd.

Súd prvého stupňa zisťoval, či súd nedodržal zákonnú, resp. primeranú lehotu, z akého dôvodu, či
je daný dôvod na náhradu škody, resp. či nejaká škoda vznikla a či existuje príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou.
Dospel k záveru, že exekučné konanie bolo vedené v čase, kedy lehota na udelenie poverenia existovala
len na rozhodnutie súdu, ktorým súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Mal ďalej za to, že
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia bolo vydané v primeranej lehote s prihliadnutím

na postup exekučného súdu v exekučnom konaní pri zadovažovaní listinných dôkazov, predchádzajúci
rozhodnutiu súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a s poukazom
na skutočnosť, že navrhovateľ ako oprávnený neposkytol exekučnému súdu súčinnosť a nepredložil
exekučnému požadované doklady pre posúdenie jeho žiadosti.
Poukázal na to, že znenie zákonného ustanovenia § 44 ods.2 EP oprávňovalo exekučný súd

ex offo skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, pričom exekučný súd neskúmal vecnú správnosť
exekučného titulu. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je
spôsobilé založiť prekážku rei iudicata. Exekučný súd bol oprávnený a povinný skúmať existenciu a
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

rozhodcovskéhorozsudkusozákonom,znamenajúcineúčinnosťtohtoexekučnéhotitulu,pričomvtomto
štádiu konania nevykonáva dokazovanie, postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, exekučný
súd bol oprávnený ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, či
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a predpismi

upravujúcimi spotrebiteľské právo.
kutočnosť, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z
platnýchprávnychpredpisov,nemôžemaťza následokjehonesprávnyúradnýpostup anáslednenárok
navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
keďže exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Preto následne sa ďalej už

nezaoberal výškou škody a nemajetkovej ujmy.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že navrhovateľ
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu dňa 25.09.2012, návrh
bol podaný dňa 28.09.2012 a ku dňu rozhodnutia súdu odporca neuznal, neuspokojil právny nárok
navrhovateľa a v čase rozhodnutia súdu uplynula 6 mesačná lehota. Ďalej dospel k záveru, že námietka

premlčania uplatneného právneho nároku namietaná odporcom nebola dôvodná s poukazom na dátum
podania návrhu a na skutočnosť, že navrhovateľ sa domáhal predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody u odporcu dňa 25.09.2012, pričom o škode a nemajetkovej ujme sa mohol dozvedieť
s poukazom na dátum doručenia rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dňa
24.1.2011, trojročná premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom a uplynula by až dňa 25.1.2014.

Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody,
teda nepreukázal existenciu škody, ani existenciu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že v konaní
nebolo preukázané, že by zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ďalej
sa nezaoberal uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou, keď nebol daný právny základ uplatneného
právneho nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné

právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič
nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkomnevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo a že nesúhlasí s tým.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady

konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri

rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,

nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -

článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania

sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za
škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)

a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánupri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,

a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote

15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa

20.01.2011, teda za necelých 9 mesiacov od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, pričom ku
dňu podania žiadosti exekútora o udelenie poverenia znenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku lehotu
jednoznačne vylučovalo pre prípady zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,

nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto

zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných
prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
(ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných

vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia za necelých 9 mesiacov po
doručení žiadosti o udelenie poverenia nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnejneistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody) s poukazom na zistený skutkový stav veci tak, ako
ho uviedol súd prvého stupňa, pričom exekúcia bola právoplatne zastavená a navrhovateľ ako účastník
exekučného konania na strane oprávneného sa voči zastaveniu exekúcie neodvolal.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo
potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu
nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda

nemožnosťou realizácie exekúcie.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.1,3, §
9 ods. 1 a 2 v znení platnom pred i po začatí konania, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3
a citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm.

c/, d/, i/, v znení platnom do 31.5.2011 a od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do i po
31.5.2010 mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď
návrh navrhovateľa plne zamietol.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a

že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu

činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby
museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.