Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/486/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217977
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812217977.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty
Čupkovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa I., zastúpeného X. proti odporcovi C.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza, č.k. 10C/146/2012-385 zo dňa 19. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy, ktorými sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Prievidza tým, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej
lehote, rozhodol o poverení exekútora po 15-dňovej zákonnej lehote, rozhodol o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote a zamietol žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Vzhľadom k
tomu, že navrhovateľ podal hromadne návrhy na začatie konania, ktorými sa domáhal voči odporcovi
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení neskorších predpisov, súd uznesením, č.k. 10C/146/2012-7 zo dňa 24.10.2012
podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie veci vedené
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 10C/146/2012, 10C/147/2012, 10C/148/2012, 10C/149/2012,
10C/150/2012, 10C/151/2012, 10C/152/2012, 10C/153/2012, 10C/154/2012, 10C/155/2012,
10C/156/2012, 10C/157/2012, 10C/158/2012, 10C/159/2012, 10C/160/2012, 10C/161/2012,
10C/162/2012, 10C/163/2012, 10C/164/2012, 10C/165/2012, 10C/166/2012, 10C/167/2012,
10C/168/2012, 10C/169/2012, 10C/170/2012, 10C/171/2012, 10C/172/2012, 10C/173/2012,
10C/174/2012, 10C/175/2012, 10C/176/2012, 10C/177/2012, 10C/178/2012, 10C/179/2012,
10C/180/2012, 10C/181/2012, 10C/182/2012, 10C/183/2012, 10C/184/2012, 10C/185/2012,
10C/186/2012, 10C/187/2012, 10C/189/2012, 10C/190/2012, 10C/191/2012, 10C/192/2012,
10C/193/2012, 10C/194/2012, 10C/195/2012, 10C/196/2012, 10C/197/2012, 10C/198/2012,
10C/199/2012, 10C/200/2012, 10C/201/2012, 10C/202/2012, 10C/203/2012, 10C/204/2012,
10C/205/2012, 10C/206/2012, 10C/207/2012, 10C/208/2012, 10C/209/2012, 10C/210/2012,
10C/211/2012, 10C/212/2012, 10C/213/2012, 10C/214/2012, 10C/215/2012, 10C/216/2012,
10C/217/2012, 10C/218/2012, 10C/219/2012, 10C/220/2012, 10C/221/2012, 10C/222/2012,
10C/223/2012, 10C/224/2012, 10C/225/2012, 10C/226/2012, 10C/227/2012, 10C/228/2012,
10C/229/2012, 10C/230/2012, 10C/231/2012, 10C/232/2012, 10C/233/2012, 10C/234/2012,
10C/235/2012, 10C/236/2012, 10C/237/2012, 10C/238/2012, 10C/239/2012, 10C/240/2012,
10C/241/2012, 10C/242/2012, 10C/243/2012, 10C/244/2012, 10C/245/2012, 10C/246/2012,

10C/247/2012, 10C/248/2012, 10C/249/2012, 10C/250/2012, 10C/251/2012, 10C/252/2012,
10C/253/2012, 10C/254/2012, 10C/255/2012, 10C/256/2012, 10C/257/2012, 10C/258/2012,
10C/259/2012, 10C/260/2012, 10C/261/2012, 10C/262/2012, 10C/263/2012, 10C/264/2012,
10C/265/2012, 10C/266/2012, 10C/267/2012, 10C/268/2012, 10C/269/2012, ktoré sa viedli pod č.k.
10C/146/2012. Vo veciach 10C/147/2012, 10C/153/2012, 10C/154/2012, 10C/156/2012, 10C/164/2012,
10C/165/2012, 10C/169/2012, 10C/170/2012, 10C/172/2012, 10C/174/2012, 10C/175/2012,
10C/176/2012, 10C/177/2012, 10C/179/2012, 10C/180/2012, 10C/184/2012, 10C/185/2012,
10C/187/2012, 10C/190/2012, 10C/191/2012, 10C/192/2012, 10C/200/2012, 10C/201/2012,
10C/202/2012, 10C/204/2012, 10C/206/2012, 10C/207/2012, 10C/216/2012, 10C/221/2012,
10C/223/2012, 10C/224/2012, 10C/225/2012, 10C/226/2012, 10C/227/2012, 10C/228/2012,
10C/229/2012, 10C/230/2012, 10C/231/2012, 10C/232/2012, 10C/233/2012, 10C/234/2012,
10C/235/2012, 10C/236/2012, 10C/238/2012, 10C/239/2012, 10C/240/2012, 10C/241/2012,
10C/243/2012, 10C/244/2012, 10C/245/2012, 10C/246/2012, 10C/247/2012, 10C/248/2012,
10C/251/2012, 10C/252/2012, 10C/253/2012, 10C/260/2012, 10C/261/2012, 10C/269/2012, v ktorých
sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Prievidza, spôsobeného tým, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty, súd sa oboznámil s obsahom príslušných exekučných spisov a z vykonaného
dokazovania súdu vyplynulo, že súdni exekútori vo veciach navrhovateľa ako oprávneného doručovali
Okresnému súdu Prievidza žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom tento rozhodoval tak, že všetky žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uzneseniami zamietol, pričom od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu o jej zamietnutí
ubehol rôzny a rozdielny počet dní tak, ako to je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo
veciach 10C/146/2012, 10C/149/2012, 10C/157/2012, 10C/159/2012, 10C/160/2012, 10C/161/2012,
10C/162/2012, 10C/166/2012, 10C/167/2012, 10C/171/2012, 10C/173/2012, 10C/181/2012,
10C/182/2012, 10C/186/2012, 10C/193/2012, 10C/195/2012, 10C/196/2012, 10C/199/2012,
10C/203/2012, 10C/211/2012, 10C/213/2012, 10C/214/2012, 10C/215/2012, 10C/218/2012,
10C/220/2012, 10C/237/2012, 10C/250/2012, 10C/254/2012, 10C/255/2012, 10C/256/2012,
10C/257/2012, 10C/259/2012, 10C/262/2012, 10C/264/2012, 10C/265/2012, 10C/267/2012, v ktorých
sa navrhovateľ domáhal náhrady škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Prievidza tým, že rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
a to rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, a tým, že rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty súd z pripojených exekučných
spisov zistil, že súdni exekútori vo veciach navrhovateľa ako oprávneného doručovali Okresnému súdu
Prievidza žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tento rozhodoval tak, že niektoré
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uzneseniami zamietal, pričom od doručenia
žiadosti do rozhodnutia súdu o jej zamietnutí ubehol rôzny a rozdielny počet dní tak, ako to je zrejmé
z odôvodnenia napadnutého rozsudku, niektorým žiadostiam vyhovel a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote. V niektorým prípadoch exekučný súd poveril súdneho
exekútora po uplynutí tejto lehoty, avšak v priebehu vykonávania exekúcie exekučný súd uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, v dvoch prípadoch bola exekúciu ukončená vymožením.
Vo veciach 10C/148/2012, 10C/150/2012, 10C/151/2012, 10C/152/2012, 10C/155/2012, 10C/158/2012,
10C/163/2012, 10C/168/2012, 10C/178/2012, 10C/183/2012, 10C/189/2012, 10C/194/2012,
10C/197/2012, 10C/198/2012, 10C/205/2012, 10C/208/2012, 10C/209/2012, 10C/210/2012,
10C/212/2012, 10C/217/2012, 10C/219/2012, 10C/222/2012, 10C/249/2012, 10C/258/2012,
10C/263/2012, 10C/266/2012, 10C/268/2012, v ktorých sa navrhovateľ domáhal náhrady škody, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza tým, že nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora,
súd z pripojených exekučných spisov zistil, že navrhovateľ doručoval Okresnému súdu Prievidza návrhy
na zmenu súdneho exekútora, pričom tento rozhodoval tak, že niektorým návrhom vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril navrhovaného súdneho exekútora, pričom od doručenia návrhu do rozhodnutia súdu
o jeho vyhovení ubehol rôzny a rozdielny počet dní tak, ako to je zrejmé z odôvodnenia napadnutého
rozsudku. V niektorým prípadoch exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora
nerozhodol, nakoľko uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, 4, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného

poriadku v znení platnom ku dňu 31.05.2010, ako aj v znení platnom ku dňu 31.05.2011 a v znení
platnom od 01.06.2011 a § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005
Z. z. účinnej od 01.09.2005 a prechodné ustanovenia v uvedenej novele. V súvislosti so zákonnými
podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súd v danej
veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vo vzťahu k tvrdeným
zbytočným prieťahom v exekučnom konaní poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. V oboznamovaných exekučných veciach navrhovateľ
buď nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie
vo veci, alebo jeho sťažnosti boli považované za neopodstatnené, čo je konštatované u každého
oboznámeného exekučného spisu, v ktorom sťažnosť navrhovateľ podal. Súčasne nebolo preukázané,
že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky pre
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté
z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí podaní sťažovateľa. V prejednávaných veciach,
týkajúcich sa exekučných konaní, v ktorých exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia do 31.5.2010, t. j. podľa Exekučného poriadku v znení platnom do jeho novely
vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z., súd ako právne zdôvodnenie neopodstatnenosti týchto návrhov
navrhovateľa uviedol, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.05.2010 nemožno
jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Podľa názoru súdu 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď
súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová
lehota neplatí. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by
mohla byť navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená škoda, pričom v exekučných
spisoch sa nenachádzajú žiadne urgencie na skoršie vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v
konaní, ktoré by boli považované za dôvodné. V prejednávaných veciach, týkajúcich sa exekučných
konaní, v ktorých exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia v období
od 01.06.2010 do 31.05.2011 a od 01.06.2011 podľa Exekučného poriadku v znení
jeho novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z., súd uviedol, že v čase podania žiadosti
na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Exekučný súd sa tak nedopustil žiadneho nesprávneho postupu,
keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a
nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. Napokon v exekučnom spise sa nenachádzajú
žiadne urgencie na skoršie vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré
by boli považované za opodstatnené. Súd ďalej poukázal na novelu Exekučného poriadku vykonanú
zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.06.2010 vypustil zákonnú 15-dňovú lehotu na
vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm.
c) a d) Exekučného poriadku. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia
zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť, keď
išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné
ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku,
vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011
Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok. V prejednávaných exekučných veciach boli exekučnými titulmi
rozhodcovské rozsudky. Už zo samotného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bol súd oprávnený
ex offo skúmať, či rozhodcovské rozsudky boli vydané v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní
a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky, a či
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v
súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne

skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými
právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre možný rozpor
exekučného titulu s § 45 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
alebo z dôvodu, že rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú, ktorá nemôže byť základom právomoci
rozhodcovského súdu a rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci
konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nepovažoval za spôsobilý exekučný titul alebo
z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol exekučným titulom, zaväzoval povinného na plnenie,
ktoré bolo v rozpore so zákonom, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutia
riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. I keď v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie existovala 15-dňová lehota na vydanie poverenia, a to aj pre exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku, v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútora o
udelenie poverenia, o ktorej bolo rozhodnuté po 01.06.2010, v prípade, ak exekučným titulom boli podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, 15-
dňová lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, keďže v
období po účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01.06.2010, bola vypustená, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm.
c) a d) Exekučného poriadku, čo sa vzťahovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Súd zastával názor, že
aj pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku. Prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy
len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Odporca sa nedopustil
žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila.
O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v
primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. S poukazom na § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o
tejto žiadosti za nesprávny. Súd dal do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS
520/2012-39 zo dňa 10.07.2013 a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 86/02, IV.
ÚS 440/2012. Navrhovateľ sa v ďalších návrhoch tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. I napriek
tomu, že v jednotlivých exekučných veciach, ktoré sú v odôvodnení tohto rozsudku oboznámené, súd
o zmene exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny
úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Navyše v exekučnom
konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy
podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní alebo obrátiť sa
na Ústavný súd Slovenskej republiky s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ v niektorých exekučných
veciach podal sťažnosť pre zbytočné prieťahy v konaní, no jeho sťažnosti buď neboli považované za
opodstatnené a vo veciach, v ktorých bol konštatovaný prieťah v konaní, bol obratom odstránený a
nemohol spôsobiť navrhovateľovi žiadnu škodu s poukazom na charakter vytýkaného
prieťahu. V prevažnej väčšine exekučných vecí však navrhovateľ sťažnosti na zbytočné prieťahy
nepodal. Keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávaných exekučných veciach,
súd sa samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda k naplneniu účelu exekučného
konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť
pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila
škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky
oprávneného bolo vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. V súvislosti s
nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody navrhovateľovi. I keď k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo
po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný
postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na náhradu škody. Navrhovateľ ďalej nepreukázal existenciu
škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ mal v tomto konaní na

preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke.
Požadované paušálne sumy za veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie
výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami,
skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k
ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok.
Majetková škoda tak nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od
konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť
povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou
činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa
považoval súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom k tomu, že
súd dospel k právnemu názoru, že na strane odporcu, konajúceho prostredníctvom exekučného súdu,
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, návrh navrhovateľa nepovažoval za dôvodný a zamietol
ho. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nepriznal.
Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože ich neuplatnil a napokon
mu žiadne ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd
zdôrazňuje, že § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania
skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého
stupňa, súd prvého stupňa vytýčil termín pojednávania na 19.12.2013, navrhovateľ predvolanie na
pojednávanie prevzal dňa 14.11.2013, svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle
§ 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti
riadne predvolaného odporcu, ktorý na rozdiel od navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s
tým, aby súd prvého stupňa pojednával vo veci v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd

nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie
práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v
ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú,
dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k
nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda
senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa §
122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.11.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 19.12.2013, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné, teda navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Súdne konanie v predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s
pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a odporca mali reálnu možnosť predkladať skutočnosti
a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa končil dokazovanie. Pred
skončením dokazovania súd prvého stupňa vykonal poučenie účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a potom uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí
možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa
nedostavil s tým, že na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučných spisov
súdu. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom okresného súdu nedošlo
k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov
práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd preto v prejednávanej veci dodržal zásadu
priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania,
ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z
vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky k porušeniu zásad priamosti a
ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 05.11.2012 pod sp. zn. 19NcC/660/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Katarína Zajacová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 10C/146/2012. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu

za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a
dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to, čo
má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých navrhovateľ odvodzoval nároky uplatnené návrhom sú upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (účinnosť 01.07.2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z. z. s účinnosťou
od 01.09.2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z. z. a zákonom č. 517/2008 Z. z. s
účinnosťou od 01.01.2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2011) v
znení do 31.12.2012.
Vychádzajúc zo zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri
výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup
existuje, nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného
subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe
sankcie. Dôkazná povinnosť navrhovateľa spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Prievidza v jednotlivých exekučných konaniach. Nesprávny úradný postup navrhovateľ
charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov navrhovateľ
navrhoval ako dôkaz súdne spisy exekučného súdu vedené medzi oprávneným -navrhovateľom a
povinnými uvedenými v jednotlivých návrhoch, ktorí boli označení menom a priezviskom, číslom zmluvy
o úvere, z ktorej vyplýval záväzok povinného, ktorého neplnením vznikla peňažná pohľadávka, ktorej
vymoženia sa navrhovateľ domáhal, a číslom exekučnej veci vedenej u súdneho exekútora. Súd prvého
stupňa po zistení, že ide o exekučné konania vedené Okresným súdom Prievidza, si tieto exekučné
spisy pripojil.

V danom prípade bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom, resp. o
zmene súdneho exekútora, v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným
postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Navrhovateľ nepreukázal, že prieťahy, o
ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou
vzniku škody navrhovateľa v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou
a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že v prípade návrhov, v ktorých navrhovateľ namietal nevydanie uznesenia
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej lehote, možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného súdu len z
hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože

vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. V čase začatia jednotlivých exekučných konaní bolo toto konanie upravené
Exekučným poriadkom, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval
pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom.

Navrhovateľom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom
mu vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací
súd vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených navrhovateľom v jednotlivých návrhoch je toho názoru, že
namietaný nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že
navrhovateľ namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady
rozhodnutia, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu
z nesprávneho úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k
protiprávnosti rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v
prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy.

Odvolací súd v prípade návrhov, v ktorých namietal nevydanie uznesenia o zmene súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že v tejto skutočnosti nemožno
vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku odôvodnil nenaplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a
konštatoval, že navrhovateľ taktiež nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích
dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného
prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr.
„súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané“, „súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií
atď.“.), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného
rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení
rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a
právne závery súdu prvého stupňa o nepreukázanom naplnení predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu (neexistenciu nesprávneho úradného postupu, škody a príčinnej súvislosti). Rovnako
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože
následkom nepreukázaného kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu je zamietnutie návrhu navrhovateľa.

Po preskúmaní obsahu navrhovateľom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací
súd konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia
navrhovateľa nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca navrhovateľa tak, aby obsiahol
odvolacie dôvody takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých navrhovateľ uplatnil proti odporcovi na súdoch
Slovenskej republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu
súdu prvého stupňa, keď navrhovateľ napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez
pojednávania a na druhej strane tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené
základné povinnosti a zákonné podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti
konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových
zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných
dôvodoch, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .