Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/2/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714211600
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714211600.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653 zastúpeného
JUDr. Pavlom Novákom, advokátom, so sídlom v B., F. X, proti žalovanému: F. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom XXX XX L. K. XXX, v konaní o zaplatenie 2 483,11 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 10C/106/2015-115 zo dňa 9.7.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.483,11 € spolu s 11,75 % úrokom zo sumy 1.786,62 € od 22.8.2014 do zaplatenia a 5 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 2.351,28 € od 22.8.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 410,80 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel
k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 02.10.2007 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č.
0352741566, na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý bankou úver vo výške 67.000,- Sk, a to
ako spotrebný bezúčelový úver pri premenlivej výške úrokovej sadzby 11,75 % v deň uzatvorenia
úverovej zmluvy, poskytnutý jednorázovo a bezhotovostne za spracovateľský poplatok 2.000,- Sk z
prostriedkov úveru a poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne. Pri výške splátky 1.019,- Sk mesačne,
splatnosti prvej splátky k 20.11.2007 a pri konečnej splatnosti úveru 20.09.2017. Periodicita a splatnosť
splátok bola dohodnutá ako mesačná k 20-temu dňu v kalendárnom mesiaci. Ročná percentuálna
miera nákladov bola stanovená na 15,20 %. Žalovaný súhlasil s tým, že banka pri splácaní pohľadávky
vykonávala inkaso z inkasného účtu vo výške splátok. Zo záverečných ustanovení zmluvy vyplývalo,
že žalovaný sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktoré sú všeobecné obchodné podmienky,
banky, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené zverejnením, súhlasí s nimi a zaväzuje sa
ich dodržiavať.
Ako potom súd zistil z prehľadu o transakciách na úverovom účte je skutočne pravdou, že posledná
splátka, ktorú žalovaný poslednú splátku úveru zaplatil dňa 15.02.2012. Po tomto dátume už žiadnu
splátku úveru nezaplatil a od tohto momentu ako vyplýva z prehľadu o transakciách na úverovom účte
urobenom až do 19.08.2014 sa mu pripisovali úroky z omeškania, riadne úroky a do 20.04.2013 aj
poplatok za správu úveru. Je teda zrejmé, že v čase, keď banka v zmysle § 52 ods. 9 Občianskeho

zákonníka pristúpila k zosplatneniu úveru a žalovaného na túto skutočnosť na túto skutočnosť upozornila
listom zo dňa 28.05.2014 bol už žalovaný vyše roka v omeškaní s úhradou ďalšej splátky, ktorá mala
byť zročná 20.02.2012. Žalovaný totiž neprodukoval dôkaz preukazujúci, že by po 20.02.2012 ešte
žalobcovi na úhradu dlhu poskytol nejaké plnenie. Listom z 27.06.2014, ktorý bol žalovanému doručený
02.07.2014 po tom banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a žiadala zaplatiť sumu 2.425,61 €.
Podľa presvedčenia súdu banka konala v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v zmysle,
ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ
uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania od zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Pohľadávka žalobcu, ktorá pozostávala zo sumy 1.786,62 € titulom dlžnej úverovej istiny, zo sumy
516,82 €, ktorá predstavovala riadne úroky, zo sumy 131,83 € predstavujúcej úroky z omeškania
vyčísľované od 20.02.2012 do 20.08.2014 a z nároku na poplatky vo výške 47,84 €, ktoré boli
požadované do 20.05.2013, nachádza oporu v zmluve a aj v prehľade o transakciách na úverovom účte
a premlčaná nie je.
Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že by úverová zmluva, ktorá bola uzavretá v roku 2007
nemala náležitosti požadované vtedy platným zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.
Náležitosti tejto zmluvy vymedzovalo ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože je
nesporné, že úver poskytnutý žalovanému mal charakter spotrebiteľského úveru. Podľa presvedčenia
súdu uzavretá úverová zmluva bola platná, a preto existuje právo žalobcu domáhať sa plnenia z úverovej
zmluvy a nielen plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré by žalobcovi prináležalo, ak by šlo o
plnenie poskytnuté na základe neplatnej zmluvy, tak ako to konštatoval vo svojom odpore žalovaný.
V čase, keď úverová zmluva vznikla platili ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
v zmysle, ktorých musela mať písomnú formu, musela obsahovať náležitosti uvedené v ods. 2 a 3,
pričom pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 a 3 v zmysle ust. § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských
úveroch účinného k 02.10.2010 bola zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej
základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru spôsobovala v tom čase len absencia údajov RPMN, ktorá ale nie je nedostatkom preskúmavanej
zmluvy.
V zmysle § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemohol veriteľ požadovať úrok, alebo poplatky,
ktoré neboli uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa presvedčenia súdu tu však opätovne nejde o takúto situáciu, úroky boli v zmluve dohodnuté
a jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky banky a tie úročenie upravovali v článku 7.4.
spôsobom, v ktorom súd nevidel porušenie zákona. Banka bola oprávnená úrokovú sadzbu, ktorá je
premenlivá určovať v aktuálnej výške zverejnením a tiež pravdou, že žalovaný v zmysle článku 16. 1.4.
všeobecných obchodných podmienok žalobcu ako spotrebiteľ bol oprávnený v lehote 15 dní odo dňa
účinnosti zmeny sadzobníka, v ktorom boli zverejňované úroky banky, písomne odstúpiť od zmluvy s
okamžitou účinnosťou.
V konaní nebol produkovaný dôkaz, že by bol žalovaný predmetné právo využil.
Pokiaľ ide o námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v odpore, súd sa s takýmto názorom
nestotožnil, žaloba bola podaná 27.08.2014 a s prihliadnutím na všeobecnú 3 ročnú premlčaciu dobu,
v ktorej sa mohli premlčovať nároky banky ako veriteľa vo veci spotrebiteľského úveru poskytnutého
žalovanému v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, (ktorý je nutné aplikovať na tento právny vzťah
vzhľadom na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) mohli by byť premlčané nároky žalobcu, ktoré
sa stali zročné pred 27.08.2011. Ako však žalobca uviedol a ako vyplynulo z prehľadu v transakciách
na úverovom účte, nároky na istinu, úroky, úroky z omeškania boli v rámci nárokov na zaplatenie istiny,
úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov boli uplatňované len tie nároky, ktoré vznikli po nezaplatení
splátky, zročnej 20.02.2012 a je preto vylúčené, aby tieto nároky mohli byť premlčané, keďže boli
uplatnené v priebehu 3 ročnej premlčacej doby, ktorá plynula od ich zročnosti.
Žalobca má nárok aj na dohodnuté poplatky za správu úverového účtu, nakoľko zákaz požadovať od
spotrebiteľa úhradu poplatkov a náhradu nákladov, alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu, alebo
správu spotrebiteľského úveru, alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver,
a ktorého zriadenie, alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo poskytnutie
spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok bol vnesený novelou zákona o spotrebiteľských
úveroch vykonanou zákonom č. 132/2013 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 10.06.2013. Žžalobca
uplatňoval nárok na poplatky, ktoré boli zročné do mája 2013 vo výške 47,84 €. Podľa presvedčenia
súdu uplatňoval ich v súlade so zákonom. Nárok žalobcu na zaplatenie úverovej istiny vo výške 1.786,62
€ a riadnych úrokov vo výške 516,82 € nachádza právnu oporu v ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, teda v ustanoveniach v úverovej zmluve, ktorá predstavuje základný právny rámec pre
úpravu úverového vzťahu.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.
Nárok žalobcu na úroky z omeškania nachádza právnu oporu v ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
v znení účinnom vo februári 2012, keď už bol žalovaný v omeškaní s úhradou splátok a žalobca mu
začal účtovať úroky z omeškania.

V zmysle ust. § 369 ods. 1, vtedy platného Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.), ak je dlžník
v omeškaní so splnením peňažného záväzku, alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy
úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej
zmluvy a dlžníkom jej spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej
podľa predpisov občianskeho práva.
Je zrejmé, že žalobca vyhlásením určil úroky z omeškania, (čo preukázal aj sadzobníkom od 14.07.2009)
vo výške 8 % ročne a následne od 15.03.2013 vo výške 5 % ročne. Žalobca tým, že od 14.07.2009 určil
výšku úroku z omeškania vo výške 8 % reagoval na vtedy platné limity stanovené nariadením vlády SR
č. 87/1995 Z.z. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a na skutočnosť,
že výška úrokov z omeškania aj v roku 2011 bola o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Ak v roku 2013 uplatňoval nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne, opäť ich uplatňoval
v súlade s limitmi stanovenými týmto vykonávacím nariadením, nakoľko od 01.02.2013 výška úrokov z
omeškania bola novelizáciou Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vykonanou Nariadením č. 20/2013
stanovená tak, že bola o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, avšak toto sa vzťahovalo
len na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli od 01.02.2013. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013
výška úrokov z omeškania sa riadila podľa predpisov účinných k 31.01.2013 aj za dobu omeškania
po 31.01.2013. Je zrejmé, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania vznikol pred 01.02.2013 a
teda žalobca požadoval úroky z omeškania vždy v sledovanom období nižšie ako boli limity stanovené
občianskoprávnymi predpismi. Za takýchto okolností po tom je dôvodný aj nárok žalobcu na zaplatenie
poplatkov za správu úveru spolu vo výške 47,84 € tak, ako boli pripisované od 20.02.2012 do 20.08.2014,
pretože nárok na ňu nachádza priamo oporu v úverovej zmluve a žalobca uplatňoval len do obdobia,
keď ich podľa zákona o spotrebiteľských úveroch uplatňovať mohol.
Súd preto žalobe vyhovel a žalobcovi priznal popri sume 2.483,11 € aj 11,75 % zmluvný úrok z úverovej
istiny vo výške 1.786,62 € od 22.08.2014 až do zaplatenia úverovej istiny a 5 % úrok z omeškania ročne
zo sumy 2.351,28 €, čo predstavuje súčet úverovej istiny, zmluvných úrokov a poplatkov (bez sumy
131,83 €, teda bez vyčíslených úrokov z omeškania, ktoré boli priznané v sume 2.483,11 €), čím žalobe
v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi,
ktorý bol v konaní plne úspešný priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Trovy
žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku zo žalobného návrhu v sume 148,50 € a z
trov právneho zastúpenia vyčíslených a priznaných podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 262,30 €. Trovy právneho zastúpenia
sú tvorené odmenou právneho zástupcu žalobcu za 2 úkony právnych služieb po 101,25 € a režijným
paušálom za 2 úkony právnej služby po 8,04 € ako aj s 20 % DPH. Spolu predstavujú sumu 262,30 €
a spolu trovy konania predstavujú sumu 410,80 €.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný. Navrhoval
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vo
svojom odvolaní poukazoval na to, že sa s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa nestotožňuje
a to z dôvodu, že okresný súd nesprávne posúdil skutkový stav, keďže úrokovú sadzbu považoval

za úrok, čo sú však dva rozdielne pojmy. Nesprávne sa zaoberal poplatkom za poskytnutie úveru a
za správu úveru. Pokiaľ ide o RPMN, tak poukázal na výpočet uskutočnený internetovou kalkulačkou,
pretože prvostupňový súd opätovne nesprávne postupoval, pričom poukázal na správnosť rozsudku
Krajského súdu v Prešove v zmysle záverov, ktorého uvedenie správnej RPMN spôsobuje bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. V neposlednom rade sa jedná o klamanie spotrebiteľa a takéto konanie
v právnom štáte nemôže požívať právnu ochranu. Ďalej uvádzal, že súd prvého stupňa svojim
rozhodnutím porušil práva žalovaného ako spotrebiteľa vzhľadom k tomu, že v predmetnom konaní
neaplikoval Chartu základných práv EÚ, smernicu Rady 93/13/EHS a zákon o ochrane spotrebiteľa. V
tejto súvislosti poukázal na rozsudku Súdneho dvora EÚ. Má za to, že prvostupňový súd nedostatočne
zistil skutkový stav a neposúdil nárok uplatnený žalobcom v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, čo do neprijateľnej zmluvnej podmienky, poplatku za poskytnutie úveru, ako aj poplatku
za správu úveru, nesprávne uvedenej RPMN a taktiež sa nezaoberal prijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok ako sú poplatky za upomienky, aplikáciu Obchodného zákonníka, ako aj rozhodcovská
doložka, atď. Neposúdil všetky uvedené skutočnosti ani v kontexte udržiteľnosti zmluvy ako celku.

K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Vo svojom vyjadrení
uviedol, že právo banky požadovať od dlžníka úhradu spracovateľského poplatku za výkon bankových
činností je štandardný a obvyklý v bankovej praxi a to nielen v podmienkach SR, ale celej Európskej únie.
Spracovateľský poplatok, t.j. poplatok za poskytnutie úveru je spojený najmä s reálnym zabezpečením
finančných prostriedkov pre klienta, ale predstavuje aj náhradu reálne vynaložených nákladov banky
spojených s poskytnutím úveru. V tejto súvislosti jediné, čo môže súd preskúmať, je určitosť, jasnosť
a zrozumiteľnosť dojednania o spotrebiteľskom poplatku. Z dojednania obsiahnutého v čl. I. ods. 1
úverovej zmluvy je nepochybné, že ide o spracovateľský poplatok, aká je jeho výška a kedy je splatný.
Poplatky za správu úveru boli splatné ku koncu mesiaca a dňom ich splatnosti sa stávali súčasťou istiny.
Výška poplatku za správu úveru bola dohodnutá vo výške 60,- Sk/1,99 €. Výška poplatku za správu úveru
sa zmenila na základe zmeny sadzobníka platného od 1.10.2010 na sumu 2,99 eur mesačne. Odporca
svoje právo odstúpiť od zmluvy o úvere v zmysle bodu 16.1.3. všeobecných obchodných podmienok z
dôvodu nesúhlasu so zmenou sadzobníka nevyužil a od zmluvy neodstúpil. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a na skutočnosť, že od mája 2013 si prestal voči žalovanému poplatok
za správu úveru uplatňovať. Zmluva o úvere obsahovala údaj o RPMN, pri výpočte ktorého postupoval v
súlade s § 3 ods. 7 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR
č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a to v nadväznosti na § 4
ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri výpočte aplikoval vzorec účinný od 1.7.2006, ktorý
bol zavedený novelou zák. č. 264/2006, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských
úveroch. Pri uzatváraní zmluvy postupoval v súlade s právnym poriadkom a neboli ustanovené žiadne
také podmienky v zmluve, ktoré by obchádzali Občiansky zákonník alebo iné právne predpisy za účelom
znevýhodnenia spotrebiteľa alebo vzdania sa jeho práv.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
úsntheo pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania ako aj vo svojich
vyjadreniach k odvolaniam konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p.
a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto
s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie

prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav a následné prijaté právne závery. Pretože prvostupňový súd sa vysporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj
v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.