Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/212/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899645
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5808899645.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci žalobcov: 1/ Urbárski
spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, so sídlom Trojičné námestie 185, 027 44 Tvrdošín,
2/ Ing. C. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, XXX XX Z., obidvaja žalobcovia právne zastúpení
JUDr. Ivetou Brindzovou, advokátkou, so sídlom X. XXX, XXX XX P., proti žalovaným: 1/ ŽIAREC,

poľnohospodárske družstvo, so sídlom 027 44 Tvrdošín, IČO: 00 191 175, právne zastúpenému JUDr.
Petrom Machajom, advokátom, so sídlom E. XX, XXX XX Y. M., 2/ AKORD, a.s., so sídlom Miestneho
priemyslu 571, 029 01 Námestovo, IČO: 00 191 230, právne zastúpenému JUDr. Jozefom Polákom,
advokátom, so sídlom E. XXXX, XXX XX Y. M., 3/ LADCE Betón, s.r.o., so sídlom Dolnozemská 13, 850
07 Bratislava, IČO: 31 333 389, právne zastúpenému JUDr. Mariánom Karáskom, advokátom, so sídlom
L. M. XXX, XXX XX G., v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcov v rade 1/ a
2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/11/2008-512 zo dňa 23. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/11/2008-512 zo dňa 23. októbra 2013 p
o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (veta I. výroku), zároveň rozhodol, že o trovách
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (veta II. výroku).

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že prejednávanej veci bola podaná žaloba o I.
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v rade 1/ a 2/, vedenej na Správe
katastra Tvrdošín pod č. V 447/95, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k pozemku KNC
parc. č. 1815/38 o výmere 4876 m2 orná pôda a 60 m2 ostatné plochy, k.ú. Z., II. určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v rade 2/ a 3/, vedenej na Správe katastra Tvrdošín
pod č. V 1510/2008, v časti, v ktorej žalovaný v rade 2/ ako predávajúci prevádzal na žalovaného
3/ ako kupujúceho pozemky KNC parc. č. 1815/38/1 o výmere 4876 m2, k.ú. Z. a KNC

parc. č. 1815/38/2 o výmere 60 m2, k.ú. Z., a III. určenie, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom
pozemku KNC parc. č. 1815/38, ktorý bol geometrickým plánom č. 321/94/LS/G
zo dňa 21.10.1994 vytvorený z PKN parc. č. 3098 a PKN parc. č. 3100, k.ú. Z..
Vo všetkých bodoch teda ide o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p.,
ktorú považuje zákon za procesne prípustnú len vtedy, ak je na požadovanom určení naliehavý právny
záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva

je naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcov. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej
právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, aktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla.
Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na
cieľsledovanýpodanímžalobyakonečnýzmyselnavrhovanéhorozhodnutia.Akžalobcaneosvedčísvoj

naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia
žaloby. V zmysle ustálenej judikatúry ak sa vyslovením neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo
vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe o určenie neplatnosti zmluvy
zásadne daný naliehavý právny záujem. Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.
Určenie neplatnosti zmluvy nemusí totiž znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v

dôsledkuzmluvyzaniknúťaleboženiejenositeľompráva,ktorémalzmluvounadobudnúť,pretožeprávo
mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, príp. ho mohol nadobudnúť iným spôsobom.
Ak súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym
rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou
otázka, komu nehnuteľnosť patrí (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/112/2004, 3Cdo/98/2004, 1Cdo/91/2006). V danom prípade, vzhľadom na vyjadrenia žalobcov

v rade 1/ a 2/ je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy sa základný spor, t.j. otázka vlastníctva
nehnuteľností, ktoré boli predmetom napadnutých kúpnych zmlúv, nevyrieši. Pokiaľ ide o určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalovanými v rade 1/ a 2/ a následne žalovanými
2/ a 3/, žalobcovia naliehavosť právneho záujmu vyvodzovali zo skutočnosti, že im
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpnych zmlúv, ktorých neplatnosti sa domáhajú, patria. V prípade

vyslovenia neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv sa však otázka vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam nevyrieši. Z jednotlivých podaní žalobcov totiž vyplýva, že je sporné komu predmetné
nehnuteľnosti patria. Z podaní žalobcu 1/ (viď napr. doplnenie odvolania proti Rozhodnutiam Obvodného
pozemkového úradu v Námestove č. OPÚ-2005/00046 zo dňa 09.05.2005 a 17.06.2005 č.l.
187-196 s poukazom na špecifický charakter spoločenstva Bývalých urbarialistov mesta Tvrdošín) ako aj

samotného návrhu na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 16.09.2013 (č.l. 429), ktorému súd nevyhovel, je
zrejmé, že samotní žalobcovia nemajú ustálenú otázku vlastníckeho práva, keďže z uvedených podaní
vyplýva, že žalobca v rade 1/ (t.j. pozemkové spoločenstvo ako právnická osoba s právnou subjektivitou)
sa považuje za vlastníka predmetných nehnuteľností a žiada určiť vlastnícke právo k nim vo svoj
prospech, ale zároveň ráta s možnosťou, že vlastníkom nehnuteľností nie je pozemkové spoločenstvo

ako také, t.j. žalobca v rade 1/, ale týmito sú jednotliví podieloví spoluvlastníci. Je teda zrejmé, že
pokiaľ ide o žalobcov, vyslovením neplatnosti predmetných zmlúv sa nevyrieši otázka kto je vlastníkom
predmetných nehnuteľností (žalobca v rade 1/, jednotliví členovia pozemkového spoločenstva bývalých
urbarialistov obce Tvrdošín alebo žalovaný v rade 1/, či iný subjekt práva). Okrem neplatnosti kúpnych
zmlúv sa žalobcovia domáhali i určenia, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom pozemku KNC parc. č.

1815/38, ktorý bol geometrickým plánom č. 321/94/LS/G zo dňa 21.10.1994 vytvorený z PKN parc. č.
3098 a PKN parc. č. 3100, k.ú. Z., avšak ani na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem
žalobcov. Je zrejmé, že v prípade vyhovenia žalobnému návrhu sa rovnako neodstráni neisté postavenie
žalobcov v tom, kto je skutočným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorým by mohla byť aj iná
osoba, nielen účastníci konania. V danom prípade právnu neistotu vo vzťahu k vlastníctvu predmetných

pozemkov možno odstrániť výlučne pozitívnou určovacou žalobou, t.j. žalobou o určenie vlastníckeho
práva. Pokiaľ teda žalobcovia majú zato, že im svedčí vlastnícke právo, je potrebné tohto sa domáhať
práve pozitívnou určovacou žalobou. V tejto súvislosti si však žalobcovia, najmä však žalobca v rade1/,
budú musieť ujasniť otázku vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, vo vzťahu k vlastníctvu pozemkovým
spoločenstvom ako právnickej osoby s právnou subjektivitou alebo vlastníctvu jednotlivých

členov pozemkového spoločenstva. K otázke vlastníctva urbárskych nehnuteľností sa pritom už
vyjadrovali viaceré súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach (mimo iných i ústavný súd vo
svojom náleze sp. zn. II. ÚS 348/2008, na ktorý poukazovali samotní žalobcovia). V danom prípade bude
tiež potrebné ustáliť, či sa na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetnom kúpnych zmlúv napadnutých žalobou,
ktorých vlastníctva sa žalobcovia v podstate domáhajú, vzťahujú alebo nevzťahujú reštitučné predpisy

(zákon č. 229/1991 Zb., v tejto súvislosti viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/130/2007),
vzhľadomnaskutočnosť,ženárokykpredmetnýmnehnuteľnostiamboliuplatnenévreštitučnomkonaní,
avšak žalobcovia na druhej strane tvrdia, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
na žalovaného v rade 1/ v zmysle zákona č. 84/1949 Zb. nikdy neprešlo. V prípade podania určovacej
žaloby za členov spoločenstva výborom spoločenstva v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z.

o pozemkových spoločenstvách okresný súd zároveň dal do pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1, 2
citovaného zákona. Vzhľadom na to, že v danom prípade by vyriešenie otázky platnosti či neplatnosti
právneho úkonu - kúpnych zmlúv napadnutých žalobou, ako aj konštatovanie, že žalovaný v rade 1/ nie
je vlastníkom sporných nehnuteľností, neznamenalo úplné vyriešenie sporu, t.j. vyriešenie otázky kto jevlastníkom predmetných nehnuteľností, z ktorého dôvodu by sa právne postavenie žalobcov nezmenilo,
dospel súd I. stupňa k záveru, že žalobcovia neosvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol, bez toho, aby sa zaoberal meritom

veci.
Pokiaľ niektorý žalobca, prípadne obidvaja žalobcovia sú toho názoru, že sú vlastníkmi, resp.
spoluvlastníkmi,spornýchnehnuteľností,majúmožnosť,(pokiaľtomunebudúbrániťzákonnéprekážky),
domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva pozitívnou určovacou žalobou, pričom v konaní o
takomto určení sa potom otázka neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv bude riešiť prejudiciálne (ako

predbežná otázka).

Okresný súd zároveň uviedol, že o návrhu žalobcov na zmenu návrhu zo dňa 16.09.2013, doručenom
v originály dňa 20.09.2013, rozhodol na pojednávaní dňa 23.10.2013 tak, že túto zmenu návrhu
nepripustil. Žalobcovia sa navrhovaným zmeneným návrhom domáhali alternatívneho určenia, že
vlastníkom pozemku KNC parc. č. 1815/38 je buď žalobca v rade 1/, t.j. pozemkové spoločenstvo ako

právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou, alebo členovia pozemkového spoločenstva Urbárski
spolumajitelia pozemkové spoločenstvo Tvrdošín. Vzhľadom na to, že zákon síce pripúšťa alternatívny
návrh, tento sa však má týkať uplatneného nároku, t.j. petitu návrhu, nie subjektu právnych vzťahov
(účastníkov konania), nebolo možné návrhu žalobcov vyhovieť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
i na konflikt záujmov v prípade požadovaných určení, keď určenia vlastníctva k

sporným nehnuteľnostiam sa domáha jednak žalobca v rade 1/ ako spoločenstvo, právnická osoba
so samostatnou právnou subjektivitou, v mene ktorej koná výbor a zároveň výbor koná aj za členov
pozemkovéhospoločenstva,ktorýchurčeniavlastníctvasadomáhaalternatívne.Vzhľadomnarozdielne
záujmy pozemkového spoločenstva ako osoby so samostatnou právnou subjektivitou a jednotlivých
členov pozemkového spoločenstva, pokiaľ ide o určenie vlastníctva, nie je možné, aby všetkých

zastupoval, resp. za nich konal, ten istý orgán (výbor). K návrhu na pripustenie zmeny návrhu
zároveň nebol pripojený zoznam členov pozemkového spoločenstva, ktorý má byť neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku, z ktorého by boli zrejmé podiely jednotlivých spoluvlastníkov (v prípade druhého
požadovaného výroku). Zo zoznamu osôb, ktoré mali byť členmi pozemkového spoločenstva, ktorý bol
predložený žalobcami v predchádzajúcom priebehu konania ako príloha zmluvy o pozemkovom

spoločenstve (č.l. 353-365), je zároveň zrejmé, že pri niektorých spoluvlastníkoch absentuje ich bližšie
označenie dátumom narodenia, bydliskom, a pod., z čoho možno usudzovať na záver, že v
prípade niektorých členov môže ísť o neznáme osoby (napr. por. č. 23 - V. K. (č.l. 353), por. č. 143 - Y. X.
(č.l. 354 pv) a pod.), a teda nezistených vlastníkov. I keď v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 97/2013
Z.z. o pozemkových spoločenstvách výbor koná za členov spoločenstva, nie je tomu tak v

prípade členov spoločenstva podľa § 10 ods. 1, 2 zákona, ktorých zastupuje fond (SPF). Za tieto osoby
teda výbor nie je oprávnený podať návrh na určenie vlastníckeho práva, a už vôbec nie žalobca v rade 2/
ako fyzická osoba. Nakoľko v prípade pripustenia zmeny návrhu žiadanej žalobcami v rade 1/, 2/, by bolo
potrebné jednak odstraňovať nedostatky návrhu, čo nie je v záujme rýchlosti a hospodárnosti konania,
a jednak vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k zmenenému návrhu, súd zmenu návrhu

nepripustil, keď žalobcovia, vzhľadom na to, že vlastnícke právo nepodlieha premlčaniu, majú zároveň,
za splnenia zákonných predpokladov, kedykoľvek možnosť podať riadnu žalobu o určenie vlastníckeho
práva.

Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v rade 1/ a 2/, ktorí sa
domáhali jeho zmeny tak, že odvolací súd ich návrhu vyhovie, alternatívne navrhli, aby bolo napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie.
Svoje odvolanie odôvodnili ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) O.s.p. Prvotne namietali postup

okresného súdu, ktorý nepripustil zmenu žaloby zo dňa 16.09.2013, o ktorej rozhodoval na pojednávaní
dňa 23.10.2013, ktorým sa žalobcovia domáhali práve pozitívneho určenia vlastníckeho práva, keď
správnosť takto postavenej určovacej žaloby konštatuje aj samotný prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Žalobcovia požiadali okresný súd o odročenie pojednávania s odôvodnením,
že bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 194/2012, ktorým v obdobnej veci bolo konštatované

porušenie práva žalobcu v rade 2/ na ochranu vlastníctva a súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie. Dalo sa teda predpokladať, že ústavný súd sa v odôvodnení svojho nálezu, bude zaoberať aj
otázkou vlastníctva k urbárskym pozemkom. V tom čase nález ústavného súdu žalobcom nebol ešte
doručený. Po doručení tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR bolo preukázané, že pre toto konanieje veľmi podstatný a využiteľný. Ústavný súd v ňom totiž riešil práve otázku vlastníctva urbárskych
pozemkov, teda v prospech koho (akého subjektu) svedčilo vlastníctvo k nim v minulosti, teda do roku
1958 a následne po roku 1990, keď dochádzalo k obnove pozemkových spoločenstiev. V predmetnom

náleze sa nachádza tiež rozsiahle odôvodnenie, ktoré sa zaoberá historickými a súčasnými aspektmi
vlastníctva urbárskych nehnuteľností. Ústavný súd vyslovil v tejto oblasti zásadné právne názory a dáva
v ňom odpoveď na zásadnú otázku, a síce, komu svedčalo v minulosti a komu svedčí v súčasnosti
vlastnícke právo k urbárskym nehnuteľnostiam zapísaným v PK vložke č. 1 pre k. ú. Z.. Sám konštatoval,
že Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín a jeho právny predchodca zákonným

spôsobom nikdy nestratili vlastnícke právo k predmetu sporu. Následne sa ústavný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia venoval problematike vlastníctva útvaru Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta
Tvrdošín (ďalej len „útvar“), právneho nástupníctva súčasného pozemkového spoločenstva a s tým
súvisiacu jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, pričom dospel k záveru, že to bol jednoznačne
útvar ako právnická osoba, ktorý je vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. 1 pre k. ú. Z..
Jednotlivým členom tohto útvaru patrili len príslušné podiely na spoločnom majetku. Ďalším podstatným

záverom je konštatovanie, že zo zápise v PK vložke č. 1 a taktiež článku I. § 1 útvaru vyplýva, že bývalý
urbársky majetok je nedeliteľný, spoločne používaný lesný majetok a na vedenie jeho hospodárskych
záležitostí sa vzťahujú tieto stanovy. To znamená, že išlo o nedielne vlastníctvo komposesorátov a
bývalých urbarialistov, ktorého súčasťou neboli len lesné, ale aj pasienkové príslušnosti (§ 2 stanov). Z
uvedeného vyplýva, že na všetky urbárske pozemky sa vzťahoval zákonný článok XIX/1898 a následne

zákon č. 2/1958 Zb., a teda družstvo nikdy nemalo nadobudnúť vlastníctvo k týmto pozemkom. Ako
najzásadnejší sa odvolateľom javí záver, že sťažovateľ v rade 1/ je právnym nástupcom útvaru, čo
potvrdzuje aj § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z., podľa ktorého pozemkovým spoločenstvom sa
rozumielesnéapasienkovéspoločenstvovlastníkovpodielovspoločnejnehnuteľnosti, naktorésa
vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov, komposesorátov

a podobných právnych útvarov, ktoré sa vydali podľa osobitných predpisov a boli obnovené ku dňu
účinnosti tohto zákona. Ústavný súd tiež podrobne rozobral vo svojom rozhodnutí genézu vzniku
pozemkového spoločenstva Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín a konštatoval,
že ide o pozemkové spoločenstvo založené podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z. o
pozemkových spoločenstvách, teda nejde o novo vytvorený subjekt, práve naopak, ide o subjekt, ktorý

je právnym nástupcom po bývalom útvare Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín, ktorý
bol ako vlastník zapísaný v PK vložke č. 1 pre k. ú. Z.. Z uvedeného vyplýva univerzálny prechod
všetkých práv a povinností bývalých Urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín na subjekt Urbárski
spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín. V dôsledku toho prešlo na žalobcu v rade 1/ aj
vlastnícke právo k urbárskym pozemkom zapísaným v PK vložke č. 1 pre k. ú. Z.. Táto skutočnosť

bráni tomu, aby sa PD Žiarec niekedy stal vlastníkom urbárskych pozemkov, a teda na urbárske
pozemky a na pasienky sa nevzťahoval zákon č. 81/1949 Zb., ale zákon č. 2/1958 Zb. Obnovením
činnosti pozemkového spoločenstva v roku 1991 prešlo vlastníctvo zaniknutého útvaru na toto obnovené
pozemkové spoločenstvo, ktoré sa dňom 01.09.1995 pretransformovalo na spoločenstvo založené
podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách. V prípade

odročenia pojednávania by sa bol súd oboznámil s predmetným nálezom ústavného súdu a mohol tak
aj kvalifikovane rozhodnúť o zmene žaloby zo dňa 16.09.2013. Aj keď sa jedná o konanie začaté v
roku 1997, odročenie pojednávania, ani následné pripustenie zmeny žaloby by nemalo značný vplyv na
dĺžku či hospodárnosť konania. V spise sa totiž nachádzali podstatné listinné dôkazy a preto rozsiahle
dokazovanie vo veci už nebolo možné predpokladať. Takýmto postupom okresného súdu bola žalobcom

odňatá možnosť konať pred súdom a v konaní predložiť dôkaz dôležitý a významný pre rozhodnutie vo
veci. Odvolateľ tiež poukázal na dôvody nálezu ústavného súdu III. ÚS 194/2012, ktorý okrem iného
uviedol, že medzi prirodzené požiadavky kladené na všeobecné súdy, ktoré rozhodujú o otázkach
spojených s reštitučnými nárokmi, patrí, aby k veci pristupovali majúc na pamäti zásadu materiálneho
právneho štátu, a aby relevantné právne normy interpretovali s určitou dávkou veľkorysosti, pretože

len takýmto spôsobom možno preklenúť nedostatky vtedajšej legislatívy a svojvôľu vtedajších štátnych
orgánov. Je nepochybné, že v takýchto zložitých prípadoch je potrebné vykonať aj historický výklad,
pretože pri urbárskom práve nejde o uplatňovanie súčasných predpisov, ale je nevyhnutné pochopenie
daných inštitútov v historických súvislostiach. Odvolatelia zdôraznili, že už v inom konaní súdu ústavný
súd konštatoval formálny výklad právnych predpisov namierených proti pôvodným vlastníkom, ktorý

môžeznamenaťspôsobenieďalšíchkrívd.Priposudzovanívlastníctvaevidovanéhovpozemkovejknihe
v k. ú. Tvrdošín PK vložka č. 1 a PK vložka č. 2 v k. ú. D. (predtým uvádzané ako X.) je potrebné pri
vyhodnotení veci a skutkového stavu vychádzať z dostupných materiálov, a najmä prihliadať ku všetkým
historickým danostiam právnych režimov, či platnosti jednotlivých zákonov. Za základný právny podkladdokazujúci vlastníctvo je treba považovať rok 1890, ktorý je zapísaný v zmysle vtedy platných zákonov,
čo potvrdzuje aj PK vložka č. 1 k.ú. Z. a PK vložka č. 287 X. (D.), kde vlastníctvo je zapísané na útvar
Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín. Tento spoločný majetok útvaru bol zadefinovaný

aj podielmi, ktoré sú zaznamenané v jednotlivých pozemno-knižných vložkách fyzických osôb len ako
príslušný podiel na spoločnom majetku, z čoho vyplýva, že nešlo o konkrétne vlastníctvo nehnuteľností,
ale len o určitý podiel na vlastníctve subjektu práva, ktorý vždy patril vlastnícky útvaru Bývalých
urbárnikov mesta Tvrdošín. Spoločnú nehnuteľnosť mohol vlastniť takýto útvar, pričom členovia mali v
pozemkovej knihe zapísaný len určitý podiel s odkazom na spoločný majetok. Stanovy tohto útvaru iba

zvýrazňujú, že bývalý urbársky majetok je nedeliteľný, spoločne užívaný lesný a pasienkový majetok,
na ktorý sa vzťahujú stanovy podľa zákonného čl. XIX z roku 1898. Za dôležité však treba považovať
urbársku dobrovoľnú zhodu z decembra 1867, kde došlo zo strany Oravského panstva ku konečnému
odovzdaniu všetkých náležitostí, ktoré by ešte pozostávali z urbárskeho zväzku. Tento dokument
potvrdzuje základné právo pre vlastníctvo útvaru bývalých urbárskych spolumajiteľov, kde neskôr v
zmysle zákonného čl. XIX/1898 sa tento spoločný majetok aj spravoval, čo preukazujú viaceré historické

dôkazy. Po zrušení urbárskych zväzkov v roku 1848, do vlastníctva bývalých urbárnikov, resp. vlastníkov
k usadlosti patrili pasienky, lesy a rákosištia, ktoré boli urbárnikom dané namiesto urbárskeho stíňania
dreva a zbierania rákosia. Zákon umožňoval, aby každý podaný mohol žiadať, aby mu bola oddelená
časť spoločného majetku podľa toho, koľko mu náležalo. Odvolatelia poukázali na historický vývin
zápisov vlastníctva k spornej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe, keď prvotne sa zapisoval v pozemkovej

knihe v PK vložke v časti „A“ iba spoločný majetok bývalých urbárnikov alebo želiarov, a v jej časti „B“ sa
neuvádzali individuálni spoluvlastníci. Následne však došlo k zápisu jednotlivých spoluvlastníkov do PK
vložky - jej časti „B“. Na základe ďalších nariadení č. 45 041 z roku 1898 a č. 10 320 z roku 1904
sa už neuvádzali individuálne jednotliví spoluvlastníci, ale spoločný les a pasienok sa zapísal do
základnej kmeňovej vložky. Individuálne podiely jednotlivých spoluvlastníkov sa zapisovali v ostatných

vložkách ako posledný zápis na strane „A“. Z uvedených dôvodov podiely prináležiace spoločnému lesu
a pasienku k nehnuteľnostiam v predmetnej veci sú zapísané vo viacerých vložkách pozemkovej knihy,
avšak suma vlastníckych podielov sa rovná jednej celej z kmeňovej vložky. Tomu nasvedčuje aj zápis
v PK vložke č. 287 pre k. ú. D. a PK vložke č. 1 pre k. ú. Z.. Rovnako stanovy tohto spoločenstva
vypracované v zmysle zákonného čl. XIX/1898 v čl. 1 § 1 potvrdzujú, že bývalý urbársky majetok

je nedeliteľný, spoločne používaný lesný majetok na vedenie hospodárskych záležitostí, na ktoré sa
vzťahujú tieto stanovy podľa zákonného čl. XIX/1898 druhá časť. Odvolatelia poukázali na celú genézu
zápisov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a režim akým sa spravovali. Z nich vyplýva, že
spoločenstvo zapísané v PK vložke č. 287 pre k. ú. D. bolo vlastníkom urbárskych pozemkov
a malo právnu subjektivitu. Urbárske nehnuteľnosti boli teda jednoznačne vo vlastníctve spoločenstva,

a nie v podielovom spoluvlastníctve členov tohto spoločenstva. Takýto subjekt bolo možné považovať
za právnickú osobu. Žalobca v rade 1/ je jednoznačným právnym nástupcom pôvodného spoločenstva
Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, pretože jeho činnosť bola obnovená už v
roku 1991 (§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 185/1995 Z. z..). Od roku 1890 do roku 1995 urbár
vyvíjal svoju činnosť v zmysle platných stanov, ktoré boli odvodené od pôvodných stanov z roku 1906

a tiež zabezpečoval činnosť na spoločnej nehnuteľnosti, t.j. na vlastníctve tohto urbárskeho útvaru. Zo
zisteného skutkového stavu však vyplýva, že urbárski spolumajitelia tieto nehnuteľnosti zapísané v hore
uvedených pozemno-knižných vložkách riadne užívali a obhospodarovali už od roku 1990, keď predtým
toto užívanie by malo prináležať štátnym lesom, resp. JRD. S obnovou pozemkových spoločenstiev
súvisí proces reštitúcií, ktorým sa rozumie proces obnovy a navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré

boli oprávneným subjektom odňaté v rozhodnom období, t.j. od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom,
ktorý bol v rozpore s demokratickými princípmi a odňatím vlastníctva došlo jednoznačne k porušeniu
základného ľudského práva vlastniť majetok a vykonávať všetky oprávnenia vlastníctva. Právnym
predpisom upravujúcim navrátenie pozemkov patriacim do poľnohospodárskeho a lesného fondu je
zákon č. 229/1991 Zb. (§ 6 ods. 1 písm. d), e)). Zaradenie ust. § 6 ods. 1 písm. e), t.j. zákona č. 2/1958

Zb. do reštitučnej časti zákona bola chyba, nakoľko na základe tohto zákona nedošlo k
prechoduvlastníctvanaštát,aninainúprávnickúosobu.TátolegislatívnabolanapravenázákonomSNR
č. 330/1991 Zb., ktorý vo svojom ustanovení § 37 ods. 3 upravuje, že pozemky zo spoločných
lesných nehnuteľností, ktoré prešli do obhospodarovania podľa osobitného právneho predpisu (zákona
č. 2/1958 Zb.), a ktoré sa majú vydať (§ 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.) vrátane pasienkov

zo spoločného lesa sa vydávajú postupom podľa predpisov o zániku niektorých užívacích práv (§ 22 a
§ 22a zákona č. 229/1993 Zb.). Urbárske pozemkové spoločenstvo Tvrdošín bolo založené ešte pred
účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. i zákona č. 330/1991 Zb. na valnej hromade bývalých
urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín konanej dňa 28.04.1991. Bolo založené ako združenie vzmysle zákona č. 83/1990 Zb. a zaregistrované na Ministerstve vnútra SR. Už zo stanov tohto útvaru
vyplýva, že toto združenie založili členovia zrušeného útvaru alebo ich právni nástupcovia. Zákon č.
187/1993 Zb. doplnil zákon č. 330/1991 Zb. o ust. § 40, v zmysle ktorého sa ÚSPS Tvrdošín v súlade s

ním pretransformoval na existujúce združenie tak, aby bolo v súlade so zákonom č. 330/1991 Zb. a dňa
28.02.1994 bolo zapísané do evidencie pozemkových spoločenstiev podľa § 40 zákona č. 330/1991 Zb.
vedenej na Mestskom úrade v Tvrdošíne. Dňa 01.09.1995 nadobudol účinnosť zákon č. 181/1995 Z.
z. o pozemkových spoločenstvách a v zmysle jeho ustanovenia § 2 ods. 1 je aj navrhovateľ ako lesné
a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne

predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov (zákonný čl. XIX/1898, zákonný čl. X/1913), ktoré vydali podľa osobitných predpisov
(§ 6 ods. 1 písm. d), e) zákona č. 229/1991 Zb., § 37 zákona č. 330/1991 Zb.) a boli obnovené
ku dňu účinnosti tohto zákona. Navrhovateľ teda spĺňa všetky zákonné podmienky pozemkového
spoločenstva podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z.z. Toto pozemkové spoločenstvo iba
pokračuje v činnosti zrušeného útvaru tak, ako keby k jeho zrušeniu nedošlo, a teda je jeho právnym

nástupcom. Členovia spoločenstva, resp. ich právni nástupcovia sú totiž tí istí ako v zrušenom útvare,
činnosť spoločenstva je totožná s činnosťou zrušeného útvaru, pričom obe spoločenstvá hospodárili s
totožnými spoločnými nehnuteľnosťami (rovnaký predmet spoluvlastníctva členov spoločenstiev) a obe
spoločenstvá sú subjekty s právnou subjektivitou. Tomu nasvedčujú i stanovy ÚSPS Tvrdošín schválené
valným zhromaždením dňa 21.03.1999, najmä ich článok 12. Z uvedeného je zrejmé, že príslušné štátne

orgány vo všetkých doterajších postupoch pri vydávaní urbárskeho majetku nevenovali v priebehu
jednotlivých konaní uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť, najmä jeho právnemu posúdeniu
z hľadiska všetkých právnych noriem, ktoré sa na právnu vec vzťahujú (či už účinných v minulosti alebo
v súčasnosti). Z doterajších tvrdení žalobcu v rade 1/ v priebehu všetkých konaní je zrejmé, že svoju
argumentáciou o vlastníctve sporných nehnuteľností, ktoré sú predmetom doterajších tzv. reštitúcií,

založil na tvrdení, že subjekt Bývalí urbárnici mesta Tvrdošín mal právnu subjektivitu a bol pôvodne
v období účinnosti zákonného čl. č. XIX/1898 vlastníkom nehnuteľností zapísaných v hore uvedených
pozemno-knižných vložkách pre k. ú. Z. a k. ú. D.. Za takejto situácie je zrejmé, že žalobca v rade 1/
je právnym nástupcom tohto subjektu a preto i vlastníkom sporných nehnuteľností (keďže vlastníctvo
k nemu zákonným spôsobom nestratil ani subjekt Bývalí urbárnici mesta Tvrdošín, a ani Urbárski

spolumajitelia Tvrdošín). Otázka existencie vlastníctva tohto subjektu k urbárskym nehnuteľnostiam v
minulosti, otázka právnej subjektivity tohto subjektu, ako aj posúdenie, či urbár je, alebo nie je právnym
nástupcom pôvodného útvaru sú otázkami právnymi, ktorých riešeniu sa príslušné inštitúcie nemôžu
vyhnúť. Z dobovej právnej úpravy zákonného čl. XIX/1898 vyplýva, že takýmto subjektom patrila právna
subjektivita a mohli byť aj vlastníkom nehnuteľností, z čoho je potrebné pri rozhodovaní veci vychádzať.

Nie je preto pravdivé tvrdenie, že urbár Tvrdošín mal vzniknúť ako subjekt práva až po obnove užívacích
či vlastníckych práv jednotlivých podielnikov v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., resp. zákona č. 181/1995
Z. z. Tento záver by mohol obstáť iba v prípade, ak by vyplýval z dôsledného vyhodnotenia času a
spôsobu vzniku žalobcu v rade 1/ v kontexte s ním tvrdeným právnym nástupníctvom vo
vzťahu k subjektu Bývalí urbárnici mesta Tvrdošín (§ 2 ods. 1 písm. a), resp. b), c), § 31 ods. 1

zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách; § 37, § 40 zákona č.
330/1991 Zb. v znení do 01.09.1995, z ktorých však takýto záver nemožno vyvodiť. Prvostupňový súd
nepripustilzmenužaloby,ktoroubysažalobcoviamohlidomáhaťpozitívnehourčeniavlastníckehopráva
a svoje rozhodnutie následne oprel o nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení
neplatnosti kúpnych zmlúv a určení, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Podľa názoru odvolateľov, rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Predovšetkým je nesporné, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným v rade 1/ a žalovaným
v rade 2/ je od počiatku absolútne neplatná s poukazom na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 221/1991
Zb. Neplatnosť prvotného prevodu potom spôsobuje absolútnu neplatnosť všetkých ďalších prevodov,
pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Žalobca v rade 1/ preto tvrdí, že aj

následná kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným v rade 2/ a žalovaným v rade 3/ je absolútne
neplatná. Ako rozhodujúci moment z hľadiska skúmania vlastníctva žalovaného v rade 1/ sa javí zákon
č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách. Týmto zákonom, ktorý má reštitučný charakter, došlo
jednak k zrušeniu zákona č. 69/1949 Zb., na základe ktorého bol podľa tvrdení žalovaného v
rade 1/ založený jeho právny predchodca - JRD Tvrdošín. Odvolatelia však zdôraznili, že dôležitejšie je,

že týmto zákonom došlo ex lege k obnove vlastníctva niekdajších urbárnikov k pozemkom združeným
v družstve, ktoré ich základe podľa tohto zákona už iba obhospodarovalo. V zmysle ust. § 24 ods. 1
zákona č. 49/1959 Zb., vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému hospodáreniu
zostáva zachované. Toto vlastníctvo teda zostalo zachované subjektu, ktorému bolo odňaté, t.j. tak akotvrdia žalobcovia, mohol to byť iba subjekt zapísaný v pozemkovej knihe, konkrétne v PK vložke č. 1 pre
k. ú. Z.. Práve s prihliadnutím na zákon č. 49/1959 Zb., ktorým právny predchodca žalovaného v rade
1/ stratil vlastníctvo k urbárskym pozemkom, sa žalobcovia podanou žalobou domáhali negatórneho

určovacieho petitu, ktorým by súd vyslovil, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom pozemku, ktorý je
predmetom tohto konania. Ak by súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými
v rade 1/ a 2/ ako aj kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v rade 2/ a 3/, k obnove vlastníckeho
právakurbárskympozemkommôžedôjsťjedineurčením,žePDŽiarecniejevlastníkomtohtopozemku.
Berúc do úvahy prebiehajúce reštitučné konanie k urbárskym pozemkom, ktoré nie je do dnešného dňa

právoplatne skončené, sa práve určením, že vlastníkom sporného pozemku nie je PD Žiarec, môže
tento pozemok stať súčasťou reštitučného konania a príslušný správny orgán môže o ňom rozhodovať.
Na takomto určení majú teda žalobcovia naliehavý právny záujem, pretože iba takýmto určením dôjde
k obnove vlastníckych práv.
Navyše, v napadnutej kúpnej zmluve nie je vôbec uvedené akým právnym titulom mal predávajúci,
teda žalovaný v rade 1/ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu prevodu. Žalovaný v rade 1/ v tomto

konaní v tvrdí, že oprávnenie nakladať s predmetným pozemkom odvodzoval od rozhodnutia č. Pôd
520/1958 zo dňa 10.03.1958. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/13/2010 však toto
rozhodnutie nespĺňa náležitosti v zmysle § 42 ods. 2 katastrálneho zákona, a teda nie spôsobilou
prílohou k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Žalovaný v rade 1/ nepreukázal
oprávnenie nakladať s predmetným pozemkom, a tento previedol napriek výslovnému zákazu v § 5

ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. Jeho argumentácia, že malo ísť o zastavaný pozemok neobstojí, čo
už skonštatovali súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach. Pokiaľ totiž nie je právoplatne ukončené
reštitučné konanie, nemôže samotný žalovaný v rade 1/ rozhodnúť, že z dôvodu zastavanosti pozemku
tento aj tak v rámci reštitúcie nebude vydaný oprávneným osobám, a preto s ním môže disponovať. V
tomto konaní je nesporné, že KNC parc. č. 1815/38 bola vytvorená z PKN parc. č. 3100 a PKN parc č.

3098 nachádzajúcich sa v k. ú. Z.. Rozhodnutie Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne č. 194-1-B1/1995
zo dňa 24.01.1995, ktorým sa rozhodovalo aj o PKN parc. č. 3100 a PKN parc č. 3098, a ktorým z dôvodu
zastavanosti neboli oprávneným osobám - podielnikom spoločnosti Urbárski spolumajitelia, pozemkové
spoločenstvo Tvrdošín tieto pozemky vydané, bolo zrušené mimo odvolacieho konania, a teda nie je
právoplatné. O týchto pozemkoch nie je v reštitučnom konaní dodnes právoplatne rozhodnuté, preto sa

na ne jednoznačne vzťahuje ust. § 5 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb., ktorý akýkoľvek prevod vlastníckeho
práva z povinnej osoby na tretiu osobu považuje za absolútne neplatný právny úkon. Túto problematiku
podrobne riešil Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí sp. zn. 29Sp/43/2010, ktoré bolo potvrdené
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/7/2012, ktorým sa jednoznačne konštatuje absolútny
zákaz prevádzať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom reštitučného konania, čo však žalovaný v rade

1/ dlhodobo nerešpektuje a neustále predáva urbárske pozemky. Žalobca v rade 1/ je potom nútený
naprávať protiprávny stav a domáhať sa svojho vlastníctva tak v rovine občianskoprávnej podávaním
návrhov na súd, ako aj v rovine správnej v rámci katastrálnych konaní a konanie žalovaného v rade 1/
je posudzované aj v rovine trestnoprávnej pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu.
Žalobca v rade 1/ pripojil ku svojmu opravnému prostriedku aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS

194/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Krajského súdu v Žiline a listinné dôkazy týkajúce
sa začatia trestného stíhania i pokračovania vo vyšetrovaní, na ktoré poukazoval v závere svojho
opravného prostriedku.

Žalovaný v rade 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalobcom trovy odvolacieho konania, ktoré presne
vyčíslil a vyšpecifikoval.
Poukázal na priebeh sporu a zmeny návrhov, ktorých sa žalobcovia v priebehu konania domáhali,
vrátane zmeny žaloby doručenej súdu dňa 20.09.2013, ktorou sa domáhal žalobca alternatívne určenia,
že žalobca v rade 1/ je vlastníkom sporných nehnuteľností, alternatívne aby súd určil, že členovia

pozemkového spoločenstva Urbárski spolumajitelia pozemkové spoločenstvo Tvrdošín so sídlom 027
44 Tvrdošín, Trojičné námestie 185, IČO: 17 057 302 uvedení v zozname, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou tohto rozsudku, sú podielovými spoluvlastníkmi v podieloch uvedených v zozname ku sporným
nehnuteľnostiam. Pre takýto návrh by bolo potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, a práve preto
súd takúto zmenu návrhu už nepripustil. Okresný súd pritom vychádzal zo znenia ust. § 95 O.s.p., ako

aj povinnosti prejednať a rozhodnúť vec v primeranom čase podľa procesných pravidiel a zásad. Ak by
v konaní súd pripustil už štvrtú zmenu žaloby, iste by nepostupoval v súlade so zásadou hospodárnosti
konania. Žalobcovia majú možnosť podať žalobu s takýmto petitom v novom konaní. Aj napriek tomu, že
sa súd nezaoberal meritom veci, žalovaný v rade 1/ zdôraznil, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetomsporu, boli zastavané, a to ešte pred účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb., a teda sa nedali vydať, a preto
kúpne zmluvy, ktoré sú predmetom sporu, sú platné a účinné. Podané odvolanie, ktoré najmä poukazuje
na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 194/2012, údajne riešiacu otázku vlastníctva urbárskych pozemkov

žalovaný v rade 1/ považoval iba za jeden právny názor z viacerých, pričom podľa neho sa nejedná o
zásadné stanovisko, podľa ktorého by mal odvolací súd postupovať v tomto konaní. Je nevyvrátiteľné, že
družstvo odpredalo uvedenej obchodnej spoločnosti nehnuteľnosti - pozemky, ktoré boli jeho výlučným
vlastníctvom. Toto vlastníctvo družstvo získalo po jeho založení v roku 1957 v zmysle zákona č.
81/1949 Zb. Zápis o vlastníctve v pozemno-knižnom protokole č. 1 pre k. ú. Z. na pôvodných vlastníkov

Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín, ktorým žalobcovia odôvodňujú svoju žalobu, nemá
na následné vlastníctvo v družstve žiaden vplyv. Rozhodnutím odboru poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva Rady ONV v Trstenej č. Pôd 502/1950 zo dňa 10.03.1958 prešli uvedené nehnuteľnosti
do vlastníctva právneho predchodcu JRD Tvrdošín. V zmysle ust. § 42a bodu 2 zákona č. 330/1991
Zb. na uvedenú nehnuteľnosť vlastnícke právo družstva zostalo zachované, pretože v zmysle ust. §
11 zákona č. 229/1991 Zb. pozemok bol po prechode do vlastníctva družstva zastavaný. Z uvedeného

dôvodu sa na tento pozemok nevzťahovalo ustanovenie zákona o reštitúcii a pôvodným vlastníkom bola
v zmysle zákona na ich požiadanie vypočítaná finančná náhrada. Na základe právoplatného rozhodnutia
Pozemkového úradu Dolný Kubín č. ROK 194-1-A1/1995 zo dňa 24.01.1995 vykonateľného 13.02.1995
a ukončených pozemkových úprav ZRPS družstvu sa stalo vlastníkom urbárskych pasienkov a bolo
zapísané na LV č. XXXX v kat. úz. Z. v podiele 669827/999999, čo predstavuje viac ako 2/3-nové

vlastníctvo. Takýto zápis na liste vlastníctva je pre všetky strany záväzný.
Žalovaný v rade 1/ zdôraznil, že na základe Urbárskej dobrovoľnej zhody z 09.12.1867 boli Oravským
panstvom bezplatne odovzdané do vlastníctva majiteľom - bývalým poddaným mesta Tvrdošín pozemky
I. v časti chotára obce Tvrdošín evidované v PK protokole č. 1 teraz k. ú. Z.. Podobne boli
bezplatne odovzdané dňa 06.06.1659 do vlastníctva bývalým poddaným - Urbárnikom mesta Tvrdošín

pozemky II. v časti chotára Bystrá - Oravice evidované v PK protokole č. 287 v k. ú. X., teraz k. ú.
D. zo strany grófa Štefana Tőkőlyho, hlavného župana Oravskej stolice. Jednalo sa o
nehnuteľnosti v obidvoch chotároch. Žalovaný v rade 1/ zároveň poukázal na historickú genézu ohľadne
týchtonehnuteľností.Navyše,ajpodľapôvodnéhoparcelnéhoprotokoluzroku1873vchotáriOravicesú
popísané podľa čísel výmery a druhu pozemku jednotlivé katastrálne parcely pozemkov, ich vlastníkov,

resp. užívateľov ako fyzických osôb, vrátane bývalých tvrdošínskych urbárnikov a v nadväznosti na
hospodárskyplánlesajemožnézistiťvýmerupasienkovainejpôdy,ktorátvorípoľnohospodárskypôdny
fond a ktorá ex lege prešla do vlastníctva novovzniknutého JRD Tvrdošín podľa zákona č. 81/1949
Zb. Všetky pozemky v uvedených chotároch obce Tvrdošín a Oravice do času vytvorenia lesného
spoločenstvamalovsprávezastupiteľstvoobceTvrdošín,ktorézabezpečovaloobhospodarovanielesov

a pasienkov (zákonný článok XIX. z roku 1898), ktorý od 01.07.1899
určil zákonnú povinnosť vlastníkom spoločných nedielnych lesov a holí vytvoriť spoločenstvo v určenej
lehote pod hrozbou štátneho zásahu v prípade, ak by sa nerešpektoval zákon. V Tvrdošíne sa tak
stalo dňa 08.10.1906 na III. mimoriadne zvolanom verejnom zhromaždení spoluvlastníkov majetkového
spoločenstva Bývalých urbárnikov obce Tvrdošín, keď výmera obhospodarovaných lesov a holí tvorila

3.039,7 kat. jut. Dôkazom toho, že novo vytvorený spolok Bývalí urbárski spolumajitelia obce Tvrdošín
obhospodarovali len lesy bez pasienkov, je zápisnica z valného zhromaždenia Bývalých urbárskych
spolumajiteľov obce Tvrdošín zo dňa 18.09.1938, v ktorom bol prejednaný obsah listu Krajinského úradu
v Bratislave č. 213667/14-1938 zo dňa 18.07.1938, z ktorého vyplýva, že valná hromada uzaviera,
že pasienkové plochy nepatria medzi plochy lesné, štátom spravované, preto majú byť z pravidiel

hospodárenia na lesnom majetku v nerozdielnom vlastníctve a spoločné užívanie bývalých urbárnikov
v Tvrdošíne z § 1 vylúčené. Tomu nasvedčujú aj hospodárske plány lesa pre roky 1925 až 1944 a pre
roky 1952 až 1961. Žalovaný v rade 1/ tiež poukázal na vyčleňovanie lesného majetku v zmysle VI.
kapitoly zákonného článku XIX. z roku 1898 Bývalými urbárskymi spolumajiteľmi obce Tvrdošín, keď
niektoré pozemno-knižné parcely boli rozdelené na časť lesa a časť pasienkov, čo je dôkazom toho,

že sa nezakladal spolok pre spoločné hospodárenie v lesoch a na pasienkoch, lebo
inak by bol tento postup nepotrebný. Toto rozčlenenie je presne zaevidované v stanovách spoločenstva
aj s priloženými náčrtmi. Celý majetok lesov v PK protokole č. 287 v k. ú. X. i v PK protokole č. 1
k. ú. Z. je zaevidovaný na strane „A“ - Majetková podstata pod č. 3080 z 10.11.1911 a pod por. č.
27 a č. 158, v ktorých je vedený zápis o tom, že „ Na uvedených parcelách sa vykonáva užívanie

podľa pravidiel nariadených v zmysle zákonného článku XIX. z roku 1898.“ V jednotlivých pozemno-
knižných protokoloch obce Tvrdošín a Vitanová bolo pod osobitnými poradovými číslami označené,
aký podiel tam uvedeným osobám k daným urbárskym pozemkom patrí, a to z celku zapísaného v
spoločnom pozemno-knižnom protokole č. 1 k. ú. Z. a č. 287 k. ú. X., teraz D. pod označením „Spoločnýles a pastviny bývalých tvrdošínskych urbárnikov“. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť vytvorená
na verejnom zhromaždení spoluvlastníkov majetku bývalých tvrdošínskych urbárnikov (Bývalí urbárski
spolumajitelia obce Tvrdošín), ktorá sa konala 08.10.1906, vždy spravovala len lesný majetok s holinami

v súlade so zákonným článkom XIX. z roku 1898, a to vo výmere 3.039,7 kat. jut., čo činí 1.749,2 ha.
Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisu v PK protokole. V tomto smere žalovaný v rade 1/ poukázal na
§ 2 a § 4 zákonného článku XXXI. z roku 1879 upravujúce pasienkové príslušnosti, ako aj rímsku a
druhú časť zákonného článku XIX. z roku 1898 o určení a evidencii lesov a holí, z ktorých vyplýva, že
pasienky nemohli byť obhospodarované podľa zákonného článku XIX. z roku 1898, ale podľa zákonného

článku X. z roku 1913, podľa ktorého pasienkové spoločenstvo v Tvrdošíne založené nebolo, a preto
do založenia JRD Tvrdošín ich obhospodarovala obec Tvrdošín podľa § 85 zákonného článku X. z
roku 1913. Pozemky vedené v PK protokole č. 287 k. ú. X. sa riadili dvoma právnymi režimami, a to
časť pozemkov prevažne lesných zákonným článkom XIX/1989 a časť pozemkov prevažne pasienkov
zákonným článkom č. XII/1894, ktorý bol upravený zákonným článkom X/1913. Zákonom SNR č.
81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov

a podobných právnych útvarov prešlo vlastníctvo pozemkov na JRD (§ 1 ods. 1 a § 2 písm. a), b)
zákona č. 81/1949 Zb.), a to dňom vzniku JRD. JRD Tvrdošín vzniklo podľa výpisu z podnikového
registra Ľudového súdu v Žiline dňa 15.02.1957, a to podľa zákona č. 69/1949 Zb.. Sporný pozemok
je preto podľa týchto právnych skutočností vlastníctvom Poľnohospodárskeho družstva Tvrdošín. Tomu
nasvedčujú i viaceré súdne rozhodnutia. Navyše, reštitúcia sa dotýka len poľnohospodárskej a lesnej

pôdy, nikdy nie zastavanej, a preto vlastníctvo k predmetu sporu zostalo vo výlučnom vlastníctve
družstva. Ing. X. (žalobca v rade 2/) preto v predmetnom spore nemôže byť aktívne legitimovaný.
Žalovaný v rade 1/ zdôraznil, že Okresný úrad Tvrdošín vydal rozhodnutie č. 98/00946-017, v ktorom
sú presne podľa čísel uvedené pozemno-knižné parcely, ktoré tvoria les a boli obhospodarované podľa
zákonného článku XIX. z roku 1898, u ktorých nedošlo k zmene pôvodného vlastníka, pretože tieto

boli dané len do užívania Krajskej správe lesov Žilina. Uvedené rozhodnutie sa stalo právoplatným
a vykonateľným dňa 12.02.1999, ktoré malo byť zapísané na list vlastníctva jednotlivým členom
útvaru Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín do katastra nehnuteľností. Ostatné
nehnuteľnosti, a to pasienky a ostatné plochy mimo lesov a holí bývalých tvrdošínskych urbárnikov
po založení urbáru dňa 08.10.1906 spravovala naďalej obec Tvrdošín, pretože z pasienkov nebolo

ich vlastníkmi s bývalými urbárnikmi vytvorené pasienkové spoločenstvo tak, ako to ukladal zákonný
článok X. z roku 1913. Práve preto pasienky nikdy nemohol podľa uvedených zákonných článkov
obhospodarovať urbár spoločne s lesmi a holinami. Tomu nasvedčujú aj historické dokumenty ONV i
MNV v Tvrdošíne, na ktoré žalovaný v rade 1/ poukázal vo svojom podaní. Dňa 15.02.1957 v zmysle
zákona č. 69/1949 Zb. na zhromaždení niektorých občanov Tvrdošína vzniklo Jednotné roľnícke

družstvo Tvrdošín, ktoré následne dňa 20.02.1957 výmerom ONV - Trstená č. 193/1957 jeho vznik
schváliloazároveňpojehovznikuzanikajúcispolokurbárbolpretvorenývJRDTvrdošín,čímsačlenovia
urbáru v zmysle ust. § 2 zákona č. 81/1949 Zb. stali členmi družstva. Z uvedeného je jednoznačné, že
najprv muselo vzniknúť JRD a následne mohlo dôjsť k pretvoreniu urbáru na JRD. Založenie
tohto JRD dňom 15.02.1957 akceptoval aj Ľudový súd v Žiline, ktorý ho dňa 22.03.1957 zapísal do

podnikového registra. Žalovaný v rade 1/ vždy obhospodaroval majetky so starostlivosťou riadneho
hospodára tak, ako mu to ukladá i blokačný § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. Ak sa nehnuteľnosti
nevydali v reštitučnom konaní, doterajšie vlastnícke právo zostalo zachované (§ 42a ods. 2 zákona č.
330/1991 Zb.). Tomu nasvedčuje aj list vedenia urbáru zo dňa 04.03.1996 adresovaný družstvu, ktorým
urbár žiadal o uzatvorenie kúpnej zmluvy na podiely urbárskej pôdy, ktoré podľa vtedy platného zákona

prešli do vlastníctva družstva, uplatnenie náhrady zo strany vedenia urbáru za nevrátené pozemky na
základe reštitučného rozhodnutia správneho orgánu a ocenenia pozemkov, ktoré nie je možné vydať
pôvodným vlastníkom pre zákonné prekážky, ako aj viacero právoplatných rozhodnutí Pozemkového
úradu Dolný Kubín a Okresného úradu v Tvrdošíne vydané v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) zákona č.
229/1991 Zb. vo veci navrátenia pasienkov viacero právoplatných rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že

súčasný urbár ako pozemkové spoločenstvo združuje vlastníkov podielov na spoločných a nedielnych
urbárskych lesov. Členmi tohto spoločenstva podľa § 2 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z. z. mohli byť výlučne
len spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti. Pozemkové spoločenstvo (či už s právnou subjektivitou alebo
bez nej) je vždy spoločenstvom vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti (§ ods. 2 písm. a), § 10
ods. 1, § 11 ods. 1, § 15 citovaného zákona). Medzi oprávnenia spoločenstva k spoločnej nehnuteľnosti

v žiadnom prípade nepatrí právo nakladania a v rámci neho aj scudzenia spoločnej nehnuteľnosti,
ktoré vždy prislúcha len jej jednotlivým spoluvlastníkom, čo vyplýva nepriamo aj z ust. § 22 ods.
1 vety druhej citovaného zákona. Z uvedených dôvodov vlastníkmi uvedených sporných urbárskych
pozemkov boli vždy fyzické osoby ako členovia spoločenstva podľa výšky spoluvlastníckeho podielua teda ich vlastníkom nikdy nebol urbár, ktorý nemôže byť vlastníkom urbárskych nehnuteľností ani v
prípade, že by všetky nehnuteľnosti v minulosti spadali pod zákonný článok XIX/1898. Spoločenstvo
bez ohľadu na to, či má alebo nemá právnu subjektivitu nemá žiadne oprávnenie v otázke vlastníckych

vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti, okrem oprávnenia užívať a hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti,
a preto právo domáhať sa vlastníctva k spoločným nehnuteľnostiam prislúcha výlučne jednotlivým
spoluvlastníkom nehnuteľností, no nikdy nie spoločenstvu - urbáru a v prípade žiadosti o navrátenie
zastavaných plôch sa tieto pre zákonné prekážky nemôžu pôvodným vlastníkom v reštitučnom konaní
vrátiť.

Žalovaný v rade 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalobcom trovy odvolacieho konania, ktoré presne
vyčíslil a vyšpecifikoval.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenom v uznesení sp. zn. 4Cdo/111/2008 zo dňa
30.06.2009 základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby (akou je aj žaloba v

preskúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý
právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba má
preventívny charakter, má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva

alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak v prípadoch, v
ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného
právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý
je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve
s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich

určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak súd zamieta
určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené,
aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke. K námietke žalobcov ohľadne nepripustenia zmeny
návrhu súdom, ktorej sa domáhali podaním zo dňa 16.09.2013, žalovaný v rade 2/ uviedol, že žalobcovia
sa domáhali pripustenia zmeny žalobného návrhu procesne neprípustným spôsobom. Ich podanie zo

dňa 20.09.2013 je neurčité, zmätočné a nejednoznačné a nespĺňa ani základné náležitosti podania,
preto postup súdu, keď takúto zmenu žaloby nepripustil, je správny a v súlade s ustálenou judikatúrou
NajvyššiehosúduSRvyslovenousp.zn.3Cdo262/2009zodňa28.10.2010,kdebolovýslovneuvedené,
že zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého
procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ust. § 95 ods. 1 O.s.p.

dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu len so súhlasom súdu. Ďalším dôvodom nepripustenia
zmeny žaloby (§ 95 ods. 2 O.s.p.) je, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenej žalobe. Úvaha či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom
požadovanouzmenoužalobymôžubyťpodkladomprekonanieozmenenejžalobe,súvisíspredbežným
hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto

táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd
prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto úvahy, lebo odvolanie proti
uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f)
O.s.p.). Ani dovolací súd posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska výskytu procesnej vady konania
nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu. Ani námietka žalobcov, že súd prvého stupňa

nepostupoval správne, keď nevyhovel návrhu na odročenie pojednávania, (ktorý podal právny zástupca
žalobcu v priebehu pojednávania, ktoré sa v tejto veci konalo na okresnom súde dňa 23.10.2013),
nemôže obstáť. Takýto návrh totiž nemal náležitosti podľa § 119 O.s.p. okrem toho ani existencia/
neexistencia nálezu Ústavného súdu nepredstavuje vážny dôvod pre odročenie pojednávania, o to viac,
že tento nález nie je a nikdy nebol relevantný pre rozhodnutie súdu v prejednávanej

veci (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Citovaný nález Ústavného súdu bol totiž vydaný pre rozdielnych účastníkov
konania ako aj predmet sporu.

Žalovaný v rade 3/ sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, v rozsahu podľa § 212 ods. 1, 2
písm. b) O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, apo preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., za použitia ust. § 156
ods. 3 O.s.p.) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,

že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh
žalobcov o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a o určenie, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom
sporných nehnuteľností aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací

súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov, a v podstatných bodoch
na ne odkazuje.
Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcov v rade 1/ a 2/ uvedené v ich opravnom prostriedku
a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Odvolací súd zdôrazňuje, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p. má preventívny charakter.

Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia
práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno
dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné
právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom
možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov

medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho
záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý
právny záujem na určení. Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale aj s otázkou, akého
konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha. Absencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení je prvoradým dôvodom, pre ktorý žaloba nemôže obstáť. Pri zistení jeho absencie

súdom je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. Existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení musí v konaní preukázať žalobca. V prípade, že prvostupňový súd dospeje k
záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, bez ďalšieho rozhodne o
zamietnutí žaloby. V opačnom prípade vykoná dokazovanie na základe návrhov obidvoch procesných
strán a následne vo veci rozhodne.

Z obsahu spisového materiálu nepochybne vyplýva, že vo veci bola podaná žaloba o I. určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v rade 1/ a 2/ vedenej na Správe
katastraTvrdošínpodčíslomV447/95,predmetomktorejbolprevodvlastníckehoprávakpozemkuKNC
parc. č. 1815/38 o výmere 486 m2 - orná pôda a 60 m2 - ostatné plochy v k. ú. Z., II. určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v rade 2/ a 3/ vedenej na Správe katastra Tvrdošín pod
číslom V 1510/2008 v časti, v ktorej žalovaný v rade 2/ ako predávajúci prevádzal na žalovaného v rade
3/ ako kupujúceho pozemky KNC parc. č. 1815/38/1 o výmere 4.876 m2 v k. ú. Z. a parc. č. 1815/38/2
o výmere 60 m2 v k. ú. Z. a III. určenie, že žalovaný v rade 1/ nie je vlastníkom pozemku KNC parc. č.
1815/38/, ktorý bol geometrickým plánom č. 321/94/LS/

G zo dňa 21.10.1994 vytvorený z PKN č. 3098 a PKN parc. č. 3100 v kat. úz. Z.. Všetky tri prípady teda
predstavujú žalobu určovaciu, pre ktorú zákon v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. vyžaduje preukázanie
žalobcu naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je povinný preukázať v konaní žalobca.
Tak, ako správne konštatoval prvostupňový súd, judikatúra súdov je ustálená v tom, že ak sa vyslovením
neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na

takejto žalobe o určenie neplatnosti zmluvy zásadne daný naliehavý právny záujem. Ten je v takomto
prípade daný len na samotnom určení práva, určenie neplatnosti zmluvy totiž nemusí znamenať, že
účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva,
ktoré malo zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti,
prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Pokiaľ by aj súd určil neplatnosť právnych úkonov

(kúpnych zmlúv), ktorých sa žalobcovia svojou žalobou domáhali, v zmysle ust. § 34 ods. 2 zákona č.
162/1995 Z. z. by totiž kataster zapísal za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti žalovaného v rade 1/,
ktorého vlastnícke právo žalobcovia od počiatku v tomto konaní popierajú. V danom prípade by sa teda
neodstránilo neisté postavenie žalobcu v tom, kto je skutočným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Takýmto procesne prípustným prostriedkom nie je ani určovací výrok o tom, že žalovaný v rade 1/ nie je

vlastníkom sporných nehnuteľností. Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd, jediným procesne
prípustným prostriedkom, ktorý by mohol eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom
vzťahu, je len pozitívna určovacia žaloba. Navyše, ako zhodne poukazovali obidve procesné strany vo
svojich podaniach a prednesoch v priebehu konania, ohľadne sporných nehnuteľností stále prebiehareštitučné konanie v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. na príslušnom pozemkovom úrade. Vzhľadom
na fakt, že voči žalovanému v rade 1/ je uplatnený žalobcom reštitučný nárok na vydanie sporných
nehnuteľností, je žaloba v tejto veci podaná na súd predčasne. O tomto nároku totiž nebolo doposiaľ

právoplatne rozhodnuté príslušným pozemkovým úradom. V tomto smere odvolací súd upriamuje
pozornosť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 130/2007 zo dňa 25.02.2009, z ktorého vyplýva,
že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení
vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený
nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu

na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo
preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát,
a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok
podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla
vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia aj
ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená

možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené,
reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci
štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov
malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva

Pokiaľ odvolatelia namietali, že súd na pojednávaní dňa 23.10.2013 nepripustil zmenu návrhu (žaloby)
zo dňa 16.09.2013 doručenú mu žalobcami v origináli dňa 20.09.2013, v ktorom sa žalobcovia
zmeneným návrhom domáhali alternatívne určenia, že a) vlastníkom sporných nehnuteľností je buď
žalobca v rade 1/, t.j. pozemkové spoločenstvo ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou
alebo b) vlastníkmi sporných nehnuteľností sú členovia pozemkového spoločenstva Urbárski

spolumajitelia, pozemkového spoločenstva Tvrdošín, odvolací súd poznamenáva, že alternatívny petit
žaloby je možné použiť vtedy, ak má žalovaný na základe hmotného práva právo voľby medzi dvomi
plneniami. Pokiaľ žalovaný neučiní voľbu v priebehu konania, súd mu v rozsudku uloží obidve alternatívy
plnenia. Tzv. alternatíva facultas predstavuje procesnú ponuku žalobcu žalovanému, že sa môže zbaviť
svojej povinnosti iným plnením. Súd rozhodne len o požadovanom plnení, ale do rozsudku prevezme

prehlásenie žalobcu, obsiahnuté v petite žaloby. Žalovaný môže plniť svoju povinnosť takto navrhnutým
spôsobom, žalobca však môže nútene vymáhať len primárne plnenie. Alternatívny petit je teda v prípade
určovacej žaloby, tak ako to učinili žalobcovia v tomto súdnom konaní, vylúčený. Okresný súd správne
konštatoval, že zákon síce pripúšťa alternatívny návrh, tento sa však má týkať uplatneného nároku,
t.j. petitu návrhu, nie však subjektu právnych vzťahov (účastníkov konania). V súvislosti s obsahovými

náležitosťami návrhu podľa § 95 O.s.p. je potrebné uviesť, že tento návrh musí obsahovať také
náležitosti, aby bolo možné posúdiť totožnosť veci. Totožnosť veci je totiž charakterizovaná totožnosťou
účastníkov konania, predmetu konania i totožnosťou žalobného petitu. Žalobcovia sa však navrhovaným
zmeneným návrhom domáhali určenia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti tak, že a) žalobca v rade
1/ je vlastníkom sporných nehnuteľností a alternatívne b) žiadali určiť vlastníctvo jednotlivých členov

urbáru (žalobcu v rade 1/ k sporným nehnuteľnostiam), ktorí však nie sú účastníkmi konania v súdenej
veci. Úvahy, ktorými sa prvostupňový súd riadil, keď takúto zmenu žaloby nepripustil riadne a v súlade
so zákonom odôvodnil. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2
O.s.p. či výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s
predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho myšlienkového

postupu; správnosť tejto úvahy preto odvolací súd nemôže prehodnocovať (judikatúra uverejnená v ZSP
č. 49/2007).
Ani námietka odvolateľov v tom smere, že prvostupňový súd nepostupoval správne, keď nevyhovel
ich žiadosti o odročenie pojednávania vznesenej na pojednávaní konanom dňa 23.10.2013 z dôvodu
nedoručenia nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 194/2012. V zmysle ust. § 119 ods. 1 O.s.p. (s

prihliadnutím na ust. § 114 ods. 1 O.s.p.) pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov a
účastník, ktorý navrhuje jeho odročenie, musí postupovať spôsobom upraveným v ust. § 119 ods. 2
O.s.p. Túto svoju žiadosť žalovaní neučinili bez zbytočného odkladu po doručení predvolania na termín
pojednávania, ktorý im bol doručený 24.09.2013. Žalobcovia vo svojej žiadosti zároveň neuviedli, kedy
sa o dôvode odročenia dozvedeli, pričom nález ústavného súdu, na ktorý poukazovali, bol vydaný v

konaní, v ktorom obidvaja žalobcovia vystupovali v pozícii sťažovateľov je datovaný dňom 02.07.2013.

Vzhľadom na absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nie je na mieste,
aby sa odvolací súd zaoberal argumentáciou a dôkazmi, na ktoré odvolatelia poukazovali vo svojomopravnom prostriedku. Ako už bolo uvedené vyššie, dôsledkom absencie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení je zamietnutie žaloby bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania. Z
tohto dôvodu prvostupňový súd postupoval správne, keď po zistení nedostatku naliehavého právneho

záujmu na požadovaných určovacích petitoch žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol.
Navyše, z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd zároveň poučil účastníkov v súlade s ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p., a preto na všetky ďalšie skutočnosti a dôkazy uvádzané odvolateľmi v ich opravnom
prostriedku, s poukazom na princíp neúplnej apelácie vyjadrenej v ust. § 205a ods. 1 O.s.p. odvolací
súd už nemohol prihliadať.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p., súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci

samej ako vecne správny p o t v r d i l .
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,

keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania
ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.