Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/15/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113202047
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113202047.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Daše Kontríkovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1/ U. Q., nar. XX. T. XXXX, bytom u
matky a 2/ L. Q., nar. X. N. XXXX, bytom u otca, obe zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny Trnava, matky: C. Q., nar. XX. R. XXXX, bytom A., M. W. XXXX/XX a otca: L. Q., nar. XX. T. XXXX,
bytom A., Y.. Y. XXXX/XX, zast. advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, Trnava, Františkánska 5, o zmenu
rozhodnutia o osobnej starostlivosti a iné, o odvolaniach oboch rodičov proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 23. februára 2015 č. k. 19P/7/2013 - 189 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastupovania maloletých detí a správy

ich majetku p o t v r d z u j e .

V napadnutej časti výživného rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

V časti trov konania účastníkov rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. maloletého L. (s nadbytočným prevzatím do príslušného
čiastkového výroku rozsudku i priezviska a dátumu narodenia dieťaťa, hoci tieto údaje tradične majú a
aj v tejto konkrétnej veci našli miesto už v úvodnej časti rozsudku - pozn. odvolacieho súdu) zveril do

osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia budú tohto maloletého zastupovať a spravovať jeho
majetok; matke uložil povinnosť s účinnosťou od 1. augusta 2013 „prispievať na výživu“ L. (správne mu
„platiť výživné“) sumou 60 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca a už dlžné
výživné na toto dieťa za obdobie od 1. augusta 2013 do 23. (?) februára 2015 vo výške 1.140 eur zaplatiť
otcovi do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku); II. maloletú U. (i tu s výskytom rovnakej nadbytočnosti,
ako pod I. zhora) zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že aj toto dieťa budú zastupovať a
spravovať jeho majetok obaja rodičia, otcovi tu uložil povinnosť s účinnosťou od 1. novembra 2013 do 9.

marca 2014 a s s účinnosťou od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (rozumej napádaného rozsudku
v prejednávanej veci) platiť maloletej výživné (aj v tomto prípade za použitia nesprávneho slovného
spojenia „prispievať na výživu“) sumou 150 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám
matky a dlžné výživné za obdobie od 1. novembra 2013 do 23. (?) februára 2015 vo výške 423,55 eur
mu povolil „splácať“ (správne „zaplatiť“) v mesačných splátkach po 15 eur spolu s bežným výživným
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod stratou výhody splátok (tu správne „tak,
že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, v tejto súv.

por. záver ust. § 160 ods. 1 O. s. p.); III. nad výchovou maloletej U. (ani tu nevyhnúc zopakovaniu
sa vo výroku i jej priezviska) nariadil dohľad; IV. obom rodičom detí uložil povinnosť podrobiť sa spolu
s maloletými deťmi odbornému psychologickému poradenstvu v trvaní dvoch rokov od právoplatnosti
rozhodnutia (opäť správne „rozsudku“) „v intervaloch podľa doporučenia psychológa, s cieľom zlepšiťkomunikáciu medzi rodičmi ohľadom výchovy a starostlivosti o maloleté deti a obnoviť vzťah matky s
maloletým L. a otca s maloletou U.“ a vyslovil, že V. týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Trnava č.
k. 10P/41/2012-55 z 11. septembra 2012 v časti úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom;

že VI. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a že VII. o trovách konania štátu bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (do tretice správne „rozsudku“).

Takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 36 ods. 1, § 37 ods. 2 písm. b/ a d/, § 43 ods.
1, § 62 ods. 2, 3 a 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005

Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, i jeho dotknutého neskoršími zmenami a doplneniami) i s
poukazom na § 54 ods. 2 rovnakého zákona; vecne potom vo všeobecnosti nad rámec genézy konania
vrátane reprodukcií častí prednesov oboch rodičov na pojednávaniach i záverov ustanoveného znalca
konštatovaním o preukázaní podstatnej zmeny pomerov oproti času predchádzajúceho rozhodovania
(tzv. rozvodovým rozsudkom, ktorým boli obe deti zverené do striedavej starostlivosti ich rodičov). Tú
podľa neho zakladali nedostatky v starostlivosti matky, zapríčinené o. i. tým, že táto predajom bytu

v Trnave (pôvodne uspokojujúcim bytovú potrebu jej i detí) prišla o akékoľvek vlastné bývanie a s
priateľom sa odsťahovala mimo územia Slovenska (do Rakúska) bez zabezpečenia riadnej starostlivosti
o maloletú U. (ponechanú u cudzej osoby), v dôsledku ktorých sa počas konania rozhodnutie o
striedavej starostlivosti realizovalo u U. len od mája do októbra 2013 a u L. len do júla 2013, U.
bola na základe predbežného opatrenia (vydaného uznesením Okresného súdu Trnava z 27. februára

2014 č. k. 19P/7/2013-125 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2014 č. k.
24CoP/30/2014-138) od marca 2014 odovzdaná do starostlivosti Krízového strediska v Trnave a po
zvyšný čas boli deti v starostlivosti len jedného z rodičov (U. od januára do mája 2013 u otca a od
novembra 2013 do jej odovzdania krízovému stredisku u matky a L. od augusta 2013 iba u otca). U
matky rizikovosť kvôli existenčným ťažkostiam, emocionálnej nestabilite a s ňou spojenými rizikovými

vzťahmiitendencioukškodlivémupitiualkoholukonštatovaltiežznalecauotcanedostatkyvovýchovnej
spôsobilosti zistené neboli, na druhej strane tu však bolo i vážne narušenie vzťahov medzi otcom a
U. (favorizujúcou starostlivosť matky a pred starostlivosťou otca uprednostňujúcou dokonca aj pobyt
v krízovom stredisku), vedúce súd prvého stupňa k názoru o optimálnosti riešenia spočívajúceho v
zverení U. do starostlivosti matky a L. do starostlivosti otca, u U. však pre nepreukázanie skutočného

záujmu matky o ňu s nariadením dohľadu. Rozhodnutie o zastupovaní maloletých a správe ich majetku
bližšie odôvodnené nebolo a u rozhodnutia o povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu sa tak
stalo odvolaním sa súdu na závery znaleckého posudku (poukazujúce napriek zisteným negatívam na
prevahu vzťahu oboch detí k rodičom a takto tiež na reparovateľnosť aktuálneho stavu odmietania otca
U. i neochoty matky stretávať sa s L.). Pri rozhodnutí o výživnom sa potom vychádzalo z neexistencie

žiadnej inej vyživovacej povinnosti ktoréhokoľvek z rodičov, z navštevovania oboma deťmi základnej
školy (9. ročníka u U. a 1. ročníka u L.) a len bežnými ich výdavkami (vyjmúc 80 eur mesačne na
futbal L.), z priemerného mesačného čistého príjmu otca 664,25 eur (skôr poberajúceho vyšší príjem
a pred zamestnaním sa u súčasného zamestnávateľa v septembri 2014 od februára toho istého roka
nezamestnaného) a z invalidného dôchodku matky 193,60 eur mesačne (pri nepreukázaní jej iných

príjmov a skoršom privyrábaní si ňou brigádnicky, resp. „na dohodu“). Súd prvého stupňa mal za to,
že na ukončenie skoršieho pracovného pomeru otca (zaručujúceho mu vyšší príjem) dohodou z jeho
iniciatívy nebol dôležitý dôvod (za ktorý nepovažoval tvrdenú neochotu skoršieho zamestnávateľa otca
tolerovať mu časté vymeškávanie v práci, odôvodňované „ťahaním“ ho matkou po súdoch) a preto
bolo treba u neho vychádzať z príjmu 914,17 eur mesačne a výživné na U. (zverovanú matke) mu

určiť len za obdobie starostlivosti matky o toto dieťa v priebehu konania (od 1. novembra 2013 do dňa
predchádzajúceho odovzdaniu U. krízovému stredisku) a po právoplatnosti rozsudku (prinavracujúceho
U. do osobnej starostlivosti matky) s bližšie neodôvodneným zohľadnením vyživovacej povinnosti tohto
rodiča k L.. Aj u matky vyšiel z úvahy o možnosti rozhodnutia o vyživovacej povinnosti k L. (zverovanému
otcovi) len v období osobnej starostlivosti otca o toto dieťa a i tu usúdil na vzdanie sa vyššieho príjmu

bez dôležitého dôvodu, pričom za sumu definujúcu príjmy matky v období jej pobytu na území Slovenska
vzal súčet všetkých zistených čiastkových príjmov 500 eur mesačne (185,60 + 315,45), s poukazom
na kritérium prednosti výživného pred inými výdavkami rodičov prihliadol aj na jej príjem z predaja
bytu (43.000 eur, ktorých použitie matka zdôvodniť nevedela) a aj v tomto prípade sa pri konkrétnom
odôvodňovaní výšky výživného obmedzil len na konštatovanie vyživovacej povinnosti k U.. Rozhodnutia

o zročnom výživnom boli potom odôvodnené len výpočtami výšky dlhov, potrebou odrátania od sumy
majúcej sa zaplatiť otcom týmto už zaplatených 220 eur a názorom o možnosti povolenia splátok len u
otca pre potrebu zohľadnenia matke príjmu z predaja bytu; rozhodnutie o trovách konania účastníkov
právne len paušálnym odkazom na § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.99/ 1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne povahou konania a vyhradenie rozhodnutia
o trovách konania štátu samostatnému rozhodnutiu konštatovaním súladnosti takého postupu s ust. §
151 ods. 3 O. s. p. s prihliadnutím k napadnutiu rozhodnutia o znalečnom odvolaním, o ktorom ešte

nebolo rozhodnuté.

Proti takémuto rozsudku podali včas odvolania obaja rodičia.

Otec napadol rozsudok len v časti výživného (na obe deti) s návrhom na jeho zmenu rozhodnutím o

povinnosti každého z rodičov platiť na dieťa rozsudkom mu nezverené do osobnej starostlivosti výživné
100 eur mesačne a to s námietkami vyvodenia z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení
a nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s.
p.). Mal predovšetkým za to, že výživné na L. (ako žiaka prvej triedy základnej školy, venujúceho sa
aktívne finančne nákladnému športu) sumou len 60 eur mesačne je neprimerane nízkym ako v pomere
k potrebám takéhoto dieťaťa, tak i pri porovnaní s určeným výživným na U. (ktorá napriek vyššiemu

veku i navštevovanému ročníku základnej školy nemá - na rozdiel od brata - finančne náročné záľuby a
je aj samostatná, takže nepotrebuje ani tak intenzívnu starostlivosť, ako L.). Súd prvého stupňa podľa
neho navyše nesprávne vyhodnotil na jednej strane zanechanie ním (otcom) skoršieho zamestnania
za neodôvodnené vzdanie sa vyššieho príjmu, neprihliadajúc pritom na nutnosť jeho starostlivosti o
sedemročné dieťa ani na absencie v práci, vynucované si potrebou zúčastňovania sa súdnych konaní

vedených s matkou), na strane druhej potom obdobný faktor na strane matky detí (jej vysťahovanie sa
do Rakúska spojené so stratou niekdajšieho príležitostného príjmu) nezohľadnil.

Matka rozsudok napadla (ako to vyplynulo z podania odstraňujúceho vady pôvodne podaného
odvolania) len v časti zastupovania a správy majetku maloletých a tiež v časti jej určeného výživného

na L. s návrhom na zverenie aj zastupovania a správy majetku každého z detí len rodičovi, ktorému
toto bolo zverené do osobnej starostlivosti a uložením jej povinnosti platiť L. výživné len sumou 30 eur
mesačne až od právoplatnosti rozsudku (to pri uplatnení aj ďalšej požiadavky na úpravu styku len medzi
ňou a maloletým L.). Odvolaním vytýkajúcim súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu
veci pre nevykonanie všetkých potrebných dôkazov, vyvodenie z vykonaných dôkazov nesprávnych

skutkových zistení, nesprávnosť právneho posúdenia veci a aj tzv. iné vady (odvolacie dôvody podľa §
205 ods. 2 písm. b/ - d/ a f/) namietala nemožnosť zverenia dieťaťa jednému z rodičov a ponechaním
práva zastupovania a správy majetku dieťaťa rodičom obom (v tomto prípade bez akejkoľvek bližšej
argumentácie, prečo by toto nemalo byť možným), ako aj výšku výživného na syna a jeho určenie spätne
(tu s odvolaním sa na svoj nízky príjem len z invalidného dôchodku a výdavky spojené s podnájmom

i nutnosťou podieľania sa na nákladoch bývania v Kamennom mlyne), pričom za diskriminačné i
likvidačné považuje (tu rozumej za predpokladu pretrvania rozhodnutia o výživnom aj za obdobie
predchádzajúce právoplatnosti rozsudku v akejkoľvek podobe i v jej prípade) povolenie splátok len
otcovi.

Opatrovník v časti zastupovania a správy majetku maloletých žiaden odvolací návrh nepodal, v časti
výživného navrhol vyhovieť odvolaniam rodičov (? - zjavne si neuvedomujúc protichodnosť a takto i
nezlučiteľnosť požiadaviek nastolených odvolaniami oboch odvolateľov) a v časti styku (v ktorej súd
prvého stupňa napádaným rozsudkom vôbec nerozhodol) ponechal dodatočnú úpravu styku (?) na
rozhodnutí odvolacieho súdu (poukazujúc tu na skoršiu nerealizovateľnosť úpravy, spôsobenú pobytom

matky v Rakúsku a jej nepredvídateľnými a nepravidelnými príchodmi na Slovensko, uzrozumenie
účastníčky s vhodnosťou ponechania za takejto situácie styku na dohode rodičov a s ochotou
opatrovníka pomôcť jej s návrhom na úpravu, ak by sa rozhodla žiť na Slovensku a do tretice i pre
splnenie už oboch podmienok pre vydanie rozhodnutia o styku - nedostatok dohody a rozhodnutie sa
matky vrátiť sa na Slovensko, kde aj v súčasnosti žije).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ aj b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní
oboch rodičov, teda - pokiaľ šlo o vec samu - len vo výslovne matkou napadnutej časti, týkajúcej sa
zastupovania oboch maloletých a správy ich majetku a v časti výživného na obe deti - napadnutej v
prípade U. len otcom a u L. oboma rodičmi (v oboch takýchto častiach však pre možnosť začatia konania

vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti aj bez návrhu bez viazanosti odvolacími návrhmi). Na čo
i len čiastočne napadnutom rozsudku vo veci samej bolo závislým tiež (nech aj tu aj iba formálne)
„rozhodnutie“ o trovách konania účastníkov. Urobil tak podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania, pretože tu síce šlo (primárne) o prejednanie veci samej, nevznikla tu však (tam, kdeodvolacie námietky smerovali voči niečomu inému, než len právnemu posúdeniu veci súdom prvého
stupňa) potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný

záujem, keď v tejto veci bolo možné dospieť k záveru, že atribúty vecne správneho rozhodnutia má (tu
navzdory neposkytnutiu súdom prvého stupňa žiadnych dôvodov pre ním zvolený spôsob rozhodnutia)
výlučne rozhodnutie o zastupovaní maloletých a správe ich majetku.

Podľa čl. I § 28 ods. 1 Zák. o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a/ sústavná a

dôslednástarostlivosťovýchovu,zdravie,výživuavšestrannývývinmaloletéhodieťaťa,b/zastupovanie
maloletého dieťaťa a c/ správa majetku maloletého dieťaťa. Podľa odseku 2 vety prvej tu citovaného
ustanovenia rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia a napokon podľa odseku 3 rodičovské
práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá
spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu; pričom to isté platí aj v prípade, ak jeden z rodičov bol
pozbavený rodičovských práv a povinností, či ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností

obmedzený alebo pozastavený.

Práve odcitované ustanovenie zákona obsahuje okrem demonštratívneho (čiže príkladmého a z povahy
veci neúplného a neuzavretého) výpočtu rodičovských práv a povinností (majúcich byť upravených
v každom prípade nezhody spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa o podmienkach ich výkonu)

i zákonom výslovne ustanovené pravidlo, podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti patria obom
rodičom. Z takéhoto pravidla zákon pripúšťa len výnimku vynútenú povahou toho - ktorého práva,
resp. povinnosti (akou výnimkou je najmä nutnosť sústredenia práva a súčasne i povinnosti na osobnú
starostlivosť o dieťa, resp. i viac detí len u jedného rodiča, ak tu práve faktor nedostatku spolužitia
rodičov vylučuje ich súčasné zhosťovanie sa výkonu tu diskutovaného práva na jednej a povinnosti na

druhej strane oboma takýmito rodičmi a aj prípadné rozhodnutie o striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov podľa čl. I § 24 ods. 2 Zák. o rodine tu nie je ničím iným, než cyklicky sa meniacim právom i
povinnosťou osobnej starostlivosti o dieťa u oboch jeho rodičov a to v určených intervaloch) a ďalšiu
výnimku vyplývajúcu zo špecifických okolností prípadu v konkrétnej veci, neumožňujúcich v podieľaní
sa oboch rodičov na výkone či už všetkých rodičovských práv a povinností alebo aj len niektorého

z takýchto práv (resp. povinností). Zákonnému výpočtu prípadov sústredenia všetkých rodičovských
práv a povinností len na strane jedného rodiča dieťaťa (ako výnimke z pravidla) je potom vlastné
(na rozdiel od výpočtu práv a povinností), že je taxatívny (úplný a uzavretý) a to, že ide o niektorý z
takýchto prípadov, podlieha v súdnom konaní (ako konaní dôkaznom) dokazovaniu. Možnosť osvojenia
si súdom skutkových zistení založených na zhodných tvrdeniach účastníkov v konaniach vo veciach

starostlivosti súdu o maloleté deti nielenže neprichádza do úvahy vôbec (§ 120 ods. 2 a 3 O. s.
p.), ale ja keby to tak na základe výslovného zákazu v zákone nebolo, nástup zhodnosti tvrdení by
tu prinajmenšom problematizoval a vo väčšine prípadov celkom znemožňoval charakter jednotlivých
čiastkových zákonných výnimiek (ak jeden rodič nežije, nemôže sa samozrejme ani zúčastniť v súdnom
konaní a v ňom prípadne potvrdzovať /ale ani popierať/ tvrdenia rodiča druhého, prakticky to isté platí

pri relatívnej nemožnosti zúčastnenia sa konania takým rodičom, zapríčinenej jeho neznámosťou, pri
pozbavení rodiča spôsobilosti na právne úkony či jeho obmedzení v takejto spôsobilosti by príslušnú
skutočnosť musel namiesto rodiča uplatniť jeho zástupca a napokon pri pozbavení rodičovských práv
a povinností, ako aj jeho obmedzení alebo pozastavení by zjavne pred súdom stála nutnosť vyriešiť si
najskôr tú procesnú otázku, či takto dotknutý rodič je /môže byť/ účastníkom konania).

Ak potom v prejednávanej veci nič nenasvedčovalo tomu, žeby tu malo ísť o prekážku výkonu
rodičovských práv a povinností predstavovanú buď nedostatkom plnej spôsobilosti niektorého z rodičov
na právne úkony alebo jeho pozbavením, obmedzením či pozastavením mu výkonu rodičovských práv
a povinností (o prípad, žeby matka alebo otec nežil alebo bol neznámy, nemohlo ísť už len pre ich

pomerne aktívne vystupovanie v konaní) a opak matka (ako účastníčka domáhajúca sa zverenia i práva
a povinnosti na zastupovanie dieťaťa aj správu jeho majetku iba tomu z rodičov, komu bolo dieťa zverené
do osobnej starostlivosti, argumentujúca na podporu ňou navrhovaného riešenia podobne „výdatne“ ako
súd prvého stupňa v prospech riešenia zvoleného ním) nepreukázala.

Napádaný rozsudok v tejto časti bol preto vo výroku vecne správnym a i keď to rozhodne neplatilo o
príslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia (u ktorej by aj poznámka o chudokrvnosti bola nepríhodným
preháňaním a namieste bola skôr paralela s bezkrvnosťou či vykrvácaním), pre iný než súdom prvéhostupňa zvolený spôsob rozhodnutia spis neobsahoval podklady. Odvolací súd tu tak ani nemal inú
možnosť, ako rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť.

Podstatne odlišná situácia však bola u rozhodnutia o výživnom, kde nepochybné (a priam nepreberné)
množstvo alternatív k rozhodnutiu pojatému do napádaného rozsudku v prejednávanej veci kládlo na
odôvodnenie rozhodnutia ďaleko vyššie nároky.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak tiež ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm.
g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo
svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak

práva zaručovaného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR
č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu, veci starostlivosti

súdu o maloleté deti z toho nevynímajúc (v tejto súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z
30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37, z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, ale i z 25. júla
2013 č. k. 10CoP/5/2013-108, prvé a tretie vo veciach Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a
21P/12/2011 a druhé vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto
ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s ním formulovanými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho

nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo aj mimoriadnych
opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

V prejednávanej veci síce (vo vzťahu k rozhodnutiu o výživnom) nešlo usudzovať na nevypravenie
napádaného rozsudku žiadnymi či len celkom všeobecnými dôvodmi, nakoľko tu súd prvého stupňa

pokus o zanesenie do odôvodnenia rozsudku všetkých zákonom vyžadovaných náležitostí vykonal a u
časti z úvah, ktorými hodlal zvolené riešenie podporiť, by dokonca ani nevznikol dôvod s nimi nesúhlasiť
(čo platilo najmä u matkou evidentne nepovšimnutých čiastkových úvah o potrebe prihliadnutia pri jej
pomeroch,disponujúcichjunaplatenieurčenéhovýživnéhoaosobitnenazaplatenieceléhoužzročnéhovýživného naraz, aj na 1. sumu utŕženú za predaj bytu, u ktorej neboli produkované žiadne dôkazy
na to, ako s ňou matka naložila a 2. súhrn čiastkových príjmov matky z rôznych zdrojov predtým, ako
sa z jej vlastného rozhodnutia mal jediným preukázaným príjmom stať ten z invalidného dôchodku a

prinajmenšom v rovine základného východiska aj u záveru o potrebe vyhodnotenia opustenia skoršieho
zamestnania otcom dohodou z jeho strany za také vzdanie sa lepšieho príjmu, pre ktoré nebol dôležitý
dôvod),tovšaknemohloničzmeniťnatom,žecelkomnedostatočnátubolapozornosťvenovanátejčasti
argumentácie, ktorá bola z pohľadu schopnosti rozhodnutia obstáť aj pri prieskume v odvolacom konaní
najvýznamnejšou. Popri kvantifikácii kritérií pre rozhodnutie o výživnom rozhodujúcich, zakotvených v

ust. § 75 ods. 1 vety prvej Zák. o rodine (napádaným rozsudkom aj citovanom), teda odôvodnených
potrieb oprávneného (tu oboch maloletých detí) a schopností, možností a majetkových pomerov
povinného (aké postavenie tu naopak prislúchalo obom rodičom), v odôvodnení rozsudku nechýbajúcej,
totiž odôvodnenie napádaného rozsudku v prejednávanej veci celkom postrádalo (akékoľvek, tobôž nie
konkrétne) úvahy, za pomoci ktorých (a nebolo tak ani možné preskúmať, či) sa súd prvého stupňa
dopracoval k záverom o finančnom vyjadrení tej časti (výseku) z možností, schopností a majetkových

pomerov oboch rodičov, ktorú šlo použiť na výživné a o tom, prečo by najmä v prípade maloletého L.
malo byť postačujúcim výživné matky (ako rodiča majúceho nedostatok vlastnej osobnej starostlivosti
o dieťa vynahrádzať platením výživného) v sume oscilujúcej len okolo 2 eur denne. Ďalšími len ťažko
prehliadnuteľnými slabinami argumentácie bolo tiež vyhnutie sa problému čiastočného vykrývania
vyživovacej povinnosti výkonom osobnej starostlivosti o dieťa (čo sa tu týkalo najmä mladšieho z detí a

otca s rozsudkom ustaľovaným právom osobnej starostlivosti o také dieťa), ako i neprítomnosť žiadneho
(nieto ešte obhájiteľného) argumentu na podporu tak zásadného rozdielu vo výške súm tzv. bežných
výživných, prisudzovaných obom deťom, pri ktorom výška výživného otca na U. mala činiť až 2,5-
násobok výživného matky na L. (alebo inak výživné matky na L. len 40% z výživného určeného otcovi na
U., pominúc na tomto mieste snahu matky takýto rozdiel ešte zvýšiť a jej výživné na L. ustáliť prakticky

len na úrovni minimálneho výživného, na ktoré je povinný každý rodič bez ohľadu na to, či má alebo
nemá príjmy - tu por. aj čl. I § 62 ods. 3 Zák. o rodine).

Rozsudok trpiaci takýmito nedostatkami odôvodnenia sa nemohol stať predmetom posudzovania jeho
správnosti odvolacím súdom s konečnou platnosťou, pretože by to znamenalo popretie práva účastníkov

na spravodlivé súdne konanie (vrátane práva na riadne odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch či aj
viacerých stupňov) a navyše odvolací súd nútilo sa uchýliť len k dohadom, prečo bolo v prvom
stupni rozhodnuté práve spôsobom neskôr odvolaniami spochybňovaným (kde síce nespokojnosť
oboch rodičov s rozhodnutím o výživnom nemusí byť vždy svedectvom jeho nesprávnosti alebo
nepresvedčivosti, v tejto veci to tak však bolo).

Odvolací súd preto v časti výživného (tzv. bežného aj zročného) rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tejto časti sa inak
pre úplnosť javí vhodné poznamenať, že výsledkami doterajšieho konania sa javí podložený rozdiel
pociťovaný matkou ako diskriminačný, čiže poskytnutie výhody splátok na zaplatenie už zročného

výživného iba otcovi (pre neobjasnenie osudu prostriedkov získaných matkou z predaja bytu aj pre
vtesnanie sa okresným súdom s výškou splátok aj obdobím, na ktoré tieto boli rozložené, do rámca
ustálenejrozhodovacejpraxesúdovvpríslušnejoblasti,podľaktorejbysacelýdlhmalzaplatiťnajneskôr
do troch rokov od vydania rozhodnutia ukladajúceho povinnosť) a naopak súdu prvého stupňa nešlo
nevytknúť vymedzenie konca obdobia, ku ktorému určoval zročné výživné, iným než posledným dňom v

mesiaci (keďže aj pri rozhodovaní v tejto veci súd prvého stupňa opomenul, že pri ustanovovaní termínu
splatnosti tzv. bežného výživného - splatného vopred - 15. dňom v mesiaci je vždy splatným výživné buď
za celý mesiac predchádzajúci rozhodovaniu alebo už aj za ten, v ktorom sa rozhoduje - to podľa toho,
či súd rozhoduje do 15. dňa v mesiaci vrátane, alebo až po takomto dni).

O požiadavke matky na úpravu styku potom odvolací súd nerozhodoval, nakoľko v takejto časti
malo odvolanie povahu návrhu na doplnenie rozsudku v ňom absentujúcim rozhodnutím o jednom
z čiastkových práv, tvoriacich tzv. balík rodičovských práv a povinností a na tom nič nemenilo, že k
zodpovedajúcej požiadavke (na rozhodnutie i o takejto otázke) prišlo až v odvolacom konaní (keďže
takto na výsledok konania v prvom stupni predstavovaný tentoraz napádaným rozsudkom šlo nazerať i

len ako na rozsudok čiastočný, najmä však odvolací súd tu nemal čo preskúmať).

Napokon podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a i/ O. s. p. musel byť zrušený výrok rozsudku o trovách konania a
odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol (sám vedome) preto, že vo veciach starostlivostisúdu o maloleté deti (o akú šlo aj v prejednávanej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať aj bez návrhu
avtomprávonanáhradutrovkonaniaúčastníkovnevznikázozákona(právepodľaokresnýmsúdomlen
spomenutého, avšak nevyloženého ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Ide tu na jednej strane o

prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia vo veci samej má zásadne rozhodnúť
aj o povinnosti na náhradu trov konania (čo ale principiálne i tak šlo by vyložiť nanajvýš len ako uloženie
tzv. náhradovej povinnosti a nie aj jej neuloženie, tu por. ust. § 155 ods. 1 vety druhej O. s. p.), na strane
druhej potom zároveň o bezvýnimočné pravidlo majúce sa uplatniť práve v konaniach zahájiteľných
aj bez návrhu. V takýchto prípadoch odpadá sama podstata rozhodovania (voľba súdu medzi aspoň

dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami) a jediná možnosť prevzatia do výroku rozhodnutia len
zákonnej úpravy (bez možnosti sa od nej akokoľvek odchýliť) spôsobuje, že tu o rozhodnutie ani reálne
nejde a práve to tu činí „rozhodnutie“ o trovách konania nadbytočným (s možnosťou vysvetlenia zdanlivej
anomálie iba v odôvodnení rozhodnutia, ako to práve na tomto mieste urobil aj tunajší odvolací súd).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.