Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815202821
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5815202821.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Advocate, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: G. M., bytom A. M.. XXX/X, S., o
vymoženie 60,96 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Námestovo č. k. 1Er/345/2015-16 zo dňa 16. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 1Er/345/2015-16 zo dňa 16. novembra 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti
na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“)
a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi bola dňa 20.12.2012 uzavretá
zmluva o úvere, ktorú bolo nutné považovať za spotrebiteľskú. Je nepochybné, že povinná bola v čase
uzavretia zmluvy spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by pri uzatváraní zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade pochybností o tom, či ide
o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy
dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie,

čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaným nemôže byť, resp. nie je len
všeobecnýúdajouzavretízmluvy(poskytnutíúveru)navýkonzamestnania,povolaniaalebopodnikania,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako
veriteľ) nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. S poukazom na interpretačné pravidlo

vyjadrené v § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na oprávnenom (veriteľovi). Okresný súd považoval
za neprijateľnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi dňa 20.12.2012, teda v rovnaký deň,
ako bola dojednaná úverová zmluva. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, jej obsah
nemohol povinný ovplyvniť, oprávnený v nej sám určil rozhodcovský súd, ktorý má vec prejednať.

Spotrebiteľ tak stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na
zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Rozhodnutie, ktoré malo byť v danom prípade exekučným
titulom, bolo vydané na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, a preto je nulitným právnym aktom.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vyjadril presvedčenie, že v danom prípade exekučný súd
prekročil rámec právomoci, ktorú mu zveruje Exekučný poriadok. Exekučný súd môže preskúmavaťpredložený exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje §
34 Zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú

splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).
Exekučný súd však nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko ustanovenie, o ktoré sa
opiera exekučný súd v napadnutom rozhodnutí, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že
rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný
súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu

(odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j.
zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom neodvolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore
s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Uvedená požiadavka
znamená, že súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Postupom exekučného súdu dochádza k nahradzovaniu

konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov. Odvolateľ okrem toho namietal, že k
právnemu názoru okresného súdu mohol zaujať stanovisko až v podanom odvolaní. Mal tiež za to,
že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže tvrdil,
že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská doložka. Poukázal na skutočnosť, že
oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. Zákona o rozhodcovskom

konaní formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré súd pre zmluvné
strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Takisto vyjadril nesúhlas s výkladom ustanovenia § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý zaujal okresný súd.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §

214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Materiálny prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku bol v posudzovanej veci možný v zmysle
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na základe ktorého mohol súd preskúmať, či
plnenie priznané rozhodcovským súdom je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Žiada sa uviesť, že preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia podľa uvedeného
ustanovenia znamenalo istý „bonus“ pre účastníka, keď mu umožnilo v štádiu výkonu rozhodnutia, ktoré

je primárne určené na realizáciu uloženej povinnosti, nie na prieskum rozhodnutia v ďalšej inštancii,
zvrátiť nedostatky pri postupe rozhodcovského súdu. S účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. (1.1.2015)
prestalo byť ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súčasťou nášho právneho poriadku. V
zmysle dôvodovej správy k uvedenej novelizácii „v nespotrebiteľskej arbitráži sa posilňuje úloha strán
na úkor súdnej ingerencie. Účastníci konanie musia v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava
presúva do osobitného zákona.“
Ustanovenie§45zákonaorozhodcovskomkonaníupravovalopostupsúdu,išlotedaoprocesnúnormu,
ktorá regulovala všetky prípady v čase rozhodovania. Vo všeobecnosti platí, že procesná norma sa má
použiť od momentu jej účinnosti, a to aj na už začaté konania. Jej vypustenie z nášho právneho poriadku

(bez stanovenia osobitných prechodných ustanovení) naopak znamená nemožnosť súdu aplikovať
túto normu na prebiehajúce konanie. Za problematické však považoval odvolací súd použitie týchto
pravidiel v situácii, keď zákonodarca ponechal bez legislatívneho „ošetrenia“ rozhodcovské rozsudky
vydané pred účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. novelizujúceho zákon o rozhodcovskom konaní atiež pred účinnosťou zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (rovnako
1.1.2015). Pravidlo formulované v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní znamenalo totiž pre účastníka
rozhodcovského konania poslednú možnosť nebyť postihnutý nezákonnou exekúciou v prípade, ak v

postupe rozhodcovského súdu došlo k nedostatkom formulovaným v § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. V spotrebiteľských sporoch sa od 1.1.2015 sprísnila regulácia spotrebiteľských súdov, čo logicky
viedlo aj k odstráneniu § 45 zo zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vzťahu k rozsudkom vydaným pred
účinnosťou novej úpravy zákona č. 335/2014 Z. z., ale doposiaľ ešte nevykonaným, však legislatívna
zmena spočívajúca vo vypustení spomínaného § 45 nebola v dôvodových správach nijako vysvetlená.

Posudzujúc uvedený stav ako istý legislatívno-technický nedostatok vychádzal krajský súd aj napriek
absencii prechodného ustanovenia výslovne zakotveného v zákone o rozhodcovskom konaní z
ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (pozn. zákon č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú

predpisy účinné do 31. decembra 2014. Použitie ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
v posudzovanej veci tak bolo plne v súlade so zmyslom i obsahom právnej úpravy, a to aj po vyššie
uvádzaných legislatívnych zmenách.

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu

právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda

môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť

pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s
dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má
exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Takýto
postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol
odchýliť.

Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne
prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný
súdpovinnýnauvedenéokolnostiprihliadaťvktoromkoľvekštádiukonaniaazúradnejpovinnosti,nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva právny názor, že za neprijateľnú je potrebné
v predmetnej veci považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania v rovnaký
deň ako oprávnený s povinnou uzavreli zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola
uzavretá vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený dlžníkom, nebola individuálne dojednaná,

jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o povinnej ako meno, bydlisko
a rodné číslo. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ
týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska.
V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej

strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvého stupňa v
tom smere, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil,
komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Poučenie povinnej o dôsledkoch
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy s tým, že výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na

žalobcovi, nie je možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského
konania, poukázania na rozdiely oproti rozhodovaniu na všeobecnom súde a ponechanie spotrebiteľovi
sa za primeraných okolností rozhodnúť vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve. Ide len o zostručnenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy v tom smere, že oprávnený povinnej uviedol, že bude rozhodovaťrozhodcovský súd vybratý oprávneným a že spor môže byť rozhodovaný aj v súdnom konaní a v
neposlednom rade, že výber je na žalobcovi. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy
je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie (C-240/98, C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

K namietaným procesným pochybeniam odvolací súd dodáva, že v posudzovanej veci mal odvolateľ
neobmedzenú možnosť vznášať námietky voči úsudku súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p. a

contrario), pričom týmito sa krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia zaoberal a vyhodnotil ich ako
nedôvodné. Je teda zrejmé, že oprávnený nebol nijako procesne ukrátený v možnostiach predkladať
relevantné tvrdenia a dôkazy na ochranu jeho záujmov.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.

244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.