Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/258/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218477
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218477.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Y., s.r.o., so sídlom P., Y. XX, IČO:
XX XXX XXX, zastúpeného D. kanceláriou Z. Y., s.r.o. so sídlom P., Grösslingova 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu

Prievidza zo dňa 08. októbra 2014, č.k. 7C/174/2012-23 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.802,71 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 360,54 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza, a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo výroku o zamietnutí návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa po právnej stránke
odôvodnil § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm.
a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z.orozhodcovskomkonaní.Navrhovateľuviedol,žepísomnýmpodanímnavrholzvolenémusúdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. V rámci exekučného konania, vedeného pod sp. zn. EX XXXX/
XXXX, exekútor predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom exekučnému
súdu,t.j.OkresnémusúduPrievidzaapožiadalhooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Dôvodil,

že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.08.2010,
keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa
13.08.2009. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie
predstavovalo viac ako 368 dní). Zo spisu Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 9Er/2500/2011, súd prvého
stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 03.08.2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 25.06.2009.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er/2500/2011-13 zo dňa 21.12.2011 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd
právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere,
považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať, a to s
poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za nespôsobilý exekučný titul. Okresný súd

Prievidza uznesením č. k. 9Er 2500/2011-14 zo dňa 13.07.2012 exekučné konanie zastavil. Z úradnej
činnosti súdu prvého stupňa bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodalsťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012). Súd prvého stupňa po
zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa bol
podaný nedôvodne. Pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci musia byť splnené všeobecné podmienky, a to protiprávny úkon (nesprávny
úradný postup), vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou. S
poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd prvého stupňa v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené
neboli. Súd prvého stupňa uviedol, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že

lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012 - 39 z 10. júla 2013). V dotknutom exekučnom
konaní neboli preukázané ani nečinnosť, zbytočné prieťahy. V tomto smere poukázal na rozsiahlu
rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorá ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom
v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Rovnako poukázal
nanálezÚstavnéhosúduSRII.ÚS520/2012-39zodňa10.júla2013,vktoromústavnýsúdkonštatoval,
že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľ (navrhovateľ) pred okresným súdom inicioval

značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo
obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám
posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd iných subjektov. Na uvedené nadväzuje
i nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012, v ktorom bolo zdôraznené, že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom
čase väčším počtom podaní, preto musel počítať s určitým technicko - administratívnym zdržaním sa
na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo
je ústavne akceptovateľné. S poukazom na vyššie uvedené mal súd prvého stupňa z úradnej činnosti
za preukázané, že navrhovateľ v predmetnom časovom období podával viacero exekučných návrhov

(v stovkách), ktoré boli následne súdu predkladané ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd prvého stupňa skonštatoval, že doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, do rozhodnutia exekučného súdu nie je tak významná, aby ju s
poukazom na okolnosti veci, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy. Exekučný
súd rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Súd prvého stupňa ďalej uviedol,

že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný
skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. V predmetnej veci exekučný súd zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1,
ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho prieskumu súladu exekučného titulu so
zákonom. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda ako neplatnú,

ktorá nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky bol tak nezlučiteľný s dobrými
mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie §
45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd ani
nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Exekučný súd bol preto v prípade nespôsobilého
exekučného titulu oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako celok. Na preskúmavanie exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný
súd oprávňuje ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

a na uvedené nadväzujúca judikatúra Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.03.2011,
sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011) a rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (uznesenie IV.
ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011). Postup exekučného súdu v namietanom exekučnom konaní, ktorý
vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a chce posudzovať platné uzavretie rozhodcovskej doložky,
resp. zákonom prisúdeného plnenia i bez priamej účasti účastníka konania, tak nemožno považovať

za nesprávny. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nepovažoval súd prvého stupňa ani
nepredloženie Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke,
nakoľko exekučnému súdu nebránilo v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia nevyriešenie žiadnej
prejudiciálnej otázky. V danom prípade teda navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladuzodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ ide o vznik
škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, predložený znalecký posudok č. 1/2014,
ktorý je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, nepreukazuje skutočnú výšku

škody. Náhradu majetkovej škody, ktorú si navrhovateľ vyčíslil ako: náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, náklady na
udržiavanie a správu informačného systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom

súde, považoval súd prvého stupňa za nepreukázanú. Pokiaľ ide o informačný systém, navrhovateľ ako
spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje, a to v
období pred spornou exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ nepreukázal, k akým konkrétnym úpravám
informačného systému došlo a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným úradným postupom,
ani zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku. Navrhovateľ
tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. S poukazom na vyššie

uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonal

úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p., keď účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ v konaní nebol
úspešný a odporcovi žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)

O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,

nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka
konečnéhorozhodnutiavovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a
prednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázaltiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške
vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo

rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 13.08.2009,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia

došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac ako 368 dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie

poverenia dňa 03.08.2011, v danej veci na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 25.06.2009. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er/2500/2011-13 zo
dňa 21.12.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15

dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá súdnemu exekútorovi
poverenienavykonanieexekúcie.Ztextuustanovenianevyplýva,žebyprocesnálehota15dnídopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom

nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáust.§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.byv
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v
prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného

zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa vykonal uvedený dôkaz, avšak taktiež dáva do pozornosti, že nakoľko nebola

preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny úradný postup,
nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej
ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo majetkovej či
nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie všetkých troch
základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že

sudkyňa Okresného súdu Prievidza J.. E. K. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci, vedenej
na Okresnom súde Prievidza č. k. 7C/144/2012 (s ktorou vecou na spoločné konanie bola spojená i vec
č. k. 7C/174/2012, ktorá bola neskôr vylúčená uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 7C/144/2012
- 405 zo dňa 28.08.2014 na samostatné konanie). Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,

že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací
súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými
namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že

krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd

prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu, žesúdprvéhostupňa
naprejednanievecinariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčilna08.10.2014,čímúčastníkomkonania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti

navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.