Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2014

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 4C/321/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312208745
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Kekeňák, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBR:2014:6312208745.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi
Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa v konaní domáha, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej

škody sumu 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 534,76 Eur, príp. medzitímnym rozsudkom
rozhodol tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Brezno, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa v zákonom stanovenej lehote. Záväzok navrhovateľa mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi C. U., nar. XX.XX.XXXX. Rovnakých nárokov
sa s menšími odchýlkami domáhal navrhovateľ aj ďalšími návrhmi voči rovnakému odporcovi, a to v
konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie tak, ako bude uvedené nižšie.

Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tak, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred
zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o
úvere.Súdbolpovinnývzmysleustanoveníexekučnéhoporiadkuposúdiťnávrh,exekučnýtitulažiadosť
súdneho exekútora a v 15.-dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie,
príp. o tejto žiadosti inak rozhodnúť.
Do uvedenej lehoty súd nerozhodol. Následne navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil

vecný posun v exekučnom konaní, ale napriek tomu exekučný súd nepostupoval v súlade so
zákonom. V predmetnom prípade podľa tvrdenia navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe. Súd najmä nevykonával
žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, ktorej sa navrhovateľ v predmetnej
veci nachádzal, čím porušil základné práva žalobcu zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Následne navrhovateľovi vznikla majetková aj nemajetková ujma. Majetková ujma predstavuje účelne
vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, celkovo v sume 125,- Eur, ktorá pozostáva zo sumy70,- Eur vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, zo sumy 40,- Eur, ktorá predstavuje náklady na udržiavanie a správu
informačnéhosystémuazosumy15,-Eurnaadministratívnespracovanietextovurgencií,adresovaných

exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde.

Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym

plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t.j. že neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, prípadne k insolvencii povinného. Navrhovateľ najmä mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného
titulu. Postup exekučného súdu teda zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Navrhovateľ zdôraznil, že neexistuje akýkoľvek
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, a možno konštatovať

úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Podľa navrhovateľa potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu, z ktorých vyplýva najmä právo navrhovateľa na včas

a kvalitne poskytnutú súdnu ochranu, v súlade s ktorým má byť vykonávaný aj výklad a aplikácia
zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov. Pri určovaní primeranej sumy ako náhrady za
nemajetkovú ujmu navrhovateľ vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli priznané sťažovateľom
nálezmi Ústavného súdu SR pri konštatovaných prieťahov za určité obdobie, resp. trvanie týchto
prieťahov. Primeranou sumou podľa názoru navrhovateľa je v tomto prípade za každý rok omeškania

približné 660,- Eur za rok, resp. 55,- Eur za mesiac (Navrhovateľ zároveň uviedol rad rozhodnutí ÚS SR,
z ktorých pri úvahe a vyčíslení vychádzal). Omeškanie súdu tu malo trvať viac ako 290 dní.

Rovnako si navrhovateľ odôvodňoval svoje návrhy aj v ostatných veciach, ktoré boli Okresným súdom
Brezno spojené do jedného konania. Navrhovateľ si uplatnil pre namietané pochybenie exekučného

súdu (v každom prípade sa jednalo o Okresný súd Brezno) nasledovné sumy :

Z exekučného konania voči povinnému Q. D., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného
súdu trvať viac ako 162 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej
ujmy 298,73 Eur, voči povinnému Q. D., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu

trvať viac ako 195 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy
359,58 Eur, voči povinnému L. H., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať
viac ako 188 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 346,67
Eur, voči povinnému H. T., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac
ako 189 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 348,52 Eur,

voči povinnému D. H., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako
172 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 317,17 Eur, voči
povinnému D. H., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 172
dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 317,17 Eur, voči
povinnému E. M., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 136

dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 250,78 Eur, voči
povinnému H. H., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 189 dní,
je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 348,52 Eur.Tunajší súd uznesením č.k. 4C/321/2012-24 zo dňa 08.04.2013 rozhodol o spojení vecí vedených pod
sp.zn. 4C/321/2012, sp.zn. 4C/322/2012, sp.zn. 4C/325/2012, sp.zn. 4C/327/2012, sp.zn. 4C/328/2012,
sp.zn. 4C/335/2012, sp.zn. 4C/336/2012, sp.zn. 4C/337/2012, sp.zn. 4C/338/2012 na spoločné konanie

a ďalej budú prejednávané pod sp.zn. 4C/321/2012.

Odporca Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, sa k návrhu vyjadril
pomerne obsiahlo, pričom túto žiadal zamietnuť z viacerých dôvodov. V prvom rade odporca namietal
procesné pochybenia zo strany navrhovateľa, ktorý vo svojich návrhoch zmätočne označil povinných s

odlišným uvedením dátumov narodenia v prípade, keď boli uvádzaní v návrhoch viacnásobne. Spisové
značky príslušných exekučných konaní, pod ktorými sú veci vedené na exekučných súdoch, neboli
v návrhoch označené napriek tomu, že navrhovateľ tieto údaje k dispozícii má, pričom voči súdu
nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že súdu k jednotlivým exekučným veciam poskytuje všetky údaje,
ktoré má k dispozícii. Neuvedenie konkrétnej spisovej značky veci bolo okrem iného dôvodom aj na
odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podával na Ústavný súd SR. Navrhovateľ nepriložil

ani jeden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd,
čo je neprijateľné, aj samotné zdôvodnenie uplatnených nárokov je nejasné z pohľadu špecifikácie
konkrétneho právneho dôvodu vzniku nároku na náhradu škody, či vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.

V tomto konaní nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej návrhu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po
neúspešnosti ktorého je možné takýto návrh podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
navrhovateľa. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti
o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve ministerstva nedoplnil žiadané
informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných

konaniach s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, prípadne oznámiť
dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, ďalej doklady preukazujúce vyčíslenie majetkovej škody,
či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri predbežnom
prerokovanípodanýchžiadostíatýmzmarilakúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhradu
škody, o čo sám požiadal. Odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný v

zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je
podľa odporcu potrebné vychádzať zo znenia Exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie
exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie

poverenia, prípadne na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd sa preto nemohol
dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že by o udelení poverenia rozhodoval po uplynutí 15-
dňovej zákonnej lehoty. Preto takéto skúmanie súdu a rozhodovanie o správnosti rozhodcovského
rozsudku je legitímne. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty, stanovenej
zákonom, nie je automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, je potrebné prihliadať na všetky okolnosti danej veci.

Odporca ďalej poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu (v tomto prípade exekučného) v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred

Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti, obdobnú právomoc má predseda príslušného súdu
na podklade sťažností na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. Všeobecný súd potom môže
o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom
rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca dal do pozornosti súdu uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, č.k. I.ÚS 476/2012-12, ktorým bolo rozhodované o ústavných
sťažnostiach navrhovateľa, tieto boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté, pretože namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok zjavne príčinnej súvislosti medzi označeným postupomvšeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Podľa Ústavného súdu SR doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej
povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky,

resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľky takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadril odporca názor, že 125,- Eur v
každej jednej exekučnej veci je len hypotetickou sumou, ktorá nezodpovedá ani uvedenou výškou, ani

jej zdôvodnením kritériám vzniku nároku na náhradu škody v určitej výške, pričom celkom zjavne nejde
o skutočnú škodu, ktorá by na strane navrhovateľa vznikla. Nemajetková ujma je potom vyčísľovaná
na základe doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorými bola priznávaná peňažná satisfakcia za
utrpenýzásahdozákladnýchpráv,čovšakniejesprávnaúvaha.Kritériápriurčenívýškytakejtonáhrady
sú určené v § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom je nevyhnutné zohľadniť špecifiká každej jednej
veci, a každého jedného prípadu vzniku domnelej alebo tvrdenej škody na strane navrhovateľa, nutné

je tiež zohľadniť, že poškodeným subjektom je právnická osoba, u ktorej sa podmienky vzniku takéhoto
nároku posudzujú inak, než u osôb fyzických.

Navrhovateľ opomenul špecifikovať, ako situácia ovplyvnila jeho podnikateľské postupy, ako konkrétne
došlo k zániku podnikateľských aktivít.

Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, pričom z
pohľadu odporcu práve toto kritérium hovorí v neprospech navrhovateľa vzhľadom na charakter nárokov
a na charakter obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom navrhovateľa vznikli, na jeho prax
pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a na negatívne vnímanie navrhovateľa verejnosťou

aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa či zo strany štátnych orgánov, ktoré na
každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv
spotrebiteľov. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie či využívania právnych
inštitútov zo strany navrhovateľa, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne uznávanými
spotrebiteľskými právami. Ak potom v prípadnom exekučnom konaní, v ktorom má byť vymáhaná

pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi, zároveň spotrebiteľovi, súd vynakladá väčšie úsilie a
dlhšie časové obdobie na podrobné skúmanie podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, dodržania
právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, atď., potom navrhovateľ nemôže poukazovať na rozpor s
dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom súdu. K príčinnej súvislosti odporca uviedla, že táto nie
je daná ani pre prípad uplatnenej náhrady škody z nezákonného rozhodnutia súdu ani z náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý je zo strany navrhovateľa tvrdený.

Na základe týchto skutočností odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 11.09.2014 podal navrhovateľ podaním

zo dňa 05.09.2014, doručeným súdu dňa 05.09.2014 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie
a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil v podstate tou skutočnosťou, že podľa jeho právneho
názoru vo veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení
v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl.
O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu

odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na
Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil
konanie až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Súd uznesením č.k. 4C/321/2012-282 zo dňa 11.09.2014 návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zamietol.

Súd pri rozhodovaní postupoval najmä podľa týchto zákonných ustanovení :

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiťúkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo

výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku

2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje.

Podľa § 62 ods. 1 zákona 757/2004 Z.z., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v
konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi
úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Súd poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 11.09.2014 vo veci rozhodol rozsudkom vzhľadom
na to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., pretože

navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov, pre ktoré by mal súd odročiť pojednávanie
vytýčené na 11.09.2014. Na odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu, že vo veci má konať
vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p., v
dôsledku čoho navrhovateľ podal na Ústavný súd SR sťažnosť, v zmysle citovaných ustanovení zákona
nebol dôvod, keďže Krajský súd v Banskej Bystrici už svojim rozhodnutím rozhodoval o námietkach

zaujatosti vznesených navrhovateľom a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal,
že uvedená ústavná sťažnosť bola vôbec odoslaná na Ústavný súd a ním prijatá na ďalšie konanie.

Súd v prvom rade konštatuje, že odporca dôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne
právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy; z obsahu žalôb

je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom
pri výkone jeho právomocí, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia
navrhovateľa ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v
zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať
buď na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
alebo nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ vo svojej návrhu nekonkretizoval, či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili
nesprávny úradný postup, pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámciexekučného konania, platia v otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá.
Zákon výslovne stanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na

náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo
zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup

zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).

Bolo možné konštatovať, že navrhovateľ si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu

nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu
(zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v jednotlivých
exekučných konaniach, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči
svojím dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany
navrhovateľa vyčísľovaná vždy ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú

15-dňovú lehotu, v ktorej je inak potrebné buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, alebo zamietnuť jeho žiadosť o udelenie poverenia.

Po preskúmaní dôvodov a argumentácie, uvedenej v návrhu, súd konštatoval, že nie je možné
návrhu vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k

navrhovateľovi a jeho podnikateľskej činnosti.

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v účelne vynaložených
nákladoch spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky za
obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

a rozhodnutím o nej. V prípade každej exekučnej veci vyčíslil navrhovateľ tieto náklady na 70,- Eur, ktoré
boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
ďalejna40,-Eurzaudržiavanieasprávuinformačnéhosystému,napokonna15,-Eurzaadministratívne
spracovanie textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovením, ako
aj za poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom

súde.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal
riziko zániku povinného, riziko zmerania účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným a

napokon riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ okrem toho mohol v prípade včasného zamietnutia
žiadosti včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, získaním náhradného exekučného titulu. Vzniknutú situáciu nie je možné
reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov navrhovateľa
vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.

Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ovplyvnené boli jeho ďalšie
podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho
majiteľov.

Za adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých
exekučných konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je
primeranou náhrada vo výške 55,- Eur, resp. za rok náhrada vo výške 660,- Eur. Pri výpočte vychádzal
navrhovateľ z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako je to uvedené vyššie.

K tvrdenej materiálnej ujme súd zhodnotil, že navrhovateľ vyčíslením a charakteristikou účelne
vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, t.j. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku v
zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Problematickými v tomto prípade sú dva aspekty tvrdení
navrhovateľa. Prvým je vyčíslenie nákladov vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, druhým potompríčinná súvislosť ich vzniku. Pri nákladoch navrhovateľa celkom zrejme nejde o ich presné vyčíslenie,
zodpovedajúce skutočnosti v zmysle kauzálnej väzby na tvrdené prieťahy v konkrétnom exekučnom
konaní, ale len paušalizovaná suma, vyčíslená neznámym spôsobom, z neznámych východzích hodnôt,

bezohľadunato,čipriuplatňovaníkonkrétnehonárokuvexekučnomkonanídošlokprieťahomvurčitom
časovom rozsahu, s určitým počtom potrebných podaní na súd, reakcií na výzvy alebo rozhodnutia
súdu a teda s potrebou konkrétneho množstva a rozsahu administratívnych prác, úkonov, výdajov
na poštovné, a pod. Napríklad takzvané udržiavanie a správa informačného systému ohodnotené k
jednej exekučnej veci sumou 40,- Eur je zrejmou paušalizáciou, ale aj právnym nezmyslom vo vzťahu k

atribútom zodpovednosti za škodu v zmysle občianskoprávnych predpisov (protiprávne konanie, škoda,
priama príčinná súvislosť). Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa v tomto zmysle, t.j. že by
náklady, ktoré vyčíslil, boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi
vznikom tých nákladov, ktoré navrhovateľ uviedol a konaním, resp. nekonaním súdu nie je žiadna priama
súvislosť, ktorú by navrhovateľ vysvetlil a právne zdôvodnil. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s
argumentáciou odporcu a uzavrel, že zdôvodnenie aj spôsob výpočtu majetkovej škody navrhovateľa v

zmysle návrhy je neprípustné, a nemožno mu preto vyhovieť.

Problematickým je aj právne zdôvodnenie tohto nároku vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci a
najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu súdu. V prípade, že súd pri žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava predložený exekučný titul, rozhodcovský

rozsudok, je povinný tak robiť s ohľadom na jestvujúce právne predpisy počnúc medzinárodnou úpravou
spotrebiteľského práva (smernica č. 93/13/EHS), cez ustanovenia § 52 a nasledovných Občianskeho
zákonníka a končiac ustanoveniami o preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní
v § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. Súd je povinný ex offo podrobiť rozhodcovský rozsudok skúmaniu z
hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná je dôslednosť takéhoto skúmania, nie je 15-dňová

lehota stanovená na udelenie poverenia. Jej nedodržanie nemôže mať za následok nesprávny úradný
postup, ak si súd splnil povinnosť uvedeného riadneho preskúmania exekučného titulu. Súd nemôže
prijať argumentáciu navrhovateľa ani v tom smere, že v dôsledku takéhoto postupu už nebude možné
dlžnú sumu voči dlžníkovi žalovať pred všeobecným súdom a následne ju vymôcť. Ak po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku súd dospeje k záveru, že ide o vadné rozhodnutie, resp. nespôsobilý

exekučný titul, je tým prelomená jeho materiálna právoplatnosť aj spôsobilosť byť prekážkou pre riadne
sporové konanie pred všeobecným súdom. Je teda nepochybné, že zamietnutím žiadosti o udelenie
poverenia, resp. posudzovaním exekučného titulu vznikla navrhovateľovi majetková ujma, avšak nie v
dôsledku nezákonného, lež zákonného postupu exekučného súdu. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil
s argumentáciou odporcu a uzavrel, že aj toto zdôvodnenie majetkovej škody navrhovateľa v zmysle

návrhy je neprípustné a nemožno mu vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z
rozhodcovej praxe nášho ústavného súdu; tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný,
ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu

exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza
zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností, atď.; presná suma náhrady sa nedá
vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením
sú však tvrdenia navrhovateľa o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a
aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle § 17 ods. 3

zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom,
ktorým poskytoval úvery. Nepočetne krát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej
únie (komisia, ESĽP) ku konštatovaniu rôznych zákonu odporujúcich postupov, ktorými navrhovateľ
vyvolal stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv, vždy v neprospech spotrebiteľov.
Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré navrhovateľ

klientompredkladalaktorébolivopredzostavenýmiformulárovýmizmluvamiazmluvnýmipodmienkami,
stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok
splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru, atď. V neposlednom rade klientom
zásadnýmspôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na rozhodcovské
súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj pri skúmaní
Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

Posledne uvedený aspekt sa odrazil aj na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný titul
predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a to v enormnom
počte. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi
účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, potrebu výziev voči navrhovateľovi na

doplnenielistínavmnohýchprípadochzamietnutiežiadostistým,žepredmetnýrozhodcovskýrozsudok
nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom.

Nie je súdu celkom zrejmé, aké mal navrhovateľ očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným
konaniam, keď legitímnymi by boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v
prípade, ak by z jeho strany nedochádzalo k zneužívaniu práva namiesto férovej spotrebiteľskej politiky,

t.j.primeranýchúrokovýchsadzieb,primeranýchsankcií,umožneniaodmietnuťponúkanérozhodcovské
konanie, prípadne výber takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom
a aj ho uplatňuje (t.j. nepôsobí len ako obchodný partner poskytovateľa úveru). Skutočnosť bola taká,
že v dôsledku množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov poskytujúcich úvery,
štátne orgány vrátane súdov takmer na každej mocenskej úrovni museli (a stále musia) vynakladať

nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy
svojimi podaniami a uplatnili si svoje práva vyplývajúce aj z vyššie uvedených nekalých praktík, potom
ich reálne očakávania museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú.

Podobné je možné konštatovať aj k pocitom frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti navrhovateľa,

resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane
sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub
jeho spotrebiteľa alebo štátu.

Súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal argumenty navrhovateľa

a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodný. Z dôvodu hospodárnosti
konania súd neskúmal ďalšie okolnosti tvrdené sporovými stranami ani nevykonával ďalšie dokazovanie
vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V spore úspešný odporca si vo svojom

písomnom vyjadrení síce uplatnil náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslil a zo súdneho spisu
anižiadnevzniknutétrovynevyplývajú.Pretosúdrozhodoltak,žeodporcovisatátonáhradanepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v 2
vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.