Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/805/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211214202
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2211214202.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: HOME CREDIT
Slovakia a.s., Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanej: L. S., nar. XX.XX.XXXX,
R. E., H. XXXX/XX, o zaplatenie 1.151,10 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C 201/2011-54, zo dňa 3. októbra 2012, v časti zamietnutia
sumy 290,28 eur, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie
sumy 290,28 eur a v závislom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
845,41 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne do 25.10.2008 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania vo výške 31,74 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 52 ods. 1 O.z. v znení platnom od 01.01.2008, §

879j, § 3 ods. 1, 39, 54 ods. 1, 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 3 vyhl. č. 87/1995
Z.z. účinnej do 31.12.2008, § 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 544 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil
tým, že vyhodnotením vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca a
žalovaná uzavreli písomnú úverovú zmluvu, ktorá mala slúžiť na poskytnutie spotrebiteľského úveru
pre žalovanú. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaná úver spotrebovala, avšak riadne nesplatila. Žalovaná
nárok žalobcu ani po skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke čo do dôvodu, ani výšky nesporovala.

Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu súd z úradnej moci preskúmal oprávnenosť
nároku. Podľa zistených a preukázaných skutočností zosplatnená istina spolu s uhradenými a splatnými
neuhradenými splátkami predstavovala sumu 1.087,39 eur, na ktorej sume žalovaná zaplatila 6x 40,33
eur, a teda oprávneným bol nárok žalobcu na zaplatenie 845,41 eur, v ktorej časti žalobe súd vyhovel.
Tiež súd vyhovel nároku na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil žalobca (vo výške 0,024% denne, t.
j. 8,76% ročne), keďže k omeškaniu žalovanej preukázateľne došlo, avšak iba v zákonom prípustnej
výške. Tu je potrebné uviesť, že v zmysle § 54 ods. 1 Obč. zák. sa zmluvné podmienky upravené

(akoukoľvek) spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka, a to
aj napriek tomu, že zákonnú úpravu úrokov z omeškania obsahuje aj Obchodný zákonník. Podľa
citovaných zákonných ustanovení v rozhodnom období k uvedenému prvému dňu omeškania žalovanej
(deň nasledujúci po zosplatnení úveru - 25.10.2008) činila výška úrokovej sadzby NBS 4,25% ročne,teda nárok žalobcu bol oprávnený do výšky 8,5%, pričom prekročenie takto zákonom stanovenej hornej
hranice úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch nie je prípustné. Plnenie nad rámec 8,5% p.
a. je právom nedovolené. Preto súd žalobu na zostávajúcom nároku na úroku z omeškania (nad rámec

8,5%) zamietol. Čo sa týka zmluvnej pokuty vyčíslenej k istine v platobnej histórii a pripočítavanej k
dlhu žalovanej, táto zmluvná podmienka je „dojednaná“ v obchodných podmienkach a nespĺňa zákonom
stanovenú podmienku písomnej formy obojstranného súhlasu zmluvných strán, nakoľko tu absentuje
vážny prejav vôle žalovanej (podpisom). V tejto časti je preto dohoda o zmluvnej pokute neplatná a súd
preto na vyčíslené sumy neprihliadal pri skúmaní zvyšku dlhu žalovanej. Vo zvyšku súd žalobu preto

ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, výlučne proti zamietajúcej časti a domáhal sa, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a uloží žalovanej povinnosť na
zaplatenie 290,28 eur. Ako odvolacie dôvody uviedol § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., pretože súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 205 ods. 2 písm.

f) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ
dôvodil, že sumu 290,28 eur uvedenú ako pokuta, nie je možné stotožňovať s inštitútom zmluvnej pokuty
tak ako ju pozná Občiansky zákonník, pretože vznikla z toho dôvodu, že žalovaná nesplácala úver v
pravidelných mesačných splátkach a celý dlh sa stal zročný. Ide o vyčíslenie ušlého úroku, ktorý by pri
riadnom splácaní bol započítaný v mesačných splátkach. Žalobca v tomto prípade postupoval v súlade

s dohodnutými úverovými podmienkami žalobcu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Poukázal
na § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy.
Žalobcavyúčtovalzmluvnúpokutuzaomeškaniesosplácanímsplátokvcelkovejvýške15,40eur.Podľa
jeho názoru dojednanie zmluvnej pokuty bolo urobené písomne a formou, ktorú predpokladá zákon a
preto je v celom rozsahu platné a nespochybniteľné. Písomná forma právneho úkonu bola zachovaná.

Sama žalovaná telefonicky kontaktovala zamestnancov žalobcu za účelom získania úveru, žalovaná
mala dostatok času na oboznámenie sa s dotknutou zmluvou, s úverovými zmluvnými podmienkami a
rozhodnúť sa, či prejaví súhlas so svojím podpisom a odoslaním späť žalobcovi alebo nie a to v pohodlí
domova. Odvolateľ poukázal na vyjadrenie generálnej advokátky pri rozhodovaní Súdneho dvora EÚ
vo veci C-453/2010 ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009

zo dňa 29.06.2010.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156

ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého
stupňa je v napadnutom zamietajúcom výroku v časti o zaplatenie sumy 290,28 eur vecne správny.

Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 206 ods. 3 O.s.p.), prvostupňový súd zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 845,41,- Eur spolu s úrokom z omeškania ročne 8,5%

od 25.10.2008 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zamietajúcu
časť žaloby o zaplatenie 15,40 eur s príslušenstvom. Teda predmetom prieskumu odvolacieho súdu je
zamietajúci výrok v časti o zaplatenie sumy 290,28 eur.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd
zároveň v prevažnom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na stručné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť anemôže preto dať za pravdu odvolateľovi a k odvolacím argumentom považuje za potrebné dodať iba
nasledovné:

Žalobca a žalovaná dňa 22.11.2007 uzavreli písomnú úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo
poskytnutie úveru vo výške 829,85,- Eur/25.000,- Sk. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa
jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v časti zamietnutia nároku žalobcu na
zaplatenie zmluvnej pokuty označenej žalobcom ako zmluvná pokuta I (vo výške 5,31 eur), zmluvná
pokuta II. (vo výške 10,09 eur) a zmluvná pokuta (predčasná splatnosť úveru, vo výške 290,28 eur). Z
úverových podmienok vyplýva zmluvná pokuta vo výške 8% z každej omeškanie splátky alebo jej časti,
s ktorej úhradou je klient v omeškaní dlhšie ako 7 dní, zmluvná pokuta vo výške 5% z úveru, s ktorého
vrátením je klient v omeškaní v prípade omeškania dlhšie ako 6 mesiacov a zmluvná pokuta vo výške

ušlého úroku.

Z uvedeného vyplýva, že predmetné zmluvné pokuty, ktoré si okrem iného žalobca uplatňuje danou
žalobou, neboli dojednané priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale sú obsiahnuté
iba v úverových zmluvných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd poukazuje

na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať
ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť
faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie
pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou
vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva

súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného
práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí
právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorýchdochádzakzáväzkovémuvzťahu,sohľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosťpredávajúceho,

lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti
sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti
v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru
možnostislobodnéhokonania,avšakprávepreto,žejugarantujekaždému,musíjuzároveňuniektorých

obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva
ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti,
ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú
značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i

nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky
spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac
povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že
budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami
panujú.Abyboladosiahnutárovnosť,jenutnénerovnosťvýchodzíchpozíciíkorigovaťrovnakonerovnou

úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu
niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame
spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp
rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je

dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem
obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa
očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak
nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť
svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa

zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na
aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné
všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahovéobmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú
slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme

dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že
dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv.

všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej
zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v
obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za

platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka) Nedostatok zákonom predpísanej
písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu
účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť
oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový súd preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvných pokút
zamietol.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 290,28
eur a v závislom výroku o náhrade trov konania s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní mala úspech žalovaná, preto jej podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, žalovaná si však
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy
nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.