Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/168/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225445
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225445.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava,onáhradumajetkovejškody2629,83euranemajetkovejujmy525,97eur,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/243/2012-175 zo dňa
13. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovejškodyvovýške2629,83euranemajetkovejujmyvovýške525,97euražalovanémunáhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 49Er/2690/2009,
ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v
čase podania tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti
dňa 27.1.2011 zamietnutím žiadosti, pričom exekučné konanie začalo už dňa 6.11.2009, došlo k
omeškaniu 447 dní. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca 2 629,83 eur ako náhrada
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Uplatnenie nemajetkovej ujmy

v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práva, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom
stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, strate dôvery v právo a zamedzenie vymoženia
pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu) sumu 525,94 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Tiež uviedol,
že postupoval podľa § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 27C/243/2012-56 zo dňa 9.10.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.
16Co/46/2014-134 zo dňa 12.1.2015 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na

ďalšie konanie.

V právnej veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie, ktoré žalobca navrhol zrušiť z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa v tejto veci

nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Žalobca opätovne namietal zaujatosť všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že dôvod na zrušenie
pojednávania uvádzaný žalobcom v čase rozhodnutia neexistoval.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,
bola dňa 26.11.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému L. O. pre vymoženie 1 700,86
eur istiny s príslušenstvom. Uznesením č.k. 49Er/2690/2009-9 zo dňa 7.12.2010 exekučný súd žiadosť
súdneho exekútora zamietol v celom rozsahu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. V odôvodnení
exekučný súd uviedol, že navrhovateľ ani na výzvu súdu nepredložil zmluvu o úvere, a súd nemohol
podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č- 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní preskúmať súlad rozhodcovského rozsudku so zákonom; či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
povinného na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že z rozhodcovského
rozsudku nebolo zistiteľné, aká časť priznaného plnenia tvorí istinu, aká časť príslušenstvo a nebolo
možné oddeliť dovolené od nedovoleného plnenia. Uznesením č.k. 49Er/2690/2009-10 zo dňa 4.2.2011
exekučný súd exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania uznesenia exekučným
súdom o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo viac ako 12 mesiacov.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4,
§ 9 ods.1, 2, 4 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia t.j. stav k 26.11.2009 a dospel k záveru, že nie je
právnedôvodnépriznaťuplatňovanépeňažnéplnenianažalobcomtvrdenomskutkovomzáklade.Podľa
názoru súdu prvého stupňa exekučný súd nebol povinný udeliť (vydať) poverenie, resp. rozhodnúť o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti vzhľadom na
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti, pretože táto lehota platila len

v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Lehota 15 dní sa nevzťahuje
na negatívne rozhodnutie o udelenie poverenia tak, ako to vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS
520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Zdôraznil, že žiadne ustanovenie Exekučného poriadku neustanovuje
exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Pretože súd nevydal poverenie pre exekútora, ale žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol, nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie,
a tým ani nesprávny úradný postup. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 12 mesiacoch od jej doručenia exekučnému súdu, tak
súd nemohol rozhodnúť v kratšej lehote, pretože navrhovateľ nepredložil úverovú zmluvu, obsahujúcu

rozhodcovskú doložku, ktorú musí súd ex offo skúmať podľa § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. v nadväznosti
na ustanovenie o ochrane spotrebiteľov podľa Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských
úveroch, z dôvodu, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené,
v rozpore s dobrými mravmi, a či rozhodcovská zmluva bola platne uzavretá. V prípade opaku zákon
na vydanie zamietajúceho uznesenia žiadnu lehotu neupravoval.

V posudzovanom prípade je významná aj tá skutočnosť, ku ktorej súd prvého stupňa prihliadal s
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvom podaní žalobcu v krátkom časovom období zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov,

ktoré vyplývajú zo správania sa žalobcu ako kritéria pre posudzovanie, či v súdnom konaní došlo k
zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V takýchto prípadoch (hromadné veci) je možné akceptovať relatívne dlhšiu
dobu trvania predmetných konaní. Súd prvého stupňa uviedol, že nie každý prieťah v konaní možnovyhodnotiť ako zbytočný. V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v rozhodnutiach sp.zn. III. ÚS 111/02, sp.zn. IV. ÚS 74/02. Vzhľadom na tieto názory súd
prvého stupňa dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu
nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Súd
prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu
preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody ani splnenie zákonných podmienok podľa §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy,
ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla a vzhľadom na to,
že žalobca je právnická osoba, neozrejmil závažnosť ujmy a závažnosť následkov. Žalobcom tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s tvrdenými
prieťahmi. Súd prvého stupňa uviedol, že nevykonal dokazovanie listinným dôkazom - znaleckým

posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý dňa 11.6.2014 predložil žalobca (Spr 703/2014) z dôvodu,
že z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie. Znalecký posudok
by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení žalobcu a nemôže tieto nahrádzať. Princíp voľného
hodnotenia dôkazov súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci umožňuje súdu
vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k takému rozhodnutiu. Podľa názoru súdu

prvého stupňa sú tvrdenia žalobcu o škode všeobecné po skutkovej stránke, vyjadrené len výslednou
sumou,bezskutkovejamatematickejšpecifikácie.Kžiadostižalobcuovydaniemedzitýmnehorozsudku
poukázal súd prvého stupňa na § 152 ods. 1, 2 O.s.p., podľa ktorých rozhoduje súd o veci samej a
o celej prejednávanej veci na základe predmetu konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Pre
vydaniemedzitýmnehorozsudkunebolisplnenépodmienky.Nanámietkupremlčaniavznesenúvkonaní

žalovaným súd prvého stupňa neprihliadol z dôvodu, že premlčanie skúma súd len u existujúceho
nároku. V danom prípade nárok žalobcu na náhradu škody nebol preukázaný, preto súd prvého stupňa
na námietku premlčania neprihliadal. Rozhodnutie o náhrade trov konania úspešného žalovaného
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný žiadnu náhradu trov konania nevyčíslil
a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli. Podľa § 224 ods. 1, 3 O.s.p. súd prvého stupňa

žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, pretože
žalobca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania
nevyplynuli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.

Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktorénepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.

Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu

prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej

posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a

vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa

§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého
stupňa aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným

sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd
prvého stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá
porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú za situácie, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu
prvého stupňa vecne správne. Je potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o návrhu na prerušenie

konania je rozhodnutie o procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj
v prípade, že sa súd prvého stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí
samostatným výrokom rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania
vždy účinky uznesenia. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že v prípade existencie podmienok
pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania), by zamietavé

rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o veci samej bolo dôvodom na jeho zrušenie.

Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, považoval návrhy žalobcu na prerušenie konania,
doručené v dňoch 12.11.2013 a 5.3.2015 po vecnej stránke za nedôvodné. Za podstatnú skutočnosť pri
posudzovaní dôvodnosti návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený

dňa 5.3.2015, považoval aj odvolací súd tú skutočnosť, že v čase rozhodovania o návrhu žalobcu na
prerušenie konania dôvod tvrdený žalobcom v tomto návrhu už neexistoval. Ústavná sťažnosť, ktorou
žalobca odôvodňoval predmetný návrh na prerušenie konania, smerovala proti rozhodnutiu Krajskému
súdu v Trenčíne vydaného konaní sp.zn. 19NcC/46/2012. O tejto ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že za správny považuje aj právny názor súdu prvého stupňa, keď ustálil,
že ani v prípade návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa
5.3.2015, neboli splnené podmienky podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Súd prvého stupňa správne prihliadol na predmet konania vedeného pred
OkresnýmsúdomPrešovsp.zn.7C/6/2010onárokužalobkynefyzickejosobyonáhraduškodyzdôvodu

porušenia práva Európskej únie proti žalovaným 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o., a na skutočnosť, že rozhodnutie o prerušení konania
z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, nie je právoplatné (žaloba
v konaní Okresný súd Prešov sp.zn. 7C/6/2010 na čísle listu 107-109, uznesenie na čísle listu 110
súdneho spisu). Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrhy na prerušenie konania zamietol.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že žalovaný podľa § 151
ods. 1 O.s.p. trovy konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplývajú. Svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods.

2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným

vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskejrepubliky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s

§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Pred začatím konania vo veci samej súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca vzniesol opätovne
námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorých už bolo rozhodnuté odvolacím súdom a preto podľa

§ 15a ods. 4 O.s.p. na túto námietku zaujatosti neprihliadol. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené
podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania
veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu.
Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť
posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu

posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu
vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu
Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k.
19NcC/46/2012-9 zo dňa 12.10.2012 rozhodol, že tento sudca nie je z prejednávania a rozhodovania
veci vylúčený. V priebehu konania bol spis pridelený Mgr. Petrovi Hvizdošovi, pričom odvolací súd

vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje, že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov,
ktorú vzniesol žalobca v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 16Co/45/2014, sa odvolací súd
zaoberal ako odvolacím dôvodom podľa citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil
z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie sudcu Mgr. Petra
Hvizdoša a takýto vzťah nebolo možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Táto skutočnosť nepochybne

vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu č.k. 16Co/45/2014-130 zo dňa 12.1.2015. Odvolací
súd opätovne skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k
opätovnému záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci
a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 49Er/2690/2009

vedenej na Okresnom súde Trenčín nebol JUDr. Peter Hvizdoš zákonným sudcom. Odvolací súd v
konaní opätovne nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na
vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovne
zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu
založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným

postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá
nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť
jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu
námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd
Slovenskej republiky už rozhodol (ako je vyššie uvedené), je námietka zaujatosti opätovne vznesená

žalobcom z tých istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej
bezdôvodnosť bola v konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 13.3.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu

žalobcu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že po otvorení pojednávania súd prvého stupňa
oboznámil, že žalobca navrhol pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu, opätovne namietal zaujatosť súdu prvého stupňa a navrhol prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutia
o porušení práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Súd prvého stupňa konštatoval,

že Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol ústavný súd tak, že túto
sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa na
námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a
ods. 4 O.s.p. neprihliadol. Odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa, keď na opätovnú
námietku zaujatosti vznesenú žalobcom v konaní z tých istých dôvodov neprihliadol a vec nadriadenému

súdu nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke zaujatosti, je v súlade s § 15a ods. 4 O.s.p., pretože
o týchto dôvodoch už rozhodol nadriadený súd.Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril

v lehote 20 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 1.10.2013. Poučenie podľa §
120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu
a žalovanému dňa 28.8.2013 a 3.2.2015. Vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené dňa 5.11.2013. Predvolanie na pojednávanie dňa 13.3.2015 prevzal právny zástupca žalobcu
a žalovaný dňa 3.2.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania,

odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, o
odročeniepojednávanianepožiadal,navrhol,akojevyššieuvedené,zrušeniepojednávaniaaprerušenie
konania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil
a mal dňa 13.3.2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie
veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 5.11.2013 pred začiatkom
pojednávania vo veci samej dňa 13.3.2015. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na
prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty

podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa
vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol
súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 13.3.2015 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o

nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 3.2.2015. Toto vykonateľné
uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný
v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek
tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. Ústavný súd Slovenskej republiky o

sťažnosti žalobcu rozhodol tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase pojednávania dňa 13.3.2015 na strane žalobcu a ani jeho
právneho zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie §

101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včasnepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa
nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať

dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa
umožnilsporovýmstranámzúčastniťsaprejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnosti
a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním

postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako
správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a
postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu
nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať

pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj
tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v

nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné

bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do

31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutímo treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť

štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 49Er/2690/2009. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a

bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - žalobcom a povinným L. O. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3211341 (EX 11535/2009). V danom prípade
bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných

prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa

stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej

lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
6.11.2009. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom do 30.5.2010, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka

prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

Aj odvolací súd je názoru, že neboli splnené podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
a správne postupoval súd, keď na návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Z ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku platného a účinného v čase rozhodovania vyplýva, že lehota 15 dní sa
vzťahuje len na prípad, keď súd vydá poverenie pre exekútora, ale nie na prípad, keď súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol tak, ako to bolo v tomto prípade.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého
posudku č. 1/2014. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v
súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí
veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
13.3.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody

na doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej

situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému

petitu. V predchádzajúcom odvolacom konaní v tejto veci sp. zn. 16Co/46/2014 bol žalobca úspešný,
náhradu trov konania však neuplatnil a preto mu náhrada trov predchádzajúceho odvolacieho konania
nepatrí.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1

O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný
trovy si odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.