Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. júl 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112243995
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112243995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/448/2012-53 zo
dňa 27.03.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o trovách

konania

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Konanie vedené na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 5C 491/2012 vylúčil
na samostatné konanie.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, pričom konania boli spojené na spoločné konanie pôvodne vedené
pred Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C 475/2012, 5C 481/2012, 5C 491/2012, 5C

493/2012, 5C 495/ 2012, 5C 496/2012, 5C 497/2012, 5C 499/2012, 5C 503/2012, 5C 506/2012.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v exekučných konaniach, kde bol
oprávneným, nerozhodol súd návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote.

Prvostupňový súd skôr, než sa začal zaoberať podmienkami uplatneného nároku skúmal, či nárok nebol

uplatnený predčasne. Zistil, že v čase rozhodnutia súdu námietka žalovanej nebola dôvodná a v čase
rozhodnutia súdu prvého stupňa boli splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci samej.

Prvostupňový súd konštatoval, že v konaní nemal preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu
prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.

Postup exekučného súdu vo všetkých spojených veciach bol v súlade so zákonom, keď exekučný súd
rozhodol o návrhu na zmenu exekútora bezprostredne po doručení všetkých podkladov potrebných
pre rozhodnutie (exekučného spisu a vyúčtovania) napriek tomu, že zákon mu v exekučných konaniachzačatých do 31.08.2005 v zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku nestanovoval žiadnu zákonnú lehotu na rozhodnutie.

Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 63/2000 uviedol, že aj prípadné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi,
pretože pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojmom autonómnym, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Navyše, žalobca nepreukázal ani predpoklad zodpovednosti za škodu a to existenciu samotnej škody,
že žalobca nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože
nepostačuje len tvrdenie o tom, že tieto náklady vznikli. Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Právne vychádzal z ust. § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, §
19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 6, 8, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

Výrok o vylúčení vecí na samostatné konanie odôvodnil ust. § 112 ods. 2 O. s. p. nepredložením
exekučných spisov do rozhodnutia vo veci zo strany exekučného súdu, ktoré spisy je potrebné pre
rozhodnutie zabezpečiť.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. keď žalobca nebol v konaní úspešný
a žalovanému trovy nevznikli.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom
rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však

ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast

ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Na základe toho navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutiabolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 24.06.2014 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní
v prejednávanej veci postupoval správne. Správne zistil skutkový stav veci na základe vykonaných
dôkazov, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania

žalobcom nebolo zistené, že by prvostupňový súd vo svojom konaní a rozhodovaní pochybil. Odvolací
súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) posúdil odvolací súd odvolanie žalobcu

ako podané proti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a súvisiacemu výroku o trovách konania ( § 212
ods. 1 písm. b/ O. s. p. ). Výrok o vylúčení vecí na samostatné konanie žalobca v dôvodoch odvolania
nenamietal. Keďže ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania, odvolanie proti takémuto výroku
podľa § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. ani nie je prípustné. Odvolací súd tento výrok nepreskúmaval.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhuštát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomneoznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že prvostupňový súd nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého

stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento
odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že exekučné konania začaté do 31.08.2005 sa v zmysle

prechodných ustanovení Exekučného poriadku (§ 238 ods. 1 a 2) dokončia podľa práva platného do
31.08.2005, a teda nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré
stanovovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Avšak aj vo vzťahu k exekučným konaniam začatým po 31.08.2015, t.j. za účinnosti § 44 ods. 7

Exekučného poriadku, ktorý stanovil zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, podľa ktorého
s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 63/2000 aj prípadné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi, pretožepojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojmom autonómnym, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne.

V tejto súvislosti je potrebné brať do úvahy, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné
vykonať viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie
pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného
spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné
súhlasiť s názorom, že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej

lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný
postup súdu, pretože vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a až na ich
základe rozhodnúť o zmene exekútora. V predmetných veciach nebolo zistené, že by exekučný súd
rozhodoval o návrhu o zmene súdneho exekútora s takým časovým odstupom po vykonaní uvedených
sprievodných procesných úkonov, ktorý by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Preto
ani tento odvolací argument odvolací súd nepovažoval za dôvodný.

Taktiež je potrebné uviesť aj to, že žalobca ani neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody,
nakoľko nepredložil žiadne dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie
žalobcu, že mu vznikla nemajetková škoda pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu
pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného

systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie
adresované exekučnému súdu a pod. nemožno považovať za dôkaz jej vzniku.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v

peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia

a preukázania.

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že už nepreukázanie nesprávneho úradného postupu zo strany
exekučného súdu vylučuje dôvodnosť podanej žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k
preukázaniu výšky škody, príp. nemajetkovej ujmy by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je

nutné poznamenať, ako to správne konštatoval aj prvostupňový súd, že dôkazné bremeno preukázania
základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) má poškodený
(žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd v jeho napadnutých
častiach a v súvisiacom výroku o trovách konania postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.