Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/336/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209993
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209993.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/210/2012-95 zo dňa 9. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v tom, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 13316/10 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného

o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 188 dní. Okresný súd
za preukázané považoval podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušnýmorgánom;včaserozhodovaniaužpritomuplynulazákonnálehotanajejvybavenie.Následne
ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. 5Er 670/2010) na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu bola dňa 20.10.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 21.1.2011 tak, že ju zamietol a exekučné konanie
zastavil.

Okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu. Uviedol,
že za nesprávny úradný postup nemožno považovať samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na
vydanie poverenia. Rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a práve v tomto rozhodnutí našiel
postup exekučného súdu svoje vyjadrenie. Zdôraznil, že v dotknutej exekučnej veci bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá pre zistený rozpor so zákonom, pričom v takom prípade neplatí zákonná
lehota 15 dní, ktorá je určená za okolnosti pozitívneho rozhodnutia, t.j. udelenia poverenia. Zároveň v

zmysle právnej úpravy účinnej (od 1.6.2010) v rozhodnej dobe nie je predmetná lehota aplikovateľná
v prípadoch, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (ako v súdenom prípade) - § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku (ďalej len EP). Z opísaných dôvodov uzavrel, že nie je splnenázákladná podmienka predmetného zodpovednostného vzťahu - nesprávny úradný postup. S poukazom
na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti štátu za škodu pri
výkone verejnej moci považoval za nadbytočné dokazovať ostatné zákonné podmienky; okrajovo však

poukázal aj na ich nesplnenie.
Samostatným výrokom súd prvého stupňa zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
(podľa (§ 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že nedospel k záveru o rozpore všeobecne záväzného
právneho predpisu (týkajúceho sa súdenej veci), s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Taktiež nemal za to, že by rozhodnutie záviselo od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Poukázal na skutočnosť, že o nevylúčení zákonnej
sudkyne z rozhodovania a prejednávania veci bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Vo vzťahu k
prerušeniu konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. zdôraznil jeho fakultatívny charakter. Jeho
prípadná aplikácia by v konečnom dôsledku bola v protiklade/rozpore so samotným účelom konania,
nakoľko predmetom súdenej veci je práve posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
procesne úspešnému odporcovi, ktorý si síce právo na náhradu trov uplatnil, ale nevyčíslil ich v zákonnej
lehote, náhradu trov nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd porušil
povinnosťzakotvenúv§114ods.2druhávetaO.s.p.,keďmubezodkladnenedoručilvyjadrenieodporcu
k návrhu, z ktorého dôvodu nemal možnosť vyjadriť sa k jeho návrhom na dokazovanie, predložiť
(vlastné) návrhy na doplnenie dokazovania. Týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. V danej spojitosti okresnému súdu tiež vytýkal, že postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec
prejednal v jeho neprítomnosti napriek tomu, že podal elektronicky návrh na zrušenie pojednávania,
v ktorom uviedol dôležité dôvody a predložil i súvisiace listiny. Za takejto procesnej situácie došlo k
degradácií zásady kontradiktórnosti.
Odvolateľ zdôraznil, že už v texte návrhu na začatie konania uviedol skutočnosti nasvedčujúce tomu,

že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd v nich nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho
očiach (odvolateľa) a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Predmetné rozhodnutie krajského súdu je pritom v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia

konkrétneho okresného súdu. V rozobranej otázke podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Preto nebolo
a ani nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa neobstojí názor okresného súdu, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15

dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Hoci Exekučný poriadok v § 44 ods. 2
výslovne upravuje len, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, z jeho dikcie nevyhnutne vyplýva, že
súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému
záveru, či poverenie vydá, alebo nevydá. Exekučný súd teda musí uskutočniť rozhodovací proces v

zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí
aleboneudelí.Odvolateľnesúhlasilanisaplikáciou§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.,ktoréustanovenie
zakotvilo do právneho poriadku podmienku (podanie sťažnosti na prieťahy), ktorá neexistovala v čase
vzniku škody. Okresný súd takto svojim rozhodnutím neprípustne aplikoval princíp priamej retroaktivity.
Navrhovateľ poukazoval aj na to, že okresný súd sa zaoberal výlučne otázkou nesprávneho úradného

postupu v podobe zbytočných prieťahov. Podstata nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
však podľa odvolateľa pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak
nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť, ako aj existenciu zbytočných
prieťahov. Súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú - zbytočné prieťahy,
rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval, čo je neprípustné. Odvolateľ dodal,

že na preukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti okolností navrhol vykonanie dokazovania, ktoré
súd nevykonal, čím mu odňal (opätovne) možnosť konať pred súdom. Jednak totiž navrhol vykonať
dokazovanieoboznámenímsaspredmetnýmexekučnýmspisomanavyčíslenienákladov/škodynechalvypracovať znalecký posudok. Ak okresný súd rozhodol vo veci bez oboznámenia sa s týmto dôkazom,
je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na obnovu konania.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. (z tohto dôvodu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3

O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa o tom, že súčasťou kontradiktórneho konania
je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy.
Zásada kontradiktórnosti predovšetkým totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré

bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a

porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Písomnévyjadrenieodporcuvovecisamejbolookresnémusúdudoručené14.6.2013,t.j.ažpovykonaní
predvolania navrhovateľa na pojednávanie. Je v plnej miere účelovým tvrdenie navrhovateľa, že nemal
vedomosť o argumentácii odporcu, nakoľko táto sa „chronicky“ opakuje v tisíckach skutkovo a právne
obdobných sporov vedených navrhovateľom proti tomu istému odporcovi. Z tohto dôvodu skutočnosť, že

okresný súd bezodkladne nedoručil vyjadrenie odporcu navrhovateľovi, nemožno kvalifikovať ako vadu
(§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Termín pojednávania (9.7.2013 - utorok) prvostupňový súd určil 20.5.2013, právnemu zástupcovi
navrhovateľa bolo predvolanie doručené 31.5.2013. Až dňa 4.7.2013 (štvrtok, posledný pracovný

deň v danom týždni; odoslané o 19.06 hod), bolo konajúcemu súdu doručené elektronické podanie
navrhovateľa obsahujúce žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie
dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p.

umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti
účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a
zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom
(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
nevyužil, uvedené však, vo svetle už opísaných okolností daného prípadu - opakujúca sa skutková a

právna argumentácia odporcu, neskoré oznámenie žiadosti o odročenie zo strany navrhovateľa - nie
je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a nedisponuje ani
intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

S ohľadom na uplatnené odvolacie námietky je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať na

zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že (nepochybne
aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy)
hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú

procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.Z tohto pohľadu je bezpredmetná polemika odvolateľa o retroaktivite použitia ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého aplikácia nie je obsahom napadnutého súdneho rozhodnutia.
Naopak, je výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému a samostatnému dôvodu vecnej

argumentácie, na ktorej okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - t.j. záveru, že v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sa na vydanie poverenia nevzťahuje zákonná
15-dňová lehota - odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu. Už len
z tohto dôvodu jev spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a zásadou procesnej ekonómie nevyhnutné konštatovať vecnú správnosť meritórneho

výroku napadnutého rozsudku.
Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú ďalšie námietky odvolateľa smerujúce proti
záverom okresného súdu o škode a príčinnej súvislosti (ako ďalších podmienkach) bezpredmetné.

Nenáležitou je i námietka odvolateľa o prejednávaní a rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Zodpovedá

totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení (doručeného navrhovateľovi
31.5.2013 - č.l. 24 z opaku). Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie
okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného
súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013
z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať
nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa

nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z konkrétností súdenej
veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali namietaný postup exekučného súdu komplexne, teda
zahŕňajúc všetky dotknuté pojmy. Navyše, pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená
nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní.

Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd za účelom zdôraznenia vecnej správnosti napadnutého
rozsudku poukazuje na závery Ústavného súdu SR vyslovené vo vzťahu k hromadným podaniam
navrhovateľa. V ich zmysle má konštantná judikatúra Ústavného súdu SR (rovnako Európskeho súdu
pre ľudské práva) neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva vecí, resp.
zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Ako Ústavný súd sám konštatoval (napr.

II.ÚS 245/2013) táto doktrína platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí
navrhovateľa. Vo vzťahu k navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného
hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú
zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú priamo zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné
označil, že v dotknutých prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný

spor či inak existenčnú vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou
takéhoto súdu poskytnúť súdnu ochranu v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí
sa v identickom čase tiež domáhajú súdnej ochrany pred súdom.

Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, a to i v
odvolaním výslovne nenapadnutom, ale od rozhodnutia vo veci samej závislom, výroku o trovách
prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter
rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.