Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219800
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212219800.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu
JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 07. februára 2014, č. k.
10C/359/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žaloba) zamietol a odporcovi (ďalej len
žalovaný) náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ (ďalej len žalobca) sa svojou
žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 175 eur z titulu majetkovej škody a sumy
vo výške 885,12 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1
písm. a), bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 6, 7, 8, 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1 Exekučného

poriadku a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu OS Komárno sp.zn. 7Er/207/2003 súd
prvého stupňa zistil, že dňa 14.05.2003 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie
doručeného súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, kde oprávneným bola POHOTOVOSŤ
s.r.o., povinným Juliana Simonová a exekučným titulom platobný rozkaz Okresného súdu v Komárne
5Rob 574/02 zo dňa 11.12.2002. Dňa 26.05.2003 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul. Poverením Okresného súdu Komárno sp.zn. 7Er/207/2003-4 zo dňa 29.05.2003
bol poverený vykonaním exekúcie exekútor JUDr. Ľubomír Pekár. Dňa 22.11.2010 bol exekučnému
súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorým navrhol poveriť vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Na základe úpravy zo dňa 21.12.2010 exekučný
súd podaním zo dňa 14.04.2011 vyzval pôvodného exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na predloženie
exekučného spisu a zároveň na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote

15 dní. Stanovisko pôvodného exekútora bolo doručené exekučnému súdu dňa 23.05.2011 spolu s
rozpisom trov exekúcie. Uznesením Okresného súdu Komárno 7Er/207/2003-13 zo dňa 19.03.2012,
právoplatného dňa 08.05.2012, bolo návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovené a
vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, Bratislava.

Súd prvého stupňa uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho
zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenúsamostatným zákonom. Jedná sa o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno
sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný
nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou. Mal za to, že ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik
zodpovednosti za škodu nie je

v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne
mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom

a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúmal. V danom prípade
súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca požaduje od žalovaného
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý mal oneskorene rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora. Pri posudzovaní námietky premlčania vnesenej žalovaným súd vychádzal zo skutočnosti,
že návrh na zmenu exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 22.11.2010, pričom o zmene

súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Komárno 7Er/207/2003-13 zo dňa
19.03.2012. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanému doručená 23.04.2012.
Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohla tak uplynúť pred
dňom 23.04.2012, kedy bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
a preto mal súd za to, že žaloba na začatie konania bola podaná včas a námietka premlčania nie je

dôvodná. K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu
škody príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona poukázal na to, že v zmysle
vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol súdu doručený návrh veci a teda nebol
podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty ale skôr, súd však poukázal na to, že je nepochybné, že ku dňu

rozhodovania súdu, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Ďalej konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Bol toho názoru, že vzhľadom k tomu, že
exekúcia začala dňa 14.05.2003, na posúdenie veci bolo potrebné použiť ustanovenie § 44 ods. 6
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005. Uvedená právna norma v spojení s § 238 ods.

1, 2 Exekučného poriadku neustanovila povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného
na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného, pretože k tejto zmene došlo až
s účinnosťou od 01.09.2005 s tým, že konania začaté skôr sa dokončia podľa práva platného do
31.08.2005. Na základe uvedeného exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného na zmenu
súdneho exekútora konal priebežne, bez zbytočných prieťahov a nebol preukázaný nesprávny úradný

postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu. Exekučný súd nemohol porušiť
právo žalobcu na rozhodnutie o zmene exekútora v zákonom určenej lehote v označenej exekúcii
vzhľadom k tomu, že v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora zákon žiadnu zákonnú
lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval. Na základe uvedeného konštatoval, že nebol
splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je

nesprávnyúradnýpostup.Vzáujmehospodárnostikonaniasasúdprvéhostupňaďalšímpredpokladom,
ktorýmjeexistenciaškodyvôbecnezaoberal.Splnenývšaknemôžebyťaniposlednýpredpoklad,ktorým
je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup
zistený nebol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP tak, že
žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamejretroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej

lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez

prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu

prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46

ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého

stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,

na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej

lehoty. Svoju neúčasť však ospravedlnil mailom doručeným súdu 06.02.2014, teda jeden deň pre
konaním pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý taktiež svoju
neúčasť ospravedlnil.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako
vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 7Er/207/2003, exekučné konanie v
predmetnej veci začalo dňa 14.05.2003, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
JUDr.ĽubomíroviPekárovi.ŽiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciedošlaOkresnémusúdu
Komárno dňa 26.05.2003. Exekučným titulom bol platobný rozkaz Okresného súdu Komárno zo dňa

11.12.2002 č.k. 5Rob 574/02. Dňa 29.05.2003 Okresný súd Komárno poveril súdneho exekútora JUDr.
Ľubomíra Pekára vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Dňa 22.11.2010 došiel súdu návrh na zmenu
súdneho exekútora. Po doručení stanoviska súdneho exekútora k návrhu na zmenu súdneho exekútora
exekučný súd uznesením zo dňa 19.03.2012, č.k. 7Er/207/2003-13 vyhovel návrhu oprávneného nazmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.05.2012. Podaním doručeným súdu dňa
30.04.2012 následne súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3

Exekučného poriadku.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2003, teda v čase začatia exekučného

konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v čase
začatia exekučného konania ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.08.2003 neupravovalo lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Až novela
účinná od 01.09.2005 (zákon č. 341/2005 Z.z.) zaviedla lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v trvaní 30 dní. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31.08.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom v predmetnom prípade odsek 2 vo vzťahu k
citovanému ustanoveniu § 44 neustanovuje inak. V záujme zachovania princípu zákazu retroaktivity je
potrebné vychádzať z citovaných ustanovení a vzhľadom k tomu je možné jednoznačne konštatovať, že

v danom prípade v čase začatia exekučného konania (14.05.2003) lehota na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora neplatila, preto ani nemohol vzniknúť stav právnej neistoty.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a

k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť. Navyše exekučný súd v uvedenej veci
ani žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nebol viazaný.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa ustanovenie § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci citoval v správnom znení, účinnom do 01.01.2013, pričom
obe ustanovenia na daný skutkový stav aj správne aplikoval a preto je aj táto námietka nedôvodná.

Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne

upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej

súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradutrov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.