Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/443/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307200192
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4307200192.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti povinnému: S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.. Q., o vymoženie sumy 1.541,53 eura
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 14Er/8/2007-27
zo dňa 17.01.2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 14Er/8/2007-27 zo dňa 17.01.2012 p o t v r
d z u j e .

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,

ďalej exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť, aby v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekučného
konania vo výške 132,33 eura.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 1, ods. 2 psím d) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 39, § 3 ods. 1, § 52
a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a, písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon
o spotrebiteľských úveroch"), ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa
01.08.2005 zmluvu o úvere. Z obsahu zmluvy vyplýva, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva

o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. a ) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom
prípade je veriteľ - oprávnený podnikateľom (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje sa teda za
dodávateľa a dlžník - povinný je spotrebiteľ v súlade s § 52, ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka a § 3, ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom veriteľ dočasne poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky
vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej právnej forme. Súd mal za to, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve - vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je

neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd
opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Súd
prvého stupňa uviedol, že v danom prípade je neprijateľnou zmluvnou podmienkou práve samotná
rozhodcovská doložka, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve a znemožňuje

voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiťvšetkým Všeobecným obchodným podmienkam (ďalej len VOP), resp. rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. S poukazom na vyššie uvedené ide o neprijateľné podmienky v predmetnej
zmluve o úvere, ktoré spôsobujú hrubý nepomer a nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov

zmluvy a sú teda neplatné pre rozpor so zákonom a to konkrétne § 53, odsek 1, odsek 4, písmeno k)
a odsekom 5 Občianskeho zákonníka a okrem toho sú aj v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 a § 3
Občianskeho zákonníka a v rozpore so smernicou Rady EÚ č.93/13/1984 EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Dodal, že napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená ako "úverová",
teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991Zb.z. a malo by sa

jednať o tzv. absolútny obchod podľa § 261, odsek 3, písm. c) Obchodného zákonníka, ktorý by sa mal
podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na postavenie
jej účastníkov, t.j. bez ohľadu či sa jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide tu o spotrebiteľskú
zmluvu. Nakoľko súd zistil rozpor exekučného titulu, ktorým je v danej veci rozhodcovský rozsudok, so
zákonom, súd zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil.
O trovách exekučného konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že na ich úhradu zaviazal oprávneného

a uložil mu povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 132,33 eura v lehote 3 dní
od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie a rozhodnutie, súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Exekučný súd je oprávnený v zmysle
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.

Oprávnenýjetohonázoru,ževýškaúrokovzomeškania0,25%denneniejeneprimeranáaanivrozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky,
za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zároveň
poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy

možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za
zaslanieupomienokuviedol,ževzmyslebodu4VPPÚ,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyoúvere
sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť

exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V závere konštatoval,
že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu
ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
zo dňa 10.08.2012 uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola
smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty
aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho
základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že
ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až 293 „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané

ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu. Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskúdoložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Zastal názor, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu
dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových

vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51
ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne

otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice Rady vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej odpovedi, je možné ust. písm.
q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o

zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou

v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3,
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 02.01.2007, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 08.01.2007 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 09.01.2007 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi
Pekárovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského

rozsudku č.k. SR 3313/06 zo dňa 21.08.2006. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže

urobiťnanávrhúčastníkakonania,akoajbeznávrhu(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku

a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,

bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému

bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh

a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie

poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č.

4460097 zo dňa zo dňa 07.03.2006, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
povinnému vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej
kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu

vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne
posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc
postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09.02.2012 sp. zn. 3
Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so

zákonomačirozhodcovskýsúdmalprávomocvovecikonať(§45ods.1písm.b)zák.č.244/2002Z.z.o
rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust.
§ 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2012
sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23.11.2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,

ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
07.03.2006 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4460097, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné

podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom

ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,
keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,

a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú
preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo
veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako

celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je
neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie

a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci

Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o

vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani

v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu

dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.