Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/288/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113218175
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113218175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: J. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/X, L., zastúpený advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, so sídlom
Františkánska 5, Trnava, proti odporkyni: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, B., zastúpená
advokátskou kanceláriou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, Trnava, IČO:
36 857 548, o zaplatenie 3.114,84 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 13C/323/2013-168 zo dňa 05.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 238,44
Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, k rukám právneho zástupcu odporkyne.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa a
navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia vo výške 930,30 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právneho
zástupcu odporkyne.

Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na § 123, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2, § 143,
§ 144 Obč. zákonníka, vecne odôvodnil tým, že v rozhodnom období bol navrhovateľ spoluvlastníkom
podielu1/4napredmetnýchnehnuteľnostiachazároveňtitulombezpodielovéhospoluvlastníctvaspolus
odporkyňouvlastniltiež1/2napredmetnýchnehnuteľnostiach.Napriektomu,žeBSMúčastníkovzaniklo
dňa 26.03.2011, navrhovateľ spoločne s odporkyňou boli až do vyporiadania ich BSM dohodou naďalej
obaja vlastníkmi podielu 1/2 na predmetných nehnuteľnostiach v celosti, teda zánikom BSM účastníkov
sa navrhovateľ nestal výlučným vlastníkom podielu ďalšej 1/4-iny na predmetných nehnuteľnostiach

(1/2 z 1/2 v BSM). Navrhovateľ teda v rozhodnom období od 26.03.2011 do 31.12.2011 nebol výlučným
vlastníkom podielu 1/2-ice na predmetných nehnuteľnostiach, ale bol jednak výlučným vlastníkom
podielu 1/4-iny na predmetných nehnuteľnostiach a naďalej bol spoločne s odporkyňou v celosti
vlastníkom podielu 1/2-ice na predmetných nehnuteľnostiach, a to až do vyporiadania BSM účastníkov
na základe uzatvorenej dohody o vyporiadaní BSM. Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu
k spoločnej veci i pokiaľ ide o užívanie veci, preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené
užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec alebo aspoň v rozsahu určenom jeho podielom na spoločnej

veci, vzniká mu nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Nárok spoluvlastníka na náhradu
za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je daný
priamo zákonom - vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z ustanovenia §
123 Občianskeho zákonníka, t.j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci podľamiery zodpovedajúcej jeho podielu. Občiansky zákonník nemá žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo
vzťahy medzi manželmi k spoločnému majetku vrátane jeho užívania v období, keď ešte nedošlo
k vyporiadaniu ich zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Preto
právne vzťahy týkajúce sa zaniknutého a dosiaľ nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva sa
riadia ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zb. 22 Cdo/2986/2000 z 11.07.2002). Bývalý Najvyšší súd ČSR už v rozhodnutí sp. zn. 3

Cz 19/74 (Cpj 86/1971, publikovanom pod R 42/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) zaujal
právny názor, že i po zániku BSM zostáva až do jeho vyporiadania každý z manželov vlastníkom
celej veci obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého. Ak teda v zmysle vyššie uvedených
právnych záverov boli tak navrhovateľ ako aj odporkyňa až do vyporiadania svojho BSM dohodou
zo dňa 22.01.2013, ktorej vklad bol povolený pod V 394/13, právoplatným dňa 21.02.2013, obaja
vlastníkmi celého podielu 1/2 na predmetných nehnuteľnostiach, teda obaja boli oprávnení tento

spoluvlastnícky podiel užívať v celom rozsahu, pričom bol každý obmedzený rovnakým vlastníckym
právom druhého bezpodielového spoluvlastníka, súd má za to, že navrhovateľ sa nemôže od odporkyne
domáhať náhrady za užívanie 1/2-ice z tohto podielu 1/2-ice na predmetných nehnuteľnostiach,
pretože v zmysle vyššie uvedeného bola odporkyňa oprávnená užívať tento spoluvlastnícky podiel
1/2-ice na predmetných nehnuteľnostiach v celom rozsahu ako bezpodielová spoluvlastníčka tohto

spoluvlastníckeho podielu, preto sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady za užívanie „svojej 1/4“ (1/2
z 1/2, ktorá patrila do BSM účastníkov) odporkyňou na predmetných nehnuteľnostiach, pretože
odporkyňa bola až do vyporiadania BSM účastníkov oprávnená užívať podiel 1/2 na predmetných
nehnuteľnostiach, ktorý vlastnila spoločne s navrhovateľom v BSM v celosti, teda mohla ho využívať
v celom rozsahu. V tejto časti bol teda nárok navrhovateľ na zaplatenie náhrady za užívanie jeho

spoluvlastníckeho podielu 1/4 na predmetných nehnuteľnostiach odporkyňou, ktorá 1/4-na bola vlastne
1/2-cou z 1/2-ice, ktorá patrila do BSM účastníkov, neodôvodnený.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu
1/4 na predmetných nehnuteľnostiach, ktorého bol výlučným vlastníkom, súd posúdil uplatnený nárok

navrhovateľa podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak sa podielový spoluvlastník domáha
náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú
vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva
osobitne v Občianskom zákonníku upravený. Ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedený nárok nemožno kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného

obohatenia. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (prípadne
ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci
spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty

veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva
z dohody spoluvlastníkov, alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický
stav. Takýto nárok teda nevzniká, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa
tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej

časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne
významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou (z uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010). V predmetnej veci však nebolo
zistené, že by sa odporkyňa užívaním spoločných nehnuteľností podieľala na úžitkovej hodnote tejto
hromadnej veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu a teda, že by

bol nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu 1/4-iny
na predmetných nehnuteľnostiach dôvodný. Navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval tým, že nemohol
predmetné nehnuteľnosti užívať, pretože ich od rozvodu manželstva v celosti užívala odporkyňa, spolu
sosvojimirodičmi,navrhovateľbolnútenýnehnuteľnosťopustiťpoopakovanýchpsychickýchafyzických
útokoch odporkyne a jej príbuzných, odporkyňa a príslušníci jej rodiny zamkýnali niektoré miestnosti

špajzu, práčovňu aj garáž. V prípade, že by chcel navrhovateľ nehnuteľnosť užívať, hrozilo mu ublíženie
na zdraví zo strany otca odporkyne. Navrhovateľ síce mal voľný vstup na pozemky, ale nemohol
tam nič robiť. Navrhovateľovi nebola daná možnosť nerušene zotrvať na predmetnej nehnuteľnosti a
užívať ju. Pri každom pokuse o užívanie nehnuteľnosti bol vystavovaný verbálnym dokonca fyzickýmútokom. Pretože sa navrhovateľ v konaní domáha náhrady za užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu
odporkyňou,bolojehoúlohouvkonanípreukázať,žeodporkyňaakodruháspoluvlastníčkapredmetných
nehnuteľností, užívala túto vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, čím navrhovateľovi

znemožnila užívanie veci a prisvojila si tak úžitkovú hodnotu veci vo väčšej miere, než zodpovedá jej
podielu. V rozhodnom období od 26.03.2011 do 31.12.2011 bola odporkyňa jednak výlučnou vlastníčkou
spoluvlastníckeho podielu 1/4 na predmetných nehnuteľnostiach a jednak vlastnila titulom BSM spolu
s navrhovateľom spoluvlastnícky podiel 1/2 na predmetných nehnuteľnostiach, ktorý bola oprávnená
užívať v celom rozsahu. Odporkyňa teda v rozhodnom období bola oprávnená užívať predmetné

nehnuteľnosti v rozsahu 3/4-ín, pričom ide o ideálny podiel na celej predmetnej nehnuteľnosti, nie o
konkrétnu reálnu časť spoločnej veci. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporkyňa nehnuteľnosť
obývala spoločne so svojimi dvomi deťmi, ktoré sú tiež deťmi navrhovateľa a tiež so svojimi rodičmi, ktorí
sa tam nasťahovali ešte pred rozvodom manželstva účastníkov konania, teda s vedomím navrhovateľa,
ktorý sa voči tomuto postupu nebránil spôsobom, ktorý mu umožňuje ustanovenie § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka, teda neobrátil sa na súd, aby rozhodol o tom, či rodičia odporkyne môžu bývať

v predmetnej nehnuteľnosti. Preto má súd za to, že rodičia odporkyne bývali v predmetnej nehnuteľnosti
sú súhlasom navrhovateľa. Odporkyňa uviedla, že pokiaľ ide o obývanie domu, bývala v jednej izbe
spolu s dcérou, v druhej izbe býval syn, tretiu najväčšiu izbu v dome mal uzamknutú navrhovateľ,
spoločná bola obývačka a v ďalšej izbe v prístavbe bývali rodičia odporkyne. Odporkyňa tiež uviedla,
že po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti po rozvode manželstva účastníkov, nehnuteľnosť

obývala v nezmenenom stave, teda tak, ako keď tam býval navrhovateľ, nerobila na nej žiadne zmeny.
Pokiaľ ide o užívanie garáže, podľa odporkyne ju užíval navrhovateľ, mal v nej svoje veci, mal tam
prístup. Pozemky patriace k domu užívali tým spôsobom, že tam kosili trávu a v jednej časti mali niečo
posadené, pričom navrhovateľ mal na tieto pozemky voľný prístup. Navrhovateľ v konaní uviedol, že
predmetné nehnuteľnosti nemohol užívať predovšetkým z dôvodu zlých vzťahov účastníkov konania.

Sám však uviedol, že v čase rozvodu manželstva žil už určitú dobu v podnájme s H. F., teraz Y.. Je
teda zrejmé, že navrhovateľ mal v rozhodnom období vážnu známosť, preto je nepravdepodobné, že
by mal skutočný záujem predmetnú nehnuteľnosť užívať, jednak z dôvodu zlých vzťahov s odporkyňou
a jej rodičmi, jednak z dôvodu, že v tom čase už žil so svojou terajšou manželkou. Z predložených
priestupkových spisov je zrejmé, že verbálnych a fyzických útokov sa nedopúšťala len odporkyňa a jej

otec ale aj sám navrhovateľ útočil na odporkyňu. Avšak ako už bolo vyššie uvedené, rozhodujúce pre
oprávnenosť nároku navrhovateľa je to, či odporkyňa v danej dobe užívala predmetné nehnuteľnosti
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t.j. v tom čase ideálneho podielu 3/4-ín. Navrhovateľ sám
v konaní uviedol, že v rozhodnom období sa do predmetnej nehnuteľnosti opakovane vracal, bol tam
niekedy 3-4-krát do mesiaca, mal kľúče od brány a domu, v dome mal uzamknutú jednu miestnosť, v

ktorej mal svoje veci. Z odôvodnenia rozhodnutia Obvodného úradu Trnava, odbor všeobecnej vnútornej
správy č. ObU-TT-OVVS3-2012/07822 zo dňa 31.07.2012 vyplýva, že ešte do dňa 26.03.2012 mal
navrhovateľ stále v dome uzamknutú jednu izbu, ktorá mala slúžiť výlučne pre jeho potreby. Vyplýva to
z vyjadrenia navrhovateľa, ktorý pred správnym orgánom uviedol, že dňa 26.03.2012 prišiel do domu
v B., aby si prevzal poštu, avšak vtedy zbadal, že v izbe, ktorú si zamkol za asistencie polície chýba

záclona, preto vošiel do domu, prešiel do svojej izby, otvoril okno a zapálil si cigaretu. Navrhovateľ teda
až do marca roku 2012 mal v dome účastníkov uzamknutú jednu izbu. Navrhovateľ sa do domu v tomto
období opakovane vracal, kontroloval túto svoju izbu a veci v nej, mal poštovú schránku na bráne, podľa
vyjadrenia odporkyne a svedkov, odnášal si z domu postupne svoje veci. Sám navrhovateľ uviedol, že
sa mohol pohybovať po pozemku, avšak nemohol na ňom nič robiť. Navrhovateľ tvrdil, že odporkyňa

izby v dome pred ním uzamykala, avšak toto svoje tvrdenie nepreukázal. Svedkovia K.V. a F.V., deti
účastníkov konania uviedli, že navrhovateľovi nebolo bránené v užívaní nehnuteľnosti, kedykoľvek tam
mohol prísť a bývať tam, navrhovateľ mal kľúče od domu, mal prístup na dvor a do záhrady, špajza a
garáž pred ním neboli uzamykané, pričom obaja potvrdili, že navrhovateľ mal v dome uzamknutú izbu,
kde mal svoje veci a že na predmetné nehnuteľnosti opakovane chodieval. Svedkyňa C. X., potvrdila,

že navrhovateľ opakovane chodieval na predmetné nehnuteľnosti, že v užívaní nehnuteľnosti mu nikto
nebránil, navrhovateľ mal od všetkého kľúče. Tiež svedkyňa H.V., manželka navrhovateľa potvrdila,
že navrhovateľ niekedy aj spoločne s ňou chodil na predmetné nehnuteľnosti a to aj opakovane, mal
schránku na bráne, bola prítomná tiež pri tom, keď si navrhovateľ vybral veci z garáže.

Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že navrhovateľ v období od 26.03.2011 do 31.12.2011
mal možnosť a aj užíval predmetné nehnuteľnosti, keď sa do tejto nehnuteľnosti nielen do domu, ale
aj na pozemok a do garáže opakovane vracal, chodil tam, mal kľúče od brány a domu, chodil tam
nielen v čase keď boli obyvatelia domu doma, ale aj vtedy, keď tam nikto nebol, chodil tam sámalebo spoločne so svojou vtedajšou priateľkou. V dome mal uzamknutú najväčšiu izbu, v ktorej mal
svoje veci. Niektoré veci mal tiež v garáži, ktoré si neskôr zobral. V danom období však v dome
nebýval, príčinou boli jednak zlé vzťahy v rodine ako aj to, že už v tom čase žil so svojou terajšou

manželkou. Navrhovateľ hoci obmedzene, predsa len týmto spôsobom predmetné nehnuteľnosti užíval.
Navrhovateľ však nepreukázal, že by odporkyňa užívala predmetné nehnuteľnosti nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu, v tom čase predstavujúci 3/4-iny. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval tým,
že predmetné nehnuteľnosti nemohol užívať z dôvodu, že mu hrozili fyzické útoky zo strany otca
odporkyne, voči ktorému bola podaná obžaloba pre ublíženie na zdraví, táto skutočnosť nie je pre danú

vec rozhodujúca. Je zrejmé, že účastníci konania nemajú dobré vzájomné vzťahy, majú medzi sebou
množstvo súdnych sporov a obaja boli priestupkovo prejednávaní a aj postihnutí. Navrhovateľ sa však
mohol svojich práv domáhať postupom podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo však neurobil.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(O.s.p.) a v konaní úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania proti neúspešnému navrhovateľovi.
Náhrada trov konania odporkyne pozostáva z trov právneho zastúpenia za šesť úkonov právnej služby,

v celkovej výške 930,30 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom advokátky navrhovateľ, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu
vyhovel, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Poukázal na to, že

zo skutočnosti, že nehnuteľnosti boli užívané rodičmi odporkyne, vyplýva, že odporkyňa užívala
nehnuteľnosti, resp. umožnila ich užívanie tretím osobám nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu.
Navrhovateľ spočiatku súhlasil s užívaním nehnuteľností rodičmi odporkyne, neskôr pre ich správanie už
s tým nesúhlasil, reálne im však užívanie nemal ako obmedziť, resp. zrušiť, pričom podanie žaloby podľa
§ 139 ods. 2 Obč. zákonníka by bolo zjavne zbytočným sporom, nakoľko odporkyňa ako spoluvlastníčka

by nesúhlasila s vysťahovaním svojich rodičov. Nie je preto správny záver súdu, že navrhovateľ
súhlasil s tým, aby bola nehnuteľnosť obývaná a užívaná rodičmi odporkyne, ich prítomnosť znemožnila
navrhovateľovi riadne a nerušené užívanie predmetných nehnuteľností, čo vyvrcholilo fyzickým útokom
otca odporkyne na navrhovateľa dňa 23.04.2011, prejednávaným v trestnom konaní. Tým, že súd
pri rozhodovaní nebral do úvahy nemožnosť navrhovateľa fakticky užívať nehnuteľnosť pre obavu z

hroziacich verbálnych a fyzických útokov, nesprávne vec právne posúdil. Práva spoluvlastníka nemožno
obmedzovať iba na možnosť vstúpiť na pozemok, odomknúť dvere, vojsť do domu a pohybovať sa po
priestore, vlastník má právo riadne a nerušene užívať svoje vlastníctvo, takýmto právom navrhovateľ
fakticky nedisponoval, odporkyňa konala ako výlučná vlastníčka nehnuteľností a navrhovateľ bol len
neželanou návštevou, a teda odporkyňa užívala nehnuteľnosti nad rámec svojho podielu. Nie je pravda,

že navrhovateľ mal prístup do všetkých častí nehnuteľnosti, zamknutá bola garáž, na ktorej vyvalil
dvere, aby si mohol vziať svoje veci. Izba, ktorú mal mať navrhovateľ zamknutú, bola viackrát otvorená
odporkyňou a jej rodičmi, koncom júla 2011 bola rekonštruovaná a všetky veci navrhovateľa boli z nej
vysťahované, odvtedy na nehnuteľnosti už nechodil. Navrhovateľ ešte 8 mesiacov po právoplatnosti
rozvodu platil úvery slúžiace na nákup spotrebičov, ktorých užívanie mu nebolo umožnené, energie

nemal dôvod uhrádzať, nakoľko nehnuteľnosti neužíval. Odvolateľ poukázal na účelovosť výpovedí
svedkov odporkyne - jej rodinných príslušníkov. Voči otcovi odporkyne bola podaná obžaloba pre
ublíženie na zdraví, ktorého sa mal dopustiť voči navrhovateľovi v apríli 2011. Navrhovateľ považuje
práve obavu z hroziacich opakovaných útokov za príčinu nevyužívania nehnuteľnosti v takom rozsahu,
v akom mu ako spoluvlastníkovi prináležalo. Odporkyňa so svojimi rodičmi doslova navrhovateľa

vyštvali z nehnuteľnosti svojim konfliktným správaním. Prvostupňový súd opomenul posúdiť všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti a zaoberal sa výlučne otázkou užívania nehnuteľnosti odporkyňou nad
rámec jej spoluvlastníckych podielov, ktorú otázku neposúdil v kontexte faktického stavu. Navrhovateľ
nikdy nenamietal užívanie nehnuteľnosti deťmi, namietal len užívanie rodičov odporkyne. Pokiaľ súd
argumentoval, že odporkyňa mohla užívať podiel 3/4, to rovnako platí aj pre navrhovateľa, ktorý bol

oprávnený užívať 1/2 nehnuteľnosti titulom BSM a 1/4 titulom podielového spoluvlastníctva, teda spolu
3/4. Dohoda o vyporiadaní BSM riešila zaniknuté BSM v stave, v akom sa nachádzalo ku dňu zániku
dňa 26.03.2011, žalovaný nárok vznikol až po zániku BSM a preto ani nebol predmetom tejto dohody.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa doručila prostredníctvom právneho

zástupcu písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu a vec správne právne posúdil. Odporkyňa neužívala predmetné
nehnuteľnosti nad rámec jej prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu a ani ako výlučná vlastníčka.V konaní nebolo preukázané, že by bolo navrhovateľovi akýmkoľvek spôsobom bránené v užívaní
predmetných nehnuteľností, v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu 3/4. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil,
že podanie žaloby podľa § 139 ods. 2 Obč. zákonníka v súvislosti s užívaním nehnuteľností rodičmi

odporkyne by bolo zbytočným súdnym sporom a bolo by vopred odsúdené na neúspech, z toho zrejme
vyplýva, že i navrhovateľ si bol vedomý skutočnosti, že užívanie nehnuteľností odporkyňou je v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ mal voľný
prístup do nehnuteľností, do domu a aj na pozemok. Pokiaľ sa navrhovateľ stavia do pozície utláčaného
subjektu, v konaní bolo preukázané, že konflikty medzi účastníkmi boli obojstranné, i navrhovateľ bol

pôvodcom obdobných útokov, nebezpečenstvo verbálnych a fyzických útokov zo strany navrhovateľa
teda reálne hrozilo i odporkyni, spoločným deťom ako aj rodičom odporkyne. Navrhovateľ mal objektívnu
možnosť nehnuteľnosti užívať, mal na ne voľný prístup, jednu samostatnú izbu užíval výlučne pre seba.
Bolo jeho rozhodnutím, že si vybral spoločný život so svojou terajšou partnerkou a užívanie predmetných
nehnuteľností dobrovoľne využil len na krátke návštevy, tvrdenia navrhovateľa, že bol z nehnuteľností
vyštvaný, javia sa ako neopodstatnené. Odvolateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ktoré by mali podstatný význam pre správne právne a skutkové posúdenie veci. Na záver
odporkyňa zhrnula, že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá osobitná dohoda, predmetom ktorej
by bolo určenie reálnych podielov účastníkov na predmetných nehnuteľnostiach, odporkyňa ich užívala
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Tým, že navrhovateľ neužíval predmetné nehnuteľnosti v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom v užívaní mu nebolo žiadnym spôsobom bránené,

mu automaticky nevzniká nárok na peňažné plnenie voči odporkyni. Pokiaľ sa navrhovateľ cítil byť
akýmkoľvek spôsobom rušený v užívaní predmetných nehnuteľností, mal sa brániť prostredníctvom
iných právnych inštitútov.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)

a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolateľ vo

svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či dôkazy než tie, ktoré uviedol už v konaní pred
prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonanéhodokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je

svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a
na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez

ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou

súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých

fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu

dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal podrobné,

rozsiahle a vo všetkých ohľadoch vyčerpávajúce dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
veci.Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu
nedôvodný. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ako tie, s ktorými sa

vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal už prvostupňový súd.

Odvolací súd konštatuje nesplnenie dôkaznej povinnosti a neunesení dôkazného bremena zo strany
navrhovateľa, poukazujúc na to, že navrhovateľ v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním návrhu,
je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti

je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Odporca ako druhá procesná strana má
povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok)
navrhovateľa nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie.
Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace
procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka
sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli

predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Každého z účastníkov
sporového občianskeho súdneho konania zaťažuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v
rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné
postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré

vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom
postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Podstatou odvolania navrhovateľa bolo namietanie skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa,
ktorý dospel k záveru, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že by sa odporkyňa užívaním

spoločných nehnuteľností podieľala na ich úžitkovej hodnote vo väčšom rozsahu, než zodpovedá
jej spoluvlastníckemu podielu 3/4, a teda že by bol nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za
užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu 1/2 na predmetných nehnuteľnostiach dôvodný. Navrhovateľ v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu nepodarilo preukázať ním tvrdené skutočnosti o
nemožnosti užívať svoj spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach.

Navrhovateľ opakovane poukazoval na to, že nemohol predmetné nehnuteľnosti užívať, pretože ich
od rozvodu manželstva v celosti užívala odporkyňa, spolu so svojimi rodičmi, navrhovateľ bol nútený
nehnuteľnosť opustiť po opakovaných psychických a fyzických útokoch odporkyne a jej príbuzných,
odporkyňa a príslušníci jej rodiny zamkýnali niektoré miestnosti špajzu, práčovňu aj garáž. V prípade,

že by chcel navrhovateľ nehnuteľnosť užívať, hrozilo mu ublíženie na zdraví zo strany otca odporkyne.
Navrhovateľ síce mal voľný vstup na pozemky, ale nemohol tam nič robiť. Navrhovateľovi nebola daná
možnosť nerušene zotrvať na predmetnej nehnuteľnosti a užívať ju. Pri každom pokuse o užívanie
nehnuteľnosti bol vystavovaný verbálnym dokonca fyzickým útokom.

Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že v rozhodnom období od 26.03.2011 do 31.12.2011 bola
odporkyňajednakvýlučnouvlastníčkouspoluvlastníckehopodielu1/4napredmetnýchnehnuteľnostiach
a jednak vlastnila titulom BSM spolu s navrhovateľom spoluvlastnícky podiel 1/2 na predmetných
nehnuteľnostiach, ktorý bola oprávnená užívať v celom rozsahu. Odporkyňa teda v rozhodnom období
bola oprávnená užívať predmetné nehnuteľnosti v rozsahu 3/4-ín, pričom ide o ideálny podiel na celej

predmetnej nehnuteľnosti, nie o konkrétnu reálnu časť spoločnej veci. Z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa pritom vyplynulo, že odporkyňa nehnuteľnosť obývala spoločne so svojimi dvomi
deťmi, ktoré sú tiež deťmi navrhovateľa a tiež so svojimi rodičmi, ktorí sa tam nasťahovali ešte pred
rozvodom manželstva účastníkov konania, teda s vedomím navrhovateľa, ktorý sa voči tomuto postupu
nebránilspôsobom,ktorýmuumožňujeustanovenie§139ods.2Občianskehozákonníka,tedaneobrátil

sa na súd, aby rozhodol o tom, či rodičia odporkyne môžu bývať v predmetnej nehnuteľnosti. Neobstojí
námietka odvolateľa, že takúto žalobu nepodal z dôvodu, že by bola odsúdená na úspech. Práve
naopak, v danej situácii, keď navrhovateľ namietal hospodárenie so spoločnými nehnuteľnosťami,
t.j. umožnenie ich užívania aj rodičmi odporkyne, adekvátnym prostriedkom právnej ochrany jeho
odôvodnených záujmov bolo podanie žaloby podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom len zo

samotnej skutočnosti, že odporkyňa by s takouto žalobou nesúhlasila, nemožno automaticky vyvodiť jej
zbytočnosť a apriórnu neúspešnosť.Súd prvého stupňa správne vyhodnotil preukázaný skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že odporkyňa,
pokiaľ ide o obývanie domu, bývala v jednej izbe spolu s dcérou, v druhej izbe býval syn, tretiu
najväčšiu izbu v dome mal uzamknutú navrhovateľ, spoločná bola obývačka a v ďalšej izbe v prístavbe

bývali rodičia odporkyne. Po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti po rozvode manželstva
účastníkov, nehnuteľnosť bola obývaná v nezmenenom stave. Pokiaľ ide o užívanie garáže, podľa
odporkyne ju užíval navrhovateľ, mal v nej svoje veci, mal tam prístup. Pozemky patriace k domu užívali
tým spôsobom, že tam kosili trávu a v jednej časti mali niečo posadené, pričom navrhovateľ mal na tieto
pozemky voľný prístup.

Pokiaľ navrhovateľ opakovane poukazoval na to, že predmetné nehnuteľnosti nemohol užívať
predovšetkým z dôvodu zlých vzťahov účastníkov konania, bolo podľa odvolacieho súdu potrebné
prihliadnuť na skutočnosti konštatované už súdom prvého stupňa, že navrhovateľ v čase rozvodu
manželstva žil už určitú dobu v podnájme s H. F., teraz Y., z čoho je zrejmé, že navrhovateľ mal v
rozhodnom období vážnu známosť, preto je nepravdepodobné, že by mal skutočný záujem predmetnú

nehnuteľnosť užívať, jednak z dôvodu zlých vzťahov s odporkyňou a jej rodičmi, jednak z dôvodu, že v
tom čase už žil so svojou terajšou manželkou. Z predložených priestupkových spisov a prebiehajúceho
trestného konania je zrejmé, že verbálnych a fyzických útokov sa nedopúšťala len odporkyňa a jej
otec, ale aj sám navrhovateľ útočil na odporkyňu. V konaní teda nebolo preukázané, že navrhovateľ
bol vylúčený z užívania predmetných nehnuteľností z dôvodu obavy hroziacich verbálnych či fyzických

útokov.

Rozhodujúce pre oprávnenosť nároku navrhovateľa bolo to, či odporkyňa v danej dobe užívala
predmetné nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t.j. v tom čase ideálneho podielu
3/4-ín. Navrhovateľ sám v konaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že v rozhodnom období sa do

predmetnej nehnuteľnosti opakovane vracal, bol tam niekedy 3-4-krát do mesiaca, mal kľúče od brány
a domu, v dome mal uzamknutú jednu miestnosť, v ktorej mal svoje veci. Z odôvodnenia rozhodnutia
Obvodného úradu Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy č. ObU-TT-OVVS3-2012/07822 zo dňa
31.07.2012 vyplýva, že ešte do dňa 26.03.2012 mal navrhovateľ stále v dome uzamknutú jednu izbu,
ktorá mala slúžiť výlučne pre jeho potreby. Vyplýva to z vyjadrenia navrhovateľa, ktorý pred správnym

orgánom uviedol, že dňa 26.03.2012 prišiel do domu v B., aby si prevzal poštu, avšak vtedy zbadal,
že v izbe, ktorú si zamkol za asistencie polície chýba záclona, preto vošiel do domu, prešiel do svojej
izby, otvoril okno a zapálil si cigaretu. Navrhovateľ teda až do marca roku 2012 mal v dome účastníkov
uzamknutú jednu izbu. Navrhovateľ sa do domu v tomto období opakovane vracal, kontroloval túto svoju
izbu a veci v nej, mal poštovú schránku na bráne, podľa vyjadrenia odporkyne a svedkov, odnášal si

z domu postupne svoje veci. Sám navrhovateľ uviedol, že sa mohol pohybovať po pozemku, avšak
nemohol na ňom nič robiť. Svedkovia K.V. a F.V., deti účastníkov konania uviedli, že navrhovateľovi
nebolo bránené v užívaní nehnuteľnosti, kedykoľvek tam mohol prísť a bývať tam, navrhovateľ mal
kľúče od domu, mal prístup na dvor a do záhrady, špajza a garáž pred ním neboli uzamykané,
pričom obaja potvrdili, že navrhovateľ mal v dome uzamknutú izbu, kde mal svoje veci a že na

predmetné nehnuteľnosti opakovane chodieval. Tiež svedkyňa H.V., manželka navrhovateľa potvrdila,
že navrhovateľ niekedy aj spoločne s ňou chodil na predmetné nehnuteľnosti a to aj opakovane, mal
schránku na bráne, bola prítomná tiež pri tom, keď si navrhovateľ vybral veci z garáže.

Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k vecne správnemu záveru, že navrhovateľ v období

od 26.03.2011 do 31.12.2011 mal možnosť a aj užíval predmetné nehnuteľnosti, keď sa do tejto
nehnuteľnosti nielen do domu, ale aj na pozemok a do garáže opakovane vracal, chodil tam, mal kľúče
od brány a domu, chodil tam nielen v čase keď boli obyvatelia domu doma, ale aj vtedy, keď tam
nikto nebol, chodil tam sám alebo spoločne so svojou vtedajšou priateľkou. V dome mal uzamknutú
najväčšiu izbu, v ktorej mal svoje veci. Niektoré veci mal tiež v garáži, ktoré si neskôr zobral. V danom

období však v dome nebýval, príčinou boli jednak zlé vzťahy v rodine ako aj to, že už v tom čase žil
so svojou terajšou manželkou. Navrhovateľ hoci obmedzene, predsa len týmto spôsobom predmetné
nehnuteľnosti užíval. Navrhovateľ nepreukázal, že by odporkyňa užívala predmetné nehnuteľnosti nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, v tom čase predstavujúci 3/4-iny. Bolo preto potrebné jeho
návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vo veci samej
ako vo výroku vecne správny, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, osobitne
odvolaním nenapadnutého, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.V odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Trovy odvolacieho konania

odporkyne spočívajú z trov právneho zastúpenia a predstavujú sumu 238,44 Eur ako odmenu za 1 úkon
- písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 121,17 Eur + 8,39 Eur režijný paušál, za 1 úkon - účasť na
verejnom vyhlásení rozsudku (odmena 1/2) vo výške 60,57 Eur + 8,58 Eur režijný paušál, 20% DPH
39,73 Eur, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z., ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 160

ods. 1 O.s.p.), k rukám advokáta odporkyne (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.