Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. august 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/65/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215549
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1206215549.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : Z.. Z. N., Y. G. H. Č.. XXX, Q. S., zastúpený: JUDr.
Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám. osloboditeľov 10, Michalovce proti odporcovi: Y. Y. M..N.., F.: XX XXX
XXX, N. N. Y. U. XXX, XXX XX G., zastúpený: JUDr. Anton Blaha, advokát, so sídlom Mickiewiczova 6,
Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 8C/329/2006-284 zo dňa 04.04.2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti z r u š u j e a v r a c i a súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zastavil konanie v časti o nepeňažné plnenie a vo zvyšku
žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 6 165,54
Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ vzal svoj návrh v časti, ktorá sa týka ospravedlnenia
späť podaním zo dňa 11.8.2010, doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.08.2010. Navrhovateľ(žalobca)
voči odporcovi (žalovanému) zotrval na návrhu v časti, ktorej sa domáha zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 199.163,51 eur. Podaný návrh odôvodnil tým, že odporca v týždenníku S. Č.. XX/
XXXX v článku s názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q.“ uverejnil o navrhovateľovi nepravdivé

údaje. Zo strany odporcu ako vydavateľa malo dôjsť k zneužívaniu slobody prejavu, slova a tlače.
Zverejnením údajov o navrhovateľovi došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného života. Ako
sudca mal postavenie ústavného činiteľa, z dôvodu neoprávneného zásahu odporcu však už nikdy
nebude mať vážnosť a dôstojnosť, ani postavenie nezávislého sudcu. Navrhovateľ mal za to, že
konaním odporcu došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere, v jeho prípade by sa
morálne zadosťučinenie nezdalo postačujúce a preto ako opodstatnené a spravodlivé žiadal priznanie

zadosťučinenia v peniazoch a to vo výške 199.163,51 eur.

Súd prvého stupňa dospel k názoru, že aktuálna časť žaloby nie je dôvodná. Poukázal na to, že pre
úspešnosť uplatnenia nároku musí žalovaná strana preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu jej vážnosti
v spoločnosti a dôstojnosti, a to značným spôsobom, teda že je osobná ujma spojená s konkrétnym a
citeľným dopadom na spoločenské postavenie osoby.

Podľa názoru súdu prvého stupňa z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca v konaní
preukázal okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade žalobcovi nepostačovalo len
ospravedlnenie, predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci a rodine. Informácie uverejnené v
napadnutom článku sa začali v médiách a na internete objavovať už vo februári 2004, po tom ako na

žalobcu podal trestné oznámenie vtedajší minister spravodlivosti, teda viac než rok pred uverejnením
napadnutého článku. Pre súd je nevieryhodná príčinná súvislosť napadnutého článku so zníženímvážnosti a dôstojnosti žalobcu značným spôsobom, pokiaľ sú totožné informácie verejne známe vyše
12 mesiacov z kvantitatívne masovejších a relevantnejších prameňov ako je bulvárny týždenník, čo
nemohlo ujsť pozornosti najbližšieho rodinného a pracovného prostredia žalobcu. Kvalifikovanú intenzitu

a rozsah zásahu tak možno predpokladať v čase prvých zverejnení, nie pri zverejnených opakovaných
informáciáchstarýchvyšeroka.Spotreboupreukázaťtrvanienepriaznivýchnásledkovkolidujúrozsudky
Špeciálneho súdu v Pezinku a disciplinárneho senátu NS SR, ktoré takisto boli medializované a
relativizujú žalobcom a svedkami tvrdenú trvalosť intenzity zásahu značným spôsobom. Žalobca bol
vymenovaný do funkcie predsedu okresného súdu, čo je v priamou rozpore s tvrdenou diskvalifikáciou

a stratou dôvery, znížením vážnosti v spoločnosti na základe napadnutého článku. Výpovede svedkov z
okruhurodiny,súdprvéhostupňavyhodnotilakonedôveryhodné vtomzmysle,žebyichrokmibudovaný
vzťah stroskotal práve na rok starých informáciách uverejnených v bulvárnom týždenníku a takým zostal
aj po oslobodzujúcich rozhodnutiach a vymenovaní do funkcie predsedu súdu. Súd dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o objektívnom znížení svojej dôstojnosti a vážnosti v
značnej miere v príčinnej súvislosti s napadnutým článkom.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a úspešnému
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo
dňa 10.11.2011, doručeným súdu dňa 14.11.2011. V podanom odvolaní navrhovateľ argumentoval tým

že, súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na tvrdenie, že informácie uverejnené
v napadnutom článku sa začali objavovať v iných médiách vo februári 2004. Z uvedeného dôvodu
nemôže ísť o príčinnú súvislosť zníženia dôstojnosti a vážnosti žalobcu v značnej miere, nakoľko totožné
informácie už boli zverejnené 12 mesiacov od zverejnenia napadnutého článku, pričom výpovede
svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Bol toho názoru, že uvedené tvrdenia neobstoja, nakoľko sú v

rozpore s vykonanými dôkazmi. V konaní vypovedali svedkovia, ktorí opísali, s akými reakciami sa stretli
a aké následky spôsobil žalovaný článok zverejnený v týždenníku Markíza č. 10/2005. Navrhovateľ sa
mal ocitnúť v izolácii, svedkovia uverili predmetnému článku. Zdôraznil, že inými dôkazmi než výsluchmi
svedkov v konaní o ochranu osobnosti nie je možné spôsobené následky preukázať. Uviedol, že článok
č. XX/XXXX zverejnený v týždenníku S. u svedkov len umocnil presvedčenie, že žalobca zorganizoval

30- miliónový podvod, ako sudca zneužil svoje postavenie a chcel sa obohatiť na úkor poisťovne a
podobne. Každé médium osobitne však zodpovedá za zásah do práv fyzickej osoby. Odporcu nemožno
vyviniť tým, že podobné informácie o žalobcovi boli skôr zverejnené v iných médiách. Obsah článku s
názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q. má byť dôkazom o znížení vážnosti v značnej miere. K zníženiu
dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa došlo, je osobou, ktorú každý pozná, ako sudca je osobou

verejne známou. V článku bol opísaný ako podvodník, ktorý mal zneužiť postavenie v spolupráci s
advokátom a exekútorkou, neoprávnene mal pozmeniť svoje rozhodnutie z jedného na takmer
30 miliónov. Je vo všeobecnom záujme, aby sudcovia požívali dôveru verejnosti.

Právo na slobodu nie je právom absolútnym, ESĽP v rozsudku Bladet Tromso a Stenass proti Nórsku

zdôraznil, že čl. 10 Dohovoru nezaručuje slobodu prejavu bez obmedzení, ale výkon tejto slobody
zahŕňa „povinnosť a zodpovednosť“, ktoré sa vzťahujú aj na vydavateľa periodickej tlače. Ochrana proti
zneužívaniu slobody prejavu, slova a tlače je upravená aj v § 16 ods. 2 tlačového zákona č. 81/1996 Zb. v
znení platnom v čase vydania článku. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje
vyvolanie následkov, ale stačí aby zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené §

11 OZ. Poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. 1Co/15/1997, podľa ktorého zo žiadneho trestného stíhania
právoplatne neskončeného nevyplýva ako jeho dôsledok uverejnenie mena osoby trestne stíhanej. Ak k
neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho,
že má širokú publicitu, pričom podľa rozsudku v prípade, ak bol zásah spojený so znížením dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že týždenník S. patrí medzi najčítanejšie mienkotvorné
týždenníky na Slovenku. Mal za to, že výsluchmi svedkov bolo preukázané, že došlo k poškodeniu mena
a povesti navrhovateľa v mieste bydliska, na pracovisku, v rodine a ďalších oblastiach života, pričom
neoprávnený zásah do práv navrhovateľa trvá dodnes, má dlhodobý účinok, nakoľko napadnutý článok
má byť prístupný verejnosti na stránke odporcu.

Navrhovateľ namietal, že postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnýmiskutočnosťami, nerešpektoval tiež názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Odporca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním,
doručeným súdu prvého stupňa dňa 31.01.2012. V podanom vyjadrení zdôraznil že predpokladom
priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov. Zo
strany navrhovateľa nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti a vzhľadom na okolnosti prípadu,
ani byť nemohla. Informácie o osobe navrhovateľa zverejnili s časovým odstupom po tom, čo boli

široko medializované v iných médiách a prebehla o nich široká celospoločenská diskusia. Navrhovateľ
nebol schopný preukázať, že k zásahu do osobnostných práv došlo práve informáciami zverejnenými
v týždenníku odporcu a nie informáciami šírenými médiami dávno pred uverejnením v predmetnom
týždenníku. K potenciálnemu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa mohlo dôjsť práve inými
médiami, ako to potvrdili aj svedkovia vo svojich výpovediach. Zdôraznil, že podľa tvrdení navrhovateľa
uvedených v odvolaní, článok len umocnil presvedčenie, z čoho je preto možné usudzovať, že svedkovia

sa o kauze dozvedeli už pred uverejnením v týždenníku S.. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol,
že tak silne budovaný vzťah, ako je medzi rodinou, celoživotnými priateľmi, či kolegami nemôže
utrpieť ujmu na podklade údajov zverejnených so značným časovým odstupom po tom, čo boli široko
medializovanévcelejspoločnostiatoprávetýždenníkomzameranýmnasenzácie.Navrhovateľvyužíval
rovnakých svedkov pre preukazovanie zásahov do osobnostných práv odôvodňujúc priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach aj voči iným médiám, ktoré údaje o navrhovateľovi uverejnili
skôr ako boli uverejnené v týždenníku odporcu. Ich tvrdenia v iných konaniach ich majú preto robiť
automaticky nedôveryhodnými pre účely preukazovania zásahu v týždenníku S.Í..

Odporca argumentoval tiež tým, že podkladom pre článok sa stali oficiálne výroky vrcholných

predstaviteľov štátnej moci, pod ktorých spadalo vyšetrovanie kauzy, v ktorej bol navrhovateľ
zainteresovaný na pozícii obvineného. Pri zverejňovaní rozhovorov je potrebné odlišovať, či tvrdenie
pochádza od novinára alebo je citáciou iných, nakoľko trestanie novinára za šírenie tvrdení druhých v
rozhovorebyvážnenarušilopríspevoknovinárovkdiskusiioverejnomzáujme.Odporcamalzapotrebné
tiežzdôrazniť,ževtedy,keďtlačprispievakverejnejdiskusiiootázkachvyvolávajúcichoprávnenéobavy,

musí mať možnosť sa opierať o oficiálne správy bez toho, aby musela uskutočňovať nezávislý prieskum.
Vcitovanomčlánkunebolizverejnenéinformácie,ktorébysanezakladalinareálnomskutkovomstave.V
časeuverejneniainformácietotižodporcabolobvinenýztrestnýchčinov,akoboliopísanévpredmetnom
článku. I keď navrhovateľ z pohľadu výkonu funkcie sudcu bol aj verejným činiteľom, v danom prípade
šlo o informovanie o možnej trestnej činnosti, ktoré sa zakladalo na oficiálnych informáciách najvyšších

štátnych predstaviteľov a úkonoch orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovateľ nebol v napadnutom
článku ani raz označený celým menom alebo priezviskom, k článku nebola pripojená jeho podobizeň.
Obmedzenie šíriť informácie týkajúce sa trestného konania sa vzťahuje výlučne na povinnosť médií
neoznačovať obvineného vopred ako páchateľa trestného činu, pričom celý text článku je formulovaný
v rovine polemiky. Napadnutý článok nie je nikde verejne prístupný. Poukázal na to, že navrhovateľ bol

spod obvinenia oslobodený a teda mu oslobodzujúcim rozsudkom bola priznaná určitá miera satisfakcie,
ktorá musí byť pre osoby z blízkeho okruhu navrhovateľa dostatočným argumentom na obnovenie
prípadne naštrbenej dôvery. Predmetný článok nemohol spôsobiť takú mieru potenciálneho zásahu,
ktorý by odôvodňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odporca vo svojom vyjadrení ďalej konštatoval, že mu nie je známe, v čom spočíva nesprávnosť

aplikácie právneho predpisu súdom prvého stupňa, čím mala byť navrhovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom. V súvislosti s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu uviedol, že
dôkazné bremeno vzniku nemajetkovej ujmy v peniazoch leží výlučne na žalobcovi, ktorý k tomu
produkoval dôkazy, ktoré súd vykonal, na poslednom pojednávaní navrhovateľ vyslovene uviedol,
že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, súd tak nebol povinný vykonať ďalšie dôkazy.

Skutočnosť, že navrhovateľ nenavrhol dôkazy, ktoré by preukazovali oprávnenosť jeho nároku nie je
vadou prvostupňového konania. Podľa názoru odporcu to, že navrhovateľ nemá záujem o reparáciu
ujmy formou ospravedlnenia, nemôže bez ďalšieho odôvodňovať oprávnenosť nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré podlieha iným kritériám.

Vzhľadom na uvedené odporca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.Odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
je dôvodné.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) v znení neskorších predpisov,
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 O.Z fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 O.Z pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 O.Z výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných
prostriedkoch v znení účinnom od 01.01.2004 do 01.06.2008 (ďalej aj „tlačový zákon“)za periodickú tlač
zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa
vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydavateľa.

Podľa § 16 ods. 3 tlačového zákona za ochranu spoločnosti a občanov proti zneužitiu slobody
prejavu, slova a tlače zodpovedajú vydavateľ, šéfredaktor, redaktor a autor v rozsahu vyplývajúcom
z platných predpisov. Podľa týchto predpisov sa tiež posudzuje povinnosť vydavateľa na náhradu
škody spôsobenej organizáciám alebo občanom obsahom periodickej tlače alebo iného hromadného
informačného prostriedku.

Odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 199.163,51 eur je nepreskúmateľný, nakoľko je nedostatočne odôvodnený.
V danom prípade odporca vo svojom periodiku, týždenníku Markíza č. 10/2005 zverejnil článok s
názvom „S. N. M. D. U. K. K. XX-S. Q. zaoberajúci sa exekučným konaním vedeným na Okresnom

súde Michalovce.

V predmetnom článku bol navrhovateľ viackrát označený slovami „sudca Jozef S.“. Navrhovateľ bol
v súvislosti s vyššie uvedeným exekučným konaním trestne a disciplinárne súdený, pričom v oboch
konaniach bol po uverejnení predmetného článku oslobodený.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) každý
má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento
článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam. Dohovor súčasne v nasledujúcom odseku limituje hranice práva na slobodu prejavu,
a to tak, že výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme ochranu povesti alebo práv iných či zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci.

Podľa Ústavného súdu SR prípady, týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania, obvykle s právom na
ochranu osobnosti, sú veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup. Podľa
judikatúry ESĽP sloboda prejavu, je nevyhnutná pre demokraciu a tvorbu slobodnej verejnej mienky v
otvorenej spoločnosti. Sloboda prejavu sa podľa Ústavného súdu a ESĽP uplatňuje nielen vo vzťahu k

„informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,
ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Sloboda prejavu je
základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným
veciam a vynášať o nich hodnotové súdy.Podľa rozsudku ESĽP vo veci Kobenter a Standard Verlags Gmbh proti Rakúsku, Prager a Obershlick
proti Rakúsku tlač je vnímaná ako „jeden z prostriedkov, ako si môžu politici a verejnosť overiť, či

sudcovia plnia svoju ťažkú úlohu spôsobom, ktorý je v súlade s cieľom tvoriacim základ úlohy im
zverenej. Je preto nutné mať na zreteli zvláštnu úlohu súdnej moci v spoločnosti. Ako ochrankyňa
spravodlivosti, ktorá predstavuje zásadnú hodnotu právneho štátu, musí súdna moc požívať dôveru
verejnosti, ak má byť v plnení svojich úloh úspešná. Môže sa preto javiť ako nevyhnutné chrániť
tuto dôveru pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú zjavne neopodstatnené, predovšetkým s ohľadom na

skutočnosť, že kritizovaní sudcovia majú povinnosť zachovávať zdržanlivosť, ktorá im bráni (patrične)
reagovať.“

Odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je, že morálne
zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu
dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Podľa konštantnej judikatúry predpokladom

priznania peňažného zadosťučinenia je existencia okolností, ktoré z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie navrhovateľa v rodine a
spoločnosti dokladujú, že morálne zadosťučinenie nestačí (Rc/21/1995).O zníženie dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba
vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku

pociťuje a prežíva ako závažnú. Pri vyjadrení miery tak treba vychádzať z reakcie, ktorú zásah vyvolal v
rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Zadosťučinenie v peniazoch nemožno použiť na
vyváženie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby.
V súvislosti so skúmaním okolností neoprávneného zásahu odvolací súd poukazuje na to, že k zásahu
došlo prostredníctvom periodika odporcu so značným nákladom. Ujma spočívajúca v znížení dôstojnosti

alebovážnostifyzickejosobyvznačnejmierevznikáväčšinouprávevdôsledkuneoprávnenýchzásahov
uskutočnených v hromadných informačných prostriedkoch, ako tomu bolo aj v prípade navrhovateľa.
Uvedenú skutočnosť súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nezohľadnil.
Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné zohľadniť tiež to, že sa
v danom prípade nejednalo o prvý ako ani jediný zásah do sféry ochrany osobnosti navrhovateľa.

To však odporcu nezbavuje zodpovednosti za vzniknutú ujmu. Nemožno totiž súhlasiť s tým, že
predchádzajúca existencia odporcom uvedených tvrdení a názorov a článkov kritizujúcich konanie
navrhovateľa v informačných prostriedkoch dostupných verejnosti umožňuje vydavateľovi taktiež
zasiahnuť do ochrannej sféry jeho osobnosti. Odvolací súd má za to, že k zásahu do chránenej
sféry osobnosti nedochádza len poskytnutím prvotnej informácie, týkajúcej sa údajného pochybného

postupu navrhovateľa v konaní, ale aj ďalším neoprávneným šírením informácií. Taktiež nemožno
vylúčiť, skutočnosť, že k zásahu do chránenej sféry osobnosti môže dôjsť viacerými útokmi.

Zváženiemožnostíodškodnenia,resp.odstránenianásledkovzásahudopráva naochranuosobnosti
je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní

vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere.
Povinnosť súdu je v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o nemajetkovej ujmy intenzitu
zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti prípadu. Neprimerané
sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácii -
predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie v demokratickej

spoločnosti

Podľa názoru odvolacieho súdu je Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol
obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v
súlade so zákonom. Túto zásadu porušujú informácie zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor,

že určitá osoba je vinná, pričom jej vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd.
Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného
činu. Keďže sloboda prejavu zahŕňa slobodu prijímať a rozširovať informácie, prezumpcia neviny
nemôže zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcom trestnom vyšetrovaní.
Vyžaduje však, aby robili so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou, ktorá je nevyhnutná, pokiaľ má byť

prezumpcia neviny rešpektovaná.

Samotnázávažnosťujmyvzniknutejvdôsledkuneoprávnenéhozásahudopráva naochranuosobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určenívýšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do
úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný
v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane
novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie
osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu
takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom. Pre komplexné posúdenie veci je v súlade

s judikatúrou ESĽP s potrebné skúmať úmysel autora článku pri jeho písaní, či bolo jeho úmyslom
škandalizovať a ohovoriť navrhovateľa, alebo k uvedeným zásahom došlo z nedbanlivosti.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol, že relevantnou skutočnosťou je tiež to, že navrhovateľ
bolvymenovanýdofunkciepredseduokresnéhosúdu,čojevrozporestvrdenoudiskvalifikáciou,stratou
dôvery a znížením vážnosti v spoločnosti na základe napadnutého článku. Súd prvého stupňa však

dôsledne nezhodnotil časovú súvislosť medzi vydaním článku odporcom a vymenovaním do funkcie
predsedu odporcu, a teda posúdenie trvania a intenzity neoprávneného zásahu odporcu. Z podaní
navrhovateľa má odvolací súd za zrejmé, že odporca predmetný článok zverejnil v týždenníku S. Č..XX/
XXXX, začiatkom marca 2005, pričom do funkcie predsedu súdu bol rozhodnutím ministra menovaný
až k 1. aprílu 2007. Súd by mal preto zohľadňovať trvanie a intenzitu zásahu odporcu.

Súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede svedkov z okruhu rodiny, priateľov, kolegov ako nevierohodné
v časti, že ich rokmi budovaný úzky vzťah stroskotal práve na rok starých informáciách uverejnených v
bulvárnom týždenníku a takým mal zostať aj po oslobodzujúcich rozhodnutiach a vymenovaní do funkcie
predsedu súdu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak súd zistí okolnosť, ktorá môže ovplyvniť svedkovu

vierohodnosť, napríklad príbuzenský pomer, neznamená to nespôsobilosť svedčiť. Túto okolnosť má
však konajúci súd vziať do úvahy pri hodnotení výpovede svedkov. Svedecká výpoveď je jedným z
dôkazov, pomocou ktorých sa pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí pravdivosť ako aj hodnovernosť
dôkazu. V súvislosti s preukazovaním intenzity zásahu do súkromia titulom neoprávneného zásahu do
sféry ochrany osobnosti, jej rodinného, pracovného a sociálneho prostredia, nemožno a priori odmietnuť

svedecké výpovede rodinných príslušníkov či kolegov vylúčiť len z dôvodu, že sú s osobou, do ktorej
ochrannej sféry bolo zasiahnuté s tým, že sú s touto osobou v príbuzenskom či priateľskom vzťahu. Je
totiž zrejmé, že okolnosti a mieru zásahu do rodinnej, spoločenskej či profesionálnej sféry navrhovateľa
je možné ozrejmiť práve prostredníctvom výpovedí rodinných príslušníkov či známych navrhovateľa.
Nemožno totiž predpokladať, že len prostredníctvom výsluchu iných osôb. Aj v prípade existencie

príbuzenského pomeru má teda súd svedka vypočuť, je však povinný zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce
jeho dôveryhodnosť.
Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nezvážil tiež časový aspekt poskytnutia primeraného
zadosťučinenia navrhovateľovi, nakoľko v prípadoch, ak sa s ohľadom na veľký časový odstup míňa
nepeňažný spôsob satisfakcie účinkom, možno vzniknutú nerovnováhu kompenzovať len finančným

zadosťučinením. Ak totiž primárny spôsob zadosťučinenia v dobe rozhodovania súdu oslabený
tak, že svojím spôsobom stráca svoje funkcie, je súd povinný zvažovať tiež priznanie finančného
zadosťučinenia. Z uvedeného má odvolací súd za zrejmé, že aj za predpokladu, že by sa
navrhovateľ domáhal tiež priznania morálneho zadosťučinenia, ktorého priznanie vyžaduje splnenie
iných predpokladov, ako je tomu pri priznaní peňažného zadosťučinenia, bolo by potrebné v danom

prípade starostlivo skúmať aktuálnosť a účinnosť tejto formy priznaného zadosťučinenia.
V súvislosti s odvolaním navrhovateľa, v ktorom navrhovateľ uviedol, že sa jedná o odvolanie proti
rozhodnutia súdu prvého stupňa v celom rozsahu, a teda aj voči zastavujúcej časti odvolací súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu, z 28. 10. 2010, sp. zn. 3Cdo/128/2010 podľa ktorého pri
právnej klasifikácii podania súd vychádza z § 41 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje

súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. V tomto ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad
zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného
úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý
zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým

výrazovýmprostriedkomacelkovémuzmysluúkonuúčastníka.Aknastanesituácia,priktorejjepotrebné
skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom účastníka urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné
akcentovať objektívne hľadisko. Aplikujúc toto hľadisko treba mať pri posudzovaní procesného úkonu
účastníka podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne)prejavená vôľa konajúceho, nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi
navonok urobeným procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil.
Navrhovateľ tak v podanom odvolaní síce uviedol, že podané odvolanie smeruje proti všetkým výrokom

rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd vzal na zreteľ tiež skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia
o zastavení konania v predmetnej časti došlo na základe dispozitívneho úkonu navrhovateľa, a síce
späťvzatia návrhu v časti ospravedlnenia. Odvolací súd tak podané odvolanie vyhodnotil tak, že sa
jednalo o odvolanie len proti výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa zamietol.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že nedostatočným odôvodnením rozsudku

v napadnutej časti, bola účastníkom konania odňatá reálna možnosť konať pred súdom a preto rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f ) O.s.p. a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec prejedná, prípadne vykoná ďalšie dokazovanie a opätovne vo
veci rozhodne. Rozhodnutie vo veci samej súd presvedčivo a dostatočne odôvodní tak, aby malo všetky

náležitosti podľa ustanovenia § 157 O.s.p..

V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách prvostupňového a
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.