Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/824/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712201129
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1712201129.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava,
proti odporkyni: C. R., U.. XX.XX.XXXX, T. D. R. Š., Š. O. E., zastúpená opatrovníčkou: Q. E.,
súdna tajomníčka Okresného súdu Pezinok, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: 1/
Spotrebiteľské združenie OSA, IČO: 42 260 086, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, zastúpený: HKP

Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, 2/ Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ,
IČO: 42 264 154, so sídlom Petrovská 10, Skalica, zastúpený: JUDr. Jozef Kemp, advokát, so sídlom
Nám.JosipaAndriča1,ChorvátskyGrob,ozaplatenie351,13eurspríslušenstvom,aospäťvzatínávrhu
na začatie konania, o odvolaní vedľajšieho účastníka 1/ proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č.k.
37C/145/2013-64 zo dňa 29.9.2014 do výroku o náhrade trov konania, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Pezinok č.k. 37C/145/2013-64 zo dňa 29.9.2014 v napadnutej

časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zrušil platobný rozkaz č. k.: 5Ro/58/2012-15, vydaný
Okresným súdom Pezinok dňa 30.01.2012. Vo veci zastavil konanie. Odporcovi a vedľajším účastníkom
1/ a 2/ na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal, a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo

výške 14,30 eur.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, návrhom na začatie konania zo dňa 17.01.2012, doručeným sa
navrhovateľ vo veci samej domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
351,13 eur s príslušenstvom. Podaním zo dňa 13.04.2012 vstúpil do konania na stranu odporkyne
vedľajší účastník 1/ a podaním zo dňa 15.01.2013 il vedľajší účastník 2/.
Navrhovateľ podaním zo dňa 29.04.2014 vzal návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a navrhol

konanie zastaviť. Keďže návrh vzal späť skôr, než sa začalo prvé pojednávanie vo veci, súhlas odporcu
so späťvzatím nebol potrebný. Súd v súlade s § 96 ods. 1, 3 O.s.p. konanie vo veci zastavil.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 O.s.p.. Keďže navrhovateľ vzal návrh späť
bez uvedenia dôvodu tohto procesného úkonu, procesným následkom je, že platí prezumpcia zavinenia
navrhovateľa na zastavení konania a jeho povinnosti nahradiť odporkyni a vedľajším účastníkom na
jej strane trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je však povinnosťou súdu vždy

skúmať účelnosť vynaložených trov. Vo veci súd vychádzal zo skutočnosti, že vedľajší účastníci 1/
a 2/ vstúpili do konania ako profesijná organizácia založená za účelom kolektívnej ochrany práv
spotrebiteľov z vlastného podnetu, pričom splnomocnili právneho zástupcu z radov advokátov na ich
zastupovanie v súdnom konaní. Vedľajší účastníci ako združenia založené na ochranu oprávnených
záujmov spotrebiteľa by mali disponovať kvalifikovanými a odbornými prostriedkami na zabezpečenie
pomoci spotrebiteľovi. Právne zastúpenie vedľajších účastníkov súd preto vyhodnotil ako nadbytočné,

účelové a nehospodárne. Právni zástupcovia vedľajších účastníkov 1/ a 2/ oznámili vstup do konania,
o predmete ktorého nemali žiadnu vedomosť a zároveň oznámili, že si uplatňujú náhradu trov konania.Z toho vyplýva záver, že úkon - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, nie
je úkonom v tomto konaní preukázaným (právni zástupcovia nemali vedomosť o predmete sporu).
Súd poukázal aj na to, že vedľajší účastník 1/ zastúpený advokátom v jedinom písomnom podaní

vo veci samej, ktoré súdu doručil, okrem námietky premlčania, neuvádza žiadne konkrétne námietky
a skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na túto konkrétnu vec. Jeho podanie predstavuje iba výpočet
všeobecne formulovaných tvrdení, obsiahnutých už vo všeobecných vzoroch podaní zverejnených na
internetovej stránke vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník 2/ na strane odporcu urobil vo veci iba
jeden úkon, a to písomne oznámil jeho vstup do konania. Trovy za takýto úkon nemožno považovať za

účelne vynaložené vzhľadom na to, že oznámenie o vstupe zo dňa 15.1.2013 je typizovaným podaním, v
ktoromsúmenenélenúdajeoodporcovi,predmetekonaniaaspisovejznačkeaktorébolovykonanébez
bližšieho oboznámenia sa so spisom. Súd preto vedľajším účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Rovnako nepriznal náhradu trov konania odporkyni, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.
Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník 1/ (ďalej len „VÚ“) prostredníctvom
právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 21.10.2014. Namietol, že navrhovateľ vzal žalobný

návrh späť bez uvedenia dôvodu a zavinil zastavenie konania, pritom sa tak nestalo pre spávanie
odporkyne. Skutočným dôvodom späťvzatia je podľa názoru VÚ to, že VU uplatnil vo veci námietku
premlčania. Navrhovateľ sa ako v iných obdobných prípadoch spoliehal na negramotnosť spotrebiteľov
a po vstupe VU do konania a vznesení námietky premlčania bol nútený bez ďalšieho vziať návrh
späť. Odporkyňa tak bola úspešná vďaka úkonu VU. Činnosť VÚ spočíva okrem iného v ochrane

kolektívnychprávspotrebiteľovprostredníctvomzastupovaniaspotrebiteľovvsúdnychkonaniach.Práva
spotrebiteľov na vytváranie združení na ochranu ich záujmov upravujú viaceré smernice EÚ a čl. 38
Charty základných práv EÚ. Stanovisko súdu popierajúce význam právneho zastupovania VÚ považuje
za účelové, zjavne nesprávne a pri jeho aplikovaní by nebolo možné účelne chrániť a presadzovať práva
spotrebiteľov. Bez právneho posúdenia veci a bez vznesenia námietky premlčania zo strany VÚ by v

konaní nemohlo byť na premlčanie zo strany súdu prihliadnuté, a odporkyňa by bola v spore neúspešná
tak, ako v mnohých ďalších obdobných veciach. Nepriznaním trov VÚ súd poprel rovnosť podmienok
v konaní, čím zasiahol do procesných práv VÚ a znemožnil mu reálny výkon úloh spotrebiteľského
združenia. Keďže on vo veci vystupoval na strane odporcu, ktorý bol v spore úspešný, mal mu súd
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznať náhradu účelne vynaložených trov, pričom mu nie je možné uprieť

právo dať sa zastúpiť advokátom. Tieto tvrdenia podporujú aj viaceré rozsudky krajských súdov, ktoré
konkretizoval v odvolaní. Právo na právne zastúpenie VÚ jasne deklaruje aj Rozsudok Súdneho dvora
EÚ z 22.12.2010, podľa ktorého právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a
nechať zastupovať. Domáha sa, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zmenil a navrhovateľa
zaviazal nahradiť mu trovy konania. Alternatívne navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť

prvostupňovému súdu. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentmi uvedenými v
odvolaní , navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadal
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré v odvolaní naformuloval.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212

ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že
odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej

veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia
dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po vznesení námietky premlčania zo strany
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, čo značne oslabilo postavenie navrhovateľa v spore. Možno
preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporkyne došlo k

úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto
skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu a vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania
v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p..

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, však nemožno

opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto
podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne.
Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zosamotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné)
možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho

zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť,
že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho
možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to
týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä
personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe

ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné
nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo
vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov
právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako
aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa

aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii
súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva,
že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do
podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a
nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a
zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní Na
druhej strane však nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj

na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22.12.2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj
vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje,
že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre
každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od
schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo
strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za
účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným nástrojov je aj vstupovanie združenia
do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je

nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí
reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu
zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší
účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej
republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať

v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch.
Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a
neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne
pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie
aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné

materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti.

Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania
odporcu. V konaní sa VÚ vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie voči
nepriznaniu náhrady trov konania. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú

úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien
aj v iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré
nevyžadujúrozsiahleprávneskúsenostianaichrealizáciuniejenutnéprávnevzdelanie.Nemožnopreto
súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej
ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej

činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc
a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi,ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho
zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj
na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

K návrhu vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o

rozhodnutie o predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by
bol povinný z iniciácie účastníka konania konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke.
To, či súd podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná
otázka súvisí s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii
komunitárneho práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je potrebné ani realizovať
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní proti VÚ úspešný, si náhradu trov konania neuplatnil, resp.
mu žiadne trovy nevznikli. Súd mu preto takýto nárok nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.